Perestrojka

Perestrojka (rus. перестро́йка) je pôvodom ruské slovo označujúce ekonomické reformy z júna 1987 v Sovietskom zväze. V preklade znamená prestavba, čo malo znázorňovať prestavbu sovietskeho hospodárstva. Perestrojka sa skončila odchodom Michaila Gorbačova a vystriedal ju korporatívny kapitalizmus. Základy perestrojky schválilo v apríli 1985 Plénum ÚV KSSZ. Teóriu, politiku, program činnosti boli rozvinuté a upresnené na XXVII. a XXVIII. zjazde KPSS.

Politiku perestrojky, ktorú začala realizovať časť vedenia Komunistickej strany ZSSR na čele s Michailom Gorbačovom, viedla k veľkým zmenám v celom ZSSR. Podstatná súčasť perestrojky bola glasnosť - otvorené informovanie o stave a perspektívach sovietskej spoločnosti, ktoré viedlo k prekonaniu mnohých zaužívaných ideologických stereotypov a noriem. Priniesla tiež pomalý koniec politického monopolu Komunistickej strany, pripravila pôdu pre vytvorenie politickej a názorovej plurality a viedla k ukončeniu studenej vojny.

Počas perestrojky však vznikli mnohé nové ekonomické a národnostné problémy. Jedným z hlavných ekonomických problémov bola neefektivita sovietskeho hospodárstva. Sovietsky zväz mal vnútorný problém s formou vnútorného obehu tovarov, ktorý bol do značnej miery založený na výmene tovarov a služieb (napr. medzi podnikmi navzájom, alebo medzi vidiekom - kolchozmi a podnikmi v mestách), kde peniaze prestávali hrať úlohu a často sa vymieňal jednoducho tovar za tovar.^[1] Ďalším problémom bola čoraz väčšia odkázanosť sovietskeho hospodárstva na ťažbu nerastných surovín (predovšetkým export ropy a zemného plynu).^[1] Na začiatku perestrojky došlo k istému pozitívnemu trendu ekonomických výsledkov, ale vzhľadom na komplexnosť procesov transformácie a neskôr množstvo problémov postupne začalo ekonomiku rozvracať. Faktorov bolo viacero. Investície do modernizácie nebolo čím kryť. Stúpal štátny dlh. Štátom riadený boj proti alkoholizmu mal napríklad aj negatívny dopad na výrazný pokles príjmov z predaja alkoholu, ktorý tvoril v krajine nezanedbateľnú časť štátnych príjmov.^[1] Štátni plánovači nedokázali riadiť prechod na trhovú ekonomiku. V dôsledku demokratizácie mohli riaditelia podnikov zvyšovať platy zamestnancov. Neraz však tieto platy prevyšovali možnosti závodov. Klesala produktivita práce.^[1] Dochádzalo k rozkrádaniu kapitálu podnikov v dôsledku straty kontroly nad ich vedením, korupcii medzi úradníkmi, ako aj k úpadku pre neschopnosť vedenia podnikov zorientovať sa v novom prostredí.^[2] Ekonomický úpadok ešte zvýšila neochota sovietskych kolchozov predávať tovar štátu za regulované ceny ako aj neochotu niektorých zväzových republík vyvážať tovary alebo potraviny do zvyšku krajiny.^[1] V niektorých republikách sa šírili myšlienky, že živia lenivý zvyšok krajiny, čo prehlbovalo národnostné rozpory.

V dôsledku boja viacerých názorových prúdov, ktoré mienili riešiť vznikajúcu krízu rôznymi spôsobmi, sa rozhodla časť konzervatívneho vedenia komunistickej strany riešiť problém odstránením Gorbačova z vedenia strany. Pri pokuse o uchopenie moci však 18. augusta 1991, neboli úspešní. Gorbačov však rýchlo strácal politickú moc a nebol už ďalej schopný zabrániť rozpadu ZSSR koncom roku 1991.