Malmédsky masaker

Malmédsky masaker alebo Malmédska masakra bol incident medzi dedinami Malmedy a Ligneuville v Belgicku, počas ktorého nemecká bojová skupina Peiper (súčasť 1. divízie SS Leibstandarte Adolf Hitler) zavraždila 71 neozbrojených amerických vojnových zajatcov. Udalosť sa odohrala 17. decembra 1944 počas nemeckej ofenzívy v Ardenách.

Nemecká Kampfgruppe Peiper, jeden z útočných hrotov 1. divízie SS Leibstandarte Adolf Hitler sa medzi 16. a 17. decembrom 1944 presúvala po zaplnených cestách k frontovej línií. Úspech celej nemeckej operácie sa mal pritom zakladať na čo najrýchlejšom postupe a obsadení mostov na rieke Máse. To si okrem rýchleho postupu neraz vyžadovalo obchádzanie nepriateľských pozícií, čo však vzhľadom na nedostatok paliva, ktorým trpela nemecká armáda v tomto obodobí nebolo vždy jednoduché.

17. decembra 1944 sa podarilo nemeckej bojovej skupine prebojovať do oblasti Honsfeldu, kde príslušníci jednotky zastrelili niekoľko desiatok vojnových zajatcov, k ďalšej vražde sa nemeckí vojaci odhodlali pri mestečku Büllingen. Počas presunu ku križovatke pri Baugnez, medzi mestami Malmedy, Ligneuville a Waimes narazili Nemci na konvoj asi 30 vozidiel 285. poľného pozorovacie delostreleckého práporu, ktorý sa práve presúval smerom na Sankt Vith aby sa spojil so 7. obrnenou divíziou. Po krátkom boji Nemci zastavili konvoj a prinútili iba ľahko vyzbrojených Američanov vzdať sa. Američania boli odzbrojení a s ďalšími predtým zajatými Američanmi vytvorili skupinu asi 150 ľudí. Nemci im následne prikázali zoradiť sa do poľa neďaleko križovatky.

Po tom ako sa Peiperova kolóna dala do pohybu zaznel údajne výkrik "Pobite ich všetkých!" a na bezbranných Američanov sa spustila paľba z automatických zbraní.Neskôr sa ukázalo, že prvý začal strieľať nabíjač SS-Rottenführer Georg Fleps. Dvaja účastníci masakru neskôr vypovedali, že po utíchnutí paľby sa ozývali už len jednotlivé výstrely "rán z milosti", ktorými popravovali príslušníci SS zranených Američanov. Niektorí sa pokúsili o útek, väčšina zasiahnutých však iba zostala bezvládne ležať na zemi. Nekoľkým zajatcom sa vo vypuknutom zmätku podarilo ukryť v neďalekej kaviarni. Nacisti budovu zapálili a zastrelili každého, kto sa pokúsil z plameňov uniknúť. Našťastie sa pár vojakom podarilo z tohto pekla uniknúť a podali o tomto čine svedectvo svojim kolegom v neďalekej dedine Malmédy, ktorú bránil 291. ženijný prápor.

Jedným z tých, ktorí prežili bol aj herec Charles Durning. Celkovo sa zachránilo asi 43 Američanov, ktorým sa podarilo dostať k vlastným jednotkám alebo ich zachránili belgickí civilisti.

Po tom, čo Američania 14. januára 1945 oslobodili miesta masakru, zdokumentovali miesto činu, na ktorom sa ešte stále v snehu nachádzali telá povraždených zajatcov. Správa o jednaní nacistických jednotiek sa následne rýchlo rozniesla medzi ostatné spojenecké jednotky, čo malo za následok vydanie rozkazu, podľa ktorého mohli byť príslušníci Waffen SS a Fallschirmjäger (výsadkári) na mieste zastrelení.

Po vojne bol veliteľ Kampffgruppe Peiper, SS-Standartenführer Joachim Peiper a jeho podriadení súdení za vraždu 308 spojeneckých vojakov a 111 belgických civilistov. Peiper bol uznaný zodpovedným za vraždu 71 zajatcov pri Malmedách a odsúdený k trestu smrti. V roku 1948 bol trest zmenený na doživotie, ale už 22. decembra 1956 bol z výkonu trestu prepustený. Pod falošným menom sa odsťahoval do Francúzska, kde bol roku 1976 za nejasných okolností zavraždený.

Išlo o jednu z najväčších masových vrážd, aké nemecké jednotky spáchali na amerických zajatcoch po otvorení druhého frontu v Normandii. Podobných incidentov sa udialo viac, ale žiaden nevstúpil do povedomia americkej verejnosti tak výrazne, ako práve tento.

Podľa niektorých názorov bol jedným z faktorov Hitlerov rozkaz, ktorý od nemeckých vojakov očakakával počas bojov tvrdosť k nepriateľovi, čo počas neskoršieho vyšetrovania potvrdil aj Sepp Dietrich. Niektoré zdroje tvrdia, že Peiper ešte pred začiatkom bojových operácii pred vojakmi vyhlásil, že jeho jednotky nemajú mať s nepriateľom ani s belgickým obyvateľstvom zľutovanie a nemajú brať zajatcov.

Na mieste masakru sa dnes nachádza pamätník.

• Hugh M. Cole: The Ardennes: Battle of the Bulge, U.S. Army Center of Military History, Washington, D.C., ?
• Michael Reynolds: Massacre At Malmédy During the Battle of the Bulge, World War II magazine, February 2003

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Malmédsky masaker