Vojna trojspolku

Dátum	12. október 1864 – 1. marec 1870
Miesto	Južná Amerika
Výsledok	Víťazstvo trojspolku

Vojna trojspolku
Dátum	12. október 1864 – 1. marec 1870
Miesto	Južná Amerika
Výsledok	Víťazstvo trojspolku
Protivníci
Brazílske cisárstvo; Argentína; Uruguaj	Paraguaj
Velitelia
Pedro II.; Bartolomé Mitre; Venancio Flores	Francisco S. Lopéz †
Sila
200 000 Brazílčanov; 30 000 Argentínčanov; 5583 Uruguajčanov	150 000 Paraguajčanov (len oficiálne vojsko)
Straty
71 000 Brazílčanov; 20 000 Argentíčanov; 3200 Uruguajčanov	300 000 vojakov a civilistov
	Historický portál

Vojna trojspolku alebo Paraguajská vojna (v Paraguaji nazývaná Veľká vojna) bola vojna v rokoch 1864 až 1870 medzi Paraguajom na jednej a Brazíliou, Argentínou a Uruguajom na druhej strane. Bol to najkrvavejší konflikt v dejinách Latinskej Ameriky.

Príčiny a vypuknutie vojny

V Uruguaji začal v apríli v roku 1863 vodca Liberálnej strany (Colorados), Venancio Flores, povstanie proti vláde, ktorá bola kontrolovaná Konzervatívnou stranou (Blancos). Toto povstanie podporovala ako Argentína tak aj Brazília. To dostalo uruguajskú vládu do neľahkej situácie a obrátila sa preto, hľadajúc pomoc, na Paraguaj, ktorý mal na vtedajšie podmienky veľké a dobre vycvičené vojsko, ako aj vyspelú ekonomiku a bol považovaný v regióne za veľmoc. V Paraguaji vládol od roku 1862 diktátor Francisco Solano López. López vedel, že regionálna rovnováha síl by sa víťazstvom povstalcov narušila a prijal výzvu Blancos. Obával sa totiž, že Brazílčania a Argentínci by mohli v prípade úspechu v Uruguaji, rovnakým spôsobom postupovať tiež proti jeho vláde. Preto žiadal skončenie brazílskeho zasahovania v Uruguaji. Nakoľko Brazília na jeho výzvu reagovala záporne, zabavil brazílsku loď na rieke Paraguaj, posadil posádku a na palube nachádzajúceho sa guvernéra provincie Mato Grosso do väzenia a vyhlásil Brazílii v decembri roku 1864 vojnu. Na to paraguajské vojsko vniklo do provincie Mato Grosso, kde sa stretlo iba s malým odporom. Brazílčania však sústredili svoje sily na ďaleko dôležitejšie bojisko, na Uruguaj. Tam boli úspešní; 20. februára 1865 dobyli a obsadili hlavné mesto Montevideo a dosadili Floresa za prezidenta. Tým bola vojna v Uruguaji pre Paraguajom podporovanú stranu prehraná.

Francisco Solano López, Paraguajský diktátor.

Aby mohol zakročiť proti brazílskym oddielom v Uruguaji, žiadal López od argentínskeho prezidenta Bartolomea Mitru povolenie k prechodu jeho vojska cez argentínsku provinciu Corrientes. Argentína, ktorá bola vo vojne oficiálne neutrálna, de facto ale nechala brazílske loďstvo pohybovať sa vo svojich výsostných vodách, odmietla. Na to nasledovalo 18. marca 1865 vypovedanie vojny Paraguaja Argentíne. López disponoval dobre vycvičeným vojskom o sile asi 60 000 mužov (38 000 mužov v pozemnej armáde, 22 000 v námorníctve a milícii národnej gardy), proti nepripravenému protivníkovi, ktorý zo začiatku mohol povolať iba asi 28 000 mužov (Brazília 16 000, Argentína 8 000 a Uruguaj 4 000).

Priebeh bojov

Paraguajské oddiely postupovali cez Corrientes rýchlo, nenarazili tu na temer žiadny odpor a dobyli mesto Corrientes. 1. mája 1865 spojili sa Brazília, Argentína a Uruguaj a vytvorili trojspolok podpísaním zmluvy o spoločnom postupe vo vedení vojny proti Paraguaju. Zaviazali sa, že budú postupovať spoločne až do úplnej porážky Lópeza. Spojeneckú armádu do boja s Paraguajom viedli Argentinec Bartolomé Mitre, Uruguajec Venancio Flores a Brazilec Lois Ozorio.

11. júna 1865 sa odohrala námorná bitka pri Riachuelo. Brazílske loďstvo vedené Franciscom Manuelom Barrosom da Silva bitku vyhralo a úplne zničilo silné paraguajské loďstvo a predišlo tak okupácií Argentíny cez Paraguaj. Táto bitka tak prakticky predurčila ďalší priebeh vojny, pretože umožnila spojencom kontrolu ústia La Platy.

V auguste a septembri 1865 museli Lópezove oddiely podstúpiť dve ťažké porážky. Jednu pri Yatay od jednotiek Venancia Floresa, druhú pri Uruguayana od Mitreho. Mitre mohol teraz v Paraguaji operovať už so 47 000 mužmi. López musel opustiť svoje pozície pri Itapua. 24. mája 1866 rozbili Lópezovu armádu v bitke pod Paso de Patria, kde paraguajci utrpeli ťažkú porážku. Údaje o ich stratách silno kolíšu, no na každý prípad stratili tu svojich najlepších vojakov. Ale spojenci premeškali možnosť hneď uchopiť iniciatívu a tak mohol Paraguaj mobilizovať, zoskupiť sa a doplniť stavy vojska.

Brazílske loďstvo so svojim silným delostrelectvom ovládalo rieky Paraná a Paraguaj; to znemožňovalo využitie spojenia Paraguajcov s Atlantickým oceánom. Spojenci chceli postupovať pozdĺž rieky Paraguay k hlavnému mestu Paraguaja Asunción, ktorý leží práve pri tejto rieke. K tomu ale museli najskôr dobyť pevnosť Humaita. Prvý útok na pobrežné pozície Curupaiti, južne od Humaita, bol v septembri 1866 paraguajcami odrazený. Vo februári 1867 sa musel Mitre pre vnútropolitické problémy vrátiť do Buenos Aires. Najvyššie velenie spojencov prevzal brazílsky generál Luís Alves de Lima e Silva, neskorší Duque de Caxias. V oboch armádach zúrila cholera. V júli 1868 museli Paraguajci Humaita bez boja opustiť. Napriek úspechom aliancie stretla sa vojna v Brazílii, Uruguaji a Argentíne s únavou z vojny. Opakovane prichádzalo v priebehu vojny k želaniam s cieľom skončiť boje. Tieto pokusy stroskotali hlavne na tom, že López nebol ochotný odstúpiť.

V decembri 1868 došlo pri Lomas Valentinas neďaleko od Asunciónu k poslednej veľkej bitke. Obe strany utrpeli veľké straty a na jej konci bola paraguajská armáda zničená. López musel hlavné mesto Asunción opustiť a stiahnuť sa na sever. 1. januára 1869 vtiahli brazílske jednotky pod velením Hermesa Ernesta da Fonsecu, otca neskoršieho prezidenta Hermesa Rodriguesa da Fonsecu do Asunciónu. 5. januára nasledoval Caxias s ostatnými jednotkami. López nechcel kapitulovať ale umožnil to deťom a starcom a premiestnil hlavné mesto do Piribebuy.

V záverečnej fáze vojny, 22. marca 1869, prevzal Gaston d'Orleans, gróf z Eu, zať brazílskeho cisára, najvyššie velenie aliančného vojska. Osvedčil sa ako schopný veliteľ a doviedol vojnu k víťaznému koncu. V auguste 1869 padol Piribebuy. Aliančné oddiely prenasledovali zvyšky z Lópezovej armády po Paraguaji.

Na severovýchode Paraguaja zhromaždil López ešte raz niekoľko tisíc bojovníkov okolo seba. 1. marca 1870 bola táto skupina pri Aquirabáne porazená a López, keď sa nechcel nechal zajať, zabitý.

Dôsledky vojny

V mierovej zmluve z 20. júna 1870 musel Paraguaj prenechať asi 144 000 km², približne 50 percent svojho územia Brazílii a Argentíne. Argentína zabrala región Misiones a časť regiónu Chaco medzi riekami Bermejo a Pilcomayo. Brazília pričlenila získané územia k provincii (neskôr spolkový štát) Mato Grosso; po členení Mato Grosso v roku 1979 patrí dnes územie k brazílskemu spolkovému štátu Mato Grosso do Sul. Posledné brazílske okupačné vojská sťahovali zo zvyšku Paraguaja až v roku 1876.

Vojna stála všetky zúčastnené krajiny viac, ako 2 milióny ľudských životov a tým je v pomere k počtu obyvateľstva jednou z najničivejších vojen svetových dejín. Po odhadoch bola paraguajská populácia z okolo 500 000 obyvateľov redukovaná na asi 116 000; z tých, ktorí prežili boli mnohí invalidní a z mužskej populácie zostal iba zlomok. Paraguaj bol predtým ekonomicky pokrokový a silný štát, no tento status sa mu už nepodarilo dosiahnuť až do dnešných čias.

Paraguajská légia

Po vypuknutí vojny formovali sa členovia Asociacion Paraguaya nachádzajúci sa vo vyhnanstve do Legion Paraguaya. Vodcovia legionárov boli Juan Francisco Decoud a Fernando Iturburu. Až 20. marca 1869, krátko pred koncom vojny, dovolil im generál Emilio Mitre, ako vlastná jednotka bojovať pod paraguajskou vlajkou. Väčšina legionárov sa vrátila po skončení vojny do Paraguaja a zabezpečila si vplyvné pozície. Až do dnes sú členovia odídení z Liberálnej strany označovaní ako legionári, hoci 23 zakladajúcich členov vtedajšej strany Colorado boli členmi légie.