Križiacka výprava

Križiacka výprava alebo krížová výprava, zriedkavo kruciáta bola stredoveká vojenská výprava západoeurópskych šľachticov vyhlasovaná rímskokatolíckou cirkvou v súčinnosti so svetskou mocou proti (z pohľadu cirkvi) neveriacim a kacírom.

Skoršie definície historikov tieto výpravy obmedzovali len na výpravy do Jeruzalema a Svätej zeme, dnes sa však význam kruciát preniesol na všetky pápežmi vyhlásené vojny proti nepriateľom kresťanstva. Účastníci pred začatím výpravy skladali sľub a boli označení znamením kríža, ktoré si našívali na šaty, a preto sa nazývali križiaci (lat. crucesignati). Boli dobrovoľníkmi, ktorí mali za účasť na výprave prisľúbené odpustenie hriechov.

Priamou príčinou križiackych výprav bolo narastajúce ohrozenie východných štátov európskeho kontinentu Turkami a inými moslimskými národmi. Heslo križiakov, alebo skôr ich vedúca myšlienka, malo byť „oslobodenie Kristovho hrobu z rúk neveriacich“ a tento cieľ dočasne dosiahli.

Prvú križiacku výpravu vyhlásil pápež Urban II. 27. novembra 1095 na koncile vo francúzskom meste Clermont-Ferrand. Jej cieľom bolo dobyť Svätú zem a oslobodiť pre kresťanov posvätné miesta z rúk moslimov. To sa výprave, zloženej predovšetkým z francúzskych a normanských rytierov, nakoniec podarilo, a vo Svätej zemi tak Európania založili križiacke štáty, ktoré sa tam udržali takmer dvesto rokov. Pôvodným cieľom výprav proti moslimom bolo oslobodenie Božieho hrobu v Jeruzaleme, neskoršie výpravy však mierili aj inam. Išlo predovšetkým o Egypt, či Byzantská ríša, kde účastníci štvrtej križiackej výpravy v roku 1204 dočasne rozbili Byzantskú ríšu a na väčšine jej územia založili križiacke štáty. Ďalšie križiacke výpravy mierili do Pobaltia a Škandinávie, kde zvlášť nemeckí a švédski križiaci bojovali proti pohanským Prusom, Slovanom a Fínom. Rád nemeckých rytierov na brehu Baltského mora založil svoj štát, ktorý sa neskôr po sekularizácii rádu premenil na Prusko.

Po páde posledného križiackeho mesta v Palestíne už žiadny pápež vojenskú akciu na oslobodenie Jeruzalema nevyhlásil, križiacke výpravy na európskom kontinente však pokračovali. Okrem ťaženia proti pohanom to boli vojny proti kresťanským kacírom, z ktorých najväčšie boli výpravy proti juhofrancúzskym katarom a proti českým husitom. Poslednú kruciátu sa bezúspešne snažil zorganizovať začiatkom 16. storočia Lev X. proti osmanským Turkom.^[1]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri Mantzikerte

V polovici 11. storočia na Blízky východ začali zo strednej Ázie prenikať kočovné turkické kmene^[2] a začali viac a viac ohrozovať byzantskú moc v Anatólii. Byzantský cisár Roman IV. Diogenes sa rozhodol s Turkami stretnúť v otvorenej bitke, ale v auguste 1071 prehral pri Mantzikerte.^[3] Sunnitskí Seldžuci postupne obsadili Sýriu, Palestínu a do roku 1100 takmer celú Malú Áziu. V roku 1078 dobyli tiež Jeruzalem, dovtedy ovládaný šiitskými Fátimovcami. V roku 1095 Jeruzalem napadli Arabi z Egypta,^[4] ktorí mesto vydrancovali, moslimov pobili a zvyšné kresťanské obyvateľstvo vyhnali. Hoci bola kresťanská cirkev minimálne od roku 1054 rozdelená schizmou, zrodila sa myšlienka na pomoc západných kresťanov.^[5]

Byzantský cisár Alexios I. túžil získať naspäť bývalé byzantské územie dobyté Seludžukmi s pomocou európskych žoldnierov. Snažil sa preto zlepšiť vzťahy medzi východnou a západnou cirkvou a viedol čulú diplomatickú korešpondenciu s pápežom Urbanom II.^[6] Pápež v čase boja o investitúru s cisárom Svätej ríše rímskej Henrichom IV. tiež nemal záujem prehlbovať spory s ortodoxnou Byzanciou a vyhlásením kruciáty ukázal, že pápež je ten, kto riadi západné kresťanstvo a nie cisár Svätej ríše rímskej.^[7]

V západnej Európe 11. storočia medzitým začal pod vplyvom clunyjského hnutia a zintenzívnenia náboženského života rásť záujem o sväté miesta, predovšetkým o Jeruzalem, Rím a Compostelu.^[8] Tento záujem vychádzal okrem iného z intenzívnejšieho eschatologického očakávania konca sveta a z pocitu viny, že Boží hrob, pre kresťanov miesto Ježišovho vzkriesenia, ostáva v rúk moslimov, ktorí navyše pútnikov vo Svätej zemi ohrozujú. Postupne sa presadilo presvedčenie, že ofenzívny boj za získanie svätých miest a s tým súvisiace zabezpečenie ochrany kresťanských pútnikov sú spravodlivé, a mali by sa stať povinnosťami každého rytiera. V druhej polovici 11. storočia sa iniciatívy ujali pápeži. Formovanie ideológie krížových výprav podporil najmä pápež Gregor VII. Západoeurópska spoločnosť bola už plne feudalizovaná, majetkové pomery sa upevnili, a pre feudálnu triedu sa stávala akútnou otázka získania novej pôdy. Léna totiž mohli prechádzať iba na najstaršieho potomka, mladší synovia zostávali nezaopatrení. Rytieri potrebovali nové léna, ktoré mohli získať výbojom na východ, na vtedy legendárnu a bohatstvom oplývajúcu zem. Výpravy na východ tak umožňovali spojiť poslanie rytiera s nádejou na hmotné zisky.

Bližšie informácie v článkoch: Prvá križiacka výprava a Jeruzalemské kráľovstvo

V marci 1095 prišlo na synodu do Piacenzy byzantské posolstvo cisára Alexia I.^[9] so žiadosťou o pomoc proti seldžuckej expanzii. V novembri 1095 zvolal Gregorov žiak Urban II. koncil do francúzskeho Clermont-Ferrand. Na záver snemu predniesol strhujúci príhovor o utrpení východných kresťanov i pútnikov zo Západu a zakončil ho výzvou pomôcť východným kresťanom sužovaným neveriacimi.^[6] Okrem obrany Božieho hrobu mal Urban tiež mocenské a cirkevné, politické dôvody: jednak prebiehal boj o investitúru s cisárom Henrichom IV., ktorého exponent vzdoropápež Kliment III. sa práve zmocnil pápežského stolca v Ríme.^[7] Navyše bol Alexios I. ochotný odstrániť rozkol medzi Byzanciou a západnou cirkvou ak mu vyjde pápež ústrety.^[10]

Hoci bola Urbanova výzva adresovaná šľachte,^[11] prišla okamžitá reakcia zo strany chudoby. Pod dojmom vyvolaným vystúpeniami entuziastických kazateľov sa zhromaždili početné chudobné húfy a bez prípravy sa vydali na cestu do Svätej zeme. Najvýraznejším z týchto kazateľov bol Peter Pustovník, charizmatický demagóg s fanatickou nenávisťou k Turkom, ktorý kázal predovšetkým v severnom Francúzsku. V roku 1096 vyrazil Peter aj so svojimi asi 20 000 nasledovníkmi zo severného Francúzska.^[12] Takmer súbežne s nimi tiahol menší chudobný húf pod velením Gautiera Sans-Avoir.

Výpravy tiahli na východ väčšinou oddelene, a to cez Svätú ríšu rímsku do Uhorska, kde na uhorsko-byzantskej hranici začali z nedostatku zásob drancovať široké okolie. 1. augusta 1096 pútnici lúpili aj na predmestí Konštantínopola.^[13] Cisár Alexios dal výpravu urýchlene prepraviť na ázijskú pevninu kde sa opevnili v tábore nazvanom Kibotos. Chabo vyzbrojení roľníci podnikali z tábora lúpežné výpravy do okolia. Pri pochode k Nikáji sa pútnici zmocnili pevnôstky Xerigordon, ktorá nemala vlastný zdroj vody. Turci pod velením Kiliča Arslána Xerigordon obkľúčili a nechali pracovať smäd. Pevnosť na začiatku októbra 1096 padla a Turci vyvraždili na 6 tisíc roľníkov. Turci v ďalšom pochodu na Nikaiu vyvraždili zvyšok pútnikov a tábor pri Kibote vydrancovali. Dva až tri tisícky zachránených križiakov^[14] byzantské námorníctvo evakuovalo späť do Konštantínopola.^[15]

V Európe sa zatiaľ sformovalo niekoľko ďalších chudobných výprav, ktoré zavinili brutálne pogromy. Porýnski chudobní vedení grófom Emerichom z Leisingnenu v Mainze i ďalších mestách pobili tisíce Židov.^[16] Z Lotrinska sa vydala na cestu výprava vedená kňazom Gottschalkom a v českých krajinách postavil menšiu skupinu kňaz menom Volkmar,^[17] ktorý tiež rozpútal pogromy v Prahe,^[16] napriek snahám biskupa Kozmu tomu zabrániť.^[18] Na uhorských hraniciach tieto výpravy rozprášilo vojsko kráľa Kolomana.

Rytieri sa na cestu do Svätej zeme vydali až neskôr. Zo severného Francúzska vytiahla výprava grófa Roberta Normandského a Roberta II. Flanderského. Zo stredného Francúzska sa pridal gróf Štefan II. z Blois a brat kráľa Filipa I. Hugo I. z Vermandois. Lotrinské vojsko viedli bratia z Boulogne - Godefroy, Eustach a Balduin. Oddiely z Provensalska viedol toulouský gróf Raimond IV. z Toulouse. Pri ceste Huga z Vermandois južným Talianskom sa k prvej križiackej výprave pridal ďalší normanský bojovník, knieža Bohemund Tarentský a jeho synovec Tankred. Na prelome rokov 1096 – 1097 veľmoži dorazili do Konštantínopola, kde cisárovi zložili lénnu prísahu a cisár na oplátku prisľúbil výprave podporu.

Prvým cieľom križiackych rytierov sa na jar 1097 stala Nikaia v severozápadnej Anatólii. Tá bola po siedmich týždňoch obliehania^[19] dobytá a križiaci sa vydali na východ. 1. júla roku 1097 porazili križiaci v údolí pri Dorylaone vojská Kilič Arslána. Vo februári 1098 obsadil Balduin z Boulogne Edessu^[20] a založil prvý križiacky štát Edesské grófstvo. Vojsko tiahlo na juh, kde obľahli Antiochiu. Po ročnom obliehaní sa 3. júna 1098 Bohemundovi z Tarentu podarilo mesto vďaka zrade zbrojára Firuza obsadiť,^[21] a po odrazení odvetného útoku atabega Kerboga z Mosulu sa vládcom mesta vyhlásil Bohemund Tarentský, čím založil ďalší štát. Zvyšní križiaci tiahli ďalej do Palestíny, kde 7. júna obľahli Jeruzalem,^[22] ktorý 15. júla dobyli a drvivú väčšinu moslimského obyvateľstva povraždili. Masaker prežil len miestodržiteľ Iftichara ad-Daula so svojou gardou a niekoľko civilistov,^[23] ktorí potom našli azyl v Damasku.^[24] Vládcom Jeruzalema bol zvolený vojvoda Godefroy z Bouillonu s titulom "ochranca Božieho hrobu".^[25]

V roku 1100 boli do Svätej zeme vypravené pomocné križiacke zbory,^[26] menšie, zle koordinované skupiny, ktoré sa pokúsili posilniť novozaložené križiacke štáty. V roku 1101 ich však rozbili Turci v Anatólii, ktorá zostala od tej doby až do konca križiackych výprav takmer neprekonateľnou prekážkou.

Medzi rokmi 1107 a 1110 prebehla ako dozvuk prvej križiackej výpravy samostatná nórska výprava vedená kráľom Sigurdom I. Ten bol fakticky prvým škandinávskym a zároveň aj európskym kráľom, ktorý sa vydal na výpravu do Svätej zeme. Účelom výpravy bolo podporiť novovzniknuté križiacke štáty. Sigurdova výprava viedla po mori a prebiehala v štýle starých vikingských výprav. Ďalekú cestu severanov k brehom cieľovej Palestíny sprevádzali krátke zastávky v podobe rýchlych výpadov z mora proti dŕžavám Almorávidov, plienenie Iberského polostrova a nájazdov. Po zastávke v Lisabone smerovala plavba k baleárskym ostrovom a ďalej na Sicíliu, kde bol Sigurd v Palerme privítaný sicílskym grófom Rogerom II. Výprava sa krátko zastavila aj v Konštantínopole. V Jeruzaleme sa Sigurd I. stretol a vojensky spojil s jeruzalemským kráľom Balduinom I. V roku 1110 sa severania zúčastnili obliehania prístavného mesta Sidónu po boku križiackych Frankov vedených Balduinem I. a Benátčanov, ktoré bolo úspešne zakončené ovládnutím mesta a založením sidonského panstva. Sigurd sa vrátil do Nórska v roku 1111, z Palestíny si priviezol relikviu (triesku z Pravého kríža), ktorú získal od Balduina a pre ktorú nechal vybudovať hrad v meste Konghelle (dnešný Kungälv v Švédsku).

V roku 1123 podnikol Sigurd inú výpravu, ktorá viedla tentokrát do neďalekého švédskeho Smålandu, ktorého obyvatelia sa odvrátili od kresťanstva späť k viere v starých pohanských bohov. Sigurd zomrel v roku 1130 a počas jeho vlády v Nórsku sa upevnila moc latinskej cirkvi.

Bližšie informácie v článkoch: Obliehanie Edessy a Druhá križiacka výprava

Na Štedrý deň roku 1144 turecký atabeg Zengí z Mosulu dobyl Edessu a križiaci tak stratili veľké územia na východ od rieky Eufrat. Pád Edessy otriasol Európou, následkom čoho pápež Eugen III. vydal bulu Quantum praedecessores,^[27] a energicky sa pustil do organizovania ďalšej križiackej výpravy.^[28] Bula bola adresovaná predovšetkým francúzskemu kráľovi Ľudovítovi VII., ktorý už na Vianoce roka 1145 ohlásil svoju účasť na výprave.^[29] Na organizovanie kruciáty sa podieľal aj cisterciánsky mysliteľ Bernard z Clairvaux, z mestečka Vézelay, ktorý sa so žiadosťou o podporu obrátil na európske kráľovské dvory. Koncom roka 1146 získal aj podporu nemeckého kráľa Konráda III. Talianske mestské štáty sa od výpravy dištancovali,^[30] juhotalianski Normani sa zase nepridali, pretože sa s pápežom a byzantským cisárom^[28] sporili a anglickí i španielski veľmoži boli príliš zamestnaní svojimi vlastnými vojnami a k výprave sa nepripojili.^[28]

Na tejto križiackej výprave bola ďaleko menšia účasť ľudových kazateľov, ktorí by podnecovali prosté davy. Napriek tomu napríklad mních Rudolf v Porýní rozdúchaval protižidovské nálady, proti čomu zasiahol osobne Bernard z Clairvaux.^[31] Koncom mája vytiahla z Regensburgu Konrádova výprava čítajúca asi 20 000 vojakov^[32] pochádzajúcich z nemeckých krajín, Lotrinska a Čiech. V júni vyrazilo z Metz na pochod i menšie francúzske vojsko.^[33] Z Anglicka vyplávala tretia skupina križiakov na jar 1147. Boli to neurodzení bojovníci a námorníci z Anglicka i Flámska, ktorí po ceste zakotvili v Portugalsku a pomohli portugalskému kráľovi dobyť Lisabon (dodnes sa zachoval unikátny List križiaka, podrobne popisujúci priebeh dobývania).^[34]

V septembri 1147 dorazili križiaci do Konštantínopola. Vzťahy medzi armádami i panovníkmi boli napäté.^[35] Nemci sa prepravili na ázijskú pevninu a od Nikáje postupovali ďalej na východ. Konrád rozdelil svoje sily, menej ozbrojená časť armády pod velením biskupa Ota z Freisingu tiahla pozdĺž pobrežia, zatiaľ čo kráľ s rytiermi sa vydal vnútrozemím.^[35] Pri Dorylaione, kde kedysi vojská prvej križiackej výpravy zvíťazili, nemeckú armádu prepadli seldžuckí Turci. Väčšina výpravy bola vyhladená a kráľovi sa s desatinou svojich pôvodných oddielov podarilo prebiť späť do Nikáje.^[36] Druhú časť armády, vedenú biskupom, napadli a takmer pobili Turci pri Latákii. Zvyšná hŕstka vojakov s biskupom Otom prenikla do Sýrie.

Zvyšky nemeckej armády sa v Nikáji spojili s francúzskym vojskom. Francúzi boli disciplinovanejší, Ľudovít bol však ako vojvodca rovnako zlý ako Konrád a navyše nerozhodný.^[37] Spojená križiacke výprava tiahla pozdĺž pobrežia na východ. V Efeze kráľ Konrád ochorel a vrátil sa do Konštantínopola. Väčšina jeho vojakov tiahla ďalej s Francúzmi. Pri pisidijskej Antiochii (hovorilo sa jej tiež Antiochetta) sa križiaci stretli s Turkami, ktorých donútili k ústupu. Potom križiacke vojská prekročili pod neustálou tureckou hrozbou pohorie Taurus a vo februári 1148 dorazili k gréckemu mestu Attaleia. Časť výpravy odplávala a armáda pešiakov a pútnikov zostala napospas osudu.^[38] Ľudovít Francúzsky bol po vylodení v Antiochii vrelo privítaný kniežaťom Raimondom z Poitiers. Napriek všetkým útrapám a stratám, akými križiacka výprava doteraz prešla, predstavoval Ľudovítov kontingent významnú pomoc pre križiacky štát.^[38] Ľudovít sa potom vydal do Jeruzalema, kam už medzitým z Konštantínopola dorazil kráľ Konrád.

V Jeruzaleme sa obaja panovníci stretli aj s jeruzalemským kráľom Balduinom III. a rozhodli sa dobyť Damask, ktorý bol spojencom Jeruzalemského kráľovstva, hoci pôvodným cieľom druhej križiackej výpravy bolo znovudobytie Edessy. Damask napadli 24. júla 1148, pred dobytím ho však zachránila veľká turecká armáda z Aleppa vedená sultánom Núr ad-Dínom.^[39]

Neslávny koniec výpravy len prehĺbil spory medzi francúzskym a nemeckým panovníkom. Konrád odišiel už na Vianoce 1148 do Konštantínopola, kde uzavrel spojenectvo s cisárom Manuelom. Ľudovít pobudol v Palestíne a pri návrate domov v južnom Taliansku nadviazal priateľské vzťahy so sicílskym kráľom Rogerom II., úhlavným nepriateľom Byzancie. Damask obsadil Núr ad-Dín a moslimovia tak boli proti križiakom opäť o niečo jednotnejší.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Tretia križiacka výprava

Po katastrofickej bitke pri Hattíne 4. júla 1187 a dobytí Jeruzalema na jeseň toho istého roku, a následnej strate takmer celého územia Jeruzalemského kráľovstva v prospech sultána Saladina vyhlásil pápež Gregor VIII. bulou Audita tremendi z 29. októbra 1187 tretiu križiacku výpravu.^[40] Vyslancom kúrie sa podarilo dokonca sprostredkovať mier medzi francúzskym kráľom Filipom II. a anglickým kráľom Richardom I. Svoju účasť na výprave prisľúbil tiež rímsko-nemecký cisár Fridrich Barbarossa.^[41] S ​​cisárom sa na križiacku výpravu do Svätej zeme vypravil tiež silný oddiel Čechov pod vedením mladého Přemyslovca Děpolta II., ktorý pri ťažení zahynul.

Ako prvý sa do Svätej zeme vydali sicílski Normani a vzápätí aj menšie námorné kontingenty z Anglicka, Dánska a Flámska.^[42] Fridrich I. Barbarossa sa vydal na výpravu z Regensburgu na jar 1188 a po ceste začal na byzantskom území drancovať. Cisár Izák II. Angelos kvôli možným násilnostiam radšej povolil cestu ďalej na východ cez Helespont.^[43] Nemci zimovali v Adrianopole a na jar 1190 sa opäť vydali na cestu. Pri Ikóniu ich napadli seldžuckí Turci sultána Kilič Arslána II., ktorí boli Barbarossom porazení. V bitke pri Ikoniu aj v ďalších zrážkach s Turkami sa vyznamenali udatnosťou Česi na čele s Děpoltom.^[44] Pri prechode rieky Salef sa však Fridrich I. utopil^[45] a výprava sa rozpadla. Časť bojovníkov pokračovala ďalej do Svätej zeme a časť sa vrátila domov. Nemci sa tak výpravy významnejšie nezúčastnili.^[46] Fridrichova výprava je detailne popísaná súčasníkmi v Ansbertovej Histórii výpravy cisára Fridricha.^[47]

4. júla 1190 vyrazili z Vézélay francúzske i anglické vojská, ktoré pod vedením Richarda Levie srdce a Filipa II. prezimovali na Sicílii. Na jar 1191 križiaci vyplávali v ústrety Svätej zemi, 12. júla dobyli mesto Akko a francúzsky kráľ sa vrátil späť do vlasti, zatiaľ čo Angličania a zvyšok francúzskych križiakov v čele s kráľom Richardom bojoval so Saladinom ešte tri roky. Veľkým križiackym úspechom bola bitka pri Arsufe a obsadenie Jaffy. Po márnom pokuse o dobytie Jeruzalema Saladin predložil Richardovi mierový návrh podľa ktorého sprístupní Boží hrob západným pútnikom a uzná hranice existujúcich križiackych dŕžav.^[43] Po polročnom váhaní plnom šarvátok bol mier 2. septembra potvrdený a Richard Levie srdce sa vydal na cestu domov.

Bližšie informácie v článkoch: Štvrtá križiacka výprava a Latinské cisárstvo

Na prelome rokov 1199 – 1200 pápež Inocent III. požehnal snahe francúzskych veľmožov usporiadať výpravu na Blízky východ,^[48] a zároveň zdôraznil doterajšiu neschopnosť európskych kráľov.^[49] Výprava, organizovaná výborom navzájom si rovných rytierov a vedená grófom Theobaldom III. zo Champagne, postupovala do severného Talianska. Tu si na úver najala lode u Benátčanov, ktorí si tak zaistili vplyv na výpravu.

Na jar roku 1201 zomrel gróf Theobald a vedenie prevzal Bonifác z Montferratu. Cieľom výpravy mal byť Egypt, čo sa nepáčilo Benátčanom, ktorí tam mali obchodné záujmy.^[50] Požadovali preto od vodcov výpravy, aby križiaci pre Benátky vybojovali od Uhorska mesto Zadar, za čo im budú odložené splátky dlhov.^[51] Útok na katolícky Zadar bol pod trestom exkomunikácie pápežom zakázaný,^[52] križiaci napriek tomu nátlaku benátskeho dóžu ustúpili a v novembri 1202 Zadar dobyli.^[53]

Krátko potom križiakov požiadal rímsko-nemecký kráľ Filip Švábsky o pomoc pri dosadení svojho švagra Alexia IV. na byzantský trón. Alexios križiakom ponúkal uznanie pápežovej autority nad východnou cirkvou, toľko potrebné peniaze, zásoby a vojenskú pomoc na križiackej výprave.^[54] V júli 1203 preto križiaci zaútočili na ďalšie mesto, a to samotné centrum celej Byzantskej ríše Konštantínopol, ktoré nakoniec po dlhom boji a nerozhodnosti byzantského cisára dobyli a brutálne vyplienili a na trón dosadili princa Alexia a jeho otca Izáka II. Tým sa však dané sľuby nepodarilo splniť kvôli enormným nárokom križiakov. Obyvateľstvo ich čoskoro zvrhlo a zabilo.^[55] Križiaci na mesto zaútočili znova a 12. apríla 1204 sa im podarilo byzantskú obranu zlomiť a vniknúť do mesta; nasledovalo trojdňové drancovanie a vraždenie obyvateľstva.^[56] Štvrtá križiacka výprava už do Egypta ani Svätej zeme nepokračovala.^[45]

Novým cisárom Latinského cisárstva vzniknutého na troskách Byzancie bol zvolený flanderský gróf Balduin. Novovzniknuté Solúnske kráľovstvo získal Bonifác z Montferratu a Achájske kniežatstvo a Aténske vojvodstvo pripadlo francúzskym veľmožom. Benátčania získali obchodný monopol v kraji a početné ostrovy v egejskom mori. Byzantínci si zachovali časť svojich dŕžav na východe a založili tam Nikajské cisárstvo, ktoré sa stalo hlavným nepriateľom križiakov v Konštantínopole.^[57] Členovia rodu Komnenovcov založili na pobreží Čierneho mora Trapezuntské cisárstvo. Posledným gréckym štátom bol Epirský despotát ležiaci v Epiru na pobreží Iónskeho mora. Všetky tieto štáty sa považovali za legitímnych nástupcov Byzantskej ríše a viedli vojnu proti latinským križiackym štátom.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Detská križiacka výprava

Pramene hovoria aj o údajnej francúzskej a nemeckej križiackej výprave detí,^[58] zorganizovanej vraj preto, že sa verilo, že neúspechy doterajších ťažení zapríčiňuje hriešnosť ich dospelých účastníkov.^[58] Pôvodcom mal byť akýsi francúzsky pastierik Štefan, ktorému sa vraj v roku 1212 zjavil Kristus a vyzval ho ku križiackej výprave proti neveriacim.^[59] Štefan preto veril, že sa more pred ním rozostúpi a cesta do Svätej zeme bude možná suchou nohou.^[60] Po strastiplnej ceste vraj niekoľko tisíc detí dorazilo do Marseille, kde sa neúspešne pokúsili prejsť Stredozemným morom. Dvaja obchodníci potom mali ponúknuť výprave zadarmo prepravu do Palestíny,^[61] deti odviezť do Alžíru a neskôr do Alexandrie, kde ich rozpredali do otroctva. Podobná nemecká výprava, ktorú viedol mladík menom Mikuláš, údajne vyšla z Porýnia a cez Alpy doputovala do Janova. Časť pútnikov sa stala janovskými občanmi^[61] a časť putovala ďalej do Pisy a Ríma, kde Mikuláša prijal sám pápež a podarilo sa mu presvedčiť časť detí k návratu domov.^[58] Pri spiatočnej ceste ich mnoho zomrelo, medzi nimi aj Mikuláš.^[61]

Stredoveké pramene popisujúce križiacku výpravu detí sú však v súčasnej dobe spochybňované a celý popis detskej križiackej výpravy je považovaný za omyl vzniknutý tridsať rokov po popisovaných udalostiach.^[58] Oba pochody mali v skutočnosti prebehnúť, ale nemalo ísť o pochody detí. Nedávny výskum naznačuje, že kronikári 13. storočia zle pochopili význam latinského slova "Pueri", čo v preklade znamená "chlapci" alebo tiež "deti", ale zároveň sa týmto termínom v časoch výprav označovali poddaní z najchudobnejších vrstiev. Až Giovanni Miccoli a Peter Raedts si v 20. storočí všimli nezrovnalosti a argumentovali nedorozumenia týchto kronikárov. Moderné štúdie tiež naznačujú, že vtedajšia zlá ekonomická situácia donútila niektorých obyvateľov opustiť svoje domovy a predať svoje pozemky a presťahovať sa inam. Migrovať mali vraj až stovky rodín.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Piata križiacka výprava

V roku 1215 pápež Inocent III. zvolal štvrtý lateránsky koncil. Jedným z dôsledkov koncilu bola piata križiacka výprava, ktorej príprav sa energicky chopil Inocentov nástupca Honorius III. Účasť na výprave prisľúbil uhorský kráľ Ondrej II., nórsky kráľ Inge II. (ktorý však počas príprav zomrel a nórski križiaci tak nakoniec zostali bokom) a rakúsky vojvoda Leopold VI. Babenberský. Vojská mali na Blízky východ prepraviť frízske lode,^[62] ktoré sa však zdržali v Portugalsku dobývaním maurského hradu Alcácer do Sal. Do Svätej zeme tak dorazila len časť križiakov, ku ktorým sa pridali cyperské oddiely kráľa Huga I. a antiochijská armáda kniežaťa Bohemunda IV.^[63] Križiaci v Zajordánsku nenašli žiadneho protivníka, vydrancovali široké okolie a s korisťou sa vrátili do Akkonu. Kráľ Ondrej odišiel domov a zvyšní križiaci sa chystali po príchode francúzskych posíl k útoku na egyptský prístav Damietta.

V máji 1218 križiaci dobyli obrannú vežu chrániacu ústia Nílu a čiastočne obľahli samotné mesto Damietta, ktorú po takmer dvojročnom obliehaní v novembri 1219 dobyli. Vládu nad mestom si proti vôli kardinála Pelagia nárokoval jeruzalemský kráľ Ján z Brienne. Stal sa dočasným vládcom Damietty až do predpokladaného príchodu cisára Fridricha II.^[64] Mesto bolo križiakmi pretvorené na kresťanské sídlo s vlastným arcibiskupom Pierrom des Roches.

Po príchode nemeckých križiakov mal Pelagio pocit, že vojsko je dostatočne silné na dobytie celého Egypta a napriek cisárskemu rozkazu sa bez cisára s armádou vydal na juh^[65] s cieľom dobyť Káhiru. Výprava skončila neslávne po tom, čo sa vojaci utáborili medzi dvoma ramenami Nílu a Egypťania vypustili riečne hrádze, čím križiakov odrezali od pevniny a donútili kapitulovať. Sultán al-Kámil vyjednal odchod križiakov z Damietty a osemročné prímerie.^[66] Prepustení križiaci odtiahli do Akkonu a na mieste, kde sa vzdali, dal sultán na počesť víťazstva vystavať nové mesto al-Mansúra - Víťazné.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Šiesta križiacka výprava

V septembri roku 1227 vyplávala z Brindisi do Svätej zeme veľká nemecká flotila. Viedol ju cisár Fridrich II.,^[67] ktorého k vyplávaniu donútila po deviatich rokoch sľubov až hrozba exkomunikácie. Krátko po vyplávaní však na lodiach vypukla epidémia,^[68] chorý cisár zastavil v Otrante a podozrievavý pápež Gregor IX. ho exkomunikoval. Fridrich, ktorého zbožnosť bola vždy pochybná,^[68] to ignoroval a po uzdravení vyrazil ďalej na východ. V septembri 1228 pristál v Akkone, kde už čakalo križiacke vojsko.

Cisár nemal záujem viesť dlhú nákladnú vojnu v Palestíne a rozhodol sa pre diplomaciu. Sultán al-Kámil, ktorý sa nachádzal uprostred mocenského zápasu so svojimi bratmi, bol ochotný rokovať. Fridrich však v Palestíne nemal pevnú pozíciu, lebo jeruzalemský patriarcha i rytierske rády johanitov a templárov ho ako exkomunikovaného nepodporovali.^[69] Akkonskí baroni si zase zakladali na svojej slobode a nechceli sa cisárovi podrobiť.^[70] Iba príslušníci Rádu nemeckých rytierov stáli pevne pri cisárovi. Z tejto nejednoty medzi kresťanmi al-Kámil ťažil, rokovania preťahoval a Fridrich začal ustupovať zo svojich požiadaviek.

V roku 1229 bola dohoda potvrdená, kresťania získali naspäť Betlehem, Nazaret, Galileu a predovšetkým Jeruzalem, do ktorého však mali moslimovia slobodný prístup.^[71] Potom Fridrich vstúpil do Jeruzalema a protiprávne sa dal korunovať jeruzalemským kráľom. Právoplatným kráľom mal byť Fridrichov nedospelý syn Konrád.^[72] V máji 1229 Fridrich zo Svätej zeme odišiel a pri nalodení v Akkone po ňom miestni občania hádzali odpadky.^[73] Roku 1244 neopevnený Jeruzalem znovu dobyli chórezmské vojská v službách Egypta a kresťania ho už nikdy nezískali.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Siedma križiacka výprava

V auguste roku 1248 sa na križiacku výpravu vydal francúzsky kráľ Ľudovít IX. Vojsko vyplávalo z novopostaveného prístavu v Aigues-Mortes a bola to najväčšia námorná operácia v dejinách križiackych výprav.^[74] Počas medzipristátia na Cypre miestni Ľudovíta presvedčili, že ideálnym cieľom útoku bude Egypt. V júni 1249 sa križiaci vylodili pred egyptskou Damiettou ktorú sa im podarilo získať bez boja, a v novembri 1249 sa francúzske vojsko vydalo na pochod do egyptského vnútrozemia.

V tej dobe zomrel egyptský sultán as-Sálih Ajjúb, ale vdova Šagrat al-Durr smrť zatajila a spolu s ministrom Fakrh ad-Dínom krajinu a armádu riadila sama.^[75] Egyptské vojsko na križiakov čakalo pri pevnosti al-Mansúra a ostreľovalo ich cez rieku gréckym ohňom. Križiaci objavili brod^[76] a vo februári roku 1250 ich predvoj vedený Ľudovítovym bratom Robertom I. z Artois zaútočil na egyptský tábor pred al-Mansúrou a mamlukov zahnal do mesta. Robert, opojený úspechom, zaútočil na mesto, ale v jeho uliciach sa križiaci rozptýlili a väčšinou boli zabití, vrátane Róberta z Artois, alebo grófa Viliama zo Salisbury. Egypťania sa zatiaľ preskupili a po príchode hlavnej časti križiacke armády sa strhla vyrovnaná bitka trvajúca celý deň. Postup sa zastavil a Egypťania privolali posily. Na pomoc im prišiel syn zosnulého sultána Turanšáh a pomohol križiakov odrezať od nílskych zásobovacích trás. Po vypuknutí hladomoru dal Ľudovít v marci rozkaz na ústup. Turanšáhovi vojaci začali križiakov prenasledovať a tí sa po ochorení samotného Ľudovíta rozhodli kapitulovať. Celá križiacka armáda skončila v zajatí. Damietta zostala zatiaľ zachovaná vďaka kráľovnej Margaréte Provensálskej a jej janovským a pisanským žoldnierom. Egypťania za prepustenie kráľa a jeho armády požadovali vydanie Damietty a zaplatení 800 000 zlatých bezantov.^[77] Križiaci nemali dostatok hotovosti, prepustený bol preto sprvu len kráľ Ľudovít a časť rytierov. Prepustenému panovníkovi sa počas ďalších štyroch rokov, ktoré strávil v Akkone, podarilo dosiahnuť prepustenie zvyšku zajatcov a až 24. apríla 1254 opustil Svätú zem.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ôsma križiacka výprava

Roku 1267 vytiahol francúzsky kráľ Ľudovít IX. na ďalšiu križiacku výpravu. Zo začiatku márne hľadal spoločníkov, nakoniec ho podporil jeho brat, sicílsky kráľ Karol z Anjou. Ten však chcel cieľ výpravy stočiť zo Sýrie, kde medzitým sultán Bajbars dobyl ako Haifu, Toroni a Nazaret, tak i križiacku baštu Antiochiu na Tunis, kde mal ekonomické a politické záujmy, a Ľudovít sa nechal presvedčiť. Z Tunisu sa chcel vydať na Egypt, potom prejsť Sinaj a z juhu znovu dobyť Jeruzalem.^[78]

V júli 1270 sa križiaci vylodili na africkom pobreží. Počas obliehania Tunisu sa vo vojsku križiakov rozšírila epidémia spôsobená horúcim počasím a nedostatkom pitnej vody. Medzi chorými bol aj kráľ Ľudovít IX., ktorý v Kartágu pri čakaní na posily z Anglicka, Aragónska a Navarry zomrel na úplavicu (niektoré zdroje zmieňujú i mor). Kráľom sa stal tiež chorý následník trónu Filip III. Velenie vojenských operácií prevzal Karol Anjou,^[79] ktorému sa podarilo vyjednať s tuniským emirom Muhammadom al-Mustansirom voľný obchod s mestom Tunis, mier a voľný odchod križiakov z Afriky. Keď do Tunisu dorazil anglický princ Eduard s malým križiackym zborom z Anglicka bolo už po boji. Kým Francúzi sa začali pod velením Karola z Anjou sťahovať späť do Európy, Angličania hodlali pokračovať v križiackej výprave do Svätej zeme.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Deviata križiacka výprava

Po neúspechu ôsmej križiackej výpravy sa Angličania rozhodli vydať do Sýrie ohrozovanej mamluckým sultánom Bajbarsom. Eduard s anglickou armádou prezimoval na Sicílii a v máji 1271 sa vylodil v Akkone.^[80] Eduardove sily boli slabé, asi len tisíc vojakov,^[81] ale mal v úmysle zjednotiť rytierov vo Svätej zemi a na Cypre^[45][80] a uzavrieť dohodu s Mongolmi, ktorí v tej dobe ohrozovali aj moslimské územia. Po príchode do Akkonu Eduard zistil, že situácia kresťanov na Blízkom východe, kde mamlucké vojsko ovládlo v rokoch 1265 – 1271 väčšinu územia Jeruzalemského kráľovstva a Antiochijského kniežatstva, je oveľa horšia, než sa v západnej Európe domnievali. Cyperskí rytieri odmietli bojovať vo Svätej zemi a Benátčania s Janovčanmi začali s Mamlukmi obchodovať, a to so súhlasom akkonských barónov.^[82]

Eduard sa svojho plánu nevzdal a dúfal vo vyjednávanie o prípadnú pomoc s mongolským Ilchanátom v Perzii. Mal úspech a ilchán Abaga vyslal desaťtisícovú armádu,^[80] ktorá dobyla moslimské Aleppo. Akonáhle však egyptský sultán Bajbars vytiahol z Damasku na sever, Mongoli pred ním ustúpili a mamluci mesto získali späť. Eduard tiež podnikol ťaženie do vnútrozemia, akkonskí rytieri však odmietli brániť prípadné dobyté územia a križiaci sa bezvýsledne vrátili do Akkonu.^[83] Ten sa ešte v roku 1263 prepadnutiu ubránil, ale nedokázal zastaviť postupné strácanie územia Jeruzalemského kráľovstva. Keď princ zistil aké márne je jeho úsilie, vrátil sa v septembri 1272 do Anglicka. Urobil tak nedlho potom, čo skoro zahynul pri pokuse o atentát. Hoci pri odchode mal v úmysle vrátiť sa na Blízky východ na čele veľkej križiackej výpravy, politická situácia v Anglicku mu v tom zabránila.^[83]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Križiacky štát

Križiacke panstvá vzniknuté počas kruciát boli budované v duchu západoeurópskeho feudalizmu^[84] a vládnúcu triedu predstavovali predovšetkým osadníci z Európy.^[85] Pôvodní obyvatelia, predovšetkým arménski monofyziti, východní pravoslávni kresťania (grécki, sýrski,...) a moslimovia Frankov (ako orientálci označovali križiakov) v krajine početne prevažovali. Domorodci boli svojimi križiackymi pánmi tolerovaní, avšak Frankovia neboli voči svojim inoverným poddaným nábožensky benevolentní v takej miere, ako Arabi pred nimi.

Arabský cestovateľ Ibn Džubajrá z Andalúzie, ktorý bol nepriateľom križiakov, pri svojich cestách po Jeruzalemskom kráľovstve v roku 1184 k svojej nevôli zistil, že v krajine usadení kresťania a moslimovia spolu vychádzajú dobre.^[86]

Odhaduje sa, že v Jeruzalemskom kráľovstve žilo v mestách asi 120 000 Frankov (osadníkov z Európy) a 100 000 moslimov, a na vidieku žilo ďalších 250 000 moslimov a východných kresťanov.^[87]

Po prvej križiackej výprave vznikli na Blízkom východe štyri križiacke štáty: Edesské grófstvo, Antiochijské kniežatstvo, Tripoliské grófstvo a Jeruzalemské kráľovstvo. Vládcovia troch prvých boli formálne vazalmi jeruzalemského kráľa.^[88] Po tretej križiackej výprave na Cypre vzniklo Cyperské kráľovstvo, ktorého prvým panovníkom sa stal bývalý jeruzalemský kráľ Guy de Lusignan a celá ďalšia existencia tohto štátu bola zviazaná s rodom Lusignanovcov. V 13. storočí Cyprus utvoril s Jeruzalemským kráľovstvom úniu, keď sa titulárnym jeruzalemským kráľom stal cyperský kráľ Hugo III.

Po štvrtej križiackej výprave a dobytí Byzancie vznikli v Grécku ďalšie štyri hlavné križiacke štáty: Latinské cisárstvo a na ňom formálne závislé Achájske kniežatstvo, Aténske vojvodstvo a Solúnske kráľovstvo. Ďalšie územia, predovšetkým ostrovy, pre seba dobyli Benátčania a johaniti, ktorí sa po páde levantských dŕžav usadili na Rodose. Na Kykladských ostrovoch benátsky dobrodruh Marco Sanudo založil vojvodstvo Naxos. Takisto Janovčania sa pokúsili získať križiacke dŕžavy, keď janovský admirál a kaper Enrico Pescatore obsadil Krétu. Po niekoľkých rokoch bol z ostrova vytlačený Benátčanmi,^[89] takže Janovská republika žiadne územia nezískala. Križiaci v Grécku vybudovali podobné feudálne vzťahy ako sto rokov pred nimi križiaci v Palestíne.^[57] V Grécku sa húfne usadzovali západní rytieri, ktorí túžili získať pôdu.^[90]

Križiacke štáty v Palestíne zanikli koncom 13. storočia. V roku 1268 Mameluci dobyli a zničili Antiochiu,^[91] v roku 1271 sa Bajbars zmocnil križiackeho hradu Krak des Chevaliers a odvtedy postupne likvidoval posledné zvyšky križiackych dŕžav. V roku 1289 bol dobytý a vyplienený Tripolis a 18. mája 1291 po obliehaní padol Akkon s poslednými zvyškami križiackych dŕžav. Kresťania, ktorým sa nepodarilo uniknúť, boli vyvraždení či predaní do otroctva. Prístavné mestá boli zbúrané a nové centra boli neskôr postavené ďalej od mora, aby nemohli slúžiť ako základňa pre ďalšiu kresťanskú ofenzívu. Po páde Akkonu latinské dŕžavy pretrvali iba na Cypre a v Grécku.

Kým v Levante križiacke štáty, s výnimkou Edesského grófstva, zanikli takmer naraz, v Grécku zanikali po dobu tristo rokov. Ako prvé podľahlo nepriateľom Solúnske kráľovstvo ktoré v roku 1224, po dvadsiatich rokoch od založenia, dobyl epirský despota Michael Komnenos Dukas. Latinské cisárstvo bolo od začiatku hospodársky i vojensky slabé a v roku 1261 nikajský cisár Michal VIII. Palaiologos dobyl naspäť Konštantínopol.^[57] Posledné dva križiacke štáty na gréckej pevnine, Achájske kniežatstvo a Aténske vojvodstvo, byzantskému protiútoku odolávali ďalších dvesto rokov. Achájske kniežatstvo dobyl byzantský Morejský despotát v roku 1432 a Atény až roku 1453 obsadil osmanský sultán Mehmed II.

Ostrovné štáty mali silnejšie väzby na európske námorné mocnosti, najmä Benátky, a preto útokom dokázali oveľa úspešnejšie čeliť. Cyperské kráľovstvo bolo od roku 1426 prinútené platiť egyptským Mamelukom výpalné, až roku 1489 kráľovná Katarína Cornaro ostrov predala Benátčanom, ktorí ho udržali až do roku 1571. Vojvodstvo Naxos sa kvôli rastu moci Osmanskej ríše v Egejskom mori dostalo pod osmanský vplyv a sultán Selim II. v roku 1579 väčšinu Kyklád obsadil. Niektoré ostrovy však ešte nejakú dobu ubránili miestni šľachtici z rodu Gozzadini a Benátska republika stratila niekoľko egejských ostrovov a gréckych prístavov až v rokoch 1714 – 1718.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rytiersky rád

Križiacke výpravy podstatne prispeli k vzniku rytierskych rádov, ktoré v sebe spájali vojenský charakter so snahou o napodobňovanie kláštorného života.

Ako prvý bol v Jeruzaleme založený rád johanitov (neskôr známy ako Maltézsky rád). Toto zoskupenie pôvodne rádom nebolo a ako bratstvo existovalo v Jeruzaleme už pred prvou križiackou výpravou, takže moslimskí vládcovia túto kresťanskú organizáciu tolerovali. Pôvodným poslaním bratstva pred prvou križiackou výpravou bola špitálna starostlivosť o kresťanských pútnikov putujúcich do Palestíny. Po dobytí Jeruzalema Godefroy z Bouillonu začal bratstvo podporovať, to tak mohlo silnieť čo do majetku a vplyvu. Pôvodne špitálske bratstvo bolo uznané ako cirkevný rád. Stal sa rádom vojenským.^[92] Johaniti si aj naďalej zachovávali svoju pôvodnú náplň, ale ako rád vojenský a rytiersky získali nové povinnosti ako bola ochrana pútnikov a obrana Kristovho hrobu (a kresťanského kráľovstva).

Rád templárov bol organizáciou od začiatku rýdzo vojenského charakteru. Založil ho roka 1119 chudobný rytier Hugues de Payens spolu so siedmimi druhmi na ochranu pútnikov, ktorí prichádzali do Svätej zeme.^[93] Často sa dostávali do konfliktu s konkurenčným rádom johanitov, ktorý mal podobné povinnosti a privilégiá. Rád nemal charitatívne povahu, avšak raz za čas obdarovával chudobných almužnou. Templársky rád navyše umožňoval, aby si šľachta uschovávala peniaze a cenné predmety v templárskych domoch, čo u rádu spôsobilo vytvorenie rozsiahlej siete bánk. Peniaze bolo možné si v rádovom dome uložiť a potom si ich vyzdvihnúť vo Svätej zemi, čo bolo praktické a výhodné, pretože šľachtici mohli byť o svoj majetok pripravení banditami počas svojho putovania. Preto postupom času získavali templári majetok a moc a v polovici 12. storočia tvorili asi tretinu všetkých rytierov v Jeruzalemskom kráľovstve.^[94] V čase keď posledné križiacke dŕžavy už boli v rozklade disponovali rytierske rády ako jediné disciplinovanou armádou, ktorá bránila križiacke mesta pred moslimami. Boli to templári, ktorí hájili citadelu v Akkone^[95] a Sidóne i poslednú pevnosť Ruád pred prístavným mestom Tortosa, ktorá bola dobytá až v roku 1303.^[96]

Templári a johaniti boli natoľko úspešní, že sa rozšírili takmer po celej západnej Európe. Ich privilégiá dané pápežom z nich robili nezávislé orgány, stali sa z nich medzinárodné organizácie. Pápež bol ich jedinou autoritou a do politiky rádov zasahoval len výnimočne a v krajných prípadoch. Veľmajstri rádov si počínali ako samostatní vládcovia a tešili sa z kniežacích titulov. Rytierske rády mali voľné pole pôsobnosti a svetskí panovníci ani duchovní nemohli do pôsobenia rádov zasahovať, čo zapríčinilo mnohé konflikty nielen so svetskými panovníkmi, ale aj s pápežským stolcom. To bol tiež jeden z dôvodov prečo začala popularita rytierskych rádov klesať. Všetko vyvrcholilo obvineniami templárskeho rádu z kacírstva a ich následným zrušením.

Ostatné rytierske rády nemali rovnaká privilégiá ako templári alebo johaniti, takže sa len ťažko presadzovali a ich úspechy boli skôr čiastkového charakteru. Rád svätého Lazara pôsobil už ako bratstvo v Jeruzaleme spoločne s johanitským bratstvom s ktorým sa združoval do koalície. Rád spravoval lazaret pre malomocných. Stal sa vojenským rádom, lebo začal združovať nielen leprou nakazených križiakov, ale aj templárov a johanitov ktorí malomocenstvom ochoreli. Ďalšími rádmi boli Rád rytierov z Monte Gaudio (združoval križiakov z Pyrenejského polostrova, ale nebol úspešný) a Rád rytierov svätého Tomáša Canterburského v Akre (v Akre, potom čo mesto bolo dobyl Richard Levie Srdce združoval anglicky hovoriacich, najmä križiakov ktorí prišli do Svätej zeme s Richardom, ale tiež sa nedokázal významnejšie presadiť).

Po johanitoch a templároch sa tretím najsilnejším poriadkom stal Rád nemeckých rytierov. Regula rádu bola odvodená od templárov aj johanitov. Bol založený v Svätej zemi ako reakcia na silný príliv križiakov z nemeckých krajín. Križiacke štáty boli obývané prevažne Frankami, nemecky hovoriaci križiaci sa vo Svätej zemi zle dorozumievali a neradi vstupovali k frankofónnym templárom alebo johanitom. Radšej vstupovali do nemeckého zoskupenia, ktoré pôvodne pôsobilo len ako poľný lazaret rádu johanitov. Tí sa v roku 1190 osamostatnili a v roku 1196 boli pápežom uznaní ako samostatný rád,^[97] takže začali fungovať aj ako sprostredkovatelia medzi Jeruzalemským kráľovstvom a rímsko-nemeckými cisármi. Rád získal rovnaké privilégiá ako mali templári a johaniti, takže sa veľmi skoro stal významnou silou. V Svätej zemi vlastnil niekoľko hradov a v Akkone mal jednu citadelu, avšak viac sa v Levante uchytiť nedokázal, lebo väčšinu pôdy a majetku už rozobrali rády templárov a johanitov. Rád nemeckých rytierov sa preto začal významne angažovať aj v Európe, kde boli východné hranice kresťanských štátov ohrozované pohanmi a tzv. schizmatikmi (pravoslávnymi). Templári a johaniti sa v európskych bojoch výnimočne tiež zúčastnili, ale ich poslanie sa silne vzťahovalo hlavne k obrane Svätej zeme. Po jej strate presunuli templári svoje sídlo na Cyprus a neskôr do Francúzska, kde začali hromadiť majetok údajne na financovanie ďalšie križiackej výpravy. Johaniti presunuli hlavné pole pôsobnosti do Stredomoria (pravdepodobne s vidinou, že sa do Svätej zeme znovu vrátia), hlavným sídlom sa stal ostrov Rodos a neskôr Malta (od tej doby začali byť označovaní ako Maltézski rytieri).

Potom čo Osmani prenikli na Balkán si západní kresťania začali uvedomovať ich hrozbu a začali sa plánovať a projektovať výpravy na záchranu kresťanstva východnej Európy, upadajúcej Byzancie a a rytierskych rádov na Rodose v oblasti Egejského mora. Expanzia Osmanov do Európy začala roku 1354 dobytím Gallipoli. V roku 1361 dobyl Murad I. Adrianopol a premenoval ho na Edirne a urobil z neho hlavné sídlo Osmanskej ríše. Zásadným prelomom bol následne pád Konštantínopola v roku 1453.

Projekt Eugena IV. (1444 – 1445): Na juhovýchode Osmanskej ríše povstal vládca Karamanu Ibrahim bej, čo donútilo osmanského vládca Murada II. na ťaženie do tejto oblasti. Situáciu chcel využiť pápež tak, že by zablokoval Dardanely loďstvom, čím by znemožnil pohyb osmanského vojska - potom by stačilo začať operácie v Európe so svojimi spojencami - byzantským cisárom Konštantínom XI., albánskym Scanderbegom, srbským Đurađom Brankovićom a predovšetkým uhorským Jánom Huňadym a poľsko-uhorským kráľom Vladislavom III. Ďalšími pápežovými spojencami boli: Benátčania so silným námorníctvom a Burgundčanov). Pápež vymenoval dvoch legátov: pre pozemné sily Giuliana Cesariniho a pre flotilu svojho synovca Francesca Condulmaria. Druhý spomínaný mal viesť blokádu Dardanel.
Murad II. však zlomil odpor Ibrahima Beja skôr než sa predpokladalo a vydal sa so svojou armádou späť do Európy, kam dorazil ešte skôr, než Condulmario stačil Dardanely zablokovať. Pozemné sily vedené Cesarinim potom rozdrvil pri Varne. Po tejto porážke sa pokúsil Condulmario o ďalšiu výpravu v roku 1445, tá však bola príliš zdĺhavá, a preto sa radšej stiahol z osmanského územia pred prichádzajúcou zimou.^[98]

Projekt Kalixta III. (1455 – 1458): V roku 1453 dobyli Osmani Konštantínopol a mohli tak prechádzať medzi časťami ríše nielen cez Dardanely, ale aj naprieč Bosporom. Pápež v roku 1455 menoval legátom Lodovica Trevisana a zveril mu pápežske loďstvo. Trevisan mal za úlohu napadnúť ázijskú časť Osmanskej ríše zo špitálnického ostrova Rodos. Na európskej pevnine operovali Ján Huňady a kardinál Juan Carvajal. Trevisan však nedokázal donútiť svojimi útokmi Osmanov, aby presunuli časť svojho vojska do Anatólie. Pápež Kalixt III. zomrel v roku 1458, a tým skončili aj tieto snahy rozdeliť osmanské vojsko.^[99]

Projekt Pia II. (1463 – 1464): V roku 1463 sa pápež rozhodol postaviť sa do čela výpravy proti Turkom. Počítal pritom s pomocou spojencov na európskej pevnine. Uhorský kráľ Matej Korvín mal zaútočiť zo severu na Osmanskú ríšu, kde vtedy vládol sultán Mehmed II., a to buď cez dunajskú nížinu alebo cez Niš. Na západe mal zaútočiť albánsky vládca Scanderbeg. Pápež mal potom zaútočiť z juhu - z Peloponézu - so svojimi spojencami z Burgundska a s ďalšími európskymi križiakmi. S nimi sa mal stretnúť v Ancone a vyplávať na Peloponéz. Pápežska a benátska flotila potom mali operovať v Egejskom mori. V roku 1464 však Pius II. skonal v Ancone a tento plán sa teda nemohol uskutočniť.^[100]

Križiacke výpravy na európskom kontinente boli dvojakej povahy. Jednak to boli ťaženia proti pohanom, a jednak proti kresťanským kacírom, kam patria aj križiacke výpravy proti "neposlušným" panovníkom.

Výpravy proti pohanom žijúcim pri Baltskom mori sa prvýkrát zúčastnili rytieri, ktorí odmietli ísť s druhou križiackou výpravou do Svätej zeme a radšej v polovici 12. storočia usporiadali výpravu proti polabským Slovanom a do Pomoranska.^[33] Proti slovanským Obodritom sa v roku 1147 uskutočnila križiacka výprava pod vedením saského vojvodu Henricha Leva a dánskeho kráľa Knuta V.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Livónsky rád

Križiacke výpravy proti pohanom v Pobaltí na začiatku 13. storočia mali trvalý efekt, lebo križiaci dobyté územia konsolidovali, ťým, že ich dokázali osídliť, christianizovať a čiastočne germanizovať. V týchto vojnách sa angažoval predovšetkým Rád nemeckých rytierov a neskôr Rád mečových bratov, ktoré v Pobaltí založili vlastné rádové štáty. Rád nemeckých rytierov viedol od roku 1226 vojny proti Prusom, ktorých sa snažil násilne christianizovať. Križiackych výprav proti pohanským Prusom a Litovčanom sa zúčastnili aj českí panovníci Přemysl Otakar II. (ten tu založil v roku 1256 mesto Kráľovec) a kráľ Ján Luxemburský.

Stranou križiackych výprav nezostali ani škandinávski vládcovia, hoci veľká vzdialenosť im sťažovala účasť na križiackych výpravách na Blízky východ.^[10] Napriek tomu boli Švédi a Nóri horlivými križiakmi (kráľ Sigurd I. bol prvým európskym panovníkom, ktorý navštívil Jeruzalem).

Švédi už na začiatku 12. storočia podnikli prvú z troch križiackych výprav do Fínska, ktoré mali za následok christianizáciu Fínov, švédsku kolonizáciu Fínska i vymedzenie sféry vplyvu medzi katolíckym Švédskom a pravoslávnym novgorodským štátom.

Prvou križiackou výpravou vyhlásenou proti európskym kacírom bola križiacka výprava proti albigéncom. Trvala dvadsať rokov (1209 – 1229) a jej cieľom bolo odstrániť katarskú herézu v južnom Francúzsku. Za obeť jej padlo 200 000 až 1 000 000 ľudí.^[101][102]

V rokoch 1235 – 1241 sa odohrala bosnianska križiacka výprava usporiadaná Uhorskom proti bosnianskemu Banátu. Viedol ju Koloman Haličský. Križiaci sa však nedostali ďalej než do pohraničia, pretože Uhorsko muselo čeliť vpádu Tatárov. Zámienkou na organizovanie výpravy bolo hnutie bogomilov, z ktorých niektorí padli za obeť pri násilnostiach.

V rokoch 1284 – 1285 sa odohrala Aragónska križiacka výprava. Pápež Martin IV. ju vyhlásil proti exkomunikovanému aragónskemu kráľovi Petrovi III. Križiacka výprava bola len súčasťou dlhotrvajúcej vojny zvanej Sicílske nešpory. Pápež udelil Petrom dobytú Sicílii v léno Karolovi z Anjou, a ten vytiahol proti Petrovi s francúzskym vojskom. Francúzi však boli porazení a Sicília zostala pod vládou aragónskych kráľov.

Poslednými kruciátami boli štyri križiacke výpravy proti husitom. Prvú križiacku výpravu proti kališnickým Čechom zvolal v roku 1420 pápež Martin V.^[103] Ťaženie bolo verejne vyhlásené 17. marca 1420 vo Vroclave a velenia sa chopil rímsko-nemecký cisár Žigmund Luxemburský. V apríli sa 30 000 križiakov^[103] zhromaždilo v sliezskej Świdnici a potom vstúpilo do Čiech. Križiaci 3. mája obsadili Hradec Králové a 7. mája získali Pražský hrad.^[103] Pražania však odmietli kapitulovať a povolali na pomoc vidieckych husitov pod vedením Jana Žižku, ktorý 20. mája dorazil do Prahy. V júni križiaci zahájili útoky na opevnené pozície husitov na Vítkove, ich výpady však boli vždy odrazené. 19. júla vypukol v tábore križiakov požiar a výprava sa rozpadla.^[103]

Po neúspechu prvej výpravy nemeckí kurfirsti zvolali do Chebu na 23. augusta druhú križiacku výpravu proti husitom a 28. augusta 1421 vstúpili križiaci do Čiech. Prvej vlne velil falcgróf Ľudovít, ktorý dobyl hrad Mašťov^[104] a pri Kadani sa spojil s druhou križiackou vlnou vedenou arcibiskupmi z Kolína nad Rýnom a Trieru. Križiaci dobyli Kadaň a potom časť výpravy obsadila aj Chomutov. Hlavný voj tiahol na Žatec, ktorý bol obliehaný od 10. septembra 1421. Žatec vzdoroval a medzi križiakmi sa začali množiť spory a dochádzať zásoby. Nakoniec vypukol v tábore požiar a zvesti o postupe husitských vojsk na pomoc Žatci vyvolali paniku, takže sa 2. októbra križiaci rozutekali.^[104]

29. júna 1427 sa v Norimbergu zhromaždili vojská nemeckých šľachticov, aby vyrazili na tretiu križiacku výpravu do českých krajín. Vrchným veliteľom približne 25 000 ozbrojencov^[105] bol zvolený trevírsky biskup Oto, ktorý 23. júla obliehal Stříbro. Husitskí predáci sa dohodli, že Stříbru pomôžu a husiti sa začali zhromažďovať v Prahe. Celkom sa zišlo až 15 000 pešiakov, 1 500 jazdcov a 200 vozov.^[105] V druhej polovici júla sa husiti dali na pochod k Stříbru a križiaci im začiatkom augusta vyslali naproti 3000 jazdcov,^[105] ktorí sa však neodvážili husitov napadnúť. Táto zbabelosť vyvolala strach zo sily nepriateľa, takže sa križiacke vojsko miesto bitky dalo v panike na útek.

20. júna 1431 bola zvolaná ďalšia mnohonárodnostná výprava proti kališníkom, ktorej velením bol poverený markgróf Fridrich Brandenburský. 1. augusta prekročili križiaci české hranice smerom na Tachov. Pôvodne mala byť napadnutá Plzeň, cieľom sa však nakoniec stali Domažlice,^[106] ktorým husiti 14. augusta vyrazili na pomoc. Fridrich dal časti križiakov povel k presunu ku Kdyni, kde mala byť vybudovaná vozová hradba, zatiaľ čo saská časť výpravy mala ostať na mieste. Pápežský legát Giuliano Cesarini vyslal taliansku jazdu, aby chránila ustupujúceho Fridricha. Cesty však boli úzke, medzi križiakmi prepukol zmätok, čo spôsobilo zdržanie a husiti dorazili na bojisko skôr než sa križiaci stihli sformovať k bitke.^[106] Križiaci vrátane vodcov a kardinála Cesariniho začali utekať a vojsko sa rozpadlo. Utekajúcich pred prenasledovaním ochránila vozová hradba bránená talianskymi žoldniermi, ktorá husitovi na čas zadržala. Väčšina križiakov si tak zachránila holý život, ale husitom padla do rúk veľká časť vojenského materiálu.

V roku 1462 pápež Pius II. zrušil Bazilejské kompaktáty a uvrhol Jiřího z Poděbrad do kliatby. 23. decembra 1466 vyhlásil pápež Pavol II. zrušenie nároku Jiřího z Poděbrad, ktorého označil za husitského kacíra, na český trón a vyhlásil proti kališníkom v Čechách novú križiacku výpravu. Na jar v roku 1468 vtrhol na čele križiackych vojsk do českých krajín uhorský kráľ Matej Korvín, ktorý súperil s Jiřím o český trón. Matej Korvín bol 22. júla 1469 vojskom Jiřího z Poděbrad obkľúčený pri Vilémove a z obkľúčenia bol prepustený len na základe sľubu, že už nebude naďalej usilovať o českú korunu, tento sľub však neskôr nedodržal. Vzájomné potýčky medzi oboma panovníkmi trvali až do smrti Jiřího z Poděbrad 22. marca 1471.^[107][108]

Hodnotenia križiackych výprav do Svätej zeme sú veľmi rozporuplné. Staršia historiografia zdôrazňuje ich prínos pre vzájomnú kultúrnu výmenu medzi západnou kresťanskou civilizáciou a arabským svetom. Súdobé historické bádanie je často výrazne skeptickejšie a pripúšťa, že dôsledky križiackych výprav do Svätej zeme pre európsku spoločnosť boli skôr negatívne.^[109]

Stredoveká spoločnosť v 12. storočí verila cirkevnej propagande a na križiacke výpravy do Svätej zeme hľadela so sympatiami. Najmä s rozvojom renesancie, humanizmu a osvietenstva sa objavila kritika výprav ako prejavov stredovekého náboženského fanatizmu a teokracie. V 19. storočí sa vďaka rozvoju nacionalizmu a kolonializmu zromantizovala predstava o križiakoch ako predchodcoch koloniálnej expanzie.^[110] Vo vtedajšom poňatí križiackych výprav sa tiež odrážali vtedajšie nacionalistické spory. V súčasnosti už diskusie o podieloch jednotlivých národov na križiackych výpravách ustúpili a skúma sa ideológia a ciele výprav.^[111] Sformoval sa aj vyhranene kritický pohľad na križiacke výpravy z hľadiska marxistov a po druhej svetovej vojne tiež z hľadiska moslimov .

Križiacke výpravy do Svätej zeme značne prehĺbili priepasť medzi západnými a východnými kresťanmi. Nepriateľstvo medzi ortodoxnými Byzantínčanmi a západnými katolíkmi vyvrcholilo dobytím a vyplienením Konštantínopola v roku 1204. Pápež účastníkov tejto akcie odsúdil,^[53] vzniknutý konflikt ale uhasený nebol. Prehĺbili sa tiež rozpory medzi križiakmi z rôznych krajín a ich veliteľmi, napríklad medzi Nemcami a Francúzmi alebo medzi panovníkmi Filipom II. a Richardom I. Levie srdce. Uskutočnenie križiackych výprav na druhej strane umožnilo sformovanie nových a veľmi významných ekonomických väzieb medzi Západom a Orientom, zabezpečovaných predovšetkým talianskymi mestami.^[112] Tie bohatli z prenájmu lodí a pôžičiek križiakom a získali prevahu v Stredomorí. Obchod v levantských mestách, ktorý pretrval aj po skončení výprav, však pre nich nebol tak dôležitý ako väzba na Egypt a Byzanciu.^[109]

Hoci väčšina kultúrnej výmeny medzi arabským a kresťanským svetom prebiehala v dobe reconquisty na Pyrenejskom polostrove, dostali sa niektoré plodiny do Európy prostredníctvom kresťanov na Prednom východe. Bola to napríklad cukrová trstina a poznatky o výrobe cukru, látok i skla. Križiaci sa zoznámili s mnohými vymoženosťami životného štýlu Východu, ale osvojili si ich väčšinou len tí, ktorí sa na Východe usadili. V Európe sa výdobytky orientálnej kultúry preberali predovšetkým prostredníctvom Byzancie, Sicílie a Pyrenejského polostrova.^[109] Napriek tomu však mali výpravy križiakov v domácom prostredí pozorovateľný sociálny dopad, často sa v tejto súvislosti spomína rozvoj dvorskej kultúry, v literatúre napr. v rytierskej poézi (francúzske Chansons de geste ad.). Križiacka ideológia nezanikla dobytím Jeruzalema ani pádom Akkonu v roku 1291 a križiacke hnutie nebolo formálne nikdy ukončené.^[113] Z hľadiska blízkovýchodnej moslimskej civilizácie po sebe križiaci nezanechali trvalé stopy a boli len "epizódou na okraji dejín".^[114]

Podľa konšpiračného tvrdenia, že súčasná Veľká Británia a USA túžia získať moc nad krajinami Blízkeho východu, býva niekedy ich ťaženie označované ako "desiata krížová výprava". Tá vraj začala v roku 1983 kedy americký prezident Ronald Reagan vyslal jednotky do Libanonu na podporu izraelskej armády, ktorá tam vykonala inváziu.^[115] Rovnako sa niekedy ako "desiata krížová výprava" označuje vojna proti terorizmu prezidenta USA George W. Busha.^[116] Američania a ich spojenci bojujúci v Iraku a Afganistane potom často bývajú islamskými radikálmi označovaní za "križiakov".^[117] Západ a predovšetkým údajné spojenectvo sionistov a križiakov podľa Usámu bin Ládina a ďalších moslimov vedie križiacke ťaženie proti islamu.^[118]

• BALDWIN, Marshall W., a kol. A History of the Crusades. Vol. 1, The first hundred years. Madison : University of Wisconsin Press, 1969. 707 s. Dostupné online. (anglicky)
• BARBER, Malcolm; BATE, Keith. Letters from the East : crusaders, pilgrims and settlers in the 12th-13th centuries. 1. vyd. Farnham : Ashgate Publishing, 2010. 188 s. ISBN 978-0-7546-6356-0. (anglicky)
• BARBER, Malcolm. Noví rytíři : dějiny templářského řádu. [s.l.] : Argo, 2006. 433 s. ISBN 80-7203-764-1.
• BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. [s.l.] : Academia, 1995. 228 s. ISBN 80-200-0512-9.
• DUGGAN, Alfred. Křižácké výpravy. [s.l.] : Orbis, 1973. 214 s.
• GABRIELI, Francesco. Křížové výpravy očima arabských kronikářů. Praha : Argo, 2010. 344 s. ISBN 978-80-257-0333-5.
• HAZARD, a kol. A History of the Crusades. Vol. 3, The fourteenth and fifteenth centuries. Madison : University of Wisconsin Press, 1975. 813 s. Dostupné online. ISBN 0-299-06670-3. (anglicky)
• HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi. 2. vyd. Praha : Mladá fronta, 1996. 289 s. ISBN 80-204-0621-2.
• HROCHOVÁ, Věra. Křížové výpravy ve světle soudobých kronik. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1982. 255 s.
• IBN MUNKIZ, Usáma. Kniha zkušeností arabského bojovníka s křižáky. Praha : Academia, 2009. 348 s. ISBN 978-80-200-1814-4.
• JOINVILLE, Jean de. Paměti křižákovy. [s.l.] : Státní nakladatelství krásné literatury a umění, 1965. 206 s.
• KOMNÉNA, Anna. Paměti byzantské princezny. [s.l.] : Odeon, 1996. 565 s. ISBN 80-207-0527-9.
• KOVAŘÍK, Jiří. Meč a kříž : (1066-1214) : rytířské bitvy a osudy I. [s.l.] : Mladá fronta, 2005. 278 s. ISBN 80-204-1289-1.
• LE GOFF, Jacques. Saint Louis. Paris : Gallimard, 1996. 976 s. ISBN 2070733696. (francouzsky)
• LOWER, Michael. The Barons' Crusade : A Call to Arms and Its Consequences. Philadelphia : University of Pennsylvania Press, 2005. 272 s. ISBN 978-0-8122-3873-0. (anglicky)
• MAYER, Hans Eberhard. Dějiny křížových výprav. Praha : Argo, 2013. 404 s. ISBN 978-80-257-0933-7.
• NICOLLE, David. První křížová výprava 1096-99 : dobytí Svaté země. Praha : Grada, 2007. 96 s. ISBN 978-80-247-1896-5.
• NICOLLE, David. Druhá křížová výprava 1148 : pohroma před branami Damašku. [s.l.] : Grada, 2010. 96 s. ISBN 978-80-247-3413-2.
• NICOLLE, David. Třetí křížová výprava 1191 : Richard Lví srdce, Saladin a zápas o Jeruzalém. Praha : Grada, 2008. ISBN 978-80-247-2382-2.
• O'CALLAGHAN, Joseph F.. Reconquest and Crusade in Medieval Spain. Philadelphia : University of Pennsylvania Press, 2004. 344 s. ISBN 978-0-8122-1889-3. (anglicky)
• RAJLICH, Jiří. Křížové výpravy a papežská politika. Historický obzor, 1997, roč. 8, čís. 3/4, s. 57-64.
• RILEY-SMITH, Jonathan. The First Crusade and the idea of crusading. [s.l.] : University of Pennsylvania Press, 1986. 227 s. Dostupné online. ISBN 0-81-228026-1. (anglicky)
• RILEY-SMITH, Jonathan. The Oxford illustrated history of the Crusades. [s.l.] : Oxford University Press, 1995. 436 s. ISBN 0-19-820435-3. (anglicky)
• RUNCIMAN, Steven. A history of the Crusades. vol. 1, The first Crusades and the foundation of the Kingdom of Jerusalem. [s.l.] : Cambridge University Press, 1999. 376 s. Dostupné online. ISBN 0-521-06161-X. (anglicky)
• RUNCIMAN. A history of the crusades. Vol. 2, The Kingdom of Jerusalem and the Frankish East : 1100-1187. [s.l.] : Penguin Books, 1990. 376 s. ISBN 0-14-013704-1. (anglicky)
• RUNCIMAN, Steven. A history of the Crusades. vol. 3, The kingdom of Acre and the later crusades. [s.l.] : Penguin Books, 1990. 529 s. ISBN 0-14-013705-X. (anglicky)
• SMAIL, Raymond Charles. Crusading Warfare (1097-1193). [s.l.] : Barnes & Noble Books, 1956. 272 s. ISBN 1-56619-769-4. (anglicky)
• SOUKUP, Pavel. Třetí křížová výprava dle kronikáře Ansberta. Příbram : Knihovna Jana Drdy v Příbrami, 2003. 151 s. ISBN 80-86240-67-3.
• SOUKUP, Pavel; SVÁTEK, Jaroslav, a kol. Křížové výpravy v pozdním středověku : kapitoly z dějin náboženských konfliktů. [s.l.] : NLN Nakladatelství Lidové noviny, 2010. 245 s. ISBN 978-80-7422-055-5. r
• TYERMAN, Christopher. Svaté války : dějiny křížových výprav. [s.l.] : Nakladatelství Lidové noviny, 2012. 926 s. ISBN 978-80-7422-091-3.
• WOLFF, Robert L.; HAZARD, Harry W., a kol. A History of the Crusades. Vol. 2, The later Crusades, 1189-1311. [s.l.] : University of Wisconsin Press, 1969. 871 s. Dostupné online. (anglicky)
• ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. [s.l.] : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8.

• Križiacke výpravy do východného Stredomoria
• Križiacke výpravy proti husitom
• Križiacka výprava proti albigéncom

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Križiacka výprava

• David Zbíral: "Krížové výpravy: stručný prehľad" - religionistickej seminárne práce; od toho istého autora "Kristovej ostatky ako zbraň križiacke propagandy: prípad z roku 1247"
• Vojny krížové - zhrnutie z knihy Sprievodca po dejinách, 1893
• Rozhovor s historikom T. F. Maddenom zastupujúcim krížovej výpravy proti súdobej kritike
• Účasť Čechov na krížových výpravách
• Českí "križiaci" na konci 12. storočia

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Křížové výpravy na českej Wikipédii.