Filozofia vedy

Filozofia vedy disciplína, ktorá skúma štruktúru vedeckého poznania, prostriedky a metódy vedeckého poznania, spôsoby fundamentácie vedeckého poznania a vývin vedeckého poznania. Filozofia vedy sa osamostatňuje v polovici 19. storočia najmä zásluhou W. W. Whewella a J. S. Milla. Ďalším predstaviteľom je Willard Van Orman Quine.

Antisténes z Atén tvrdil, že veda je analýza názvov a termínov, pretože len názvy a termíny umožňujú čokoľvek povedať o veciach. Veda teda nie je definovaním vecí (ako u Sokrata).^[1]

Podľa Aristotela je veda epistémé – pevné vedenie ako výsledok rôznych nahliadnutí; veda sa týka súcna a vyrastá z prezviedavosti človeka. Veda resp. vedenie je podobne ako umenie zdôvodnené poznanie, poznanie príčin a poznanie toho, čo je všeobecné. Všeobecnosť vedy vyplýva z postupu poznania: zmyslové vnímanie (aisthésis) – skúsenosť (empeiriá) – umenie (techné) – veda (epistémé = múdrosť = sofiá).

Bachelardova koncepcia vedy je neoracionalistická (rovnako aj Gonsethova koncepcia^[2]). Absolutizuje diskontinuitu vedeckého poznania.^[3]

Podľa Francisa Bacona je veda nástroj, pomocou ktorého človek môže získať vládu nad prírodou a využiť ju pre vlastné ciele. Úloha vedy spočíva v odhaľovaní a poznávaní zákonov, ktoré vládnu nad skutočnosťou a v ich využívaní na praktické ciele. Vedy sa delia na tri skupiny podľa troch druhov duševných schopností: pamäti zodpovedá história ľudí a živočíchov, fantázii poézia a didaktika, rozumu filozofia. Filozofia sa ďalej delí na prvú filozofiu (univerzálnu vedu) a druhú filozofiu, ktorej predmetom je boh. Základom všetkých vied je časť filozofie zvaná filozofia prírody. Veda sa má oslobodiť od všetkých dogiem a má sa jej priznať právo na vecné argumenty. Najnebezpečnejším odporcom vedy je náboženský fanatizmus. Preto treba vedu úplne oddeliť od náboženstva. Veda by mala mať kolektívnu organizáciu, ktorú Bacon opísal v diele Nová Atlantída, ktoré malo vplyv na zorganizovanie Královskej spoločnosti v Londýne.^[4]

Filozofiu Roger Bacon stotožňuje s vedou vôbec, ktorej by chcel vrátiť podľa možností čo najúplnejšiu autoritu (saptientiam philosophiae usque ad ultimam sui deducere potestatem). Tak filozofia prírody, ako aj metafyzika a etika patria podľa jeho mienky k prírodovedným a empirickým disciplínam. Za najväčšiu autoritu v oblasti filozofie považuje Aristotela. Cení si v ňom predovšetkým prírodovedca a mysliteľa, ktorý vedel využívať skúsenosť i experiment. Lebo úlohou filozofie je podľa Bacona skúmanie skutočnosti a odhaľovanie zákonov, ktoré ju ovládajú.

Cassirerovo chápanie vedy je novokantovské^[2]. Absolutizuje kontinuitu vedeckého poznania.

Idealistickodialektické koncepcie vedy zahrnujú novohegelovské koncepcie vedy a koncepcie vedy Ch. S. Peircea, A. N. Whiteheada. Kladú proti sebe rozum a um, metafyziku a dialektiku, striktne sa pridŕžajú princípu totožnosti myslenia a bytia. Komplikácie vo vzťahu teórie a reality chápu len ako epizódy v súhrnných dejinách ducha. Vyznačujú sa monotónnym univerzalizmom: empirickú podobu vývoja vedeckého poznania chápu výlučne ako ilustráciu vývoja na rovine reflektovanej v samopohybe striktne pojmového myslenia.^[5]

Novoveká filozofia: Klasická filozofia s úplnou samozrejmosťou predpokladala, že vývoj poznania je zároveň i formou zdokonaľovania človeka, rast vedeckého poznania je vždy súčasne aj mravnou hodnotou, že veda umožňuje človeku adekvátne sa orientovať vo svete, určovať mravné normy, stanovovať pravidlá mravného konania.

Jürgen Habermas odmieta ideál neutrálnej vedy zbavenej hodnôt, ako ho nastolil napríklad Max Weber.

Podľa hermeneutiky je nám skutočnosť daná zásadne odlišnými spôsobmi: vonkajšou a vnútornou skúsenosťou. Vonkajšia skúsenosť, z ktorej vychádzajú prírodné vedy, je predovšetkým zmyslová skúsenosť, jej základom je koexistencia a následnosť zmyslových vnemov. Súvislosť medzi zmyslovými vnemami nie je nikdy daná priamo, vždy je hypoteticky konštruovaná a správnosť konštrukcie sa dodatočne experimentálne overuje, potvrdzuje alebo vyvracia. Duchovné vedy (takto hermeneutický prúd nazýva vedy o spoločenskom živote) vychádzajú z vnútornej skúsenosti, zo zážitku. Zážitok však nie je niečo amorfné, ale vnútorne, imanentne sa rozčleňujúci celok. Preto sú súvislosti, ktoré skúmajú duchovné vedy, čímsi pôvodne daným, priamo prežívaným. Práve vnútorná skúsenosť je základom, z ktorého vyrastá chápanie iných ľudí. Len transpozíciou mojej vnútornej skúsenosti mimo seba nadobúdam schopnosť vidieť konanie iných nie ako fyzikálny pohyb, ale ako súvislosť činov usmerňovaných určitými hodnotami a cieľmi. Pochopenie určitého spoločenského procesu sa nikdy nedá úplne vyjadriť v pojmoch. Pochopenie je totiž vždy viac než len intelektuálny proces. Tvorba pojmov a teórií v duchovných vedách je vždy usmerňovaná vciťovaním sa, schopnosťou zážitkovo rekonštruovať skúmanú dejinnú akciu. Základný rozdiel medzi prírodnými a duchovnými vedami hermeneutika vidí v tom, že sa v nich odlišne realizujú vzťahy subjektu a objektu. Objekt a subjekt v prírodných vedách sú si niečím navzájom cudzím, vonkajším. Vo sféresociálneho poznania sa nachádzame v zásadne inej situácii. Tu sme my sami súčasťou skúmanej skutočnosti, tu sme zároveň subjektom i objektom. Predmet skúmania je daný zvnútra, a nie zvonku ako v prírodných vedách. Prírodné procesy môžeme vysvetľovať iba pojmovo. Konanie iných ľudí chápeme, i keď niekedy nie sme schopní toto pochopenie úplne vyjadriť v pojmoch.

Historicko-sociologické koncepcie: Veda sa tu pokladá za historický a sociálny fenomén, popiera sa existencia ... nadepochálnych kritérií racionálnosti a vedeckosti. Do centra pozornosti a diskusií sa tento typ koncepcií vedy dostal až v druhej polovici 20. storočia, predovšetkým v diskusiách o prácach T. S. Kuhna. S náčrtmi… sa však stretávame už skôr (E. Mach, G. Simmel, L. Fleck).^[3]

Carl Gustav Jung: Veda je funkcia duše.

Immanuel Kant: Veda je matematická prírodoveda.

Jean-François Lyotard: Veda je od svojho vzniku v konflikte s rozprávaním.

Natorpovo chápanie vedy je novokantovské^[2].

Novopozitivisti považujú exaktné vedy za vedy vôbec. Všetky ostatné vedy majú byť premenené na jedinú jednotnú vedu v zmysle metódy exaktných prírodných vied. Ich základným zámerom je rekonštruovať systém vied nakoniec z dvoch prvkov. Sú to empirické (zmyslové) elementárne zážitky a ich formálnologické spojenia.^[6]

Neoracionalistická koncepcia vedy je transcendentalistická.^[3]

Novohegelovské koncepcie vedy sú idealistickodialektické. Kladú proti sebe rozum a um, metafyziku a dialektiku, striktne sa pridŕžajú princípu totožnosti myslenia a bytia. Komplikácie vo vzťahu teórie a reality chápu len ako epizódy v súhrnných dejinách ducha. Vyznačujú sa monotónnym univerzalizmom: empirickú podobu vývoja vedeckého poznania chápu výlučne ako ilustráciu vývoja na rovine reflektovanej v samopohybe striktne pojmového myslenia.^[5]

Novokantovské koncepcie vedy sú transcendentalistické.^[2]

Novokynizmus: Veda je zameraná na získanie múdrosti, ktorá má vyliečiť človeka z ilúzií a navŕšeného klamstva, odhaľovať v ňom to, čo je ľudské a bezozvyšku mu to prinavrátiť. Má to byť múdrosť vyplývajúca z poznania vecí minulých i súčasných, ktorá odstráni antagonizmy a spriatelí človeka s človekom a urobí ho slobodným občanom sveta (pozri: vesmír).^[7]

Peirceova koncepcia vedy je idealistickodialektická. Kladie proti sebe rozum a um, metafyziku a dialektiku, striktne sa pridřža princípu totožnosti myslenia a bytia. Komplikácie vo vzťahu teórie a reality chápe len ako epizódy v súhrnných dejinách ducha. Vyznačujú sa monotónnym univerzalizmom: empirickú podobu vývoja vedeckého poznania chápe výlučne ako ilustráciu vývoja na rovine reflektovanej v samopohybe striktne pojmového myslenia.^[5]

Piagetova koncepcia vedy je neoracionalistická.^[2]

Pozitivizmus:Veda je súbor opisov zmyslovo prístupných realít a prostriedkov tohto opisu.

Starovek:Veda je poznanie cestou príčin, usporiadané príčinné poznanie; v tomto zmysle aj filozofia je veda, a síce prvá veda.

Jan Szczepański: „Každá veda je meniacim sa systémom názorov, teórií, hypotéz, tvrdení, problémov a otázok.“^[8]

Transcendentalistické koncepcie vedy sa viac inšpirujú Kantom než Hegelom. Patria sem nielen novokantovské koncepcie (Natorp, Cassirer), ale aj neoracionalistické (Gonseth, Bachelard, Piaget). Charakterizuje ich predovšetkým procesualizácia rozumu. Rozum chápu ako činný, vyvíjajúci sa a pokúšajú sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu....Zriekajú (sa) princípu totožnosti myslenia a bytia. Predmet vedy je podľa nich utváraný vedeckým myslením....^[2] Prírodné vedy členia skutočnosť vzhľadom na všeobecné, pričom všeobecné sa chápe ako to, čo je spoločné určitej triede javov. Kultúrne vedy sa orientujú na individuálne, pričom význam individuálneho je konštituovaný vzhľadom na hodnoty.^[9]

Whiteheadova koncepcia vedy je idealistickodialektická. Kladie proti sebe rozum a um, metafyziku a dialektiku, striktne sa pridřža princípu totožnosti myslenia a bytia. Komplikácie vo vzťahu teórie a reality chápe len ako epizódy v súhrnných dejinách ducha. Vyznačuje sa monotónnym univerzalizmom: empirickú podobu vývoja vedeckého poznania chápe výlučne ako ilustráciu vývoja na rovine reflektovanej v samopohybe strikne pojmového myslenia.^[5]

Christian Wolff: Veda je dokazovanie dôsledkov z istých a nemenných princípov (Per scientiam hic intelligo habitum asserte demonstrandi, hoc est, ex principiis certis et immotis per legitimam consequentiam inferendi. (Cf Wolff, Ch.: Philosophia rationalis sive logica. Discursus praeliminaris de philosophia in genere, 30).

Wilhelm Wundt: Veda obsahuje v sebe najvšeobecnejšie metafyzické princípy, ktoré sú jej základom. Vychádza z konkrétnych údajov skúsenosti, tieto ďalej zhrňuje a systematizuje v pojmoch a nakoniec siaha k všeobecným princípom, celkom prekračujúcim rámec skúsenosti. Špeciálnu vedu teda dopĺňa metafyzika, pretože transponuje jej zovšeobecnenia do najvyšších ontologických princípov.^[10]

Štrukturalizmus: Úlohou vedeckého skúmania je objasnenie štruktúry.^[11]

• Legowicz, J.: Prehľad dejín filozofie. Základy doxografie. Bratislava, Obzor 1972.
• Novosad, F.: Premeny buržoáznej filozofie. Bratislava, Pravda 1986.

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.