Organ

Spojenie niekoľko rôzne znejúcich píšťal, so zdrojom stáleho vzduchu, bolo známe už v staroveku. Dlhodobý vývoj v stredoveku a renesancii rozšíril technický a zvukový základ nástroja a v baroku dosiahol vrchol.

V organe sa spájajú a prelínajú umelecké prvky s technickými. Sú rôzne typy, riešenia tvarov. Jeho rozličné koncepcie predstavujú pestré spoločenstvo, ako ľudia v rozličných epochách a krajoch, ktorí túto mozaiku vytvorili.

Základná myšlienka organa je však realizovaná v celom rade starých nástrojov:

Panova píšťala (syrinx)

bola známa v starogréckej kultúre už pred 3000 rokmi. Rad nerovnakých píšťal bol zlepený, alebo spojený. Technika hry – fúkanie na ústie píšťal. Podobný nástroj sa dodnes využíva v rumunskej ľudovej hudbe.

Ken

zväzok bambusových píšťal, do ktorého sa fúka jediným otvorom a zakrývaním dierok sa vyludzujú jednotlivé tóny i akordy.

Šeng

čínsky nástroj, ktorý mal v bambusových píšťalách jazýčky, mal teda prieraznejší zvuk.

Sk-ana

aztézky kultový nástroj, ktorý pozostával z dvoch píšťal, ležali na hornej časti mecha a mali imitovať vtáčí spev. Muži držali tento nástroj pod pazuchmi a mávaním ramien, súčasne vyludzovali tóny.

Gajdy

sú založené na podobnom princípe – vzduchový zásobník obsluhuje gajdoš lakťom, ústi do dlhšej zadnej a kratšej prednej píšťaly, na otvoroch ktorej sa preberá prstami.

Magrefa

dnes už neexistujúci nástroj, mal 10 píšťal na spoločnom zásobníku vzduchu a 10 otvorov – mohlo zaznieť 100 tónov. Mal to byť prenosný nástroj, slúžiaci synagogálnemu kultu.

• mali pre tóny samostatne ladené píšťaly
• napájané vzduchom spoločného zásobníka
• mohlo zaznieť aj viac tónov.

Najbližšie k vynálezu organa, aspoň zvukovo, mal starý grécky nástroj aulos – pozostával z dvoch hobojovitých píšťal. Jeho názov nachádzame skrytý v najstaršom označení prvého skutočného organa – hydraulos – čo znamená „vodný aulos". Okrem uvedených znakov sa vyznačoval navyše tým, že:

• rady píšťal sa dali ľubovoľne zapínať a vypínať
• tóny zaznievali činnosťou klávesov
• tlak vzduchu bol ustálený.

Zo zložitosti organa vyplýva, že na jeho vynáleze sa podieľal jediný človek, hoci k jeho zdokonaleniu iste prispeli viacerí neznámi. Bol ním alexandrijský Grék Ktésibios, v antickom svete vychýrený mechanik a vynálezca, ktorého citujú grécki a rímski autori aj po niekoľkých storočiach. Bol zároveň vynálezcom mechanických hračiek a automatov, poháňaných vodným tlakom, ako aj vojnových strojov. Ktésibios žil v treťom storočí pred Kr. v Alexandrii (dnešný Egypt) a hydraulos zostrojil okolo roku 246 pred Kr. Hoci sám nebol hudobníkom, naučil na tomto nástroji hrať svoju ženu Thais – prvú organistku na svete! Ktésibiov záujem tkvel v prvom rade v zúročení technického experimentu spojenia populárnych aulosov do väčšieho súboru.

Jeden z prvých opisov jeho vynálezu – hydraulosu – podáva grécky spisovateľ Athenaeus, ktorý žil v 2. stor. po Kŕ. Píše: „Hydraulos... je dychový nástroj, pretože vzduch je dodávaný činnosťou vody a narába ním mladý muž. Jazýčkové píšťaly (aulosy) sú obrátené smerom k vode... kanály naprieč nástroja privádzajú vzduch k píšťalám, ktoré vydávajú príjemný zvuk."

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ktésibios

• objavil vlastnosti stlačeného vzduchu,
• zostrojil piestovú pumpu a mnoho ďalších strojov, medzi nimi aj hydraulos.

Vynález piestovej pumpy bol pre vznik hydraulosu dôležitý ako vyriešenie stálosti tlaku vzduchu. Dosiahol ju tak, že využil vodu, aby stláčala vzduch v ponorenej nádobe podoby zvona, do ktorej bol vzduch vháňaný piestovou pumpou. Takzvaný „vodný" organ mal teda s vodou spoločné iba to, že voda svojou váhou stláčala vzduch tak, aby sa dosiahol žiaduci stály tlak. Zo zásobníka, zvonovej nádoby ponorenej do vody, potom prúdil vzduch cez ventily do plochej skrine -vzdušnice na ktorej stáli píšťaly typu aulos. Kláves v spojení s dierovanou zásuvkou, zasahujúcou pod píšťaly, uvoľňoval prístup vzduchu k píšťale, čím zaznel tón.

Antický organ popisovali mnohí technici a spisovatelia:

Opisujú ho ako oltár z kovu (ára ex aere) na drevenom podstavci. Popisujú:

• funkciu ventilov pri pumpách,
• vzdušnicu, ktorá je väčšia, dokonalejšia i komplikovanejšia a má tri rady píšťal
• konštrukciu priečneho delenia vzdušnice kanálmi, čo umožňuje separátne hranie na jednotlivých radoch píšťal: registráciu.
• organ mal tzv. registrové kancely, k čomu sa vrátilo až organárstvo 19. storočia! Časom, keď chceli zvýšiť počet radov píšťal, sa však tento systém stal nepraktický: dierované zásuvky pre tóny museli byť príliš dlhé, čo veľmi sťažovalo hru.
• píšťaly nazývali jednoducho „organa", t. j. hudobné nástroje vo všeobecnosti. Zrejme sa jazýčkové i labiálne píšťaly používali spolu.

Antický hydraulos bol asi 3 m vysoký, široký asi 140 cm, hĺbka bola rôzna podľa počtu radov píšťal (registrov). Najhlbší rad píšťal bol zrejme krytý, ďalšie rady zneli v kvinte a vrchnej oktáve. Nakoľko v staroveku nepoznali menzúry nemohol mať organ veľký rozsah – píšťala príliš dlhá a úzka nezneje, podobne píšťala príliš široká a krátka – aj tóny v pribehu stupnice zneli rôzne: hlboké – ostro, stredné – vyrovnane a vysoké piskľavo. Organista pri hre stál obrátený k píšťalám a v strede ich hlavou prečnieval. Z písomných i výtvarných správ vyplýva, že hral oboma rukami a mohol hrať aj rýchle pasáže.

Organ musel byť veľmi rozšíreným a obľúbeným nástrojom, pretože sa zachovali nesčíselné zmienky a citácie v starých textoch, aj početné výtvarné pamiatky, zobrazujúce organ. Sú to kresby, maľby, reliéfy, medaily, sošky, stély, vázy, zobrazenia na víťazných stípoch, náhrobkoch atď. Zo všetkých jednoznačne vyplýva, že v antike organ nebol kultovým, ale vyslovene svetským nástrojom, ktorý sa uplatňoval sólistický alebo v spoluúčinkovaní s inými nástrojmi, jednotlivo alebo v skupinách, ako súčasť ansámblu. Mnohé zobrazenia organa sú zjednodušené, mnohé zasa prinášajú aj dôležité detaily, ktoré sú poučné pre dnešné predstavy o hydraulose. Všetky sa však zhodujú v zobrazení troch podstatných zložiek organu:

• píšťaly;
• vzduchové zásobenie;
• hrací mechanizmus (klaviatúra).

1. ↑ varhany. In: Malá encyklopedie hudby. V Supraphonu 1. vyd. Praha : Supraphon, 1983. 736 s. S. 679 – 680.
2. ↑ KLINDA, Ferdinand. Organ v kultúre dvoch tisícročí. 1. vyd. Bratislava : Hudobné centrum, 2000. 274 s. ISBN 80-88884-19-5. S. 228.

• KLINDA, Ferdinand. Organ v kultúre dvoch tisícročí. 1. vyd. Bratislava : Hudobné centrum, 2000. 274 s. ISBN 80-88884-19-5.
• MICHÁLKOVÁ SLIMÁČKOVÁ, Jana. Přehled skladatelů varhanní hudby. Vyd. 1. Brno : Janáčkova akademie múzických umění v Brně, 2015. 229 s. ISBN 978-80-7460-089-0.

• Hudobný nástroj
• Klávesové nástroje

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Organ

• www.organisti.sk