Stauffenbergov pokus o prevrat

Stauffenbergov pokus o prevrat bolo rozsiahle sprisahanie, ktorého cieľom bola likvidácia Adolfa Hitlera a odstavenie jeho spolupracovníkov od moci. Aktéri sprisahania plánovali, prevzatie moci a začiatok rokovaní o mieri so západnými Spojencami. Akcia predstavovala jeden z vrcholov nemeckého protinacistického odboja.

Dlho pripravovaný pokus o prevrat spustil 20. júla 1944 atentát na Hitlera, ktorý uskutočnil osobne jeden z vodcov sprisahania, plukovník Claus von Stauffenberg. Neúspech atentátu, z ktorého Hitler vyviazol len s ľahkými zraneniami, znamenal fakticky neúspech celého sprisahania, keďže sa jeho organizátori po explózií neubezpečili, či je Hitler naozaj mŕtvy a pokúšali sa prevziať moc.

Po atentáte nasledovalo masové zatýkanie, procesy pred Ľudovým súdom a likvidácia väčšiny podozrivých z účasti na atentáte. Nakoniec bola zlikvidovaná väčšina opozície medzi najvyššími armádnymi dôstojníkmi a Hitler si zabezpečil vládu až do úplného konca vojny.

O atentát na Hitlera a získanie moci v krajine sa odporcovia nacizmu z radov armády pokúšali neúspešne od roku 1938.

Po tom, čo sa 6. júna 1944 vylodili spojenecké jednotky v Normandii, čím vytvorili západný front a nemecké jednotky utrpeli sériu závažných porážok na východnom fronte v Bielorusku, sa protinacisticky naladení dôstojníci rozhodli o konečný atentát na Adolfa Hitlera. Plán počítal s tým, že po atentáte s pomocou záložnej armády, nad ktorou mali kontrolu, obsadia Berlín a ďalšie dôležité mestá v Nemecku. Ich prvoradým cieľom bude zatýkanie vedúcich členov SS a NSDAP.

Do pokusu o prevrat bolo zainteresovaných mnoho významných a vysoko postavených osobností ako napr. Ludwig Beck, Erich Höpner, Erwin Rommel, Hans Speidel a Hellmuth Stieff. Von Stauffenberg hodlal pri atentáte spolu s Hitlerom zlikvidovať aj Heinricha Himmlera a Hermanna Göringa. Tento dôvod konšpirátorov prinútil 11. a 15. júla plánovaný atentát odvolať. Sprisahanci následne predpokladali, že ich sleduje Gestapo a preto je potrebné urýchlene konať. Neskôr sa ukázalo, že tieto ich predpoklady neboli celkom presné.

Po následnej porade bolo dohodnuté, že ďalší pokus o atentát sa uskutoční 20. júla 1944 aj napriek tomu, že na porade nebude prítomný ani Himmler, ani Göring.

20. júla 1944 o 8. hodine odštartovalo z letiska v Rangsdorfe kuriérne lietadlo s von Stauffenbergom a nadporučíkom Wernerem von Haeftenom. Von Stauffenberg bol jediný z organizátorov, ktorý mal priamy prístup k Hitlerovi. Aktovka, ktorú prevážali, obsahovala 2 balíčky po 1 kg výbušniny. Výrobu bomby a súčiastky na ňu zabezpečil plukovník OKW Wessel von Freytag-Loringhoven. Po príjazde do Hitlerovho krytu v Rastenburgu sa von Stauffenberg najskôr spýtal majora von Freyenda, kde by si mohol vymeniť košeľu. Von Freyend mu poskytol vlastnú ubikáciu. Tam von Stauffenberg a von Haeften aktivovali bombu. Tu došlo k ich prvému pochybeniu, keď bombu zostavili len z jedného plátu plastickej trhaviny, aj napriek tomu, že mali k dispozícií dva.

Približne o 12:10 sa začala konferencia, na ktorej boli prítomní všetci pozvaní dôstojníci vrátane Hitlera. Von Stauffenberg aktivovanú bombu v taške umiestnil na pracovný stôl s mapami, okolo ktorého sa pohyboval Hitler a viac než 20 dôstojníkov. Po desiatich minútach sa von Stauffenberg ospravedlnil, pod zámienkou nutného telefonátu opustil budovu a nasadol do automobilu k von Haeftenovi. Medzitým však porada v budove pokračovala, a aktovku, ktorá na stole jednému z dôstojníkov stojacich vedľa Hitlera zavadzala, zložili pod masívny drevený stôl. Okolo 12:42 bomba vybuchla, explózia však Hitlera iba ľahko zranila. Auto so sprisahancami zatiaľ z komplexu s menšími komplikáciami odišlo a smerovalo k letisku. Tam obaja nasadli do lietadla He-111 a odleteli do Rangsdorfu.

Porada sa väčšinou konala v bunkri. Vzhľadom na pekné počasie bolo na poslednú chvíľu rozhodnuté, že sa namiesto toho bude konať v menšej drevenej stavbe na povrchu. Na dôvažok sa musela aj časovo posunúť. Je veľmi pravdepodobné, že tlaková vlna by v betónovom bunkri zabila väčšinu prítomných. V drevenej budove mala omnoho menší ničivý účinok, čo výrazne dopomohlo k tomu, že Adolf Hitler prežil aj tento atentát.

Von Stauffenberg, napriek tomu, že sa neubezpečil, či je Hitler skutočne mŕtvy, vydal rozkazy (prostredníctvom generála Friedricha Olbrichta) k uskutočneniu operácie Valkýra, teda k mobilizácii a prevzatiu vlády. I napriek snahe Ericha Fellbiegela sa nepodarilo odrezať Hitlerov hlavný stan od sveta (vyradiť z činnosti rádiostanicu v Rastenburgu). Hitler aj keď zranený (prasknuté ušné bubienky, pomliaždeniny a odreniny), atentát prežil. Už večer okolo 18:00 - 19:00 volal Goebbelsovi a ten ho prepojil na majora Otta Remera (fanatického nacistu), ktorého Hitler telefonicky poveril velením nad celým Berlínom. Išlo predovšetkým o získanie kontroly nad vládnou štvrťou (Regierungsviertel) a budovy Bendlerblock (hlavné veliteľstvo armády / Oberkommando der Wehrmacht ), v ktorej sa nachádzali sprisahanci. Po správe, že Hitler žije začal protinacistický puč viaznuť.

O 16:40 Stauffenberg a Haeften dorazili ma hlavné veliteľstvo armády do budovy Bendlerblock. Už predtým však, tam prítomný, generál Friedrich Froom, ktorý bol priamy nadriadený Stauffenberga telefonoval s maršalom Wilhelmom Keitelom do Wolfschanze, a tak sa dozvedel, že Hitler prežil. Stauffenberg sa priznal Froomovi, že on nastražil bombu a tvrdil, že Hitler je mŕtvy. Medzi sprisahancami a vojakmi, ktorí Hitlerovi zostali verní sa strhla prestrelka, pri ktorej bol Stauffenberg zranený. Remerovi sa ozaj podarilo získať kontrolu nad situáciou v Berlíne a budova Bendlerblock bola obkľúčená vojakmi vernými Hitlerovi. O 23:00 sa Frommovi podarilo spacifikovať prítomných sprisahancov. Ludwig Beck, jeden z vodcov sprisahania, ktorý mal nahradiť Hitlera do doby než bude ustanovená legitímna vláda, sa po zistení, že situácia je preňho beznádejná pokúsil zastreliť. Fromm na mieste vytvoril poľný súd, odsúdil a nechal vo dvore budovy zastreliť krátko po polnoci (00:10, 21. júla) Stauffenberga, Olbrichta, Haeftena, Albrechta Mertz von Quirnheima a ďalších. Okolo 00:30 však prišli vojaci SS vedení Ottom Skorzenym, ktorí zastavili a zakázali ďalšie popravy, pretože neúspešný atentát bolo treba využiť aj politicky.

Nasledovalo masové zatýkanie, procesy pred takzvaným Ľudovým súdom, ktorému predsedal Roland Freisler a likvidácia väčšiny podozrivých. Prvé súdy sa konali 7. a 8. augusta 1944. Hitler nariadil, aby uznaní vinnými boli „obesení ako dobytok“. Mnohí sprisahanci (Günther von Kluge, Stülpnagel) volili radšej samovraždu ako ponižujúci súd. Ohrození však boli dokonca aj nacisti a to tí, ktorí mohli upadnúť do podozrenia, že o pokuse vedeli a neohlásili to Gestapu. Už 21. júla 1944 spáchal samovraždu sprisahanec - generál Henning von Tresckow, ale zároveň bol zatknutý aj generál Fromm, ktorý nechal väčšinu sprisahancov postrieľať. Fromm bol neskôr odsúdený na trest smrti za to, že nebol dôsledný pri plnení úloh. Vyšetrovanie Gestapa trvalo až do mája 1945. Okrem sprisahancov padlo za obeť nacistickej justícii mnoho ďalších ktorí budili nevôľu nacistického režimu, napriek tomu, že neboli do atentátu zapojení. Z počtu 700 zatknutých bolo 110 popravených^[1] v súvislosti s atentátom. Celkovo bolo po atentáte zatknutých 7 000 ľudí, z ktorých 4 980 bolo popravených.^[2] Bola zlikvidovaná väčšina opozície a Hitler si takto zabezpečil vládu až do úplného konca vojny.

Hitler podozrieval (na základe snahy o intervenciu) aj veľmi populárneho Rommella, že bol súčasťou príprav atentátu. Poslal k nemu svojich pobočníkov generálporučíka Wilhelma Burgdorfa a generálmajora Ernsta Maisela, ktorí mu dali na výber: buď bude súdený za vlastizradu a jeho rodina bude prenasledovaná, alebo spácha samovraždu. Rommel spáchal 14. októbra 1944 samovraždu kyanidovou kapsulou. 

O hystérii v súvislosti s atentátom svedčí nielen to, že Hitler podozrieval ľudí zo svojho najbližšieho okolia (Romella, Speera) ale aj to, že v ňom videl celosvetové sprisahanie. Podľa správy, ktorú pripravil Kaltenbrunner 29. novembra 1944 bol v pozadí tohto sprisahania dokonca vtedajší pápež Pius XII.^[3]

Po atentáte bol uplatňovaný princíp (kolektívnej) príbuzenskej zodpovednosti (nem. Sippenhaft), podľa ktorého boli trestaní aj rodinní príslušníci (zvyčajne koncentračným táborom). Do koncentračného tábora sa takto dostala aj Stauffenbergova manželka Nina Schenk Gräfin von Stauffenberg ako aj jeho brat Alexander a ďalších 10 jeho príbuzných^[4]. Okrem iných bol popravený aj Erwin Planck, syn slávneho fyzika Maxa Plancka.

Po nevydarenom pokuse o prevrat musel každý vojak (príslušník Wehrmachtu) obnoviť svoju prísahu vernosti Hitlerovi a 24. júla 1944 bol nahradený tradičný vojenský pozdrav dovtedy pre vojakov nepovinným pozdravom Heil Hitler.

Hitler označil vlastné prežitie atentátu za "božský okamih v dejinách" a poveril vytvoriť vyznamenanie Odznak za zranenie z 20. júla 1944, ktorý udelil tým, ktorí s ním boli počas výbuchu v zasadacej miestnosti. Bolo vyrazených 100 takýchto odznakov (a asi 47 z nich boli udelené, spolu s ozdobeným dokumentom pre každého príjemcu osobne podpísaným Hitlerom), čo z neho robí najvzácnejšie vyznamenanie udelené nacistickým Nemeckom.^[5]

Naopak, Gestapu sa podarilo odhaliť sprisahancov na veľmi vysokých miestach priamo v nacistických organizáciách ako boli napríklad Arthur Nebe (bývalý veliteľ  Einsatzgruppe B) a Wolf-Heinrich Graf von Helldorf (šéf poriadkovej polície (Orpo) v Berlíne.

Aj keby bol Hitler pri atentáte zomrel, bol by pokus o prevrat pravdepodobne zlyhal. Podľa historikov^[6] by Hitlera nahradil Hermann Göring, ktorý by rovnako poveril Remera velením a tým puč potlačil. Tretia (nacistická) ríša by pokračovala aj keď s nádejnejšími vyhliadkami na skorší mier so Spojencami, o ktorý sa Göring neskôr pokúšal. Aj keby moc prevzala vláda navrhovaná pučistami, v ktorej mali prevahu vojaci, Nemecko by vo vojne pokračovalo. Hlavným cieľom bolo odstrániť Hitlera a zabezpečiť aby Nemecko vojnu vyhralo alebo aspoň neprehralo^[7] (dohodlo separátny mier so Spojencami a vyhlo sa invázii sovietskych vojsk).

Stauffenbergov pokus o prevrat je v súčasnom Nemecku hodnotený ako najväčšie otvorené vystúpenie Nemcov proti fašizmu a nacizmu (bolo popravených 4 980 ľudí). Avšak ešte v roku 1956 návrh na pomenovanie prvej školy podľa Stauffenberga bol občanmi zamietnutý. Prvé celonárodné spomienkové oslavy sa konali až v roku 1990. V roku 2014, podľa Deutsche Welle, však už Nemci považovali bojovníkov proti (nacistickému) režimu za národných hrdinov.^[8]

Major Remer bol povýšený na plukovníka a ukončil vojnu ako generál. Po vojne založil socialistickú stranu Reich a stal sa prominentným neonacistom a popieračom holokaustu až do svojej smrti v roku 1997. ^[9]

Philipp von Boeselager, nemecký dôstojník, ktorý zaobstaral plastické trhaviny použité v bombe, unikol vyšetrovaniu a vojnu prežil. Zomrel 1. mája 2008 vo veku 90 rokov. Najdlhšie žijúci účastník sprisahania bol Ewald-Heinrich von Kleist-Schmenzin, ktorý zomrel 8. marca 2013 tiež vo veku 90 rokov.

• Nemecký diktátor Adolf Hitler
• Poľný maršal Wilhelm Keitel – vrchný veliteľ OKW
• Generaloberst Alfred Jodl – náčelník operačného štábu Wehrmachtu na OKW
• General der Artillerie Walter Warlimont – náčelník veliacich štábov Wehrmachtu na OKW
• SS-Obergruppenführer Hermann Fegelein – zástupca veliteľa Waffen-SS
• Oberst Nikolaus von Below – pobočník Adolfa Hiltlera pre Luftwaffe
• Viceadmirál Hans-Erich Voss – vrchný veliteľ OKM (námorníctva) na Hitlerovom veliteľstve
• SS-Sturmbannführer Otto Günsche – osobný pobočník Adolfa Hitlera
• Generálmajor Walter Scherff – náčelník vojenského historického oddelenia Wehrmachtu
• Oberstleutnant Ernst John von Freyend – pobočník poľného maršala Keitela
• Konteradmiral Karl-Jesko von Puttkamer – námorný pobočník Adolfa Hitlera
• General der Infanterie Walther Buhle – náčelník vojenského personálu na OKW
• Oberstleutnant Heinrich Borgmann – Hitlerov pobočník
• General der Infanterie Rudolf Schmundt – náčelník personálneho úradu Wehrmachtu
• Oberstleutnant Heinz Waizenegger – druhý pobočník poľného maršala Keitela
• General der Flieger Karl Bodenschatz – vedúci ministerskej kancelárie ríšskeho ministra letectva, zastupoval Reichsmarshala Hermanna Göringa
• Oberst Heinz Brandt – zástupca a pobočník generála Heusingera
• Generaloberst Günther Korten – náčelník generálneho štábu Luftwaffe
• Oberst Claus von Stauffenberg – veliaci dôstojník vojakov spojeneckých zborov na OKW
• Oberleutnant Werner von Haeften – pobočník plukovníka von Stauffenberga
• Generalleutnant Adolf Heusinger – úradujúci náčelník generálneho štábu armády
• Kapitän zur See Heinz Assman – štábny dôstojník veliaceho štábu námorníctva
• Franz von Sonnleithner – ministerský kancelár
• Major Herbert Büchs – pobočník generála Jodla
• stenograf Heinz Buchholz – zapisovateľ
• stenograf Heinrich Berger – zapisovateľ

Zabití:

• General der Infanterie Rudolf Schmundt
• Generaloberst Günther Korten
• Oberst Heinz Brandt
• Stenograf Heinrich Berger

Zranení:

• Generálmajor Walter Scherff
• Generalporučík Adolf Heusinger
• Konteraadmiral Karl-Jesko von Puttkamer
• General der Flieger Karl Bodenschatz
• Oberstleutnant Heinrich Borgmann
• Kapitän zur See Heinz Assman

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Stauffenbergův pokus o převrat na českej Wikipédii.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Stauffenbergov pokus o prevrat

• Atentát na Adolfa Hitlera Archivované 2008-07-16 na Wayback Machine (po česky)