Lev IX.
Lev IX. | ||||||||
rímsky biskup | ||||||||
Funkcie a tituly | ||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
Pontifikát | ||||||||
12. február 1049 – 19. apríl 1054 | ||||||||
| ||||||||
Biografické údaje | ||||||||
Rodné meno | Bruno z Egisheimu a Dagsbergu | |||||||
Narodenie | 21. jún 1002 Eguisheim, Rímskonemecká ríša | |||||||
Úmrtie | 19. apríl 1054 (51 rokov) Rím, Pápežský štát | |||||||
Svätenia | ||||||||
Cirkev | rímskokatolícka | |||||||
Pápež | ||||||||
Voľba | 12. február 1049 | |||||||
Svätec | ||||||||
Sviatok | 19. apríl | |||||||
Patrón | hudobníkov, organistov | |||||||
Atribúty | kniha, model kostola, ornát | |||||||
Odkazy | ||||||||
Lev IX. | ||||||||
Kompletný zoznam pápežov | ||||||||
Svätý Lev IX. (lat. Leo Nonus) vl. menom Bruno z Egisheimu a Dagsbergu (* 21. jún 1002, Eguisheim, Rímskonemecká ríša, dnes Francúzsko – † 19. apríl 1054, Rím), bol duchovný pôvodom z Alsaska a v rokoch 1049 – 1054 152. rímskym pápežom.
Pochádzal zo zámožnej rodiny z južného Alsaska. Už v mladom veku sa stal duchovným a pôsobil na dvore cisára Konráda II. Cirkevná kariéra Bruna z Egisheimu začala rásť po tom, čo sa v roku 1026 stal toulským biskupom.
Na Petrovom stolci
[upraviť | upraviť zdroj]Bol veľkým spriaznencom cisárskeho dvora, vďaka čomu ho neskorší cisár a Konrádov nástupca Henrich III. v roku 1048 menoval pápežom. Voľba rímskym duchovenstvom vo februári nasledujúceho roku už bola iba schválením cisárovho rozhodnutia.
Ako pápež sa do cirkevných dejín zapísal ako nekompromisný obhajca viery a duchovných záležitostí. Známe je jeho rozhodné stanovisko v otázke celibátu či laickej investitúry (Lev IX. je považovaný za zakladateľa cirkevnej reformy, ktorú v roku 1075 zavŕšil Gregor VII. vyhlásením nadradenosti duchovnej moci nad svetskou). V záujme upevnenia cirkvi a jej vierouky viackrát cestoval (okrem viacerých oblastí Talianska navštívil Nemecko, Francúzsko; v auguste 1052 sa obhajca mieru dostal dokonca aj na územie terajšieho Slovenska, kde pri Bratislave prebiehali boje medzi cisárom Henrichom III. a uhorským kráľom Ondrejom I.) a zvolal dvanásť cirkevných synod. Svoje odmietavé postoje zaujal i v takých záležitostiach ako napr. kupčenie s úradmi či protekcia.
Lev IX. sa stal známym aj ako vojvodca. Na prelome 10. a 11. storočia začalo pozvoľné osídľovanie južných oblastí Talianska Normanmi, ktoré postupne prerastalo do dobývania tejto časti krajiny. Situácia sa stávala nebezpečnou a preto pápež v záujme obrany európskej civilizácie vytvoril koalíciu s európskymi vladármi a v júni 1053 sám na čele svojich jednotiek vytiahol do bojového poľa. V bitke pri Civitella del Fortore (dnes Foggia v Apúlii) boli však spojené pápežsko-svetské vojská Normanmi porazené a sám Lev IX. padol do zajatia, v ktorom bol držaný deväť mesiacov.
Východná schizma
[upraviť | upraviť zdroj]Do záveru jeho pontifikátu spadá významná udalosť cirkevných dejín, známa ako východná schizma, ktorá rozdelila kresťanskú cirkev.
Levovým celoživotným úsilím bolo zlepšenie postavenia kresťanstva ako univerzálnej celosvetovej cirkvi. V záujme toho sa snažil potlačiť staré cirkevné zriadenie a nastoliť pápežský primát nad všetkými kresťanmi. Kým na západe mu toto úsilie vychádzalo, na východe mu ho maril spor s Konštantínopolom.
Vzájomné nezhody v tejto otázke pretrvávali už v minulosti a časom prerástli do štádia odcudzovania sa. Tento proces prehlbovalo neústupné presadzovanie pápežskej autority, ktorá bola pre východné kresťanstvo v úplnom protiklade s jeho vlastnou tradíciou. Napokon sa ukázalo, že tento faktor, okrem kultúrnych, liturgických a jazykových odlišností, bol kľúčovým v procese rozdelenia kresťanskej cirkvi.
Bezprostredným podnetom pre rozkol bola pápežova snaha zaviesť latinskú liturgiu na území južnej Itálie, ktorá skôr inklinovala k východnej cirkvi než k Rímu a tradične používala byzantský obrad. Odpoveďou konštantínopolského patriarchu Michala I. Kerullaria, nahnevaného pápežovými zásahmi, bolo vydanie nariadenia, podľa ktorého všetci kresťania vyznávajúci latinskú liturgiu musia opustiť Konštantínopol. V snahe zamedziť patriarchovmu rozhodnutiu, vyslal Lev IX. významného teológa a osobného dôverníka, kardinála Humberta, s posolstvom do Konštantínopolu. Humbert po príchode do Konštantínopolu uprel Kerullariovi titul ekumenického patriarchu, spochybnil platnosť jeho vysvätenia a otvorene proti nemu agitoval medzi miestnymi prelátmi. Napokon 16. júla 1054 v Chráme Svätej Múdrosti pred zrakmi verejnosti položil na hlavný oltár exkomunikačnú bulu Archivované 2011-07-26 na Wayback Machine. Týmto aktom sa už aj tak napäté vzťahy medzi Rímom a Konštantínopolom definitívne pretrhli.
Od tejto udalosti sa zvyčajne datuje rozkol medzi východnou a západnou cirkvou a hoci pápež bol v tom čase už mŕtvy, udalosť spadá do obdobia jeho pontifikátu, lebo rímski legáti boli vyslaní v jeho mene (po jeho smrti však z právneho hľadiska stratili legitimitu).
Záver života
[upraviť | upraviť zdroj]Mimoriadne pôsobivo vyznieva koniec života Leva IX. Oslabený pápež, cítiac blížiaci sa koniec, nechal sa (aj s posteľou a s pripravenou rakvou) preniesť do svätopeterskej baziliky, kde aj v apríli 1054 zomrel. Tu bol i pochovaný; jeho hrobka sa pôvodne nachádzala pri východnom múre starej baziliky. Pri jej demolácii sa Levove ostatky zachránili a dnes sú v chráme uložené vo forme svätej relikvie.
Po jeho smrti tu počas nasledujúcich tridsiatich rokov údajne prišlo k niekoľkým desiatkam prípadov zázračného uzdravenia. Tento fakt sa stal rozhodujúcim momentom k jeho vyhláseniu za svätého v roku 1087. V tomto roku pápež Viktor III. dal údajne jeho telo exhumovať a vyložiť na oltár.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lev IX.
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- Sl. Ravik, O světcích a patronech, Levné knihy KMa, Praha, 2006, ISBN 80-7309-343-X
- M. Collins, Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta, Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4
- LEV IX. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 118 – 119.
- H. Küng, Katolícka cirkev, Vydavateľstvo Slovart, Bratislava, 2003, ISBN 80-7145-751-5
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]
Predchodca: Damazus II. |
Pápež Lev IX. (zoznam) |
Nástupca: Viktor II. |