Domingo Faustino Sarmiento

Domingo Faustino Sarmiento
2. prezident Argentínskej republiky
V úrade 12. október 1868 – 12. október 1874
Viceprezident	Adolfo Alsina
Bartolomé Mitre Nicolás Avellaneda
Bývalý minister zahraničných vecí Argentínskej republiky
V úrade 6. september 1879 – 9. október 1879
Prezident	Nicolás Avellaneda
Manuel Montes de Oca Lucas González
Bývalý minister vnútra Argentínskej republiky
V úrade 29. august 1879 – 9. október 1879
Prezident	Nicolás Avellaneda
Bernardo de Irigoyen Benjamín Zorrilla
Bývalý guvernér Provincie San Juan
V úrade 3. január 1862 – 9. apríl 1864
Prezident	Bartolomé Mitre
Francisco Domingo Díaz Santiago Lloveras
Biografické údaje
Narodenie	15. február 1811 San Juan, Spojené provincie La Platy, Argentína
Úmrtie	11. september 1888 (77 rokov) Asunción, Paraguaj
Politická strana	Liberálna strana
Profesia	vojak, pedagóg, historik, spisovateľ, novinár
Národnosť	argentínska
Rodina
Manželka	Benita Martínez Pastoriza (1847 – 1857) Aurelia Velez Sarsfield (1857 – 1888)
Deti	Ana Faustina Dominguito Fidel
Odkazy
	Domingo Faustino Sarmiento (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Domingo Faustino Sarmiento (* 15. február 1811, San Juan Argentína – † 11. september 1888, Asunción) bol argentínsky politik, vojak, pedagóg, historik, spisovateľ a novinár. V roku 1868 sa stal 2. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 7. prezidenta krajiny. Pred tým pôsobil ako guvernér Provincie San Juan, po skončení vo funkcii prezidenta pôsobil krátko ako minister vnútra a minister zahraničných vecí.

Narodil sa v jednej z najchudobnejších častí mesta San Juan do rodiny vojaka z čias vojny za nezávislosť Argentíny. Rodina mala spolu 15 detí, z nich 9 zomrelo, pričom Domingo Faustino bol jediným synom, ktorý sa dožil dospelosti. Už od detstva bol nadaným študentom, pôvodne sa mal stať na želanie matky katolíckym kňazom, čo však odmietol. V roku 1823 vytvoril Bernardino Rivadavia štipendijný projekt, na základe ktorého bolo umožnené šiestim najlepším žiakom z každého federálneho štátu študovať v Buenos Aires. Domingo Faustino Sarmiento bol najlepším v San Juan, no v poslednej chvíli došlo k zmene štruktúry projektu a tak sa do Buenos Aires nedostal. Ale potom, čo sa v roku 1826 stal Bernardino Rivadavia prezidentom, začal presadzovať vzdelávacie programy pre chlapcov po celej krajine. O rok neskôr odišiel Sarmiento aj so svojim strýkom do provincie San Luis, no už o krátky čas sa vrátil domov, keďže jeho otec presvedčil guvernéra provincie San Juan, aby vyslal jeho syna do Buenos Aires na štúdiá.^[1] Po návrate domov však bola jeho domovská provincia napadnutá vojskom Facunda Quirogu, keďže práve naplno prebiehala občianska vojna v tejto oblasti. To znova znemožnilo Sarmientovi odísť študovať do Buenos Aires. Pridal sa teda do armády unitaristov, aby mohol bojovať proti federalistom ako Quiroga. Keďže unitaristom sa v bojoch nedarilo, musel Sarmiento v roku 1831 odísť do exilu v Čile, ktoré bolo v tej dobe považované za pomerne slobodnú krajinu. Tu sa začal venovať pedagogickej činnosti, písaniu článkov a politických komentárov. Neskôr dokonca založil vlastnú školu, kde sa snažil presadzovať moderné formy výučby.^[2]

Do Argentíny sa vrátil v roku 1836 a hneď založil noviny El Zonda, ktoré boli protivládne založené. Aj v Argentíne sa začal venovať pedagogickému pôsobeniu, keď založil školu pre dievčatá. V tej dobe sa zaradil k najvýznamnejším liberálnym intelektuálom v krajine. Sarmientove noviny začali pomerne rýchlo čeliť cenzúre, čo ho v roku 1840 prinútilo zrušiť ich vydávanie a znova odísť do exilu v Čile. Tu sa začal znova živiť ako novinár a písal pre denník El Mercurio. O dva roky neskôr bol vymenovaný za riaditeľa školy na výučbu budúcich obecných učiteľov, súčasne založil vlastné periodikum s názvom El Progreso a napísal prvú knihu. V roku 1845 odcestoval z Čile a ďalšie dva roky študoval v rôznych krajinách Južnej Ameriky, Severnej Ameriky a Európy moderné pedagogické metódy. Po návrate do Čile založil ďalšie dve periodiká a z exilu začal kritizovať guvernéra Buenos Aires Juana Manuela de Rosasa, ktorý fakticky vládol celej Argentíne. Kvôli tomu sa Rosas snažil o vydanie Sarmienta, no Čile mu nevyhovelo. Po porážke Rosasa bol Sarmiento pozvaný späť do Argentíny, aby sa podieľal na tvorbe novej ústavy.^[3]

Keď sa však v roku 1854 vrátil do Argentíny, bol hneď uväznený. Po prepustení sa tak radšej vrátil znova do Čile. Späť do Argentíny prišiel o rok neskôr, presťahoval sa do Buenos Aires, kde sa stal šéfredaktorom denníku El Nacional. V roku 1856 vstúpil do regionálnej politiky v rámci Buenos Aires, kde pôsobil zhruba 5 rokov. V septembri 1861 zvíťazilo Buenos Aires nad zvyškom Argentínskej konfederácie v bitke pri Pavóne a najvyšším predstaviteľom už novej Argentínskej republiky sa stal ďalší intelektuál Bartolomé Mitre, ktorý patril do rovnakého intelektuálneho okruhu ako Sarmiento. V januári 1862 sa tak stal guvernérom svojej domovskej provincie San Juan. V tejto funkcii začal naplno podporovať rozvoj školstva, no predovšetkým jeho dostupnosť pre všetky deti a súčasne zakladal množstvo nových škôl rôzneho typu a stupňa. No nezameral sa iba na školstvo a provincia San Juan zažila komplexný rozvoj. Federalisti však ešte neboli úplne porazení, prvé problémy začal spôsobovať federalista Ángel Vicente Peñaloza (známy ako Chacho).^[4] Peñaloza dokázal zburcovať celú provinciu La Rioja proti vláde v Buenos Aires. La Rioja však bola veľmi chudobná a zaostalá provincia a teda presvedčiť miestnych obyvateľov na boj pod prísľubom väčšieho bohatstva nebolo náročné. Peñaloza dokázal so svoju armádou dokonca obsadiť pomerné veľké územie na západe Argentíny. Prezident Mitre preto požiadal Sarmienta ako guvernéra provincie San Juan, aby Peñalozu porazil. Sarmientove vojsko skutočne slabo vycvičené oddiely Peñalozu porazilo a hlavu samotného Chacha vystavili v uliciach osady Olta v provincii La Rioja.^[5]

V roku 1864 skončil Sarmiento vo funkcii guvernéra a stal sa veľvyslancom v USA. Tu sa okrem toho venoval aj písaniu ďalších kníh. Počas jeho pobytu v USA dostal ponuku, aby sa uchádzal v ďalších voľbách o funkciu prezidenta Argentíny. Ako spojenec prezidenta Mitreho bol vo voľbách v roku 1868 úspešný a v októbri sa tak stal druhým prezidentom Argentínskej republiky. Počas jeho vlády došlo k posilneniu postavenia strednej triedy a veľkochovateľov dobytka, ktorého export sa postupne stal jedným z najvýznamnejších zložiek argentínskej ekonomiky. Sarmienta veľmi ovplyvnili jeho cesty po svete, predovšetkým po USA, ktoré považoval za najideálnejší vzor pre každý štát a snažil sa presadzovať posilňovanie ľudských práv a slobôd aj v Argentíne a zmenu krajiny na mestský a priemyselný štát, ktorý by nahradil dovtedajší skôr vidiecky a poľnohospodársky. Aj ako prezident pokračoval v masívnej podpore školstva a armády, nechal otvoriť stovky nových škôl po celej krajine. Podobne ako pred tým provincia San Juan, aj krajina zažila veľkú modernizáciu. Na druhej strane zdedil po svojom predchodcovi nepopulárnu vojnu trojspolku s Paraguajom a veľkú nevôľu vyvolalo jeho rozhodnutie nebojovať s Čile o Magalhaesov prieliv.^[6] Jeho rozhodnutia, ktoré viedli k rozvoju školstva na druhej strane zvyšovali výdavky štátneho rozpočtu, čo mu tiež znižovalo popularitu. Posledný ozbrojený pokus o návrat federalizmu zorganizoval Ricardo López Jordán, guvernér provincie Entre Ríos.^[7] Ten nechal v roku 1870 zavraždiť bývalého vodcu konfederácie Justa Josého de Urquizu (ktorý sa stal vďaka výnosom z vojny trojspolku spojencom novej centrálnej vlády) a následne sa postavil centrálnej vláde v Buenos Aires. Boj proti Jordánovi trval zhruba 4 roky, až kým bol aj on v roku 1874 definitívne porazený. Ešte pred tým, v roku 1873, však Sarmiento čelil neúspešnému pokusu o atentát dvoch anarchistov, ktorých najal práve Jordán. V roku 1874 sa uskutočnili nové prezidentské voľby, ktoré vyhral dovtedajší minister spravodlivosti a školstva Nicolás Avellaneda.^[8]

Po odchode z funkcie bol Sarmiento vymenovaný za hlavného riaditeľa škôl Provincie Buenos Aires a súčasne bol zvolený za senátora za svoju domovskú provinciu San Juan. V roku 1879 sa na krátko stal ministrom zahraničných vecí a ministrom vnútra. Po politických konfliktoch z týchto funkcii odišiel a venoval sa už predovšetkým rozvoju školstva a novinárskej činnosti. V polovici roka 1888 odišiel Sarmiento do Paraguaja, kde v septembri zomrel na infarkt myokardu. Pochovaný je v Buenos Aires.^[9]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Domingo Faustino Sarmiento