Radová loď

Radová loď bola vojenská plachetnica a najsilnejšie plavidlo v ére plachetníc. Jej názov vychádzal z bojového tvaru v akom tento druh lode najčastejšie bojoval – plávali v jednom rade za sebou. Radové lode dosiahli najväčšie použitie v 18. a začiatkom 19. storočia.

Radové lode mali drevnú konštrukciu. Ich výtlak dosahoval 600 – 2500 ton, mali dĺžku 55 až 65 metrov. Posádku tvorilo 600 – 900 mužov. Hlavná výzbroj pozostávala z 50 – 120 diel rozmiestnených na dvoch alebo troch palubách a nástavbách. Radové lode mali delá na palubách rozmiestnené podľa kalibru. Najťažšie boli na spodnej palube, ťažké na strednej a ľahké na hornej palube. Kormy radových lodí boli bohato zdobené, na úrovni palúb mali presklenné galérie. Lode mali tri sťažne – dva predné bývali vystrojené lichobežníkovými plachtami, na treťom sťažni bola jedna trojuholníková a jedna lichobežníková plachta.

Až do polovice 17. storočia bola po konštrukčnej stránke prevládajúcim typom vojenskej lode galeóna. Už v 16. storočí začali zmeny v jej konštrukcii, najmä čo sa týka ich výzbroje. Galeony boli vyzbrojené širokou škálou diel s rôznou muníciou. Najmä z dôvodu stability lodí boli však v prevahe najmä delá malého kalibru. Vojenská taktika bola v 16. storočí rovnaká ako v predchádzajúcom období - po tom, čo delostrelectvo zničilo nástavby lodí v ktorých boli umiestené vojsko a väčšia časť delostrelectva došlo k abordáži a dobytiu nepriateľského plavidla.

Vynález strielní v podpalubí však problém malého počtu ťažkých diel s dlhším dostrelom vyriešilo – ich presunom do podpalubia sa okrem ich počtu zvýšila aj stabilita lode. Strieľne v podpalubí poskytli delostrelcom navyše podstatne lepšiu ochranu pred strelami z ľahkých diel nepriateľa.

Zmenu v taktike boja predznamenali Angličania, ktorí zaviedli súboje na väčšiu vzdialenosť bez abordáže, tzv. „stand of Tactics“- Ukázala sa úspešnou už pri prvom použití – v súboji anglického loďstva so španielskou „nepremožiteľnou armádou“, ktorá mala za úlohu zabezpečiť inváziu do Anglicka. Španielska flotila mala 64 veľkých galeón, 4 galeázy a 4 galéry, ku ktorým sa pripojili ďalšie menšie vojenské a zásobovacie plavidlá. Flotila s 10 000 námorníkmi a 19 000 vojakmi na palube vyplávala z Cádizu 14. mája 1588 pod velením vojvodu Medina Sidonia a admirála Diega Flores de Valdes. Výprava mala v pláne pribrať v Španielskom Nizozemsku do zostavy invázne lode s 30 000 vojakmi na palube. Angličania sa na inváziu pripravovali, mali k dispozícii 34 nových galeón, ku ktorým sa pripojili lode korzárov (privateers, anglickou kráľovnou legalizovaných pirátov) a vyzbrojené obchodné lode. Angličania tak mali k dispozícii proti 127 španielskym plavidlám 140 lodí, celkovo však menších ako Španieli. V čele eskadier sa pod velením admirála Charlesa Howarda ocitli pirátski kapitáni Francis Drake, John Howkins a ďalší. Aj keď španielske loďstvo prekvapilo Angličanov rýchlym presunom do Lamanšského prielivu, následné tri dni trvajúce boje však vyzneli v prospech Angličanov. Anglické menšie a obratnejšie galeóny so silnou delostreleckou výzbrojou z diaľky pálili po španielskych lodiach. Španielske lode sa neúspešne pokúšali o priblíženie a abordáž, čo by im pre väčší počet vojska na palube poskytlo výhodu. Po troch dňoch sa Španieli stiahli a zakotvili medzi Calais a Grevelingen. Napriek istým stratám bola sila španielskej flotily zachovaná. Vážne straty však utrpela v noci 29. júla pri útoku 8 anglických branderov (zapálených lodí naplnených výbušninami) na španielske lode kotviace v prístave. V následnom zmätku sa mnohé plavidlá zrazili a niektoré nabehli na plytčinu. Ďalšie útoky anglických lodí, ktoré sa ocitli v početnej prevahe, sa po opätovných neúspešných pokusoch španielskych lodí o abordáž skončili rozhodnutím o prerušení boja a ústupe. Medina Sidonia, ktorý sa chcel vyhnúť ďalšej bitke s Angličanmi, si pre ústup vybral severnú trasu okolo britských ostrovov. Španielska neporaziteľná armáda však stratila v silných búrkach veľké množstvo lodí. Do španielskych prístavov ich doplávala menej ako polovica z počiatočného počtu, Armáda stratila 64 plavidiel a takmer 15 000 mužov. Španielsko po tejto porážke napriek snahám opäť vybudovať silnú flotilu definitívne stratilo nadvládu na mori.

Ďalšou zmenou ktorá sa udiala v 16. storočí bol prechod od žoldnierskych k stálym armádam. Podobne začali v 17. storočí vznikať aj stále vojenské loďstvá, riadené postupne vznikajúcimi ministerstvami. V tom čase sa začalo používať triedenie lodí podľa použitia v boji namiesto rozdelenia podľa konštrukcie. Termín radová loď sa začal používať v prvej polovici 17 storočia. Rozdelenie slúžilo pre lepšie taktické použitie a tak sa v tom čase stávalo, že jedna loď bola súčasne označovaná ako galeóna aj ako radová loď. Podľa anglických námorných historikov bola prvou skutočnou radovou loďou Prince Royal, ktorá bola spustená na vodu v roku 1610. Loď mal a dĺžku 33,5 m a delá boli rozmiestnené na troch palubách.

Radová taktika sa vykryštalizovala v 17. storočí počas vojen o námornú nadvládu Anglicka s Holandskom. Eskadry vojenských plavidiel sa zostavovali z radových lodí, ktoré mali približne rovnakú veľkosť, výzbroj a rýchlosť. Spôsob boja radových lodí vyjadruje ich názov – pri boji plávali v jednej línii v určitých vzdialenostiach za sebou a manévre robili súčasne. V boji využívali silu bočných batérii. Vojenská eskadra bývala rozdelená na predný, hlavný a zadný voj. Delostrelectvo bolo hlavnou zbraňou, eskadra lodí v radovej zostave sa snažila manévrovať tak aby sa nachádzala na náveternej strane a mohla si určiť aká bude vzdialenosť delostreleckého súboja. Náveterná strana navyše poskytovala možnosť použiť brandery. Delostrelecký súboj spravidla prebiehal vo vzdialenosti 250 až 500 m. Kvôli náročnosti boja sa uplatňoval tvrdý výcvik. Z tejto taktiky sa časom stali pevné až šablónovité pravidlá vedenia námorných bitiek.

Najmä vďaka výcviku osádok dosiahli Briti na mori významné úspechy. Anglickí delostrelci dokázali v priemere páliť až trikrát rýchlejšie ako ich protivníci, ktorí často radšej ostávali v defenzíve a pokiaľ mohli bojovali radšej na čo najväčšiu vzdialenosť, aby znížili presnosť a účinky ich paľby.

Doktrinársku radovú taktiku odsúdil počas Napoleonských vojen na zánik admirál Nelson. Ten dosiahol tri veľké víťazstvá proti Francúzsku a ich spojencom, pričom spravidla disponoval menšími silami ako súper. Využil taktiku prečíslenia na jednej strane súpera, pričom manévroval tak aby časť síl súpera nemohla aspoň na istý čas zasiahnuť do bitky (napríklad kvôli nevýhodnej poveternostnej situácii). Zomrel na následky zranenia v tretej z bitiek – v bitke pri Trafalgare (21. október 1805).

Po roku 1815 začal postupne význam radových lodí upadať. K veľkým námorným bitkám dochádzalo ojedinele a väčšiu časť operácii plnili menšie lode (napríklad fregaty). V polovici 19. storočia ešte vznikli prvé radové lode vybavené parným pohonom (prvou bola v roku 1850 francúzska radová loď Le Napoléon, čoskoro nasledovaná anglickou radovou loďou Agamemnon) a už počas Krymskej vojny bola väčšina britských a francúzskych radových lodí poháňaných parou. V tom čase však došlo aj k vylepšeniu delostrelectva a používaného streliva. Eliptické strely vyplnené výbušninou predstavovali pre drevené lodné trupy veľké nebezpečenstvo.

Počas krymskej vojny boli pri ostreľovaní Sevastopoľa s úspechom odskúšané prvé lode chránené pancierom (plávajúce francúzske batérie Devastation, Tonnante a Lave). Po postavení prvých pancierových lodí určených aj pre plavbu na šírom mori v roku 1860 (francúzska fregata Gloire a britská loď Warrior) drevené plachetnice sú definitívne zastarané a na ich miesto nastúpili pancierom chránené lode poháňané parou.

• Vladimír Hynek, Petr Klučina: Válečné lodě 1, 1985
• Edmund Kosiarz: Námorné bitky (Bitwy morskie, Wydawnictvo Morskie, Gdaňsk 1973)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Radová loď

• História radových lodí Royal Navy (po anglicky)