Alexios I. (Byzantská ríša)

Alexios I. Komnénos
byzantský cisár – autokrator
Alexios I. Komnénos, iluminácia In: Zigabénos, Euthymios, Dogmatikes Panoplias, Konštantínopol, 12. storočie, f. 2
Panovanie
Dynastia	Komnénovci
Panovanie	1081 – 1118
Korunovácia	5. apríl 1081
Predchodca	Nikefor III. Botaneiates
Regent	Anna Dalasséna
Nástupca	Ján II.
Biografické údaje
Narodenie	asi 1057 asi Konštantínopol
Úmrtie	15. august Konštantínopol
Pochovanie	Kláštor Krista Filantrofa, Konštantínopol
Vierovyznanie	ortodoxné kresťanstvo
Rodina
Manželka	Irena Dukaina
Potomstvo	Anna Komnéna Mária Komnéna Ján II. Komnénos Andronikos Komnénos Eudokia Komnéna Theodóra Komnéna Izák Komnénos Manuel Komnénos Zóé Komnéna
Otec	Ióannes Komnénos
Matka	Anna Dalasséna
Odkazy
	Alexios I. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Byzantský portál  Biografický portál

Toto je článok o byzantskom cisárovi v rokoch 1081 – 1118. O rovnomennom trapezuntskom cisárovi pozri Alexios I. (Trapezuntské cisárstvo).

Alexios I. Komnénos (starogr. Ἀλέξιος Κομνηνός, lat. Alexius Comnenus, * asi 1057, Konštantínopol – † 15. august 1118, tamže) bol byzantský cisár v rokoch 1081 až 1118. Bol druhým vládcom Byzantskej ríše z rodu Komnénovcov a zakladateľom komnénovskej dynastie na byzantskom tróne.^{[1][2][3][4][5]}

Alexiova vláda sa niesla v znamení bojov. Na východe krajiny boli jeho protivníkmi Seldžuci, na severe kmene Kumánov a Pečenehov, na západe sicílski Normani. Jedným z najvýznamnejších počinov jeho vlády bolo iniciovanie prvej križiackej výpravy. Alexios zaviedol početné reformy v krajine, uskutočnil menovú a daňovú reformu i reformu armády. Centralizoval riadenie štátu a potlačoval herézy. Zastavil vojenský a kultúrny úpadok Byzantskej ríše a krajine priniesol rozsiahle teritoriálne zisky. Obdobie byzantských dejín započaté jeho vládou býva nazývané aj komnénovská renesancia.^[1][2][3][4]

Byzantská kronikárka Anna Komnéna, Alexiova dcéra, vykresľuje svojho otca ako smelého, no pokojného človeka, dušou bojovníka. Bol strednej, no pevne stavanej postavy, elegantný no neúnavný jazdec. Mal čierne vlasy, tmavé hnedé oči a tmavšiu pleť. Bol vynikajúcim, vzdelaným rečníkom a miloval vojenské remeslo.^[6] Hoci ako bojovník údajne nepôsobil nebezpečne a veľkolepo, na cisárskom tróne mal vzbudzovať úctu a pôsobiť vznešene. Podporoval vzdelanosť a i vďaka jeho matke Anne Dalasséne sa mu podarilo obnoviť poriadok v paláci a lesk cisárskeho dvora.^[6] Spravidla mal pevnú vôľu a neváhal učiniť rázne rozhodnutia. Zároveň však v jeho živote zohrávali dôležitú úlohu ženy, ktoré často ovplyvňovali jeho rozhodnutia (najprv jeho matka Anna Dalasséna, neskôr i jeho žena Irena Dukaina).^[4] Kriticky sa voči nemu stavajú historici Ióannes Zónaras a Ióannes Oxeites.^[5][7]

Alexios sa narodil pravdepodobne v roku 1057, ako tretí syn kuropalata a domestikona Ióanna Komnéna, brata byzantského cisára Izáka I. Komnéna a ambicióznej aristokratky Anny Dalassény. Dalasséna dúfala, že niekto z jej rodiny raz siahne na cisársku korunu. Po tom, čo cisársky diadém nezískala pre neschopnosť a nezáujem jej manžela, začala k zisku koruny všemožne podporovať a nabádať svoje deti. Keď v roku 1067 zomrel Alexiov otec, stala sa Anna hlavou rodiny a jedinou vychovávateľkou svojich ôsmich detí, z ktorých väčšina už ale bola dospelá.^[6] Okrem štyroch bratov mal Alexios ešte tri sestry. Podobne veľkú rodinu založil aj samotný Alexios, ktorý si v roku 1078 zobral za manželku Irenu z rodu Dukovcov, s ktorou mal celkovo deväť detí – dcéry Annu, Máriu, Eudokiu, Theodóru a Zóé a synov Jána, Andronika, Izáka a Manuela.

Po abdikácii cisára Izáka I. a smrti svojho otca sa Alexios spolu s svojimi staršími bratmi Izákom a Manuelom zamestnali v cisárskych službách. Keďže Manuel čoskoro zomrel, štrnásťročný Alexios začal vojenskú kariéru pod vedením svojho brata Izáka. Bojoval vo vojskách Romana IV. proti Seldžukom na východných hraniciach ríše. Po neúspešnej bitke pri Mantzikerte (1071) sa novým cisárom stal Michal VII. (1071 – 1078), ktorého neskôr vystriedal Nikefor III. (1078 – 1081) Alexios v tomto čase za oboch cisárov vybojoval viacero bitiek v Malej Ázii i na Balkáne. Po tom, čo v roku 1074 vypuklo v Anatólii povstanie normanského žoldnierskeho vodcu Roussela de Bailleula^[7], ktorý tam chcel založiť vlastný štát, poslal Michal VII. Alexia, aby vzburu porazil, čo sa mu aj podarilo. Už o dva roky neskôr (1076) bol Alexios novým cisárom Nikeforom III. vyslaný na Balkán, kde mal poraziť povstanie dračského správcu Nikéfora Bryennia.^[1] Po ďalšej úspešnej kampani získal Alexios čestný titul nobilissimus. O čosi neskôr mal v Anatólii bojovať proti svojmu švagrovi Nikéforovi Melissénovi, čo však odmietol.

Situácia v ríši sa medzi tým zhoršovala. Cisár Nikefor III. mal už vysoký vek a celkovo sa ukázal byť neschopným vládcom. Na východe sa rozmáhala moc Turkov a na západe vznikal Byzancii nový protivník v podobe sicílskych Normanov. Po tom, čo v roku 1074 dobyl normanský vodca Robert Guiscard byzantskú pevnosť Bari^[8] a po páde spojenectva, ktoré s Normanmi uzavrel Michal VII., bol v Byzancii očakávaný skorý normanský vpád na Balkán.

V roku 1078 sa Alexios priženil do rodiny Dukovcov a jeho vplyv opätovne vzrástol. Kým cisárova popularita klesala, mladý Alexios v spoločenskom rebríčku rástol. Tešil sa tiež priazni byzantskej cisárovnej Márie Alanskej, ktorá bola pôvodne manželkou cisára Michala VII. Duku. Mária bola verná rodu Dukovcov a staršieho Nikefora nemilovala. Po tom, čo bezdetný cisár odmietol ustanoviť Máriinho a Michalovho maloletého syna Konštantína za dediča a uprednostnil svojho príbuzného Synodéna, stratila s cisárom trpezlivosť úplne.

V roku 1079 vypuklo v Byzancii ďalšie povstanie – tentoraz dračského stratéga Nikéfora Basilaka, ktoré opäť potlačoval Alexios. Za službu získal ďalší vysoký titul sebastos, ktorý mu priniesol obrovské uznanie. Nasledujúceho roku (1080) Alexia len o niekoľko rokov staršia cisárovná Mária Alanská adoptovala za svojho syna.^[1] Nikefor proti tomuto kroku nič nepodnikol, ba dokonca znovu dosadil Alexia na čelo vojsk a vyslal ho proti Seldžukom, ktorí práve obsadili maloázijský prístav Kyzikos.^[8]

Alexios pod rúškom chystanej kampane začal zhromažďovať vojsko a s pomocou aristokratov Geórgia Palaiologa a Ióanna Duku v polovici februára 1081 vytvorili plán zvrhnutia senilného cisára. Na Alexiovej strane stálo aj značné množstvo žoldnierov. V marci vojsko vytiahlo na Konštantínopol, do ktorého sa dostalo takmer bez boja. Alexiovo vojsko, ktoré sa z veľkej časti skladalo z tureckých a barbarských žoldnierov začalo mesto rabovať. Cisár uvedomiac si vážnosť situácie na radu patriarchu Kosma vystúpil 1. apríla v Chráme Božej múdrosti a ohlásil svoju abdikáciu. Alexios okamžite potlačil rabovanie vojakov a predstúpil pred súd konštatínopolského patriarchu, ktorý mu udelil pôst ako pokánie.^[8] O pár dní neskôr bol korunovaný za cisára.^[1]

Už krátko po Alexiovom nástupe na trón sa však v jeho spojenectve s rodom Dukovcov objavili trhliny. Dukovcov pobúrilo to, že Alexios povolil Márii Alanskej aby a ním zotrvala v hlavnom paláci Boukeleon, kým svoju manželku Irenu Dukainu a jej rodinu usídlil v menšom dolnom paláci. Mestom sa navyše začali šíriť zvesti o tom, že cisár sa chystá s Irenou rozviesť a chce si Máriu Alanskú vziať za ženu (už pred tým sa šírili zvesti, že sú milenci). Fámy boli zosilnené tým, že Alexios na radu svojej matky Anny Dalassény nepovolil korunováciu svojej manželky spolu s ním. Irena Dukaina tak bola korunovaná až v máji po tom, čo patriarcha Kosmas Dalasséne sľúbil, že po jej korunovácii rezignuje v prospech jej obľúbeného eunucha Eustratia Garida.^[8]

Mária Alanská následne musela palác opustiť, vymohla si ale, že je syn Konštantín bol menovaný Alexiovým spolucisárom. Aby si cisár zachoval priazeň Dukovcov a udržal ríšu pre svoj rod, zasnúbil dcéru (a v tom čase i dedičku) Annu Komnénu s Konštantínom Dukom. Z potreby komnénovsko-dukovskej únie zišlo po tom, čo sa Alexiovi v roku 1087 narodil mužský dedič (Ján II.) a Konštantín Dukas v roku 1096 zomrel.

Po tom, čo padla pevnosť Bari (1074) a po tom, čo bolo Normanmi v roku 1075 rozvrátené posledné lombardské panstvo v južnom Taliansku – Salerno, sa dominantnou silou v oblasti stalo normanské panstvo apúlijského a kalábrijského vojvodcu Roberta Guiscarda. Cisár Michal VII. sa s Guiscardom snažil udržiavať priateľské vzťahy a vyjednal taktiež svadbu medzi svojím synom Konštantínom Dukom a normanskou princeznou Helenou. Po páde cisára Michala však princezná bola poslaná do kláštora a vzťahy medzi krajinami sa opäť zhoršili. Chystaná vojna Normanov s Byzantskou ríšou však už nezastihla cisára Nikefora III., ale Alexia I.

V máji 1081 vyplávali Normani spolu so sicílskymi Arabmi na veľkej flotile k epirským brehom. Tu sa k nim pridala menšia námorná flotila z Ragúsy.^[8] Po dobytí strategického ostrova Korfu sa Normani vydali dobyť pevnosť Drač (Dyrrhachion), po ktorého páde by im otvorilo celé byzantské vnútrozemie. Alexios si uvedomoval, že byzantské loďstvo nestačí na normanskú porážku a na pomoc si povolal Benátčanov, s ktorými Byzantská ríša udržiavala prerušované námorné spojenectvo už od čias Bazila II. Dóža Domenico Selvo, obávajúc sa normanskej vlády nad Otrantskou úžinou, Byzancii ihneď poslal na pomoc veľkú benátsku flotilu. Za ich pomoc, poskytol Alexios Benátkam privilégium založiť si v Konštantínopole svoju obchodnú základňu a obchodovať v ríši bez ciel, čím ich výrazne zvýhodnil oproti domácim i zahraničným obchodníkom a položil základy neskorších sporov s Benátkami.^[1][5]

Benátčania Normanov v námornej bitke pri Drači porazili, no Normani aj napriek tomu naďalej pokračovali v obliehaní pevnosti po súši a v záškodníckej činnosti v Epire, čo Alexia prinútilo vyslať voči Robertovi pešie vojsko. V októbri 1081 bolo byzantské, najmä žoldnierske, turkické a normanské vojsko na čele s Geórgiom Palaiologom pri Drači úplne rozdrvené. Vo februári nasledujúceho roku (1082) pevnosť padla a Normani postupne obsadili celý Epirus.

Normani sa následne chceli po Via Egnatia vydať ďalej do vnútrozemia a dobyli dokonca Kastoriu, kde sídlila veľká posádka varjagov. V ďalšom postupe ich ale v apríli zastavili správy zo Sicílie. Pápež Gregor VIII. žiadal normanskú pomoc proti rímsko-nemeckému kráľovi Henrichovi IV., ktorý s armádou prišiel do Ríma so žiadosťou o cisársku korunováciu. Samotný Alexios Henrichovi poslal vyše 360 000 zlatých mincí za to, že zaútočí na Normanov. K tomu Alexios navyše podnietil Robertovho synovca Abelarda, aby sa vrátil do Apúlie a aby tam spolu s jeho bratom Hermanom podnietil vzburu. Robert preto zobral časť armády a vrátil do Apúlie. V Epire však zanechal Bohemunda z Tarentu, ktorý dokázal Byzantíncov poraziť pri Janine a Arte, v dôsledku čoho obsadil rozsiahlu časť Macedónie a Thesálie.^[4][8]

Posledným mestom na normanskej ceste k Peloponézu bola Larisa. Bohemund Larisu 3. októbra obľahol, čím Alexia prinútil vyslať už tretiu rozsiahlejšiu výpravu proti normanskému vpádu. Tento raz vojsko rozdelil na dve časti. Jedna časť, ktorú viedol Geórgios Melissénes, predstierala ústup, čím Normanov vylákala z nepriateľského tábora. Následne Basileios Kourtikius na čele menšej časti vojska vtrhol do normanského tábora a zaútočil na Bohemunda. Normani sa museli vzdať obliehania Larisy a stiahli sa do Kastorie a krátko na to Byzanciu opustili.

Po tom, čo v máji 1084 apúlijský a kalábrijský knieža Robert obsadil Rím, začal chystať novú výpravu na východ. Na jeseň 1084 znovu vyplával ku Korfu, kde sa stretol s benátskym loďstvom, ktoré porazil. V zime normanské vojsko postihla epidémia týfu, na ktorú ochorel aj Robert. Na následky ochorenia počas svojej výpravy na Kefalóniu 17. júna 1085 aj zomrel. Robertovou smrťou sa normanská hrozba na čas rozplynula, pretože jeho dedičia rozpútali spory medzi sebou.^[8]

Krátko po tom, čo sa Alexios zbavil normanskej hrozby, zakročil proti bogomilským a paulikiánskym heretikom, ktorí sa rozmohli v byzantskom Bulharsku. Heretici odmietali poslušnosť cisárovi a dezertovali z jeho vojsk, za čo im Alexios hromadne odňal pôdu, ktorú užívali. To však viedlo k vypuknutiu povstania v Plovdive. Do čela povstania sa postavil bývalý paulikiánsky heretik Traulos, ktorého vyprovokovalo odňatie pôdy jeho sestrám.^[9] Vzbúrenci sa spojili s nomádskymi kmeňmi Pečenehov (a čiastočne i Kumánov), ktoré sídlili v Paristrione a už v predchádzajúcom období plienili byzantské územie. Na jar v roku 1086 byzantské vojsko na čele s Grégoriom Pakurianom prehrali s Pečenehmi bitku pri Beliatobe a len protiofenzíva vedená Kónstantinom Humbertopoulom od Plovdivu zabránila ďalším škodám.^[9]

Najneskôr na jar 1087 Pečenehovia znovu vtrhli do Byzantskej ríše, tentoraz však šlo o iné kmene – asi 40 000 Pečenehov a Uzov spoza Dunaja, ktorých viedol chán Tzelgu (Čelgü). Pečenežskej ofenzívy sa zúčastnil (a v nej aj zomrel) aj zvrhnutý uhorský kráľ Šalamún. Pečenehovia prenikli hlboko do byzantského územia, kde sa odohrala pre Byzanciu víťazná bitka pri hrade Kulé, ktorého poloha je ale neznáma.^[9] Chán Tzelgu zomrel a Alexios osobne na čele protiofenzívy zaútočil a dobyl pevnosť Dorostolon (Silistrium). Počas svojho návratu bol však kočovníkmi v auguste 1087 pri Dristre obkľúčený a len s veľkými ťažkosťami unikol zajatiu. Na jar 1088 Pečenehovia prenikli až k Plovdivu, ktorý dobyli a vyplienili.^[9] Na jeseň bol uzavretý krehký mier, ktorý však Pečenehovia už v roku 1090 porušili. Tento raz ich vpád Alexios definitívne potlačil až po tom, čo ich s pomocou kumánskych spojencov porazil 29. apríla 1091 v bitke pri Lebounione v Trákii.^[9]

V rokoch 1094 – 1095 vtrhli do Byzancie i Alexiovi bývalí spojenci Kumáni. Podľa Anny Komnény mohol za nomádsky vpád pretendent, falošný syn Romana IV., León Diogenes, (niekedy sa hovorí o Kónstantinovi Diogenovi). Podľa Mareka Meška môže byť za vpádom aj byzantsko-ruský spor o čiernomorský Tmutarakaň, zdroj ropy potrebnej na výrobu gréckeho ohňa.^[10] Byzantínci Kumánov porazili po tom, čo v bitke pri Adrianopole padol ich vodca.

Po bitke pri Mantzikerte (1071) obsadili Seldžuci Arméniu a ich vazali postupne prenikli ďalej na západ Malej Ázie. Seldžuci sa v tomto období začali skôr orientovať na svoje južné a východné hranice, kde bojovali najmä s Fátimovcami. Až nový seldžucký sultán Malikšáh I. poveril Sulejmana ibn Kutalmiša, aby si podmanil jednotlivé byzantské panstvá, v dôsledku čoho sa celá vnútorná Anatólia s výnimkou niektorých pobrežných miest dostala pod tureckú nadvládu. Byzancia zmietaná vnútornými nepokojmi nedokázala efektívne zareagovať, ba niektorí byzantskí veľmoži si dokonca najímali tureckých žoldnierov do svojich služieb. Sulejman ibn Kutalmiš sa v žoldnierskych službách dokonca zmocnil miest Nikaia a Nikomédia a v roku 1077 založil v Anatólii Rumský sultanát. Po Sulejmanovej smrti sa novým sultánom stal jeho syn Kilič Arslan I., ktorý pokračoval v rozširovaní moci. Byzancia aj napriek Alexiovmu nástupu na trón, stratila v 80. rokoch 11. storočia ďalšie maloázijské mestá, medzi aj Smyrnu (1084) a sýrsku Antiochiu. V Smyrne sa okolo roku 1088 usadil bývalý byzantský veliteľ turkického pôvodu Tzachas (Çaka), ktorý odtiaľto začal po mori ohrozovať ďalšie byzantské dŕžavy a obsadil niekoľko egejských ostrovov. Medzi inými Lesbos, Samos, Chios či Rodos.

Do roku 1091 bola prakticky celá Malá Ázia stratená a samotný emir Tzachas sa v roku 1092 prehlásil za cisára. V spojení s Pečenehmi sa dokonca chystal vtrhnúť do Konštantínopola. Jeho plán nakoniec zlyhal a vojskám Ióanna Duku a Kónstantina Dalaséna sa podarilo Tzacha vyhnať z niektorých ostrovov. Po smrti seldžuckého sultána Malikšáha v roku 1092 sa Seldžucká ríša sa rozpadla na viacero malých emirátov a sultanátov a seldžucká moc slabnúť. V roku 1093 na Alexiovo naliehanie pozval rumský sultán Kilič Arslan svojho zaťa Tzacha (ktorý bol tŕňom v oku i jemu samotnému) na hostinu, kde ho podlo zabil. Následne sa byzantským generálom podarilo do roku 1097 obsadiť všetky Tzachove panstvá vrátane Smyrny.^[1][11]

Po tom, čo sa Alexios vysporiadal s problémami na západe a zaistil dunajskú hranicu, obrátil svoju pozornosť na východ. Alexios si uvedomoval, že stav byzantskej armády nie je dobrý. Klasický byzantský armádny systém zažíval krízu a v byzantských armádach stále častejšie bojovali žoldnieri s pochybnou povesťou, úmyslami a nie príliš veľkou oddanosťou. Alexios preto začal hľadať spojencov pre byzantskú "reconquistu" a obrátil sa na pápeža Urbana II. a západný katolícky svet.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Prvá križiacka výprava

Vzťahy medzi Byzanciou a pápežstvom produkovali po stáročia zlomové úseky byzantských dejín. Zásadný zlom v ich vývoji znamenala schizma v roku 1054. Vzťahy medzi cisárstvom a pápežstvom ochladli a komunikácia takmer umĺkla. Do takejto situácie vstúpil i Alexios, na ktorého pápež Gregor VII. rozšíril kliatbu uvalenú na uzurpátora Nikefora III. Alexios dokonca prikázal zatvoriť všetky latinské chrámy v Konštantínopole. Zvrat nastal po tom, čo na pápežský stolec nastúpil pápež Urban II. Obaja štátnici si výborne porozumeli a v rámci normalizácie vzťahov Alexios v roku 1089 znovu otvoril latinské chrámy. zvolaná synoda znovu povolila pripájanie pápežovho mena pri vykonávaní eucharistie. Urban II. zase odvolal kliatbu uvalenú na cisára a medzi Rímom a Konštantínopolom sa znovu rozhorela korešpondencia. Byzantínci boli taktiež prizvaní na koncil (resp. skôr synodu), ktorý sa mal konať v Piacenze, od čoho si Alexios sľuboval získanie podpory pre jeho východné ťaženie. Byzantskí diplomati na koncile svojimi prejavmi o utrpení východných kresťanov ohromili prítomného pápeža Urbana II. a západný klér natoľko, že pápež zvolal na 18. novembra 1095 koncil do francúzskeho Clermontu, kde svojim entuziastickým prejavom vyzval na usporiadanie prvej križiackej výpravy.^[8]

Výzva pápeža Urbana II. vyvolala obrovskú odozvu. Tisíce ľudí od najnižších vrstiev po vládnucich šľachticov sa rozhodli zúčastniť pripravovanej kruciáty, ktorá sa mala začať 15. augusta 1096 na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Na rozdiel od západných účastníkov, v Byzancii vyvolalo chystané ťaženie mierny nepokoj. Pre Byzantíncov neboli vojny s moslimami nič nové a samotný Alexios skôr očakával pomoc menších armád, ktoré by včlenil do svojho vojska. Takisto Alexios nemal v pláne oslobodiť priamo Jeruzalem. Mesto bolo pre ríšu stratené od 7. storočia a Alexios skôr dúfal v prinavrátenie anatólskych území. Každopádne, po tom, čo výprava začala, nebolo možné ustúpiť. Keď sa cisár dozvedel o budúcom príchode obrovských vojsk, začal pripravovať zásoby pre putujúcich križiakov, aby zabránil rabovaniu a plieneniu. Veľká časť proviantu bola uskladnená v Drači a menšie časti v jednotlivých zastávkach po ceste do Orientu. Samotná križiacka výprava sa delila na dva hlavné, zjavne odlišné prúdy. Jeden symbolizovala francúzska a nemecká šľachta a druhý chudobní poddaní roľníci.^[8]

Ešte pred samotnou križiackou výpravou, ktorá dorazila do Jeruzalema a na Blízkom východe vytvorila rad križiackych štátov, sa uskutočnila križiacka výprava chudobných. Na čele tejto výpravy stál postavil francúzsky kazateľ Peter Pustovník z Amiensu. Asi tridsaťtisícová masa žobrákov, roľníkov a najchudobnejších obyvateľov miest spôsobila počas cesty viaceré problémy. Po svojej ceste nemeckými krajinami spôsobila viacero pogromov a často sa uchyľovala k rabovaniu. Výprava putovala pobrežím cez Uhorsko, kde vyplienila mesto Semlin (dnes Zemun, mestská časť Belehradu) a po prechode do Byzancie aj mestá Belehrad a Niš.^[8] Po ceste k Bosporu neusporiadané vojsko spôsobilo ďalšie škody a cisárovi Alexiovi bolo zrejmé, že ľudové vojsko nesmie naďalej zostať pod hradbami Konštantínopola. Takisto vedel i to, že proti skúseným tureckým bojovníkom príliš neobstojí. 6. augusta 1096 sa križiacke vojsko preplavilo cez úžiny a pri Nikomédiii rozložilo tábor zvaný Kibotos.^[8][12] Nedočkavé masy sa však čoskoro pustili do ofenzívy a dobyli bohatú Nikáju. Pád mesta posmelil neorganizovanú chudinu k rabovaniu a plieneniu, pri čom ich však zastihol seldžucký útok a obrovský masaker a porážka. Zajatci boli predaní do otroctva a len niekoľkým sa podarilo nájsť úkryt za Bosporom. Ľudová križiacka výprava sa do Jeruzalema nedostala.^[8]

Čoskoro po príchode ľudovej armády sa na cestu vydala aj výprava zložená z organizovanejších a skúsenejších bojovníkov – rytierov a šľachticov západnej Európy. Alexios sa na prichádzajúce vojská pozeral s nedôverou. Uvedomoval si, že tieto vojská majú väčšiu šancu uspieť, zároveň sa však ich plány nie úplne kryli s plánmi Byzantskej ríše. Cisár dúfal v prinavrátenie byzantských kresťanských území, no bolo zrejmé, že križiaci netúžia podporiť rozširovanie jeho ríše. Naopak, mali svoje vlastné ciele – vytvorenie vlastných panstiev a dobytie Jeruzalema. Alexios si preto od niektorých šľachticov vynútil aspoň zloženie lénneho sľubu, čím sa de iure stali jeho vazalmi. Po dobytí križiackych území však križiaci na tento sľub zabudli.

Ako prvý prišiel do Byzancie francúzsky princ Hugo z Vermandois, ktorého loď búrka priviala k Draču, kde ho zastihol a ujal sa cisársky vyslanec Ióannes Komnénos. K výprave sa okrem neho pripojilo viacero západných šľachticov, medzi nimi Róbert II. Flanderský, Róbert II. Normandský, Štefan z Blois, či Alexiovi bývalí nepriatelia Bohemund Tarentský a jeho synovci Tankréd a Guillame.^[12]

Medzitým z Uhorska prišlo ďalšie križiacke vojsko z Lotrinska vedené Godefroym Lotrinským a jeho bratmi. Tu nastal medzi krehkými spojencami rozpor, pretože Godefroy odmietol Alexiovi zložiť sľub vernosti a po tom, čo Byzantínci pozastavili zásobovanie križiackych vojsk, začali títo začali plieniť okolie Konštantínopola a dokonca zaútočili na mesto. Obrancom sa útok podarilo odraziť a Godefroy nakoniec ustúpil a Alexiovi sľub zložil. Následne sa vojsko preplavilo do Nikomédie. Ku križiakom sa ďalej pridali juho-francúzske vojská Raimonda IV. z Toulous, Gastona IV. z Béarn.

V máji 1096 križiaci zaútočili na Nikáju, sultán Kilič Arslan, ktorý práve bojoval na východe i napriek snahe mesto zachrániť neuspel a 19. júna 1097 mesto padlo. Po predchádzajúcich skúsenostiach so západnými armádami sa mesto vzdalo byzantským vojskám na čele s Butumilom a križiakom bol vstup do mesta povolený len v malých skupinách. Byzantínci povolili Turkom vykúpiť sa zo zajatia a nespokojnosť križiakov umlčali bohaté dary. Týždeň po páde Nikáje sa križiaci pohli ďalej na východ. Vo vojsku sa rozhoreli spory o vrchné velenie, o ktoré sa uchádzal Bohemund Tarentský (ktorý už pred tým neúspešne požiadal Alexia o vedenie a titul domestikona východu), najstarší a najbohatší účastník výpravy, Raimond IV. z Toulous a lotrinský Godefroy, ktorý sa výpravy zúčastnil so svojimi bratmi. Byzantské vojská viedol generál Tatikios.^[8]

Alexios využil seldžuckú prehru a obnovil byzantskú kontrolu nad západnou časťou Malej Ázie. V roku 1097 boli okrem Smyrny a egejských ostrovov získané aj lýdske mestá Sardy, Filadelfia a Laodikeia. Koncom júna 1097 boli križiaci pri Dorylaione prepadnutí seldžuckým sultánom Kiličom Arslanom a jeho danišmendovskými spojencami. Iniciatívu prevzal Bohemund z Tarentu a Normani, ktorí jediní poznali seldžuckú taktiku boja. Po príchode posíl sa Kilič Arslan dal na útek. Na to križiaci vtrhli do vyprázdneného Ikonionu a prenasledovali moslimov ďalej na východ až do Cézarey.^[12] Cesta vyprahnutou Anatóliou vojsku spôsobovala viaceré choroby a niesla sa v znamení rozporov medzi križiakmi a Byzantíncami. Ďalší stret so Seldžukmi nastal pri Herakleii, ale Kilič Arslán aj tam nariadil ústup.

Križiaci postupne prekročili kilíkijské hory a prešli do Sýrie. Výpravu využili Arméni v Malej Arménii, ktorí sa osamostatnili spod nadvlády Seldžukov a vybudovali nezávislý štát. V roku 1098 získal Balduin z Boulogne kresťana Thora podriadeného Seldžukom Edessu a vytvoril prvý križiacky štát  – Edesské grófstvo.^[12] Na severe v Malej Ázii zatiaľ byzantské vojská a menšie križiacke oddiely útočili na Seldžukov a ich spojencov Danišmendovcov, pričom dosiahli striedavé úspechy (napr. dobytie Ankyry) a prehry (napr. porážka pri Amasei).^[8]

20. októbra 1097 obľahli križiaci sýrsku Antiochiu, v ktorej od roku 1085 vládli Seldžuci. Zložité obliehanie trvalo osem mesiacov. Križiakov trápil hlad a choroby a morálka klesala. Vojská čakali pomoc od Byzantíncov, no dočkali sa len útokov moslimov z Damašku, Aleppa a Mosulu. Absencia Alexiovej pomoci viedla k tomu, že väčšina križiakov odmietla Antiochiu vrátiť Byzantskej ríši a podporila vznik nezávislého antiochijského kniežatstva.^[8][12]

Zvyšní križiaci pokračovali ďalej na juh, kde vznikli ďalšie dva križiacke štáty – v roku 1099 Jeruzalemské kráľovstvo a v roku 1102 Tripoliské grófstvo. Alexios s výsledkami výpravy nebol spokojný. Podarilo sa mu síce získať vplyv nad časťou ríše, ktorú pred tým ovládali Seldžuci, zároveň však v Oriente vzniklo niekoľko štátov, ktoré odmietali uznať jeho zvrchovanosť nad nimi, ba dokonca v niektorých prípadoch sa voči jeho ríši dokonca stavali nepriateľsky.^[12]

Vyslovene nepriateľsky sa voči Byzantskej ríši staval normanský vodca Bohemund Tarentský, ktorý sa stal nezávislým antiochijským kniežaťom. S tým nesúhlasil ani Alexios, ani niektorí križiacki velitelia. Roztržku posilnilo i to, že krátko po svojom nástupe na trón Bohemund zosadil ortodoxného antiochijského patriarchu a dosadil na stolec latinského patriarchu, čím sa východná schizma rozšírila i do Antiochie. Niekedy v roku 1101 bol Bohemund po prehranej bitke na istý čas zajatý Danišmendovcami, no jeho spolubojovníci ho zo zajatia vykúpili. Po prehratej bitke o Harrán v roku 1104 sa na jeseň sa vypravil do Talianska, kde sa snažil presvedčiť nového pápeža Paschala II. o potrebe novej križiackej výpravy proti Byzantskej ríši.^[4]

Pápežský stolec na žiadosť nereagoval, no zjavne bol naklonený tejto myšlienke a Alexios preto posilnil posádky a loďstvo na západe.^[12] Aby sa Alexios mohol venovať novej normanskej hrozbe, musel uzavrieť prímerie s rúmskym sultánom Kilíč Arslanom. V roku 1107 sa Alexiova flotila znovu stretla s Normanmi pri pevnosti Drač a Normanov rozdrvila. Normanské, asi 34 000 vojsko^[13], medzitým zostalo na pobreží, ale po roku bojov a troch neúspešných pokusoch o dobytie pevnosti bol bolo prinútené ustúpiť a podriadiť sa Byzancii. Výsledkom Devolskej (Diabolskej) dohody^[8] (podľa albánskej pevnosti Devol) bolo, že sa Antiochia de iure znovu stala byzantským lénom a bol na stolec bol znovu dosadený ortodoxný antiochijský patriarcha. Skutočnú moc nad mestom však Byzancia nezískala, pretože Bohemund v roku 1111 zomrel a moci v Antiochii sa ujal jeho synovec Tankréd.^[12]

Okrem Benátok mali svoje obchodné záujmy v Levante aj talianske republiky Janov a Pisa. Pre byzantsko-benátske spojenectvo však svoje zisky neustále strácali na úkor Benátok, v dôsledku čoho začali koncom 11. storočia korzárčiť vo vodách Iónskeho mora podporovali Normanov. Alexios, ktorý stále pomýšľal i nad možnou výpravou na normanské územie sa preto snažil s nimi nadviazať priateľské vzťahy a v októbri 1111 uzavrel s Pisou zmluvu, v ktorej sa zaviazal rešpektovať jej záujmy v Levante a povolil Pise založiť v Konštantínopole obchodnú kolóniu.^[8]

Na východe sa medzitým opäť rozmohli boje so Seldžukmi, ktorí znovu začali napádať byzantské územia a v roku 1111 dokonca s vojskom prekročili Bospor a vtrhli do Trákie. V roku 1112 Alexios vážne ochorel, no už o rok úspešne ubránil Nikáju a porazil turecké vojsko v druhej bitke pri Dorylaione. V tom čase sa na severe znovu ozvali Kumáni, ktorých výboj využil aj rúmsky sultán. Na jeseň 1116, po tom čo boli Kumáni odrazení, usporiadal Alexios novú výpravu do Anatólie a zatlačil Malika až po Ikonion, pričom pri návrate domov bol prepadnutý pri Filomelione (Akşehire). Byzantské vojsko však Seldžukov porazilo. Krátko po uzavretí mieru začali Turci útočiť znovu a obsadili aj Laodikeiu. Zlý zdravotný stav však už Alexia od nového chystaného ťaženia do Anatólie a Sýrie odradil.

Napriek zhoršujúcej sa dne cisár ešte dokázal vybojovať niekoľko víťazstiev. Po tom, čo sa však jeho ochorenie v roku 1118 prejavilo naplno, musel cisár znovu uľahnúť. Ťažko dýchal a mal obrovské bolesti žalúdka. Následne dostal zápal hrdla a jazyka, v dôsledku čoho nemohol prehĺtať potravu a telo mu začalo rýchlo chradnúť. O chorého cisára sa v Manganskom paláci starala jeho manželka Irena Dukaina a jeho dcéra Anna Komnéna, ktorá mala s ošetrovaním choroby bohaté skúsenosti. Spolu so svojou matkou, sa zomierajúceho cisára snažili presvedčiť, aby sa jeho nástupcom nestal jeho syn Ján, ale Annin manžel Nikéforos Bryennios mladší, hoci on sám po tom netúžil. Alexios I. návrh odmietol a byzantský kronikár Nikétas Choniates vo svojom diele tvrdil, že sám cisár raz povedal, že by bol Rimanom (t. j. Byzantíncom) na smiech, ak by trón nezanechal svojmu synovi, ale „tomu Macedónčanovi“. Na smrteľnej posteli nakoniec Alexios dal svojmu synovi cisársky prsteň a poslal ho za patriarchom, aby ho korunoval.^[4][8] 15. augusta 1118 cisár Alexios I. zomrel a o deň neskôr bol v tichosti pochovaný v kláštore Krista Filantrofa v Konštantínopole, ktorý založila jeho žena Irena.^[8]

Po tom, čo ríša po bitke pri Mantzikerte stratila Anatóliu, prišla cisárska pokladnica o obrovské príjmy a jedno z ťažísk byzantskej ekonomiky. Nutnosť obnovy armády prinútila Alexia k zvýšeniu daní. Ďalšie reformy sa týkali peňažnej politiky krajiny. Vyše pol storočia platiaca, výrazne devalvovaná, zlatá mena solidus, v tomto období nazývaná tetarteron, histamenon alebo nomisma, bola v roku 1092 nahradená menším zlatým hyperpyronom a jeho dvomi čiastkami, striebornými tracheami (asprónmi) a novým medeným tetarteronom. Hyperpyron vážil podobne ako solidus 4, 55 g, ale mal menší objem zlata.^[2][3] Reforma meny z dlhodobého hľadiska priniesla Byzantskej ríši ekonomickú stabilitu, trvalo však takmer dve desaťročia kým sa nová mena zaužívala.

Alexios výrazne podporoval obchod a provinciálne mestá, ktoré sa snažil chrániť pred vplyvnými aristokratmi. Snažil sa o centralizáciu a obmedzenie vplyvu aristokracie a byrokracie na život v paláci a na správu ríše, ale najmä spočiatku svojej vlády musel robiť ústupky rodu Dukovcov, s ktorými ho viazala spolupráca počas nástupu na trón.

V tomto období vzniká proniový systém, ktorý bol byzantskou obdobou lénneho systému. Šlo o udelenie pozemkov – pronii (pronoiai) a ich roľníkov do užívania proniárovi, ktorý sa za to zaviazala k vojenskej službe. Pronie boli udeľované aj cudzím šľachticom a bojovníkom. Systém sa však viac rozvíjal najmä za vlády Alexiových nástupcov (Jána II. a Manuela I.) a neskôr ho prevzali i krajiny v byzantskom kultúrnom okruhu.^[14]

Napriek tomu, že Alexios zaviedol zdanenie cirkevných majetkov a v roku 1082 pre vojnu s Normanmi skonfiškoval niektoré cirkevné majetky, bol hlboko veriacim človekom a horlivým podporovateľom duchovenstva a ortodoxie.^[3] Samotná konfiškácia cirkevného majetku (v tomto rozsahu druhá v dejinách Byzantskej ríše; prvá bola v období perzskej invázie v 7. storočí), bola pokrytá cirkevnou synodou, ktorú na žiadosť Anny Dalassény zvolal patriarcha Eustratios Garidas do Chrámu Hagie Sofie. Alexios sa taktiež snažil bojovať proti heretickým hnutiam paulikiánov a bogomilom, ktorých vodcu Bogomila nechal upáliť. Perzekučne taktiež postupoval voči filozofovi Ióannovi Italovi, ktorý bol obvinený z helénizmu.^[2][3][4]

V ranom období svoje vlády sa taktiež Alexios pričinil o reformu kláštorného systému v Byzantskej ríši. Dlhodobú tradíciu charistikariátu, podľa ktorej bola všetka administratívna činnosť a majetok kláštorov riadená patrónmi (najmä zakladateľmi) kláštorov obmedzil povinnosťou schválenia transakcií s kláštorným majetkom patriarchom.^[8] Venoval sa tiež zvýšovaniu zdravotnej a sociálnej úrovni v Konštantínopole. Nechal postaviť niekoľko sirotčincov, chudobincov a nemocnicu, na ktorej čelo postavil svoju dcéru Annu Komnénu.

Okrem zahraničných protivníkov Byzantskú ríšu podobne ako mnohokrát pred tým, aj za vlády Alexia I. postihli viaceré vnútorné konflikty a boje o moc. Alexios I. z viacerých dôvodov (dĺžka vlády, zložité historické obdobie,...) musel potlačiť značné množstvo takýchto vzbúr, vďaka čomu o ňom možno hovoriť ako o byzantskom panovníkovi, ktorý potlačil najviac pretendentských povstaní. Starší britský byzantológ George Finlay uvádza najmä nasledovných pretendentov:^[15]

• Raiktor, byzantský mních, ktorý sa prezentoval ako cisár Michal VII., stal sa zámienkou vpádu Roberta Guiscarda a Normanov do Byzancie
• Tzachas, seldžucký emir, ktorý sa v roku 1092 prehlásil cisárom v Smyrne
• Kónstantinos Humbertopoulos spolu s Arménom Ariebom (1091)
• Ióannes Komnénos, Alexiov synovec, dračský správca, bol obvinený z konšpirácie ochridským biskupom Theofylaktom
• Theodóros Gabras a jeho syn Grégorios Gabras, správcovia trapezuntskej enklávy
• Michaél Taronites, Alexiov švagor
• Grégorios Taronites, trapezuntský správca
• Nikéforos Diogenes, syn Romana IV. Diogena
• Pseudo-Diogenes (León/Kónstantinos), údajný syn Romana IV. Diogena, ktorý spolu s Kumánmi vtrhol do Byzancie v roku 1094
• Karykes, vodca povstania na Kréte
• Rapsomates, vodca povstania na Cypre
• Šalamún, vplyvný konštatinopolský senátor, ktorý sa spojil s aristokratickou rodinou Anemovcov

• MEŠKO, Marek. Obnova byzantskej moci na Balkáne za vlády Alexia I. Komnéna : druhá byzantsko-pečenežská vojna (1083-1091). Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2012. 260 s. ISBN 978-80-558-0101-8.
• MEŠKO, Marek. Alexios I Komnenos in the Balkans, 1081–1095. Cham : Palgrave Macmillan, 2023. 425 s. ISBN 978-3-031-26295-1, 978-3-031-26296-8.

• Alexios I. Komnénos. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 154.
• Alexius I Comnenus. In: LAWLER, Jennifer. Encyclopedia of the Byzantine Empire. Jefferson, North Carolina and London : McFarland & Company, 2004. ISBN 0-7864-1520-7. S. 38.
• Alexios I Komnenos. In: NICOL, Donald. A Biographical Dictionary of the Byzantine Empire. London : Seaby, 1991. ISBN 1-85264-048-0. S. 2 – 3.
• ALEXIOS I KOMNENOS. In: ROSSER, John H. Historical Dictionary of Byzantium. New York : Oxford University Press, 2001. 536 s. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 13 – 14. (po anglicky)
• Alexios I. Komnénos. In: Všeobecná encyklopedie v osmi svazcích. Vydání první. Svazek I. a/b. Praha : Diderot, 1999. S. 90.
• I. A. I. Komnenos. In: Lexikon des Mittelalters. Band 1. Aachen bis Bettelordenskirchen. Stuttgard, Weimar : Metzler-Verlag, 1999. ISBN 3-476-01742-7. S. 384 – 386.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alexios I. (Byzantská ríša)