Rozsievky
| Rozsievky | |
 Amphoraovalis sp. | |
| Vedecká klasifikácia | |
|---|---|
| Vedecký názov | |
| Bacillariophyceae Cavalier-Smith, 1995 | |
| Synonymá | |
| Diatomeae | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Rozsievky (lat. Bacillariophyceae) sú veľká trieda rôznobičíkatých rias. Sú to jednobunkové mikroskopické riasy s kremičitanovými schránkami - frustulami žijúce v sladkých aj morských vodách, či v pôde. Vyskytujú sa jednotlivo, alebo vytvárajú kolónie rôznych tvarov (vláknité, pásikovité, retiazkovité, vejárovité, kríčkovité, trsovité a iné). V nich bunky k sebe priliehajú, môžu byť spojené pomocou slizovitých vankúšikov či dlhých, vidlicovito delených stopiek. Niektoré môžu byť uložené v slize alebo tuhých slizových rúrkach.[1]
Schránka (frustula) je inkrustovaná oxidom kremičitým a je rozdelená na dve tvarovo rovnaké časti - téky (misky): vrchnú epitéku a spodnú menšiu hypotéku. Každá polovica má plochú voľnú časť - valvu a prekrývajúci sa bočný pás - pleuru. Ten, na rozdiel od valvy, zvyčajne nebýva štruktúrovaný. Pri mikroskopovaní rozlišujeme pohľad na misku zhora, z valválnej strany (pozoruje sa epivalva na epitéke alebo hypovalva na hypotéke) a pohľad bočný, z pleurálnej strany (pozoruje sa epipleura na epitéke a hypopleura na hypotéke).
Ich odumieraním sa tvoria usadené horniny diatomity. Niektoré druhy sa pohybujú vďaka prúdeniu cytoplazmy v špeciálnej ryhe raphe. Podľa tvaru schránky sa delia na centrické a penátne. Rozsievky sú rozšírené na celom svete, patria medzi významných producentov biomasy. Doteraz bolo opísaných skoro tristo rodov a 10 až 12 tisíc druhov. Množstvo autorov sa však domnieva, že drvivá väčšina druhov rozsievok nebola dodnes opísaná, a že ich počet bude vyše milión, možno až 10 miliónov [2], a sú pravdepodobne najrozšírenejšími vodnými eukaryotmi na svete.
Symetria rozsievok
[upraviť | upraviť zdroj]
Podľa tvaru misky z valválneho poľadu a jej štruktúry delíme rozsievky do dvoch skupín:
- centrické s lúčovitou symetriou a
- penátne rozsievky s laterálnou symetriou.
Pre centrické rozsievky je charakteristiká lúčovitá symetria podľa stredového bodu (pre lepšiu predstavu môže poslúžiť model Petriho misiek). Elektrónovým mikroskopom sa dá pozorovať bohatá ornamentálnosť misiek (pri pozorovaní svetelným mikroskopom nie sú jednotlivé štruktúry dobre rozpoznateľné).
Penátne rozsievky majú schránky predĺžené v jednom smere. Väčšina z nich býva symetrická podľa troch rovín súmernosti. V strede misky je pozdĺžna štrbina alebo rúrka - rafé. Jej poloha, tvar a vnútorná stavba sú dôležitými rozlišovacími znakmi.[1]
Bunkovú stenu tvorí prevažne amorfný polimerizovaný oxid kremičitý bez krištalickej štruktúry, ďalej bielkoviny, polysacharidy a tukové látky. Rozsievky sú autotrofné, čiže schopné fotosyntézy. Fotosyntetické farbivá sa nachádzajú v drobných diskovitých chloroplastoch. Každý z nich má je okrem svojej dvojitej membrány obalený aj záhybmi endoplazmatického retikula a s obalmi jadra tvorí jeden celok.[1] V rozsievkach nachádzame chlorofyl a a c a medzi ich fotosyntetické farbivá patrí aj prídavné farbivo fukoxantín, ktorý dodáva rozsievkam hnedé sfarbenie. Každá bunka obsahuje okrem chloroplastov aj jadro (často v strede bunky), mitochondrie , Golgiho aparát (úloha pri tvorbe misiek), endoplazmatické retikulum, ribozómy a vakuoly. Zásobnými látkami sú chrysolaminarín (uložený v špeciálej vakuole v rozpustenej forme), olej a volutín (polyfosfátový škrob).
Rozmnožovanie
[upraviť | upraviť zdroj]Rozmnožovanie rozsievok môže byť pohlavné a nepohlavné, pričom nepohlavný spôsob prevláda.
Nepohlavné rozmnožovanie rozsievok
[upraviť | upraviť zdroj]Nepohlavne sa množia delením (vždy vo valválnej rovine). Obsah buniek sa roztláča, čím sa od seba odďaľuje epitéka a hypotéha, bez toho, aby sa obnažil protoplast. Dochádza k mitóze, po ktorej sa rozdelí aj protoplast. Hneď po jeho oddelení si obidve dcérske bunky vytvoria chýbajúcu misku. Vždy je to však tá menšia časť, čiže dcérska bunka s epitékou si doplní hypotéku a hypotéka druhej dcérskej bunky sa stáva epitékou a doplní sa k nej nová, menšia hypotéka. Pri takomto delení je jedna z dcérskych buniek vždy takmer rovnako veľká ako materská a druhá je menšia. Ak však rozsievky dosiahnú istú minimálnu veľkosť, pred štádiom najmenšej možnej veľkosti buniek , vytvoria auxospóry. Sú to nové, zväčšené bunky slúžiace na obnovenie pôvodnej veľkosti v populácii. Najmenšie bunky totiž nemôžu tvoriť auxospóry a delia sa až do zániku. Tvorba auxospór je už spôsob pohlavného rozmnožovania.
Pohlavné rozmnožovanie rozsievok
[upraviť | upraviť zdroj]Uskutočňuje sa tvorbou pohlavných spór auxospór. U centrických rozsievok prebieha pohlavný proces oogamia. Gaméty su morfologicky odlíšené na pohyblivé bičíkaté spermatozoidy a vajcovú bunku. U penátnych rozsievok nenastáva morfologické odlíšenie gamét a kopulácia je izogamická alebo anizogamická. Gaméty nemajú bičíky, takže mimo bunky nie sú nikdy voľne pohyblivé.
Ekológia
[upraviť | upraviť zdroj]Rozsievky patria medzi najrozšírenejšie a najhojnejšie sa vyskytujúce riasy vôbec. V naších podmienkach rozsievky dosahujú dve maximá rozvoja - na jar a na jeseň.[1] Nachádzame ich v stojatých sladkých i tečúcich vodách, ako významnú a často dominantnú časť fytoplanktónu či fytobentosu. Využívajú sa ako indikátory biologickej akosti vody a stupňa znečistenia. V moriach i oceánoch sa významne podieľajú na tvorbe biomasy a kyslíka.
Geológia
[upraviť | upraviť zdroj]Najstaršie nálezy rozsievok pochádzajú z obdobia ranej kriedy (druhohory) z obdobia pred 120 miliónmi rokov. Boli to prevažne centrické rozsievky. Penátne sú o niečo mladšie a objavili sa až na konci kriedy pred približne 70 miliónmi rokov. Dominantnou skupinou sa stali až pred 24 miliónmi rokov v miocéne. Sladkovodné penátne rozsievky sa dostali do popredia až v treťohorách pred 60 miliónmi rokov.[3] Postupným usádzaním a spevňovaním kremitých frustul (schránok) v oblastiach ich hojného výskytu vznikali rozsiahle usadené horniny - diatomity (väčšinou kvartérne). Ložiská diatomitov sú roztrúsené po celom svete a ťažia sa pre ich praktické využitie.[4] V Macedónsku (jedno z najčistejších Európskych ložísk) dosahujú vrstvy diatomitu mocnosť až 12 metrov, v Kalifornii dosahujú ich nahromadenia hrúbku až 305 metrov.[3] Na Slovensku sa ložiská diatomitov vyskytujú na lokalite Močiar pri Banskej Štiavnici, v okolí Zvolena či Lučenca. Tieto fosílne nálezy majú veľký význam pre upresnenie stratigrafie sedimetárnych hornín.
Systém
[upraviť | upraviť zdroj]Navrhnutý a upravený podľa F. E. Rounda a R. M. Crawforda (1989)[3]:
trieda: Bacillariophyceae (syn. Diatomae, Diatomophyceae)
- podtrieda: Coscinodiscophyceae
- rad: Coscinodiscales (syn. Centrales)
- rad: Biddulphiales
- rad: Rhizosoleniales
- rad: Chaetocerales
- podtrieda: Fragilariophycidae (syn. Araphidineae)
- rad: Fragilariales
- podtrieda: Bacillariophycidae
- rad: Eunotiales
- rad: Naviculales
- rad: Achnanthales
- rad: Bacillariales
- rad: Epithemiales
- rad: Surirellales
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d Záhorovská, E. et al.: Systém a evolúcia nižších rastlín. UK, Bratislava, 232 s.
- ↑ Norton et al., 1996
- ↑ a b c Kalina, T., Váňa, J.: Sinice, řasy, houby, mechorosty a podobné organismy v současné biológii. Univerzita Karlova v Praze, Karolinium, Praha, 2005, 606 s. ISBN 80-246-1036-1
- ↑ Bačkor, M.: Systematika nižších rastlín. Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, Košice, 2007, 104 s. ISBN 978-80-7097-673-9
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rozsievky
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Rozsievky
