Dioklecián

Pochádzal z chudobnej ilýrskej rodiny z Dalmácie a pôvodom bol celkom neslávny. Väčšinou sa myslí, že bol synom pisára. Stal sa vojakom a vo svojej vojenskej kariére úspešne postupoval až sa stal veliteľom stráže cisára Numeriana. Keď bol v roku 284 Numerianus zavraždený, vojaci zvolili Diokleciána za cisára.

Dioklecián bol po sto rokoch prvým cisárom, ktorý sa udržal pri moci dlhšie ako dvadsať rokov vďaka svojim vojenským schopnostiam a organizačnému talentu. Ríša bola v zlom stave. Hospodárstvo sa dostalo do úpadku, štátna pokladnica bola prázdna, vojsko bolo demoralizované.

Ešte skôr ako zaviedol rad nových reforiem, ktoré mali ríšu zachrániť, musel ríšu zjednotiť, lebo na západe vládol od roku 283 starší brat mŕtveho cisára Carinus. K ich ozbrojenému meraniu síl došlo onedlho, skončilo prehrou Carina pri rieke Morave v dnešnom Srbsku. Dioklecián si potom v prvom rade upevnil moc a zabezpečil sa oddanou telesnou strážou a tajnou službou. Pre posilnenie svojej autority sa nechával titulovať "pán a boh" (Dominus et Deus), podobne ako už cisár Domicián. S tým sa ale kresťania nevedeli z pochopiteľných náboženských dôvodov zmieriť. Dioklecián to však nerobil zo samoľúbosti, ale čisto z praktických potrieb. Len silný a ctený vladár totiž mohol Rím vyviesť zo zúfalej situácie, v akej sa momentálne nachádzal.

Dioklecián uskutočnil celý rad reforiem, z ktorých niektoré dokončil až cisár Konštantín Veľký.

Dioklecián zreformoval aj základný systém štátnej správy. Zaviedol tzv. tetrarchiu – vládu štyroch mužov. Podľa jeho plánu stáli v čele dvaja cisári (augusti) – jeden na západe, jeden na východe, z ktorých každý mal jedného nižšieho spoluvládcu (caesar). Všetci štyria tvorili vládnuce kolégium, pričom aj zákony sa vydávali v mene všetkých štyroch vládcov (tzv. pluralis maiestatis, čo prešlo aj do stredoveku v podobe titulatúry "My, z Božej milosti…). Ak zomrel alebo odstúpil vládnuci augustus, na jeho miesto nastúpil jeho caesar.

Dioklecián vymenoval v roku 285 za svojho spoluvládcu krajana Maximiána. Dioklecián prijal prímeno Jovius (podľa najvyššieho rímskeho boha Juppitera), Maximianus prijal prímeno Herculius podľa Herkula. V roku 293 si potom Dioklecián i Maximián pribrali ďalších spoluvládcov, ktorým udelili titul Caesar, a sami si vybrali titul Augustus. Títo caesari (Gaius Galerius a Konštancius Chlorus) mali formálne nižšie postavenia ako augustovia, de facto však disponovali plnou cisárskou mocou na svojom pridelenom území. Vládny systém tetrarchie nebol výsledkom akejsi teórie o novom delení moci v ríši. Vznikol čisto z praktických dôvodov – Rímska ríša bola obrovský štát a ako taká sa teda nedala efektívne viesť len z jedného miesta a jedným mužom. Medzi 4 panovníkmi vypukli nepokoje, v ktorých zvíťazil Konštantín Veľký, ktorý sa stal neobmedzeným vládcom.

Dioklecián prísne oddelil vojenskú a civilnú správu provincií, ako to bolo v predchádzajúcom období. Namiesto trojstupňovej štátnej správy zaviedol päťstupňovú štátnu správu: cisár – prefektúra (4) – diecéza (12) – provincie (viac ako sto) – mesto. Dokonca aj Itáliu rozdelil na provincie, staršie veľké provincie rozdelil na menšie provincie.

Pôvodné veľké légie (mali teoreticky až 6000 mužov), rozdelil na menšie jednotky, ktoré mali asi 1000 mužov. Vojsko rozdelil na dve časti: limitanei boli vojenské jednotky, ktoré mali svoje stále sídla v pohraničných pevnostiach a strážili im zverený úsek. Comitatenses boli vojenské jednotky, ktoré sprevádzali cisára a podľa potreby boli posielané na ohrozené úseky rímskej hranice. V bezpečnostnom systéme rímskej ríše hrali významnú úlohu aj mestá na hraniciach alebo vo vnútrozemí provincií, pretože obyčajne boli opevnené a sídlili v nich aj veteráni. Zaviedol prísne odvody vojakov, majitelia veľkých pozemkov i mestá museli odvádzať príslušný počet odvedencov podľa veľkosti majetku. Ak neodviedli stanovený počet odvedencov, museli platiť priame dane, ktoré slúžili na najímanie dobrovoľníkov.

Pre stabilizovanie hospodárskej situácie zaviedol opäť zlaté strieborné mince, ktorých obsah drahých kovov sa prísne kontroloval. Okrem toho zaviedol cenník maximálnych cien (edikt o maximálnych cenách), v ktorom stanovil maximálne ceny jednotlivých druhov tovarov i služieb na území celej Rímskej ríše. Neprihliadal však na regionálne podmienky a špecifiká, takže zavedenie ediktu postupne stratilo svoj význam, ceny tovarov sa riadili miestnou ponukou a potrebou.

V rámci hospodárskych reforiem zreformoval aj daňový systém. Platili sa jednak nepriame dane (napr. za predaj otrokov, kúpu a predaj majetkov), ale aj priame dane, predovšetkým daň z hlavy a daň z majetku, pričom práve daň z majetku bola vypočítavaná podľa druhu a kvality pôdy. Každých 15 rokov sa mal systém týchto priamych daní prehodnotiť, z čoho sa stal neskôr nový systém datovania podľa tzv. indikcií.

Celý čas jeho vlády však vyplnili vojny. Bojoval s Alamanmi, Frankami a Burgundmi. V Galii vypuklo povstanie, v Británii sa vojvodca Carausius vzbúril a vyhlásil sa za cisára. Všetky problémy týkajúce sa vojenskej oblasti Dioklecián vcelku vyriešil nadmieru úspešne.

Na sklonku Diokleciánovej vlády (303), došlo k prenasledovaniu kresťanov. Cisár vydal postupne štyri edikty, ktorými zbavoval kresťanov osobnej slobody, nariadil zničiť kresťanské kostoly, mučením ich nútili vzdať sa svojej viery. Štvrtý edikt, ktorý historici nazývajú krvavý, nariaďoval uctievanie štátnych bohov a obetovať im alebo zomrieť. V niektorých provinciách ríše sa popravy kresťanov vykonávali hromadne, boli miesta, kde bolo popravovaných 10 až 100 kresťanov denne. Všetka tá snaha neviedla k trvalému úspechu. Kresťanstvo sa o desať rokov stalo štátom uznávaným náboženstvom. Konštantín Veľký (syn Konštancia Chlora) to v roku 313 zabezpečil dokumentom nazývaným Milánsky edikt. Cisár Dioklecián si vyslúžil od kresťanských spisovateľov negatívne hodnotenie. V celku však môžeme Diokleciánovu vládu z hľadiska upevnenia vojenskej sily a hospodárstva hodnotiť za veľmi prospešnú pre Rímsku ríšu. Ani samotné prenasledovanie kresťanov nebolo zavedené z akejsi Diokleciánovej nenávisti voči nim a ich Bohu. Prenasledovanie malo čisto politický rozmer – kresťania totiž nerešpektovali mnohé cisárske nariadenia a všeobecne boli považovaní za buričov a protištátne živly, ktorých sa musel Dioklecián zbaviť ak chcel, aby sa jeho reformy ujali.

V roku 305 sa 59 ročný Dioklecián vzdal vlády a donútil k abdikácii aj svojho spoluvládcu Maximiana. Na ich miesta augustov nastúpili Galerius a Konštantius Chlorus, z ktorých každý si vybral dvoch nových caesarov. V roku 306 však neočakávane zomrel Konštantius Chlorus a vojsko v Británii, ktorému velil, nečakalo na rozhodnutie kolektívu vládnucich cisárov a bez ich vedomia zvolilo za cisára Constantina (Konštantín Veľký), syna Konštantia Chlora. Následne aj v ďalších častiach ríše sa dali prevolať za cisárov ďalší velitelia vojska, takže v jednom období mala Rímska ríša až osem vládnucich cisárov. Postupne sa jednotliví cisári eliminovali alebo ich porazil Konštantín Veľký, takže nakoniec sa stal jediným vládcom Rímskej ríše. Systém tetrarchie zanikol.

Dioklecián sa odsťahoval do prímorského paláca v dalmatínskom meste Salonae. V roku 308 (alebo 309) ho súperiaci cisári pozvali na schôdzku v panónskom Carnunte, aby pomohol vyriešiť problémy v ríši, ale to sa starému cisárovi nepodarilo. Vrátil sa späť do Splitu a v pokoji zomrel v roku 313.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dioklecián