Tretí carihradský koncil

Tretí carihradský koncil tiež tretí konštantínopolský koncil sa konal v Konštantínopole v dňoch 7. novembra 680 až 16. septembra 681.

Zasadal v kupolovej miestnosti cisárskeho paláca zvanej τρούλος [Trulos]. Zvolal ho byzantský cisár Konštantín IV. Bol to v poradí 6. ekumenický koncil. Odsúdil monoteletizmus a monoenergizmus ako heretické náuky, a tak definoval, že Ježiš Kristus mal dve vôle (božskú a ľudskú) i dva zdroje konania (gr. energeia).

Začiatkom 7. storočia ohrozovali Východorímsku ríšu Peržania – v roku 614 dobyli Jeruzalem a ukradli odtiaľ vzácne relikvie Kristovho kríža, v roku 626 dokonca obliehali Konštantínopol. V roku 630 však boli porazení. Relikvie Kristovho kríža sa vrátili do Jeruzalema. Mimochodom, v tomto istom roku prichádza Mohamed z Mediny do Mekky.

V tejto búrlivej dobe sa konštantínopolský patriarcha Sergios I. pokúsil prispieť k zmierneniu všeobecného napätia aspoň sprostredkovaním urovnania pretrvávajúceho teologického sporu medzi monofyzitmi a prívržencami záverov Chalcedónskeho koncilu.

V roku 633 bola počas synody v Alexandrii prijatá kompromisná teologická formulácia: „Kristus má iba jeden zdroj konania, ktorým je jeho jedna jediná božsko-ľudská energia (μία ἐνέργεια [mia energeia]).“ Monofyziti boli s touto formuláciou mimoriadne spokojní, pretože v podstate dávala za pravdu ich názoru. Údajne to dokonca vyjadrili tak, že: „odteraz už nemusia chodiť za Chalcedóncami, pretože tí práve prišli k nim.“^[1]

Jeruzalemský patriarcha Sofronios I. však s touto kompromisnou formuláciou nesúhlasil a ostro sa voči nej ohradil. Neskôr od nej odstúpil aj patriarcha Sergios, pričom bolo nakoniec prijaté rozhodnutie, že sa nebude hovoriť ani o jednej, ani o dvoch energiách.^[1]

Stroskotanie prvého pokusu o uzmierenie týchto dvoch kristologických táborov však patriarchu Sergia neodradilo a už čoskoro sa podujal na ďalší krok. V jednom zo svojich spisov odôvodnil, prečo nie je teologicky správne hovoriť ani o jednej, ani o dvoch energiách. V rámci zdôvodnenia odmietnutia dvoch energií však do tejto dogmatickej diskusie vniesol taký argument, ktorý neskôr viedol ku vzniku monoteletizmu:

„(Tiež) sa mnohí pohoršovali nad formuláciou o „dvoch energiách“, pretože ju doteraz nikdy nepoužil nijaký zo svätých kazateľov cirkevných tajomstiev. Okrem toho by mala táto formulácia za následok to, že by sa muselo začať hovoriť o dvoch vôľach, ktoré by však (v jednej osobe Ježiša Krista) museli byť vo vzájomnom protiklade. Viedlo by to k tvrdeniu, že Božský Logos chcel pre spásu ľudí znášať utrpenie, no súčasne vôľa jeho ľudskej prirodzenosti tomuto odporovala.“^[2]

K zásluhám patriarchu Sergia I. patrí, že vniesol do kristologickej diskusie problematiku interpretácie Ježišovej modlitby na Olivovej hore:

„(Otče, nech sa stane) nie (to), čo ja chcem, ale (to), čo ty (chceš).“ (Mk 14, 36)

No zároveň si evidentne neuvedomil, že nevzal do úvahy rozdiel medzi objektom vôle a aktom vôle.

Ukázalo sa, že v tomto teologickom zmätku uviazol aj rímsky pápež Honorius I. (625 – 638). Ten dokonca patriarchovi Sergiovi poslal list, v ktorom vyjadril svoj úplný súhlas s jeho argumentáciou.

Pápež nielenže odmietal náuku o dvoch protikladných vôľach, ale nakoniec sa priklonil k náuku o jednej vôli v Ježišovi Kristovi:

„ ... (Preto) vyznávame jednu jedinú vôľu nášho Pána, Ježiša Krista. Pretože v ňom božstvo prijalo človečenstvo, no neprijalo aj (našu) hriešnosť. Pretože prijalo človečenstvo v tej podobe, v akej bolo Bohom stvorené, a nie človečenstvo už zaťažené dedičným hriechom. … V osobe Krista nebol nijaký iný zákon ani nijaká iná vôľa, ktoré by boli odlišné alebo v protiklade k jeho vykupiteľskému poslaniu, pretože Kristus bol už od svojho narodenia oslobodený od (tejto základnej) podmienenosti ľudského bytia.“^[3]

Tento citát ukazuje, že pápež Honorius sa snažil poprieť existenciu hriešneho vzdoru v Kristovi. Nebral však do úvahy možnosť, že by dva akty vôle mohli súhlasiť s jedným jediným cieľom.

Sergios bol s Honoriovou náukou o jednej vôli veľmi spokojný. A spočiatku s ňou súhlasil aj najslávnejší teológ vtedajšej doby – Maxim Vyznávač. No a keďže nová formulácia vyhovovala aj monofyzitom, tak sa zdalo, že sa tento dlhý kristologický spor konečne podarilo urovnať. V roku 638 cisár Hérakleios oficiálne potvrdil náuku o jednej Kristovej vôli (monoteletizmus) ako novú dogmu.

Teológ Maxim však zakrátko vzal svoj súhlas s monoteletizmom späť. Uvedomil si totiž, že táto náuka neberie do úvahy rozdiel medzi objektom vôle a aktom vôle. Vypracoval preto náuku o dvoch aktoch vôle, pričom jej základ tvoril nový, precíznejší výklad Kristovej modlitby na Olivovej hore (Mk 14, 36^[4]).

Pred Maximom sa Ježišova veta: „(Otče, nech sa stane) nie (to), čo ja chcem, ale (to), čo ty (chceš),“ vykladala takto:

„čo ja chcem“ = akýsi predmorálny inštinkt

„čo ty chceš“ = božská vôľa

Podľa tohto výkladu je v Kristovi len jedna skutočná (slobodná, duchovná, božská) vôľa a popri nej akási inštinktívna pohnútka ľudskej prirodzenosti, ktorá sa vzpiera utrpeniu. Zdá sa, že toto vzopretie sa utrpeniu aspoň na okamih preberá aj božská vôľa, aby sa ukázalo, že v Kristovi je skutočne aj ľudská prirodzenosť. No slobodné a definitívne rozhodnutie je však vyhradené len božskej vôli.

Maxim vo svojej náuke ponechal vyššie uvedený tradičný výklad oboch výrazov („čo je chcem“, „čo ty chceš“), ale upozornil na skutočnosť, že v Ježišovej modlitbe na Olivovej hore sa nachádza manifestácia ešte ďalšej (skutočnej) vôle, a to síce tej, ktorá hovorí: „nie (čo ja chcem), ale (čo ty chceš)“. V slovách „nie … ale“ je prítomný akt Kristovej ľudskej vôle, prostredníctvom ktorého uprednostňuje svoju božskú vôľu pred svojím ľudským inštinktom, ktorý by ho nútil utiecť pred utrpením.

„Nie (to), čo ja chcem, ale (to), čo ty (chceš).“ (Mk 14, 36)

(tučným = plnohodnotná, skutočná ľudská vôľa; kurzíva = predmorálna, inštinktívna snaha; podčiarknuté = božská vôľa)

Maxim Vyznávač musel už skôr utiecť pred Peržanmi z Konštantínopolu do Kartága. Nie nepodstatnou výhodou však bolo to, že z tohto severoafrického mesta mohol ľahšie nadviazať kontakt s Rímom. Chcel totiž presvedčiť pápeža, že táto jeho náuka o dvoch vôľach (dyoteletizmus) je v úplnom súlade s tým, čo učil už pápež Lev I. vo svojom slávnom spise Tomus ad Flavianum, teda že každá Kristova prirodzenosť koná tak, ako je jej vlastné.^[5]

V roku 649 sa v Ríme pod vedením pápeža Martina I. konala synoda, ktorá upresnila závery Chalcedónskeho koncilu v tom zmysle, že definovala, že v Kristovi je potrebné rozlišovať dve vôle (a teda aj dva zdroje konania):

„Kto v súlade s učením svätých otcov, vo vlastnom zmysle týchto slov a podľa pravdy nevyznáva dve vzájomne spojené a zjednotené vôle v jednom a tom istom Kristovi, našom Bohu, a to síce jednu božskú a jednu ľudskú vôľu, v tom zmysle, že Kristus, v oboch svojich prirodzenostiach (primerane ich rozličným vlastnostiam), chcel našu spásu, ten nech je prekliaty.“^[6]

Prijatie takejto (novej) náuky však ohrozilo cisárovu náboženskú politiku. Cisár Constans II. preto v roku 653 nechal odvliecť pápeža Martina I. do Konštantínopolu, neskôr ho poslal do vyhnanstva, kde napokon v roku 655 aj zomrel. Cisár nechal zatknúť aj Maxima Vyznávača. Celé roky sa ho potom rôznymi spôsobmi snažili donútiť, aby odvolal svoju náuku. Nakoniec ho mučili, odsekli mu ruku a vytrhli jazyk. Zomrel vo veku 82 rokov. Avšak o niekoľko rokov nato bol zavraždený aj samotný cisár.

Politická situácia sa podstatne zmenila a nový cisár Konštantín IV. preferoval inú náboženskú politiku. Je potrebné si uvedomiť, že moslimské vojská od roku 633 postupne ovládli územie Palestíny, Sýrie a Egypta, a tým pádom prišla Východorímska ríša o hlavné oblasti rozšírenia monofyzitizmu. V rámci náboženskej politiky tak na ne cisári v budúcnosti už nemuseli brať ohľad.

Vynorila sa však naliehavá potreba spojenia Východorímskej ríše so Západom v boji proti novému spoločnému nepriateľovi, ktorým bol odteraz islam.

Aby bolo možné uskutočniť všetky tieto zámery a obnoviť vnútornú stabilitu ríše, zvolal cisár Konštantín IV. v roku 680 do Konštantínopolu ekumenický koncil.

Koncilu sa zúčastnili vyslanci pápeža Agata, konštantínopolský patriarcha Geórgios I., v konštantínopolskom exile žijúci antiochijský patriarcha Makarios a niekoľko desiatok ďalších biskupov a kňazov.

Najpodstatnejšie závery Tretieho carihradského koncilu možno zhrnúť do nasledujúcich troch bodov:

1. Tretí carihradský koncil jasne pomenoval nositeľov skutočnej ortodoxnej tradície. Zaradil k nej nasledujúce osobnosti a udalosti:
   • Pápež Agato (678 – 681) a Rímska synoda (649)^[7]
   • Pápež Lev I. a Chalcedónsky koncil^[7]
   • Cyril Alexandrijský^[8]
   • Prvých päť ekumenických koncilov (Prvý nicejský, Prvý carihradský, Efezský, Chalcedónsky, Druhý carihradský)^[8]
2. Koncil definoval, že v Kristovi je jedna osoba (hypostáza), ale dva akty vôle, a teda aj dva zdroje konania, ktoré však vzájomne spolupracujú:

   • „Aj my teda vyhlasujeme, že podľa náuky svätých otcov sú v Kristovi dve prirodzené, spolupracujúce, nezmiešané, nezmeniteľné, neoddelené a nedeliteľné vôle a dva zdroje konania.“^[9]

3. Koncil o. i. odsúdil náuku pápeža Honoria a patriarchu Sergia.^[10]
   • Z dnešného pohľadu je však možné konštatovať, že pápež a zrejme ani patriarcha neboli nijakí heretici. Je jasné, že pápež si vôbec neuvedomoval obsah otázky o dvoch aktoch vôle. Išlo mu len o to, aby zdôraznil, že Kristus nebol poškvrnený nijakým hriechom a nemôže byť ani nijakým spôsobom vnútorne rozdelený (zdôrazňoval teda objekt vôle).

Pápež Lev II. (682 – 683) uznal závery tohto koncilu v roku 682 a súhlasil s odsúdením pápeža Honoria ( porov. aj Koncil v Tolede^[11]).

Tretí carihradský koncil v náuke o dvoch zdrojoch konania a dvoch vôľach v Kristovi nadviazal na na jednej strane na Rímsku synodu (649) a pápeža Agata, na druhej strane na spomínanú pasáž v Tomus ad Flavianum pápeža Leva I., ktorou sa Chalcedónsky koncil nijako podrobnejšie nezaoberal („Každá z oboch prirodzeností koná, v spolupráci s tou druhou, tak, ako je jej to vlastné.“ [NR 177; DH 294]^[5]).

Tento koncil sa, podobne ako Chalcedónsky, tiež odvoláva na celú dovtedajšiu dogmatickú tradíciu. V istom zmysle tak dokazuje, že dogmatická ortodoxia je výsledkom skutočného, vzájomného kresťanského zmierenia sa.

Tretí carihradský koncil patrí k posledným kristologickým koncilom v dejinách cirkvi. Do dogmatiky priniesli definíciu, že hypostáza (osoba) v Kristovi je totožná s druhou hypostázou (osobou) v Najsvätejšej Trojici, teda Bohu samotnom (Druhý carihradský koncil), a že Kristovej ľudskej a božskej prirodzenosti súčasne prislúcha božská a ľudská vôľa (Rímska synoda, 649) a božský a ľudský zdroj konania ( v súlade s pápežom Levom I. a v protiklade s Druhým carihradským koncilom). Náuka Druhého carihradského koncilu, ktorá tvrdila, že dve Kristove prirodzenosti je možné rozlíšiť len „in theoria“, bola neskôr interpretovaná tak, že neodporuje náuke o dvoch zdrojoch konania.

1. ↑ ^{a b} JEDIN, Hubert, ed.. Handbuch der Kirchengeschichte. Zväzok II/2. Freiburg : Herder Verlag, 1975.
2. ↑ MANSI, Giovanni Domenico. Sacrorum Conciliorum Nova Amplissima Collectio. Zväzok XI. [s.l.] : [s.n.]. 533c-536A.
3. ↑ DENZINGER, Heinrich. Enchiridion symbolorum definitionum et declarationum de rebus fidei et morum. 44.. vyd. Freiburg : Herder Verlag, 2017. ISBN 9783451370120. Kapitola 487, s. 1840.
4. ↑ MARTIN@AUPAIRFORUM.COM, Mgr. Martin Švikruha - MEDIA VT,. Biblia - Sväté Písmo Generovanie veršov podľa súradníc [online]. svatepismo.sk, [cit. 2017-02-02]. Dostupné online.
5. ↑ ^{a b} DENZINGER, Heinrich. Enchiridion symbolorum definitionum et declarationum de rebus fidei et morum. 44.. vyd. Freiburg : Herder Verlag, 2017. ISBN 9783451370120. Kapitola 294, s. 1840.
6. ↑ DENZINGER, Heinrich. Enchiridion symbolorum definitionum et declarationum de rebus fidei et morum. 44.. vyd. Freiburg : Herder Verlag, 2017. ISBN 9783451370120. Kapitola 500, 510, 511, s. 1840.
7. ↑ ^{a b} DENZINGER, Heinrich. Enchiridion symbolorum definitionum et declarationum de rebus fidei et morum. 44.. vyd. Freiburg : Herder Verlag, 2017. ISBN 9783451370120. Kapitola 553, s. 1840.
8. ↑ ^{a b} DENZINGER, Heinrich. Enchiridion symbolorum definitionum et declarationum de rebus fidei et morum. 44.. vyd. Freiburg : Herder Verlag, 2017. ISBN 9783451370120. Kapitola 554, s. 1840.
9. ↑ DENZINGER, Heinrich. Enchiridion symbolorum definitionum et declarationum de rebus fidei et morum. 44.. vyd. Freiburg : Herder Verlag, 2017. ISBN 9783451370120. Kapitola 556, 557, s. 1840.
10. ↑ DENZINGER, Heinrich. Enchiridion symbolorum definitionum et declarationum de rebus fidei et morum. 44.. vyd. Freiburg : Herder Verlag, 2017. ISBN 9783451370120. Kapitola 550, 551, 552, s. 1840.
11. ↑ DENZINGER, Heinrich. Enchiridion symbolorum definitionum et declarationum de rebus fidei et morum. 44.. vyd. Freiburg : Herder Verlag, 2017. ISBN 9783451370120. Kapitola 564, s. 1840.

• Tretí carihradský koncil (prof. Raymund Schwager, Universität Innsbruck, nemecky)
• http://revue.theofil.cz/revue-clanek.php?clanek=502 Archivované 2015-12-08 na Wayback Machine (česky)
• Akty Tretieho carihradského koncilu (latinsky, taliansky, anglicky)
• Christian Classics Ethereal Library (anglicky)
• Kánony Tretieho carihradského koncilu (česky)