Hélium

Hélium (helium)
vodík ← hélium   He ↓ Ne 2 Periodická tabuľka 1. perióda, 18. skupina, blok s vzácne plyny, nekovy
Vzhľad
bezfarebný plyn, vo vysokonapäťovom elektrickom poli purpurový
Emisné spektrum
Atómové vlastnosti
Atómová hmotnosť	4,002602 g·mol−1
Elektrónová konfigurácia	1s2
Atómový polomer	31 pm
Kovalentný polomer	32 pm
Van der Waalsov pol.	140 pm
Chemické vlastnosti
Ionizačná energia(e)	1: 2 372,3 kJ.mol−1 2: 5 250,5 kJ.mol−1
Fyzikálne vlastnosti (za norm. podmienok)
Skupenstvo	plynné
Hustota	0 kg·dm−3
Teplota topenia	0,95 K (−272,2 °C)
Teplota varu	4,22 K (−268,93 °C)
Sk. teplo topenia	0,0138 kJ·mol−1
Sk. teplo varu	0,0829 kJ·mol−1
Tepelná kapacita	20,786 J·mol−1·K−1
Tlak pary p(Pa) 1 10 100 1 k 10 k 100 k pri T(K) 1,23 1,67 2,48 4,51
Iné
Kryštálová sústava	hexagonálna
Magnetizmus	diamagnetický
Tep. vodivosť	0,1513 W·m−1·K−1
Rýchl. zvuku	972 m·s−1
Reg. číslo CAS	7440-59-7
Izotop(y) (vybrané)
Izotop Výskyt t1/2 Rr Er (MeV) Pr 3He 0,000137 % stabilný s 1 neutrónom 4He 99,999863 % stabilný s 2 neutrónmi
Commons ponúka multimediálny obsah na tému hélium.
Chemický portál

Hélium (lat. helium, zo starogr. ήλιος [hélios] – Slnko^[1]) je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku He a protónové číslo 2. Bezfarebný plyn, bez chuti a zápachu, chemicky úplne inertný – nie sú známe žiadne chemické zlúčeniny hélia. V potravinárstve sa označuje E číslom E939.

Hélium sa na Zemi vyskytuje iba veľmi vzácne. V zemskej atmosfére sa vyskytuje iba vo vyšších vrstvách a vďaka svojej mimoriadne nízkej hmotnosti postupne z atmosféry vyprcháva do medziplanetárneho priestoru.

V menšom množstve sa nachádza v zemnom plyne, z ktorého sa získava vymrazovaním. Hélium aj zriedkavo vyviera z trhlín v zemi, najznámejšie oblasti týchto prameňov ležia v Skalnatých vrchoch v USA. Predpokladá sa, že toto hélium je produktom alfa rozpadu prvkov v zemskej kôre.

Vo vesmíre je hélium po vodíku druhým najviac zastúpeným prvkom. Vyskytuje sa predovšetkým vo všetkých svietiacich hviezdach, kde je jedným z medzistupňov termonukleárnej syntézy, ktorá je podľa súčasných teórií základným energetickým zdrojom vo vesmíre. Tvorí približne 25 % hmoty okolitého pozorovateľného vesmíru.

Samotný objav hélia prišiel so skúmaním spektra slnečnej koróny, keď v roku 1868 francúzsky astronóm Pierre Janssen objavil neznáme spektrálne čiary, ktoré boli pripísané dosiaľ neznámemu prvku, pomenovanému po starogréckom bohovi Slnka, Héliovi. Až v roku 1895 sa britskému chemikovi Williamovi Ramsayovi podarilo izolovať plynné hélium na Zemi.

Vzhľadom na svoju extrémne nízku hustotu a inertné správanie sa hélium používa na plnenie balónov a vzducholodí ako náhrada horľavého vodíka. Značnou nevýhodou je jeho pomerne vysoká cena. Navyše má atóm hélia veľmi malý priemer, ľahko difunduje aj cez pevné materiály a dochádza tak ku stratám.

Zmesou hélia, kyslíka a dusíka (Trimix) sa plnia tlakové fľaše určené na potápanie do veľkých hĺbok. Na rozdiel od dusíka totiž hélium nemá pri zvýšenom tlaku narkotické účinky a zmenšuje sa tak riziko vzniku dusíkového opojenia vo väčších hĺbkach.

Hélium sa tiež používa ako nosný plyn pre kapilárnu plynovú chromatografiu s hmotovo spektrometrickou detekciou.

Mimoriadne nízka teplota varu predurčuje kvapalné hélium, ako jedno zo základných médií pre kryogénne techniky, predovšetkým na výskum a praktické využitie supravodivosti rôznych materiálov.

S héliom je spojený zaujímavý fyzikálny jav, nazývaný supratekutosť. Kvapalné hélium sa totiž vyskytuje v dvoch formách – hélium I pri teplotách 2,1768 – 4,21 K a hélium II pri teplotách nižších ako 2,1768 K (tzv. lambda bod). Nazýva sa tak kvôli charakteristickému tvaru závislosti mernej tepelnej kapacity na teplote, ktorá pripomína tvar písmena ${\displaystyle \lambda }$.

Kým hélium I sa správa ako bežná tekutina, vykazuje hélium II veľmi nezvyčajné vlastnosti. Najmä tú, že táto kvapalina prakticky nemá vnútorné trenie (už Kapica určil, že viskozita hélia II je minimálne 10⁶ nižšia než viskozita hélia I), a preto nesmierne rýchlo tečie. Vďaka kapilárnemu javu dokonca preteká steny nádob, v ktorých je uskladňované a vyteká horným koncom do neho ponorenej kapiláry (jav zvaný fontánový efekt), čo vzbudzuje zdanie, akoby hélium II vôbec nebolo ovplyvňované gravitáciou.

Existencia neobvyklej tepelnej supravodivosti hélia bola spochybnená, prakticky a teoreticky objasnená pokusmi nositeľa Nobelovej ceny Piotra Leonidoviča Kapicu (pozri Experiment teorie, praxe; Nauka, Moskva 1977; Mladá fronta 1982). Tento jav bol vysvetlený zmenami energetického stavu hélia.

Hélium často zostáva uzavreté v mineráloch a z jeho množstva možno vypočítať vek minerálu. Každý gram uránu uvoľní za rok jednu desaťmilióntinu mililitra hélia, takže 1 ml sa v ňom nahromadí za 10 miliónov rokov. Ak sa teda pretavením uvoľní z 1 g horniny 50 ml hélia, značí to, že jej vek je 500 miliónov rokov. Na podklade „héliových geologických hodín“ geochronológia odhadla vek Zeme na 5 až 6 miliárd rokov.

V roku 1970 sa podarilo sovietskym fyzikom na vtedy najväčšom urýchľovači sveta v Serpuchove pripraviť prvých 5 jadier antihélia. Skladajú sa z dvoch antiprotónov a z jedného antineutrónu.^[2] Osem zakrivených úsekov Veľkého hadrónového urýchlovača (Large Hadron Collider LHC) je chladené tekutým héliom o hmotnosti obsahu 130 ton na teplotu pod 4 Kelviny, čo je -268.8 ℃

V roku 2018 prvýkrát detegovali hélium v atmosfére extrasolárnej planéty. Išlo o planétu WASP-107b veľkosťou podobnú Neptúnu.^[3]

• BRONŠTEJN, Matvej Petrovič. Príbeh prvku hélium. 1. vyd. Bratislava : Mladé letá, 1967. 127 s.

• častica alfa

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hélium
• Wikislovník ponúka heslo hélium

• Hélium