Veľkonočné povstanie

Veľkonočné povstanie
Vyhlásenie Írskej republiky (1916)
Dátum 24. apríl 1916 - 29. apríl 1916 Miesto Dublin, potyčky v grófstvach Meath, Galway, Louth a Wexford Výsledok bezpodmienečná kapitulácia rebelov, poprava väčšiny vodcov
Protivníci
Írski dobrovoľníci Írska občianska armáda Cumann na mBan	Britská armáda
Velitelia
Patrick Pearse † James Connolly † Tom Clarke † Seán MacDermott † Joseph Plunkett † Éamonn Ceannt † Thomas MacDonagh †	William Lowe Lord Wimborne Augustine Birrell Matthew Nathan Lord French Lovick Friend John Maxwell
Sila
1 250 v Dubline 2000-3000 na ďalších miestach	16 000 vojakov 1000 policajtov v Dubline
Straty
64 zabitých 16 popravených	132 zabitých 397 zranených
254 zabitých civilistov 2,217 zranených civilistov Zabitých celkovo: 466
Historický portál

Veľkonočné povstanie (angl. Easter Rising, ír. Éirí Amach na Cásca) alebo tiež Veľkonočná rebélia bolo ozbrojené povstanie v Írsku počas Veľkonočného týždňa v roku 1916. Povstanie bolo zahájené Írskymi republikánmi aby ukončili Britskú nadvládu v Írsku, vystúpili zo Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska a zriadili nezávislú Írsku republiku zatiaľ čo Spojené kráľovstvo bolo ťažko zapojené v prvej svetovej vojne. Bolo to najvýznamnejšie povstanie v Írsku od povstania v roku 1798.

Organizované bolo siedmymi členmi Vojenskej rady Írskeho republikánskeho bratstva (Irish republican Brotherhood). Začalo na Veľkonočný pondelok, 24. apríla 1916 a trvalo ďalších šesť dní. Členovia Írskych dobrovoľníkov (Irish Volunteers) boli vedení učiteľom Patrickom Pearsom spolu s Írskou občianskou armádou (Irish Citizen Army) vedenou Jamesom Connollym spolu s 200 členmi Cumann na mBan obsadili kľúčové miesta v Dubline a vyhlásili Írsku republiku nezávislú od Spojeného kráľovstva. Odohrávali sa aj ďalšie akcie v ostatných častiach Írska, ale okrem útoku na kasárne v Ashbourne boli tieto akcie menšie.

Britská armáda s väčším počtom vojakov a delostrelectvom rýchlo potlačila povstanie a Patrick Pearse súhlasil s bezpodmienečnou kapituláciou v sobotu 29. apríla. Väčšina vodcov bola vojenským súdom odsúdená na trest smrti, povstanie pomohlo Írskym republikánom dostať sa do čela Írskej politiky.

V decembri 1918, republikáni (reprezentovaní stranou Sinn Féin) vyhrali 73 kresiel zo 105 kresiel určených pre Írsko vo voľbách do Britského parlamentu, vďaka založeniu na politike abstentionizmu a Írskej nezávislosti. 21. januára 1919 zvolali členovia Sinn Féin tzv. First Dáil. Deklarovali nezávislosť Írskej republiky a neskôr v ten istý deň začala Írska vojna za nezávislosť.

Dohoda o únií z roku 1800 zjednotila Kráľovstvo Veľkej Británie a Írske kráľovstvo ako Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska, zrušila írsky parlament a dala zastúpenie Írsku vo Westminsteri. Od začiatku bolo mnoho írskych nacionalistov proti únií a videli ju ako vykorisťovanie a zbedačovanie ich krajiny.

Írske republikánske bratstvo (IRB) videlo príležitosť vytvoriť ozbrojenú organizáciu na vykonanie vlastných cieľov a 25. novembra 1913 bola vytvorená skupina Írski dobrovoľníci. Jej cieľom bolo "zabezpečenie a udržanie práva a slobody pre všetkých obyvateľov Írska. Vodcom Írskych dobrovoľníkov bol Eoin MacNeill ktorý nebol členom IRB. Bol vytvorený dočasný výbor, ktorý zahŕňal ľudí so širokou škálou politických názorov. Ďalšia militantná skupina Írska občianska armáda bola vytvorená odborármi v tom istom roku ako dôsledok Dublinskej výluky. Rastúca militarizácia Írskej politiky bola zatienená skoro, po vypuknutí Prvej svetovej vojny a zapojenie Írska do konfliktu.

Najvyššia rada IRB sa stretla dňa 5. septembra 1914, len niečo málo cez mesiac po vyhlásení vojny Nemecku Veľkou Britániou. Na tomto stretnutí sa rozhodlo uskutočniť povstanie pred koncom vojny a prijať všetku pomoc ktorú by Nemecko ponúklo. Zodpovednosť za plánovanie povstania bola daná Tomovi Clarkeovi a Séanovi MacDermottovi. Írski dobrovoľníci vytvorili riadiaci personál ktorý zahŕňal: Patricka Pearseho ako riaditeľa vojenskej organizácie, Josepha Plunketta ako riaditeľa vojnových operácií a Thomasa MacDonagha ako riaditeľa vzdelávania. Éamonn Ceannt bol neskôr pridaný ako riaditeľ komunikácie. V máji 1915 Clarke a MacDermott zriadili vojenský výbor v rámci IRB skladajúci sa z Pearsea, Plunketta a Ceannta a vypracovali plány pre povstanie. Dobrvoľnícky náčelník štábu Eoin MacNeill podporoval povstanie iba za predpokladu zvýšenia podpory verejnosti po nepopulárnych opatreniach londýnskej vlády ako je zavedenie brannej povinnosti. Členovia IRB zastávali dôstojnícke hodnosti v dobrovoľníkoch po celej krajine a dostávali rozkazy od vojenského výboru a nie od Eoina MacNeilla.

Plunkett Cestoval do Nemecka v apríli 1915 aby sa spojil s Rogerom Casementom ktorý tam prišiel zo Spojených štátov s podporou vodcu organizácie Clan na Gael Johnom Devoyom a po rokovaniach s nemeckým veľvyslancom vo Washingtone s grófom von Bernstorffom aby sa pokúsil naverbovať "Írsku brigádu" z radov írskych vojenských zajatcov a zabezpečil nemeckú podporu pre írsku nezávislosť. Plunkett a Casement spoločne predstavili plán, kde by nemecké expedičné sily sa vylodili na západnom pobreží Írska, zatiaľ čo povstanie v Dubline by odlákalo britské sily a Nemci by s pomocou miestnych dobrovoľníkov obsadili líniu rieky Shannon.

James Connolly - vodca Írskej občianskej armády (ICA) čo bola ozbrojená skupina socialistických odborových mužov a žien neboli informovaný o plánoch IRB a hrozilo, že začnú povstanie na vlastnú päsť pokiaľ by ostatné strany nedokázali konať. Keby išli sami, IRB a dobrovoľníci by im určite prišli na pomoc, ale vodcovia IRB sa v januári 1916 stretli s Connollym a presvedčili ho, aby spojili ich sily. Zhodli sa na tom, že nasledujúcu Veľkú noc budú konať spoločne a urobili Connollyho šiestym členom vojenského výboru. Thomas MacDonagh by sa neskôr stal siedmym a posledným členom.

Skoro ráno v pondelok 24. apríla 1916 približne 1200 dobrovoľníkov a členov občianskej armády prevzali oporné body v centre Dublinu. Spojené sily okolo 400 dobrovoľníkov a členov občianskej armády sa zišli pred Liberty Hall pod vedením veliteľa Jamesa Connollyho.

Rebelskou základňou bola vtedy budova Hlavnej pošty (GPO) kde boli James Connolly a štyria ďalší členovia vojenskej rady: Patrick Pearse, Tom Clarke, Seán Mac Dermott a Joseph Plunkett. Po obsadení pošty dobrovoľníci vyvesili dve republikánske vlajky a Pearse čítal vyhlásenie republiky.

Inde rebelské jednotky zaujali pozície na Four Courts, Jacob's Biscuit Factory, Boland's Mill, nemocničnom komplexe South Dublin Union a v pálenici na Marrowbone Line. Ďalšia jednotka pod vedením Michala Mallina sa zakopal v parku St. Stephen's Green.

Hoci bol len ľahko strážený, dobrovoľníkom a občianskej armáde pod vedením Seána Connollyho sa nepodarilo získať Dublinský hrad čo bolo centrum britskej vlády v Írsku. Zastrelili policajnú hliadku a premohli vojakov v strážnici ale nepodarilo sa im potlačiť protiútok. Podsekretár Sir Matthew Nathan upozornení streľbou pomohol zatvoriť hradné brány. Rebeli obsadili Dublinskú radnicu a priľahlé budovy. Tiež nedokázali získať Trinity College v srdci centra mesta ktorú obraňovala len hŕstka unionistických študentov. Na poludnie malý tím dobrovoľníkov a členov Fianna Éireann napadol Magazine Fort vo Phoenix Park a odzbrojili stráže s úmyslom zmocniť sa zbraní a vyhodiť do povetria budovu ako signál toho, že povstanie začalo. Aj keď umiestnili výbušniny, nepodarilo sa im získať žiadne zbrane.

Počas najmenej dvoch incidentov v Jacob's Biscuit Factory a St. Stephen's Green, dobrovoľníci a občianska armáda zastrelili civilistov ktorí sa ich snažili napadnúť alebo zničiť ich barikády. Inde civilistov udierali pažbami pušiek a posielali ich preč.

Britská armáda bola totálne nepripravená na povstanie a ich odozva od prvého dňa bola všeobecne nekoordinovaná. Na Mount Street skupina dobrovoľníckeho výcvikového oddielu britskej armády bola napadnutá rebelmi a štyria voajci boli zastrelení skôr ako stihli dôjsť do kasární Beggars Bush.

Traja neozbrojení členovia Dublinskej metropolitnej polície boli zastrelení v prvý deň povstania a ich komisár sa rozhodol stiahnuť políciu z ulíc. Čiastočne v dôsledku odstúpenia polície vypukla v centre mesta vlna rabovania a to najmä v oblasti O'Connell Street. Po povstaní bolo zatknutých 425 ľudí pre rabovanie.

Lord Wimborne deklaroval stanné právo v utorok večer a odovzdal svetskú moc brigádnemu generálovi Williamovi Lowemu. Britské sily sa spočiatku usilovali o zabezpečenie prístupu k Dublinskému hradu a o izolovanie rebelských základí ktoré ako verili sa nachádzajú v Liberty Hall. Britský veliteľ Lowe pracoval pomaly, bol si veľmi neistý a v meste mal len 1269 vojakov keď sa vrátil z vojenskej základne Curragh Camp v skorých ranných hodinách 25. apríla.

Rebelom sa nepodarilo získať jednu z dvoch hlavných železničných staníc v Dubline alebo niektorý z prístavov v Dubline - Dublin Port alebo Kingstown. Výsledkom bolo, že počas nasledujúceho týždňa boli Briti schopní priviesť tisícky posíl z Anglicka a ich posádok v Curraghu a Belfaste. Do konca týždňa britská sila vzrástla na 16 000 vojakov. Ich palebná sila bola poskytovaná poľným delostrelectvom povolaným z ich posádky v Athlone, ktoré bolo umiestnené na severovýchode mesta v Phibsborough a na Trinity College a hliadkovacie plavidlo Helga ktoré sa plavilo po rieke Liffey bolo povolané z prístavu Kingstown. V stredu 26. apríla zbrane na Trinity College a Helga začali paľbu na Liberty Hall a delá na Trinity College začali strieľať na pozície povstalcov najprv na Boland's Mill a potom na O'Connell Street.

Hlavné pozície rebelov v GPO, Four Courts, Jacob's Factory a v Boland's Mill boli svedkami len malého boja. Briti ich skôr obkľúčili a bombardovali ako na nich priamo útočili. Jeden dobrovoľník ktorý bol v GPO spomínal: "my sme prakticky vôbec nestrieľali nakoľko sme nevideli žiaden cieľ." Podobne, rebelské pozície v St Stephen's Green držala občianska armáda pod vedením Michaela Mallina boli neudržateľné potom čo Briti umiestnili ostreľovačov a guľomety v Shelbourne Hotel a v okolitých budovách. Výsledkom toho bolo, že Mallinovi muži ustúpili do budovy Royal College of Surgeons kde zostali po zvyšok týždňa. Ale tam kde povstali držali trasy po ktorých briti posieli posily sa odohrávali neľútostné boje.

Do Dublinu boli poslané jednotky z Anglicka, ktoré sa vylodili v prístave Kingstown ráno 26. apríla. K ťažkým bojom došlo v okolí Grand Canal pretože tieto jednotky postupovali smerom k Dublinu. Jednotka britskej armády nazývaná Sherwood Foresters sa opakovane dostávali do krížnej paľby keď sa snažili prekročiť Grand Canal na Mount Street. Sedemnásť dobrovoľníkov dokázalo vážne narušiť britskú zálohu, zabiť alebo zraniť 240 mužov. napriek tomu že existovali ďalšie alternatívne trasy cez Grand Canal, generál Lowe nariadil opakovať frontálne útoky na pozície na Mount Street. Vo štvrtok Briti nakoniec získali pozíciu ktorá nebola posilňovaná blízkou rebelskou posádkou v Boland's Mills, ale počas bojov tam utrpeli až dve tretiny strát ktoré mali za celý týždeň za cenu len štyroch mŕtvych dobrovoľníkov.

Pozície rebelov na South Dublin Union, Marrowbone Lane a na západ od Grand Canal tiež spôsobili britským vojakom ťažké straty. South Dublin Union bol veľký komplex budov kde sa veľmi ťažko bojovalo okolo aj vo vnútri budov. Do konca týždňa sa Britom podarilo získať niekoľko budov ale ostatné zostali v rukách povstalcov. Britskí vojaci tiež utrpeli straty pri neúspešných frontálnych útokoch na liehovar Marrowbone Lane.

Tretia hlavná bojová scéna bojov bola na North King Street za Four Courts kde sa vo štvrtok Briti snažili získať dobre zabarikádované rebelské pozície. Do tej doby už rebelské základne kapitulovali. Pluk Južného Staffordshireu bod vedením plukovníka Taylora získal len 150 yardov (140 m) ulice za cenu 11 mŕtvych a 28 zranených. Rozzúrení vojaci sa vlámali do budov pozdĺž ulice a strieľali a pobodali 15 civilistov ktorých obviňovali, že bojujú po boku rebelov.

Inde v Portobello kasárňach dôstojník Bowen Colthurst popravil šesť civilistov vrátane pacifického nacionalistického aktivistu Francisa Sheehy-Skeffingtona. Tieto prípady zabíjania civilistov britskou armádou boli neskôr vysoko kontroverzné v Írsku.

Centrálna posádka v GPO po dňoch ostreľovania bola nútená opustiť svoje sídlo pri požiari ktorí sa šíril po celom GPO. Connolly nebol schopný ničoho kvôli strelnej rane do členka a velenie predal Pearsovi. O'Rahilly bol zabitý počas ústupu z GPO. Kvôli evakuácií pošty prerazili steny susedných budov bez toho aby prešli pod paľbu Britov a zaujali nové pozície na 16 Moore Street. V sobotu 29. apríla sa posádka z tohto nového veliteľstva potom čo si uvedomila, že sa nemôžu vymaniť z tejto pozície bez strát, Pearse vydal všetkým rotám rozkaz ku kapitulácií. Pearse sa bezpodmienečne vzdal brigádnemu generálovi Lowemu. V kapitulačnom dokumente stálo:

"Aby sa zabránilo ďalšiemu zabíjaniu občanov Dublinu a v nádeji, že zachránime životy našich nasledovníkov ktorí sú teraz obkľúčení a v menšine, členovia Dočasnej vlády v základniach sa dohodli na bezpodmienečnej kapitulácií a nariaďujeme všetkým veliteľom okresov v meste a v grófstve zložiť zbrane."

GPO bola jediná povstalecká základňa, ktorá bola získaná počas týždňa. Ostatné boli odovzdané až po tom čo Pearse nariadil kapituláciu. Sporadické boje preto prebiehali až do nedele , kedy sa slovo kapitulácia dostalo aj do iných povstaleckých posádok. Velenie britským jedontkám bolo odovzdané z rúk Loweho generálovi Maxwellovi ktorý prišiel do Dublinu práve včas aby prijal kapituláciu povstalcov. Maxell bol urobený dočasným vojenským guvernérom Írska.

Jednotky Írskych dobrovoľníkov boli mobilizované na Veľkonočnú nedeľu na niekoľkých miestach mimo Dublinu ale kvôli rozkazu Eoina MacNeilla sa väčšina z nich vrátila domov bez boja. Okrem toho vzhľadom na zachytenie nemeckých zbraní na lodi AUD boli provinčné jednotky dobrovoľníkov zle vyzbrojené. Na juhu sa v meste Cork zhromaždilo asi 1200 dobrovoľníkov pod vedením Tomása Mac Curtaina v nedeľu ale po obdržaní rozkazov odoslaních z vedenia v Dubline sa museli rozpustiť. Tento rozkaz nahneval mnoho dobrovoľníkov. MacCurtain pod tlakom katolíckeho duchovenstva súhlasil s kapituláciou svojich mužov v stredu. Jediné násilie v Corku nastalo keď rodina Kentovcov sa bránila zatknutiu RIC. Jeden člen rodiny bol počas prestrelky zastrelený a ďalší bol neskôr popravený.

K jedinej veľkej potýčke došlo v meste Ashbourne v grófstve Meath. Dobrovoľníci z 5. bataliónu Dublinskej brigády (tiež známy ako Fingalský batalión) vedený Thomasom Asheom a Richard Mulcahym zložený približne z 60 mužov mobilizovaných vo Swords kde sa zmocnili kasární RIC a budovy pošty. Toto isté urobili v neďalekých dedinách Donabate a Garristown ešte pred útokom na kasárne RIC v Ashtown.

Počas útoku na kasárne, hliadka RIC sa dostala pod paľbu ktorá viedla k päť hodinovej prestrelke v ktorej bolo osem strážnikov RIC zastrelených a 15 zranených. Tiež boli zabitý dvaja dobrovoľníci a päť zranených. Počas prestrelky bol zabitý aj jeden civilista. Muži Thomasa Ashea táborili v Kilsalaghan blízko Dublinu až do soboty, kedy dostali príkaz ku kapitulácií.

Dobrovoľnícke kontingenty sa tiež mobilizovali v grófstvách Meath a Louth ale nedokázali sa spojiť s jednotkou Severného Dublinu až pokiaľ nekapitulovali. 24. apríla v grófstve Louth dobrovoľníci zastrelili člena RIC nedaleko dediny Castlebellingham počas incidentu v ktorom bolo zajatých 15 členov RIC.

V grófstve Wexford asi 100 dobrovoľníkov vedených Robertom Brennanom, Seamusom Doyleom a J. R. Etchinghamom prevzali Enniscorthy vo štvrtok 27. apríla do nasledujúcej nedele. Vykonali krátky a neúspešný útok na kasárne RIC, ale keď sa im ich nepodarilo prevziať rozhodli sa, že namiesto toho urobia ich blokádu. Počas ich okupácie mesta vykonávali také gestá ako vlajúca írska trikolóra na divadle Atheneum z ktorého si urobili sídlo a pochodavli v uniformách cez mesto.

Malá skupina dobrovoľníkov vyrazila z Dublinu a vrátilii sa keď stretli vlak plný britských jednotiek na ich ceste k Enniscorthy. V sobotu boli dvaja dobrovoľnícky vodcovia eskortovaný Britmi do väznica Arbour Hill kde im Pearse nariadil, aby sa vzdali.

Na západe Liam Mellows viedol 600 - 700 dobrovoľníkov v neúspešných útokoch na niekoľko policajných staníc v mestách Oranmore a Clarinbridge v grófstve Galway. Tiež bola potyčka v meste Clarinbridge kde bol zabitý jeden člen RIC (Constable Patrick Whelan). Avšak jeho muži boli úboho vyzbrojený iba s 25 puškami a 300 brokovnicami z ktorých mnohé boli vybavené iba bodákmi. Ku koncu týždňa boli Mellowsovi veľmi zle zásobovaní potravinami a počuli, že veľké britské posily boli poslané na západ. Okrem toho britský krížnik HMS Gloucester prišiel do Galway Bay kde ostreľoval polia okolo Athenry kde ostreľoval rebelské pozície.

29. apríla dobrovoľníci vyhodnotili situáciu ako beznádejnú a rozptýlili sa do mesta Athenry. Mnoho z nich bolo zatkuních v období po povstaní, zatiaľ čo iný vrátane Mellowsa mali byť na úteku. V čase keď britské posily dorazili na západ, povstanie tam už bolo rozpustené.

Generál Maxwell rýchlo signalizoval svoj zámer zatknúť všetkých nebezpečných členov Sinn Féin ktorí sa aktívne podieľajú na tomto hnutí aj keď nie v tomto povstaní ktoré odzrkadlilo populárnu vieru že Sinn Féin je separatistická organizácia ktorá nebola ani militantná ani republikánska tak počas povstania určite bola. Celkovo bolo zatknutých 3430 mužov a 79 žien aj keď väčšina z nich bola následne prepustená.

V sérií súdov ktoré začali 2. mája bolo 90 ľudí odsúdených na trest smrti. Pätnásť z nich (vrátane všetkých siedmych signatárov vyhlásenia republiky) mali svoje tresty potvrdené priamo Maxwellom a boli vykonané vo väznici Kilmainham Gaol zastrelením odsúdených medzi 3 až 12 májom (medzi zastrelenými bol aj Connolly ktorý bol zastrelený zatiaľ čo bol spútaný na stoličke kvôli zranenému členku). Nie všetci popravení boli vodcovia. Willie Pearse sám seba opísal ako osobného atašé jeho brata Patricka Pearseho. John MacBride ani nevedel o povstaní pokiaľ nezačalo, ale bojoval proti Britom v búrskej vojne pred pätnástimi rokmi. Thomas Kent sa neúčastnil vôbec. Bol popravený za zabitie policajta počas útoku na jeho dom po povstaní. Najprominentnejším vodcom ktorý unikol poprave bol Éamon de Valera veliteľ 3. bataliónu kvôli jeho americkému pasu. Prezident súdov bol Charles Blackader.

1 480 mužov bolo internovaných v Anglicku a Walese z ktorých mnohí ako Arthur Griffith mali málo alebo nemali nič spoločného s aférou. Tábory ako Internačný tábor Frongoch sa stal "školou revolúcie" kde budúci vodcovia ako Michael Collins, Terence McSwiney a J. J. O'Connell začali plánovať nadchádzajúcu vojnu za nezávislosť. Popravy povstalechých vodcov odsúdených na trest smrti sa konali v priebehu deviatich dní:

• 3. máj: Patrick Pearse, Thomas MacDonagh a Thomas J. Clarke
• 4. máj: Joseph Plunkett, William Pearse, Edward Daly a Michael O'Hanrahan
• 5. máj: John MacBride
• 8. máj: Eamonn Ceannt, Michael Mallin, Sean Heuston a Conn Colbert
• 12. máj: James Connolly a Sean MacDiarmada

Kráľovská komisia bola zriedená skúmať príčiny povstania. Vypočúvanie začalo 18. mája pod vedením Lorda Hardingeho z Penshurst. Komisia vypočula dôkazy od Sira Matthewa Nathana, Augustineho Birrella, Lord Wimborneho, Sira Nevilla Chamberlaina (generálny inšpektor Kráľovskej írskej polície), generála Lovicka Frienda, majora Ivora Priceho z vojenského spravodajstva a ďalších. Správa zverejnená 26. júna bola kritickou pre dublinskú administratívu v ktorej sa písalo že Írsko bolo niekoľko rokov vedené na princípe porušovania zákonov ak by to umožnilo vyhnúť sa kolízií s akýmikoľvek frakciami írskeho ľudu. Birrell a Nathan odstúpili ihneď po povstaní. Wimborne tiež neochote odstúpil a bol prevelený do Londýna no bol opätovne vymenovaný na konci roka 1917. Skoro nato odstúpil aj Chamberlain.

Stretnutie s názvom Count Plunkett dňa 19. apríla viedlo k vytvoreniu širokého politického hnutia pod zástavou Sinn Féin ktoré sa sformovalo na Ard Fheis strany Sinn Féin 25. októbra 1917. Kríza brannej povinnosti v roku 1918 zosilnila podporu verejnosti pre Sinn Féin pred všeobecnými voľbami do britského parlamentu 14. decembra 1918. Vyústilo to v ohromné volebné víťazstvo pre Sinn Féin, ktorej poslanci sa zišili v Dubline 21. januára 1919 kde vytvorili Dáil Éireann prijali deklaráciu nezávislosti.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Easter Rising na anglickej Wikipédii.