Istanbul

Istanbul sa rozkladá priamo na rozhraní dvoch svetadielov, Ázie a Európy, pričom historické rímske a grécke jadro mesta leží na európskej strane. Zaberá plochu 1 538,77 km² (pre porovnanie je to vyše 4-krát viac ako Bratislava). Je umiestnený priamo na pahorkoch pri brehoch Bosporskej úžiny, Marmarského a Čierneho mora a zálivu Zlatý roh. K mestu prislúcha aj súostrovie na juhovýchod od Bosporu, Princove ostrovy.

Výborná poloha mesta na mieste, kde zem pretína morské cesty, ponúka také výhody, ako ľahko ubrániteľný polostrov, ideálna klíma, bohatá a štedrá príroda či možnosť kontroly nad Bosporom, čo predurčilo významné postavenie mesta v dejinách. Istanbul a okolitá provincia produkuje bavlnu, ovocie, olivový olej, hodváb či tabak. Priemysel vyrába mnoho každodenne používaných vecí, napríklad textil, olej, pneumatiky, rôzne výrobky z kovu či z kože, elektroniku, sklo a mnohé ďalšie. Rozvinutý je tu samozrejme aj potravinársky priemysel. Pretože Istanbul je veľkomestom, je najvýznamnejším dopravným uzlom krajiny. Má rozsiahly a komplikovaný systém dopravy. Je tu rozpracovaná sieť autobusov, električiek a trajektov, nachádzajú sa tu aj šesť liniek pozemného a podzemného metra.^[3]

Na mieste Istanbulu stávala pôvodne grécka osada Byzantion, založená už v 7. stor. pred Kr. Roku 324 založil a 11. mája roku 330 rímsky cisár Konštantín Veľký slávnostne otvoril prebudované mesto a premenoval ho na Konštantínopol, t. j. Konštantínovo mesto. Konštantínopol sa popri Ríme stal hlavným mestom Rímskej ríše. Slovania prakticky od počiatku používali varianty názvu Carihrad (teda C(is)árovo mesto), pretože sa vyskytuje už v Nestorovej kronike. V roku 1930 dostalo mesto oficiálne názov Istanbul; tento názov sa však neoficiálne používal už dávno predtým.

• pôvodne asi: Lygos
• najneskôr od konca 7. stor. pred Kr. do 324 po Kr.:
  • starogr. Byzantion; neskorší lat. ekvivalent: Byzantium; neskoršie slovenské ekvivalenty aj Byzancia ^[4], Byzancion, Byzanción či zriedkavo Byzant
  • v 3. stor. po Kr. prechodne: lat. Augusta Antonina
• 324 po Kr. – 1453/1930:
  • lat. Constantinopolis; starogr. Kónstantinoupolis resp. v inom prepise Kónstantinúpolis; neskoršie slovenské ekvivalenty: podľa PSP Konštantínopol a Carihrad (slovanský variant slova Carihrad je doložený už v Nestorovej kronike^[5]), v rozpore s PSP: Konštantinopol ^[4], Konštantinopolis, Konštantínopolis, zastarano aj Konstantinopolis ^[6] či Konstantinopol ; do 7. stor. bola úradným jazykom latinčina, potom gréčtina; tvar Constantinopolis (a pod.) je nepriamo a na minciach doložený od cca. 324 po Kr.^[7], priamo až od 5. stor.
  • spočiatku (t. j. najmä v 4. stor.) sa mesto volalo aj lat. Constantinopolis nova Roma, lat. Constantinopolis altera Roma ^[8], lat. nova Roma^[9], starogr. é Nea, deutera Rómé ("Nový, druhý Rím"), starogr. Deutera Rómé ^[10] ("Druhý Rím"), starogr. eóa Rómé ("Východný Rím"), starogr. Byzantias Rómé ("Byzantský Rím"), lat. Roma Constantinopolitana, starogr. (/lat.?) Alma Róma
• 1453 – 1930:
  • v osmanskej turečtine Kostantíníje alebo Kustantíníje; ekvivalent v spisovnej arabčine: Al-Kustantíníja; starogr., lat. a slovenské ekvivalenty ako v predchádzajúcom bode; novogr. ekvivalent Konstantinupoli
  • od konca 17. do konca 18. storočia prechodne prevažoval oficiálny názov Islambol alebo Islambul
  • občas sa vyskytoval ako oficiálny tvar İstanbul
• od 1930: po turecky İstanbul; slovenský ekvivalent Istanbul

• od raného stredoveku: starogr. hé Polis, novogr. i Poli
• od vrcholného stredoveku: v turečtine İstanbul, Stanbul, Stambul, zriedkavejšie Stanbulin, Bulin; tvar Stambul v 19. stor. v európskych textoch v užšom zmysle niekedy znamenal len historické jadro mesta
• od roku 1453: v turečtine Islambol, Islambul
• v 19. stor.: v turečtine Istanbol, Istambol, Stambol ^[11]

 

Panoramatická fotografia mesta Istanbul

 

Tejto sekcii chýbajú odkazy na použité zdroje, obsah preto nie je možné overiť. (24. 10. 2013)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Istanbulu

Najneskôr v 7. stor. pred Kr. (podľa tradície v roku 667 pred Kr.) bolo na území jadra dnešného mesta založené grécke mesto Byzantion. Toto sa v 1. stor. po Kr. stalo súčasťou Rímskej ríše. Za vlády cisára Septimia Severa bolo mesto zbúrané a znovu postavené.

V rokoch 324 až 330 mesto prebudoval rímsky cisár Konštantín Veľký. Mesto dostalo nový názov Konštantínopol (resp. u Slovanov Carihrad) a stalo sa hlavným mestom Východorímskej resp. Byzantskej ríše. Konštantínopol sa stal aj významným cirkevným a kultúrnym centrom. Sídlil tu carihradský patriarcha. V roku 425 tu bola založená vysoká škola. Vrcholné obdobie rozkvetu mesto zažilo za Justiniána I. v 6. storočí. Za povstania Niká (532) značná časť mesta zhorela. Vrcholom stavebnej činnosti za Justiniána je chrám Hagia Sofia. V roku 542 postihol mesto mor, zomrelo 30 000 obyvateľov. Od 7. storočia nastal úpadok mesta v dôsledku neustálych vojen s Peržanmi, Arabmi, Slovanmi a Pečenehmi.

V 13. storočí bol Konštantínopol hlavným mestom krátky čas existujúceho Latinského cisárstva, po jeho zániku bolo opäť hlavným mestom Byzantskej ríše. Za vlády Palaiologovcov (koniec 13. stor. – zač. 14. stor.) nastalo krátke obdobie rozmachu mesta, ale potom sa už mesto vyľudňovalo a pustlo.

V roku 1453 mesto tri dni plienili a dobyli Osmanskí Turci, čím Byzantská ríša zanikla. V rokoch 1453 až 1923 bolo mesto hlavným mestom Osmanskej ríše a sídlom sultána. V roku 1930 bolo mesto premenované na Istanbul.

Tejto sekcii chýbajú odkazy na použité zdroje, obsah preto nie je možné overiť. (24. 10. 2013)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ekumenický koncil

Význam stredovekého Konštantínopola v náboženskej oblasti ďaleko presahoval hranice Byzantskej ríše, mesto sa stalo štyrikrát miestom zasadania ekumenických koncilov. Dnes tu sídli Grécky patriarcha pre anatólskych kresťanov, hoci je otázka kresťanstva v krajine stále dosť napätá.

Tejto sekcii chýbajú odkazy na použité zdroje, obsah preto nie je možné overiť. (24. 10. 2013)

Kultúra Istanbulu poznačila celé moderné Grécko. Mnoho moderných gréckych vzdelancov pochádzalo odtiaľto. Od stredoveku tu vznikali grécke tradičné tance a ľudové piesne, ktoré sú dnes súčasťou gréckeho a tureckého folklóru. Konštantínopolskí mäsiari vymysleli v byzantských dobách populárny orientálny tanec Chasapiko, ktorý sa tancuje ako v Grécku, tak aj v Turecku. Kultúra oboch národov v meste sa tak počas sultanátu úplne zjednotila. V 19. a 20. stor. sa v Konštantínopole otvorili kaviarne s tradičnou hudbou, v ktorých tancovali grécke brušné tanečnice a muži fajčili vodné fajky. Na uliciach sa konali rôzne trhy a všade sa ligotali byzantské kupoly. O jednotnosti gréckej a tureckej kultúry máme dôkazy v podobe gréckych ľudových piesní z Malej Ázie, v ktorých sem tam zaznie nejaké to turecké slovo, alebo veta (napr. časté sú áman, yavrum či seviórum). Počas sviatkov muži aj ženy tancovali a spoločne spievali na námestiach. Takéto slávnosti mali tradíciu od byzantských čias. O jednej takejto ľudovej veselici nám zanechal správu aj filozof Michaél Psellos, keď napísal, že ľud po zvrhnutí krutého tyrana, cisára Michala IV. vyšiel do ulíc pozrieť sa na jeho oslepenie a pritom všetci tancovali a vymýšľali nové piesne. Zároveň nám dáva správu o vzniku gréckeho folklóru. Kultúra Konštantínopolu sa v stredoveku veľmi odlišovala od Európskej kultúry, ktorá hlásala asketický život. Byzantská kultúra sa v ponímaní náboženstva a svetskej existencie veľmi podobala modernej dobe. Popri náboženstve sa tu pestovala veľkolepá antická kultúra obohatená o orientálne prvky. Toto bola klasická byzantská kultúra mesta. Veľkomestskú kultúru rozšírili konštantínopolskí a Maloázijskí Gréci aj v materskom Grécku, počas spomínanej výmeny obyvateľstva začiatkom 20. stor. Dnes tu môžeme ešte stále vidieť podobný spôsob života, ktorý teraz prezentujú predovšetkým Turci. O krásach mesta sa spieva aj v piesni Konštantínopolských Grékov Eche jia Panajia, ktorá ospevuje mestské časti Yedikule, Galátu a Arápiu, vyzdvihuje kvalitu miestneho vína a krásu miestnych dievčat.

 

• Chrám Božej múdrosti, Hagia Sofia, postavený v 6. storočí cisárom Justiniánom, od roku 1453 do 20. storočia slúžil ako mešita, dnes ako múzeum.
• Modrá mešita (Istanbul) Modrá mešita alebo tiež nazývaná mešita sultána Ahmeda I. Mešita bola postavená za Ahmedovej vlády v rokoch 1609 až 1615. Pomenovanie modrá mešita je odvodené z bohatej výzdoby interiéru mešity modrými štvorcovými obkladačkami. Modrá mešita je jednou z najznámejších a najnavštevovanejších pamiatok Istanbulu.^[12]
• Topkapi je rozsiahly palácový komplex v centre Istanbulu, ktorý bol vyše 380 rokov oficiálnou rezidenciou sultánov Osmanskej ríše. Stavba komplexu začala roku 1453 a dokončená bola roku 1465. Posledným sultánom, ktorý obýval palác Topkapi bol sultán Mahmúd II. (do 1839 roku). Jeho nasledovník sultán Abdülmecid I. preniesol svoje sídlo do nového paláca Dolmabahçe a Topkapi odvtedy prestalo byť oficiálnou rezidenciou sultánov. Jedna z najznámejších pamiatok Istanbulu.
• Galatská veža z roku 1348, pôvodne obranná stavba janovskej obchodnej štvrte Pera, bola po stáročia najvyššou budovou v meste. Dnes dominuje panoráme severne od Zlatého rohu.^[13]

Na čele mesta stojí primátor. Úrad primátora od roku 1994 nepretržite zastávali politici pravicových islamistických strán blízkych Strane spravodlivosti a rozvoja, vrátane súčasného prezidenta Erdoğana. V roku 2019 prvý raz vo voľbách v meste uspel kandidát ľavicovej Republikánskej ľudovej strany, Ekrem İmamoğlu. Voľby sa kvôli tlaku AKP museli zopakovať, avšak Imamogluova výhra sa iba zvýraznila.^[2]

 

 

Istanbul mal v roku 2019 tri medzinárodné letiská: Pôvodne hlavné letisko bolo Atatürkovo letisko, ktoré sa nachádza v štvrti Yeşilköy na európskej strane, asi 24 kilometrov (15 míľ) západne od centra mesta. Keď bolo vybudované, stálo na západnom konci mesta, teraz ho však mesto úplne obklopuje.^[14] Práve kvôli obmedzeným možnostiam ďalšieho rozvoja Atatürkovho letiska bolo po roku 2010 rozhodnuté o výstavbe nového letiska. Letisko Istanbul vo štvrti Arnavutköy na európskej strane pri pobreží Čierneho mora, približne 35 km severozápadne od Atatürkovho letiska, bolo stavané medzi rokmi 2014-2018 a uvedené do prevádzky 29. októbra 2018. Plne dobudované má byť v roku 2028. Odvtedy boli postupne komerčné lety z Atatürkovho letiska presúvané na Istanbul, pričom od apríla 2019 slúži Atatürkovo letisko iba pre nákladné lety.^[15]

Posledné a najmenšie letisko v meste je letisko Sabihy Gökçenovej, nachádzajúce sa v štvrti Kurtköy na ázijskej strane, blízko pretekárskeho okruhu Istanbul Park GP Racing. Je situované maximálne 20 kilometrov (12 míľ) východne od ázijskej strany a 45 kilometrov (28 míľ) východne od európskeho mestského centra.

 

Pre podrobnejšie informácie o metre v Istanbule pozri Istanbulské metro.

Všetky druhy dopravy v meste sú komplikované polohou Istanbulu na dvoch brehoch Bosporu, ktorý slúži ako námorná cesta, no zároveň po stáročia cestná a železničná bariéra. Istanbulské hlavné rýchlostné cesty sú O-1, O-2, O-3 and O-4. O-1 vytvára mestský vnútorný obchvat, ktorý preklenuje Bosporskú úžinu cez Bosporský most, O-2 naopak vytvára vonkajší mestský okruh s mostom sultána Mehmeta. O-2 pokračuje na západ do Edirne a O-4 na východ do Ankary; O-2, O-3 aj O-4 sú súčasťou transeurópskej cesty E80, ktorá vedie z Portugalska k turecko-iránskej hranici.^[16] V roku 2018 cez pôvodné dva bosporské mosty prešlo asi 320 000 vozidiel denne (čo predstavuje pokles oproti 400 000 z roku 2011).^[17] V roku 2016 bol otvorený tretí most cez Bospor, Most sultána Selima.^[18] Environmentálne skupiny sa obávali, že tretí most môže ohroziť zostávajúce zelené plochy na sever od Istanbulu.^[19][20] Okrem troch mostov slúži pre cestnú dopravu medzi svetadielmi tiež dvojpodlažný Eurázijský tunel, dlhý 14,6 km, ktorý bol uvedený do prevádzky v decembri 2016.^[21]

 

 

Istanbulskú mestskú hromadnú dopravu predstavuje systém električiek (štyri linky T1-T4), pozemných lanoviek, liniek metra, autobusov, rýchlych autobusov a trajektov. Ceny medzi jednotlivými typmi dopravy sú integrované, pričom na cestovanie slúži bezkontaktná Istanbulkart, funkčná od roku 2009.^[22]

Istanbulské metro sa v súčasnosti skladá zo šiestich liniek M1(A a B), M2, M3, M6 (všetky na európskej strane) a M4 a M5 (na ázijskej). Ďalších sedem liniek linky (M7, M8, M9, M10, M11, M12 a M13) je vo výstavbe.^[23]

Medzinárodná vlaková doprava v Istanbule funguje od roku 1889, kedy bola otvorená linka z Bukurešti do Istanbulu na stanicu Sirkeci. Tá sa neskôr stala známou ako východná konečná stanica Orient Expressu.^[24] Vlaková doprava do Bukurešti a Solúnu trvala do začiatku desiatych rokov 21. storočia, kedy boli spojenia zrušené pre výstavbu tunela Marmaray, resp. finančné problémy Grécka. Linka s Bukurešťou cez Sofiu bola obnovená v júni 2019.^[25][26] Ázijskú stranu mesta obsluhuje od roku 1908 stanica Haydarpaşa, ktorá bola kedysi východiskom pre Bagdadskú a Hidžázsku železnicu do dnešného Iraku a Saudskej Arábie, ktoré však v roku 2019 tiež neboli v prevádzke (v prípade Hidžázskej železnice sa uvažuje o znovuspojazdnení).^[27][28][29]

• Byzantská ríša

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Istanbul