Teodorich Veľký

Teodorich Veľký (písané aj Theodorich; po nemecky aj Theoderich, po španielsky Teodorico; * 453, neďaleko Carnuntum, Západorímska ríša – † 30. august 526, Ravenna, Ostrogótske kráľovstvo) z rodu Amalovcov bol od roku 474 kráľom Ostrogótov.

Teodorich pochádzal z gótskeho rodu Amalovcov, ktorého príslušníci patrili ku skupinám Ostrogótov, ktorí sídlili v Hunmi ovládanej Panónii. V mladosti sa dostal ako rukojemník do Konštantínopola, kde získal značné vzdelanie a spoznával politické pomery. Keď sa potom stal roku 474 ostrogótskym kráľom, zameral sa na Východorímsku ríšu. Na Balkáne sa hlavným súperom jeho bojovníkov stala skupina gótskych foederátov, usídlená v Trácii, ktorá zastávala vysoko privilegované postavenie a mala blízko k panovníckemu dvoru. Na jej čele stál Teodorich Strabón. Panónski a trácki Góti bojovali, podnecovaní cisárom, proti sebe, vzápätí sa spojovali proti cisárovi a robili ničivé nájazdy do vnútrozemia ríše. Po Strabónovej smrti v roku 481 sa obe skupiny zjednotili pod vládou Teodoricha Amalu, a položili základy novému mocnému politickému celku Ostrogótov. Roku 483 uzatvorili s cisárom Zenonom, ktorý bol nútený rešpektovať Teodorichove úspechy, dohodu, na základe ktorej boli panónski Góti usadení v Dácii a Mézii a Teodorich vymenovaný za cisárskeho vojvodcu s vysokým ročným platom a konzulom na rok 484, čo predstavovalo pre barbarského kráľa nevídané pocty.

Teodorich sa však nestal spoľahlivým spojencom cisára. Roku 486 vyplienili Ostrogóti Tráciu. Zenon sa rozhodol, že ich dostane preč z územia ríše. Obratne využil ich záujem o Itáliu - Teodorich už skôr navrhoval intervenciu Gótov s cieľom vrátiť na trón zosadeného cisára – a poveril ho úlohou skoncovať s germánskym kráľom Odoakerom, ktorý sa medzitým začal správať v Itálii ako suverénny vládca. Cisár iste nepočítal s tým, že by prostredníctvom Ostrogótov mohol sám ovládnuť Itáliu. Centrum bývalej Rímskej ríše zostalo v rukách barbarov, výsledkom Teodorichovej akcie bolo len vystriedanie jedného germánskeho vládcu druhým.

Roku 488 odtiahli Ostrogóti na čele so svojim kráľom Teodorichom z Balkánu. Teodorich dobyl do roku 493 celú Itáliu a dohodol sa s Odoakerom o spoločnej vláde. Potom ho dal zabiť a sám zaujal jeho miesto námestníka byzantského cisára (cisár Anastasios I. mu dokonca požičal odznaky cisárskej hodnosti). Fakticky sa Teodorich stal nezávislým vládcom a snažil sa obnoviť Západorímsku ríšu. Svoje postavenie chcel zaistiť zväzkom germánskych ariánskych ríši na území bývalej rímskej ríše, čo mu znemožnil jeho švagor franský kráľ Chlodovik I., ktorý sa dal pokrstiť a prijal oficiálne nikajske učenie. Podmanil si pápežstvo a dosadzoval pápežov. V rokoch 497 - 498 vyhovel cisár Anastasios I. Teodorichovej žiadosti, uznal legitimitu jeho vlády a dokonca mu vrátil odznaky cisárskej moci, ktoré Odoaker pred rokmi poslal do Konštantínopola. Neskôr dal pod tlakom okolností dokonca najavo, že Teodoricha chápe ako seberovného rímskeho vládcu.

Vo vnútornej politike nadviazal na antickú tradíciu a jeho ponímanie panovníckej moci zodpovedalo neskororímskemu cisárstvu. Rešpektoval senát aj katolícke obyvateľstvo, usiloval sa o romanizáciu Gótov. V jeho období vznikli vynikajúce literárne (Cassiodorus Senator, Boethius) a stavebné (sídelná Ravenna) diela neskorej antiky.

Ku koncu vlády sa zhoršil Teodorichov vzťah k východorímskemu cisárovi. Roku 524 dal kráľ bez súdu popraviť pre obvinenie zo sprisahania niekoľkých významných mužov, predovšetkým senátorov. Medzi nimi bol filozof Boethius a významný patricij Symmachus.

Po Teodorichovej smrti sa jeho nástupcom stal vnuk Atalarich, ktorý však bol neplnoletý, preto sa vlády ujala Teodorichova dcéra Amalaswintha.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Teodorich Veľký