Neopozitivizmus

Neopozitivizmus (iné názvy: novopozitivizmus, logický pozitivizmus, gnozeologický realizmus (podľa Schlicka) alebo novopozitivistická škola) je súčasný filozofický smer.

Novopozitivisti sú logickí empiristi a scientisti. Novopozitivizmus si získal veľké zásluhy jednak v oblasti formálnologického výskumu, jednak v oblasti metodológie a teórie vedy. Najznámejšou skupinou predstaviteľov neopozitivizmu bol Viedenský krúžok (Móritz Schlick, Rudolf Carnap, Hans Hahn, Reichenbacha), ktorý sa sformoval v roku 1932, kedy na Viedenskej univerzite (katedre induktívnych vied), nahrádza Ernesta Macha, Móritz Schlick, ktorý je predstaviteľom druhej fázy pozitivizmu. Tento seminár združuje mnohých vedcov, väčšina z nich sú matematici a fyzici ale sú tu aj ekonómovia, ktorý sa pohybujú na Viedenskej univerzite prípadne v Čechách. Šíri sa prostredníctvom časopisov Erkentnis a Journal of Science. Už v roku 1929 vzniká manifest, ktorý formuje vedecký svetonázor (Hans Hahn, Rudolf Carnap), ktorý nadväzuje na výskumy Russela, Husserla a Wittgensteina (započali skúmaním matematiky ako základu vedeckosti, avšak ich záverečné práce dochádzali k výsledku, že otázky matematiky sú otázne).

Vedecká metóda je postavená na jazyku vedy, ktorý je postavený na Nemčine, presun do USA spôsobil zmenu na anglický jazyk. Jazyk akademického výskumu je do dnešných dní angličtina. Prvá významnejšia práca Priestor a čas v súčasnej fyzike (1918) sa začína venovať problémom vyplývajúcim z Einsteinovej teórie, matematickej geometrie a fyzikálnej geometrie. V práci Všeobecná teória poznania, prichádza Schlick s hypotézou odstrániť logické problémy s empirickou verifikáciou výroku. Na túto teóriu nadviaže neskôr kritický racionalizmus a s ním súvsiaci postpozitivizmus, teóriou falzifikacionizmu. Neopozitivizmus kritizuje jazyk ako primárny nástroj myslenia, čím nadväzuje priamo na analytickú filozofiu, či filozofiu prirodzeného jazyka. Podľa Carnapa formalizovaný jazyk kalkuluje s určitou informáciou.

Základom celého novopozitivizmu je tvrdenie, že poznanie a veda sa opierajú o skúsenosť, pričom novopozitivizmus odlišuje zmyslové údaje skúsenosti, poskytujúce vedenie o reálnom svete v procese pociťovania a vnímania, od formálnych a axiomatických formulácií tohto vedenia. Zárukou vedeckosti má byť výlučné aplikovanie metód matematickej logiky. Dôraz na matematickú logiku je podľa nich spôsob ako vylúčiť z vedy metafyzické výroky (všetky tvrdenia mimo exaktných vied; neskôr všetky svetonázorové výroky). Novopozitivizmus analyzuje metódy, kvalifikáciu kritérií, argumentáciu a istotu poznania a snaží sa skonštruovať formálne a axiomaticky dokonalý teoretický systém. Logické princípy považuje za nezávislé od skúsenosti, za tautológie, ktoré sú pravidlami gramatického charakteru, slúžiacimi na formulovanie už známeho. Filozofia sa tak v prvom prístupe novopozitivizmu javila ako logická syntaktika.

Novopozitivizmus vyčleňuje oproti axiomatickej formálnej vede reálnu vedu, ktorej zdrojom sú fakty obsiahnuté vo vetách opisujúcich skúsenosť zvaných protokolárne vety.

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• TIEFENBACHEROVÁ, A. Filozofia. Bratislava: Aktuell, 2011.
• CORETH, E., EHLEN, P.,HAEFFNER, G., RICKEN, F. (eds.): Filosofie 20. století. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2006.