Likud

Tento článok je potrebné aktualizovať, pretože môže obsahovať zastarané informácie. Prosím, pozrite si stránky v kategórii návody a článok vhodne aktualizujte.

Likud (hebr. הליכוד‎ Ha-Likud, dosl. Zjednotenie) je izraelská stredo-pravá politická strana. Vznikla roku 1973 zlúčením niekoľkých pravicových a liberálnych strán.

Likud otvorene vyhlasuje podporu voľnej trhovej ekonomike, aj keď prakticky uplatňuje tzv. umiernenú ekonomickú politiku. Pod vedením ministra financií Benjamina Netanjahua strana legislatívne potláčala pokles DPH, bola proti znižovaniu odvodov fyzických a právnických osôb a bránila znižovaniu colných poplatkov. Zriadila zónu voľného obchodu hlavne s Európskou úniou a Spojenými štátmi a odstránila hlavné monopoly - Bezeq a morské prístavy. Dodatočne zorganizovala privatizáciu množstva spoločností vo vlastníctve štátu (napr. El Al, Bank Leumi).

Posledný minister financií za stranu Likud, terajší predseda strany Benjamin Netanjahu je vášnivým zástancom voľného obchodu. Tvrdí, že odborový zväz Histadrut má veľkú moc a právomoci, vďaka ktorým dokáže paralyzovať ekonomiku. Taktiež tvrdí, že hlavné príčiny nezamestnanosti v Izraeli sú lenivosť a prehnané sociálne dávky v nezamestnanosti. V tomto období možno pozorovať zmenu postoja strany zo stredo – pravej ekonomickej pozície na pomerne pravicovo – konzervatívne smerovanie.

Likud podporuje anexiu a osídlenie celého Eretz Izrael, ktorý zahŕňa celé územie štátu Izrael ako aj Západný breh Jordánu, Pásmo Gazy, Golanské výšiny a celý Jeruzalem. V minulosti zastával pozíciu otvoreného boja proti Palestínčanom, bol v opozícii voči palestínskym snahám o vytvorenie vlastného štátu a podporoval židovských osadníkov na Západnom brehu Jordánu a v Pásme Gazy. Zároveň to bola politická strana, ktorá ako prvá podpísala mierovú dohodu s Arabskými štátmi. Napríklad v roku 1979 ministerský predseda Menachem Begin podpísal s egyptským prezidentom Anwarom as-Sádátom dohody z Camp Davidu o navrátení Sinajského polostrova (okupovaného od Šesťdňovej vojny z roku 1967) naspäť Egyptu. Na oplátku Egypt uznal Izrael de facto a došlo k podpísaniu mierovej zmluvy medzi týmito dvoma štátmi.

Jicchak Šamir taktiež garantoval niektoré oprávnené nároky zo strany Palestínčanov ako dôsledok Madridskej konferencie, ktorá nasledovala po Vojne v Zálive v roku 1991. Odmietol však myšlienku samostatného Palestínskeho štátu, tak ako bol predkladaný zo strany arabských krajín. Kvôli tomuto rozhodnutiu bol obvinený zo zmarenia cieľa summitu.

Neskôr Benjamin Netanjahu, už ako premiér, prehodnotil politiku Likudu voči palestínskej snahe o štátnosť, keďže po Dohodách z Oslo bola idea palestínskej suverenity akceptovateľná aj opozíciou, ktorú predstavovala Labour – Meimad . Snahu o zmier zmaril nasledujúci konflikt medzi štátom Izrael a Palestínčanmi tzv. Druhá intifáda, ktorý trvá s určitými odmlkami až dodnes. V roku 2005 Ariel Šaron upustil od myšlienky vytvorenia „Veľkého Izraela“ . Po znovuzvolení za premiéra uskutočnil izraelský „Plán uvoľnenia“, čo znamenalo stiahnutie sa z Pásma Gazy a zbúranie štyroch izraelských osád na severe Západného brehu. Keďže väčšina členov Likudu bola proti odsunu, musel Šaron na svoju stranu získať opozíciu, čo sa mu postupnými ústupkami v otázkach hospodárstva podarilo. Po neúspechu a nepochopení v rámci Likudu odchádza a zakladá novú stranu Kadima (Pokrok). Táto nová strana si za svoj hlavný cieľ stanovila odsun z väčšiny územia Západného brehu a vytýčenie hraníc. Vzhľadom na to, že na palestínskej strane neexistuje žiadny relevantný partner na rokovania s vládou pod vedením Jehuda Olmerta a aj kvôli tomu, že Palestínska samospráva odmieta vytvorenie štátu, ktorý nespĺňa ich predstavu o veľkosti územia, nie je pravdepodobné, že by v dohľadnej dobe nastal na Blízkom Východe mier.

Benjamin Netanjahu a Silvan Šalom, mocenské číslo dva v strane Likud, podporujú na rozdiel od ostatných členov vysídľovanie Pásma Gazy.

Likud podporuje židovskú kultúru zachovávajúc princípy revizionistického sionizmu. Zdôrazňuje vyzdvihovanie národných znakov akými sú vlajka a víťazstvo Izraela proti susedským arabským štátom v roku 1948. Likud presadzuje, aby tieto hodnoty boli zakomponované v školskom systéme. Podporuje slobodnú tlač a propaguje súkromné média, ktoré získali svoje vysielacie licencie práve počas vládnutia tejto strany. Zaujímavosťou je, že počas predsedníctva Ariela Šarona zakázal vládny kabinet vysielanie populárneho pirátskeho pravicového rádia Arutz 7. Toto rádio bolo populárne najmä medzi osadníkmi a často kritizovalo vládu za odklon od pravicových hodnôt.

Likud inklinuje k Tóre, ale zároveň podporuje myšlienku občianskeho judaizmu, ako svoju historickú spätosť s Irgun.

Likud vznikol zlúčením s množstvom menších pravicových a náboženských strán pred parlamentnými voľbami v roku 1973. Strana, ktorý viedol Menachem Begin až do roku 1988, bola v koalícii s politickou stranou Agudat Israel. Po tomto roku došlo k fúzií týchto strán a vznikla jednotná pravicová strana s názvom Likud. Ešte v roku založenia strany sa k nej pridala aj veľká skupina Sefardských Židov, ktorí sa cítili byť diskriminovaní vládnúcou Stranou Práce Labour – Meimad. Menachem Begin, ako prvý predseda vlády za Likud, stranu doviedol k víťazstvu vo voľbách v roku 1977. Begin, bývalý líder tvrdého jadra polovojenskej organizácie Irgun, inicioval mierové rokovania s Egyptom, ktoré vyústili Dohodami z Camp David a následným podpísaním mierových zmlúv medzi Izraelom a Egyptom v 1979.

Druhým premiérom sa stal Jicchak Šamir po Beginovej rezignácii v októbri 1983. Šamir, bývalý veliteľ Lechi, zastával tvrdšiu líniu ako Begin. Za jeho predsedníctva emigrovalo do Izraela mnoho Židov z Ruska a Etiópie a začali osídľovať Západný breh a Pásmo Gazy.

Tretím Likudským premiérom bol Benjamin Netanjahu, zvolený v máji 1996 po zavraždení Jicchaka Rabina. Netanjahu svoju vládu nezakladal na ideológii ako Begin a takisto sa snažil o zmiernenie napätia medzi Spojenými štátmi, za ktoré bol zodpovedný Šamir. Netanjahu začal rokovania s Jásirom Arafátom, za čo bol kritizovaný opozíciou aj vlastnými straníkmi.

Štvrtým premiérom bol Ariel Šaron, zvolený v marci 2001, ktorý rezignoval spolu so stranou Likud 21. novembra 2005. Za vlády Begina bol Šaron počas Mierovej operácie v Galileji v 1982 ministrom obrany a neskôr bol Kahanskou komisiou označený za hlavného vinníka masakru v utečeneckých táboroch Sabra a Šatila 16. – 18. septembra 1982. Bol nútený odstúpiť, ale naďalej zostal členom Beginovho kabinetu.

Kvôli Druhej Intifáde bol Šaron donútený poprieť tradičné hodnoty Likudu. V lete 2005 začal s vysídľovaním tisícok židovských osadníkov z ich domovov v Pásme Gazy a na severe Západného brehu a postupným predávaním územia Palestínskej samospráve.

Ariel Šaron si uvedomoval potrebu posunu k politickému stredu a hlavne aj kvôli „Plánu uvoľnenia“ sa odcudzil mnohým spolustraníkom a tým frakcionalizoval stranu. Čelil mnohým snahám o odvolanie z pozície premiéra, ktoré v Knesete podávali najmä jeho straníci. V septembri 2005 po kritike Šarona došlo k predčasným voľbám predsedu strany Likud, v ktorých zvíťazil a získal 52% odovzdaných hlasov. V októbri sa parlamentná frakcia Likudu pripojila k opozícii pri hlasovaní o rozpočte. Chceli tým demonštrovať, že Šaron stratil ich dôveru. 21. novembra 2005 preto Šaron oznámil, že stranu Likud opúšťa. V decembri ho na poste predsedu nahradil Benjamin Netanjahu.

Šaron zakladá novú stredo – pravú stranu Kadima. Zároveň požiadal prezidenta o rozpustenie Knesetu a vypísanie predčasných volieb, keďže sa mu kvôli vysťahovaniu Gazy rozpadla vládna koalícia a tým stratil väčšinu v parlamente.

V decembrových voľbách o predsedu strany zvíťazil Netanjahu ziskom 44,4% hlasov. Silvan Šalom skončil na druhom mieste so ziskom 33% hlasov. Netanjahu zvíťazil najmä vďaka nízkej účasti (40% zo 128 000 členov) a podpore kibucov.

Založenie Kadimy sa stalo pre Likud najväčším problémom. Dovtedy jeho pozíciu ohrozovala len druhá najväčšia strana, ľavicová strana Labour - Meimad. Kadima dokázala osloviť stredopravých voličov, ktorým nevyhovovali hodnoty reprezentované Likudom. V predčasných parlamentných voľbách 28. marca 2006 utrpel Likud zdrvujúcu porážku. Analytici ju pripisovali snahe Netanjahua posunúť stranu do stredoľavého politického spektra, ktoré bolo doménou Labour – Meimad. Výsledok týchto volieb bol výzvou pre ostatné pravicové strany získať tých voličov, ktorí sa cítili byť Netanjahuom oklamaní. Likud získal len 12 poslancov, rovnako ako krajne pravicová strana Yisrael Beiteinu. 12 kresiel v Knesete postavilo Likud na pozíciu tretej najsilnejšej parlamentnej strany spolu s náboženskou stranou Shas a Yisrael Beiteinu. Vo voľbách prišiel o 26 kresiel. Výsledok bol najhorším, aký strana zažila za 41 rokov. Netanjahu nazval tento výsledok „obrovským úderom“, napriek tomu odmietol rezignovať na funkciu predsedu strany.

Tento článok je potrebné aktualizovať, pretože môže obsahovať zastarané informácie. Prosím, pozrite si stránky v kategórii návody a článok vhodne aktualizujte.

Likud sa pripravuje na návrat na výslnie, využívajúc rozčarovanie Izraelčanov a medzinárodné pohoršenie z vojny v Libanone. Z tohto stavu obviňuje stranu Kadima na čele s premiérom Ehudom Olmertom. Stúpenci strany tvrdia, že táto skutočnosť pomôže získať staronové voličstvo a Likud bude v Knesete zastávať sebavedomú a dôležitú pozíciu reprezentujúcu odpor občanov voči strane Kadima a jej politike. V budúcich voľbách očakávajú analytici nárast podpory a možnú koalíciu so stranou Kadima a Šas.

Menachem Begin sa v roku 1981 rozhodol zbombardovať iracký atómový reaktor Tammuz v Osiraq. Izraelské letectvo bolo úspešné a táto akcia vstúpila do histórie pod názvom Operácia Opera. Begin ospravedlňoval tento „útok“ doktrínou, ktorá sa nazýva aj Beginova doktrína: „V žiadnom prípade nesmieme dovoliť, aby nepriateľ vyvíjal zbrane hromadného ničenia, ktoré chce použiť proti ľudu Izraela.“ Množstvo zahraničných vlád, medzi nimi Spojené štáty a Bezpečnostná Rada OSN odsúdilo túto vojenskú operáciu v rezolúcii číslo 487.

Druhým výrazným škandálom bol masaker v utečeneckých táboroch Sabra a Šatíla počas invázie izraelskej armády do Libanonu. Za zodpovedného bol Kahanskou komisiou uznaný Ariel Šaron – vtedajší minister obrany za stanu Likud. Šaron musel odísť z ministerského kresla a tým sa skončila jeho kariéra v armáde.

Tretieho škandálu sa dopustil Benjamin Netanjahu, keď sa v júli 2006 zúčastnil osláv 60. výročia Atentátu na hotel U kráľa Dávida. Predstavitelia Veľkej Británie protestovali proti tomu, aby sa čelný predstaviteľ demokratického štátu zúčastnil osláv uctievania teroristického útoku, ktorý mal na svedomí životy civilistov.

Najnovší škandál reprezentanta strany Likud sa týkal teraz už bývalého prezidenta Moše Kacava. Ten od roku 2006 čelil obvineniam zo znásilnenia a vynucovania si sexuálneho styku na svojich podriadených a v súvislosti s tým taktiež zo zneužitia moci a marenia vyšetrovania. 23. januára 2007 vydala kancelária zástupcu generálneho prokurátora prehlásenie, že má dostatok dôkazov, aby ho mohla obžalovať a generálny prokurátor odporučil toto obžalovanie podať. 29. júna po dohode s prokuratúrou Kacav rezignoval výmenou za to, že nebude obžalovaný zo znásilnenia.

• Menachem Begin 1973 – 1982
• Jicchak Šamir, 1983 – 1992
• Benjamin Netanjahu 1993 – 1999
• Ariel Šaron 1999 – 2005
• Benjamin Netanjahu 2005 – súčasnosť

• Moshe Feiglin (líder Manhigut Yehudit)
• David Levy

• Menachem Begin, bývalý premiér
• Benny Begin
• Geula Cohen
• Moše Kacav, bývalý izraelský prezident
• Michael Kleiner
• Uzi Landau
• Cipi Livniová, súčasná ministerka zahraničných vecí
• Šaul Mofaz, bývalý vrchný veliteľ Ozbrojených síl Štátu Izrael, terajší minister dopravy
• Ehud Olmert, bývalý primátor Jeruzalema a súčasný premiér
• Moše Šamir, hudobný skladateľ
• Jicchak Šamir, bývalý premiér
• Natan Šaransky, bývalý ruský disident
• Ariel Šaron, bývalý premiér a líder strany
• Ezer Weizman, 1.prezident Izraela

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Likud

• ARIAN, Asher: Politics in Israel: The second generation, New Jersey, Chatham House Publishers, 1989. ISBN 0-934540-80-2
• GRANGEOVÁ, Jocelyn a VÉRICOURTOVÁ, de Guillemette : Palestinské otazníky, Praha, nakladatelství Levné knihy KMa, 2006
• HIRST,David: Puška a olivová ratolest. Kořeny násilí na Blízkem východě. Klasické dejiny Arabsko – izraelského konfliktu, Praha, nakladatelství BB/ art s.r.o., 2005
• JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, Praha, nakladatelství Rozmluvy, 1995, ISBN 978-80-85336-38-2
• LILIENTHAL, Alfred M.: Sionismus, Praha, Tisková agentúra Orbis, 1988
• POJAR, Miloš: Izrael – stručná histórie štátů, Praha, Libry, 2004, ISBN 80-7277-268-6
• ŽALOUDEK, Karel: Encyklopedie politiky, Praha, Libry, 1996, ISBN 80-85983-11-7

• Vzdělávací a kulturní centrum Židovského muzea v Praze, Maiselova 15, Praha 1, Česko
• Referenční centrum Židovského muzea v Praze, U staré školy 3, Praha 1, Česko
• Oficiálna stránka politickej strany Likud (v hebrejčine) [1]
• Oficiálna stránka Knessetu [2]