Kiro Gligorov

Kiro Gligorov
macedónsky politik a právnik
Prvý prezident nezávislého Macedónska
V úrade 17. september 1991 – 19. november 1999
úrad vznikol Boris Trajkovski
Posledný prezident Macedónskej socialistickej republiky
V úrade 27. január 1991 – 17. september 1991
Vladimir Mitkov úrad zanikol
Bývalý predseda Federálneho zhromaždenia Juhoslávie
V úrade 15. máj 1974 – 15. máj 1978
Mijalko Todorović Dragoslav Marković
Bývalý vicepremiér Juhoslávie
V úrade 18. máj 1967 – 18. máj 1969
Veljko Zeković Rudi Kolak
Bývalý minister financií Juhoslávie
V úrade 1. jún 1962 – 18. máj 1967
Nikola Minčev Janko Smole
Biografické údaje
Narodenie	3. máj 1917 Novo Selo, Štip Srbské kráľovstvo dnes Severné Macedónsko
Úmrtie	1. január 2012 (94 rokov) Skopje, Macedónsko
Politická strana	Zväz komunistov Macedónie (Zväz komunistov Juhoslávie) neskôr nestranník
Alma mater	Belehradská univerzita, Právnická fakulta
Profesia	právnik
Národnosť	macedónska
Rodina
Manželka	Nada Miševa[1]
Deti	syn Vladimir Gligorov a dve dcéry[1]
Odkazy
	Kiro Gligorov (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Kiro Gligorov (mac. Киро Глигоров; * 3. máj 1917, Štip – † 1. január 2012, Skopje) bol macedónsky a juhoslovanský právnik a politik, prvý prezident nezávislého Macedónska (dnes Severné Macedónsko). Úrad prezidenta zastával v dvoch funkčných obdobiach po sebe v rokoch 1991 – 1999. Pred tým zastával viaceré významné posty v Juhoslovanskej republike, medzi nimi úrad predsedu federálneho parlamentu, úrad federálneho ministra financií, či úrad vicepremiéra socialistického Macedónska. V roku 1991 bol zvolený ako prezident socialistického Macedónska, vtedy ešte stále zväzovej krajiny Juhoslávie. Zohrával dôležitú úlohu pri vzniku nezávislého Macedónska, ktoré aj vďaka jeho schopnostiam ako jediný nástupnícky štát nebolo zatiahnuté do vojen spojených s rozpadom Juhoslávie. Za jeho úradu bolo Macedónsko prijaté do OSN a Gligorov sa snažil riešiť aj spory s Gréckom a albánskou menšinou.^[2][3][4]

Gligorov sa narodil v osade Novo Selo^[3] v Štipe v roku 1917. Mesto v tom období patrilo Srbskému kráľovstvu, no počas prvej svetovej vojny bolo obsadené Bulharskom. V roku 1938 dokončil štúdium práva na univerzite v Belehrade a krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny začal pracovať v Skopje. Po obsadení Juhoslávie Nemcami vstúpil v roku 1941 do komunistickej strany a zúčastnil sa antifašistického národnooslobodzovacieho hnutia, kde sa spoznal s Titom.^[2][3][4]

Po druhej svetovej vojne sa stal referentom na ministerstve financií a hospodárstva a nastúpil na svoju politickú kariéru. V rokoch 1962 až 1967 pôsobil ako minister financií centrálnej vlády, a súčasne od roku 1967 ako vicepremiér Macedónskej socialistickej republiky v rámci Juhoslávie. Ako člen Zväzu komunistov Juhoslávie a príslušník jeho exekutívneho byra a Titov spolupracovník patril k najvýznamnejším funkcionárom v krajine. V rokoch 1974 až 1978 pôsobil ako predseda federálneho juhoslovanského parlamentu. Začiatkom osemdesiatich rokov prišiel s plánom presadiť hospodárske reformy v smere k trhovému hospodárstvu, za čo sa dostal do konfliktu s vedením štátu a musel sa z vysokej politiky stiahnuť.^[2][3]

Do juhoslovanských vládnych kruhov bol opätovne povolaný v roku 1990, keď sa premiér Ante Marković rozhodol pre akčný plán úspor a ozdravenia ekonomiky. Napriek počiatočným úspechom však plán zlyhal po tom, čo bol sabotovaný nacionalistickými politikmi. Gligorov sa vrátil do Macedónska.^[1]

V januári 1991 bol vďaka podpore od širokého spektra politikov ako nestraník zvolený v zložitom období zvolený za prezidenta Macedónskej socialistickej republiky. Snažil sa nájsť kompromisné riešenie pre udržanie pokoja a spolu s bosniansko-hercegovským prezidentom Alijom Izetbegovićom prišiel s myšlienkou vytvoriť konfederálne spoločenstvo juhoslovanských republík, čo však ostatné zväzové republiky odmietli.^[3] Po tom, čo sa od Juhoslávie odtrhlo Slovinsko a Chorvátsko sa v Macedónsku uskutočnilo referendum, v ktorom obyvatelia vyjadrili súhlas s nezávislosťou. Po vyhlásení nezávislosti Macedónska sa 17. septembra 1991 Gligorov stal prvým prezidentom samostatného Macedónska. Gligorov sa v tomto období ukázal byť skúseným politikom, vďaka ktorému sa Macedónska ako jedinej z bývalých juhoslovanských krajín nedotkla vojna. 21. februára 1992, Gligorov podpísal s generálom Blagojom Adžićom zmluvu, ktorá znamenala odchod juhoslovanských vojsk z Macedónska. V nasledujúcom období musel riešiť problémy s albánskou menšinou, ako aj negatívny postoj Grécka k názvu Macedónska, ktorý riešila Dočasná dohoda z roku 1995. Vo voľbách 1994 bol Gligorov v prezidentských voľbách v úrade potvrdený.^[2][3]

3. októbra 1995 sa stal Gligorov adresátom bombového atentátu, ktorý prežil, no oslepol na jedno oko a bomba poškodila aj časť jeho tváre. Dočasným úradujúcim prezidentom sa v tom období stal Stojan Andov. Gligorov aj napriek zhoršenému zdravotnému stavu po návrate z nemocnice vo funkcii prezidenta zotrval až do nových volieb v roku 1999.^[4] Strojcovia atentátu zostali neodhalení. Po roku 1999 odišiel z politiky a založil nadáciu pomenovanú po ňom. V rokoch 2004 až 2005 pôsobil ako člen medzinárodnej komisie pre Balkán na čele s bývalým talianským premiérom Giulianom Amatom.^[3] Kiro Gligorov zomrel 1. januára 2012 vo veku 94 rokov.^[1]