Stalinizmus

Stalinizmus bola politická teória a prax spojená s Josifom Vissarionovičom Stalinom. V zmysle socialistickej rétoriky bola teória stalinizmu pokračovaním leninizmu doplnená o koncepciu budovania socializmu v jednej krajine. Mnohými je stalinizmus považovaný za jednu z najhorších foriem totalitarizmu.^[1]

Počas 30. rokov 20. storočia prebehla kolektivizácia poľnohospodárstva a industrializácia s cieľom urýchliť ekonomický a technický rozvoj krajiny. Kolektivizácia na Stalinov príkaz však bola vykonávaná násilným spôsobom a jej odporcovia boli prenasledovaní. Už predtým Stalin a jeho spolupracovníci vytvorili systém, v ktorom bola všetka moc sústredená v rukách vedenia Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a ňou kontrolovanej tajnej polície.

Vrcholom zločinnej totalitárnej politiky stalinizmu bol tzv. veľký teror, ktorý sa rozbehol po XVII. zjazde Všeruskej Komunistickej strany (boľševikov) a pravdepodobne zinscenovanej vražde Sergeja Kirova. Zástancovia odlišných politických koncepcii v komunistickej strane boli fyzicky zlikvidovaní (napr. Moskovské procesy so starými boľševikmi Zinovievom a Kamenevom). Mimostranícka opozícia bola úplne eliminovaná a jej členov popravili alebo umiestnili do Gulagov. Veľmi typické bolo kolektívne trestanie. Napr. rodinní príslušníci boli často trestaní spolu s tzv. nepriateľmi vlasti. Kolektívne boli trestané celé národy, napr. Poliaci, Ukrajinci, Japonci, Kórejci, ktorých pred vojnou systematicky zatýkali ako potenciálnych nepriateľských špiónov.

Stalinove represie výrazne zasiahli nielen nestraníkov (napr. Koroľov), ale aj členov strany a významných štátnych funkcionárov, či vojakov (maršal Tuchačevskij, generál Rokossovskij). Politické čistky v armáde si vyžiadali veľa životov skúsených dôstojníkov a výrazne podryli obranyschopnosť Sovietskeho zväzu v rozhodujúcich okamihoch na začiatku 2. svetovej vojny. Stalin počas vojny nariadil rad neprimerane krutých rozkazov (rozkaz č. 270 a rozkaz č. 227), ktoré neraz nespravodlivo postihovali príslušníkov ozbrojených síl. Počas vojny aj po vojne bola značná časť tých, ktorí sa dostali do nemeckého zajatia považovaná za zradcov a z nemeckých táborov putovali po prešetrovaní do sovietskych pracovných táborov. Kolektívne boli potrestané niektoré národy, ktoré v rôznej miere spolupracovali s okupačnými nacistickými silami, ako boli Čečenci, Krymskí Tatári a iní.

Po druhej svetovej vojne sa stalinizmus rozšíril aj do iných krajín za tzv. železnou oponou a mal veľký vplyv aj v komunistických krajinách na západe. Stalinova svojvôľa sa prejavovala aj po vojne. V období veľkého rozvratu v krajine spôsobeného škodami vojny a viacerými rokmi neúrody, naďalej presadzoval kruté metódy vojenského hospodárstva. Robotníci boli naďalej fakticky mobilizovaní. Mnohí pracovali 12 hodín denne, pričom za drobné porušenia pracovnej disciplíny im hrozili vysoké tresty. Obyvateľstvo vidieka nútené pracovať na štátnych kolchozoch, možnosť odsťahovať sa bola veľmi zložitá.^[2] Uvoľnenie nastalo až po Stalinovej smrti v roku 1953.

Po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v roku 1956 a odsúdení kultu osobnosti Stalina sa začal proces destalinizácie. No ten sa zastavil v roku 1964, keď Nikitu Chruščova na poste generálneho tajomníka ÚV KSSZ vystriedal Leonid Iľjič Brežnev. Stalinský model socializmu potom v Sovietskom zväze prežíval v trochu liberálnejšej podobe. Prenasledovanie politických odporcov režimu naďalej v menej brutálnej forme pretrvávalo až do konca 80. rokov 20. storočia. V období perestrojky sa začalo o zločinoch stalinizmu v ZSSR verejne diskutovať.