Dolné Plachtince

Dolné Plachtince
obec
Kostol sv. Martina biskupa
Štát	Slovensko
Kraj	Banskobystrický kraj
Okres	Veľký Krtíš
Región	Hont
Vodné toky	Plachtinský potok, Búroskov potok
Nadmorská výška	203 m n. m.
Súradnice	48°12′02″S 19°18′22″V / 48,2006°S 19,3062°V / 48.2006; 19.3062
Rozloha	9,88 km² (988 ha) [1]
Obyvateľstvo	600 (31. 12. 2023) [2]
Hustota	60,73 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1243
Starosta	Cyril Bartók[3] (HLAS-SD, SMER-SD, SME RODINA)
PSČ	991 24
ŠÚJ	515973
EČV (do r. 2022)	VK
Tel. predvoľba	+421-47
Adresa obecného úradu	Dolné Plachtince 95
E-mailová adresa	obec@dolneplachtince.sk
Telefón	+421 48 483 0003
Fax	+421 48 483 0006
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Dolné Plachtince
Webová stránka: dolneplachtince.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Dolné Plachtince sú obec na Slovensku v okrese Veľký Krtíš.

Ležia na severovýchodnom okraji Čebovskej pahorkatiny, geomorfologickej časti Ipeľskej kotliny, severovýchodne od obce vystupujú nad rovinatý kraj Modrokamenské úboče, patriace do Krupinskej planiny.^[4] Obcou preteká Burašovský potok a vetva Plachtinského potoka.

Prístup zabezpečuje cesta I/75 (Nové Zámky – Lučenec), na ktorú sa pripája cesta III/2601 južným smerom do Sklabinej, vedúca centrom obce a cesta III/2583, vedúca severne do Stredných a do Horných Plachtiniec. Veľký Krtíš je vzdialený 4 km východným smerom, Šahy 41 km juhozápadným, Krupina 40 km severozápadným a krajské mesto 80 km severným smerom.^[5]

Územie Plachtinského chotára tvorili pôvodne plytčiny rozsiahleho pravekého mora. V oblasti sa našli skameneliny žralokov, dinosaurov a mamutov. Uhoľné vrstvy sa tiahnu od Stredných Plachtiniec až po Obeckov, čiže aj cez územie obce.

Stredoeurópske mierne podnebie umožňuje pestovať všetky druhy obilnín, ovocia, ale dobre sa tu darí aj viniču, vďaka ktorému je obec známa. Mierne teplé podnebie je príčinou, že na tomto území sa vyskytuje len málo ihličnanov. Sú tu prevažne listnaté a zmiešané lesy s agátovým, bukovým, či dubovým porastom. Zo zástupcov fauny stojí za zmienku predovšetkým jastrab veľký.

Najstaršie osídlenie oblasti je z čias rímskej ríše, najskôr ako Keltské oppidum. Našli sa tu archeologické nálezy, ktoré to dokazujú. Asi v roku 6 po Kr. Kelti podľahli nátlaku Rimanov, čo dokazuje nájdená rímska minca z tohto obdobia. Až okolo piateho storočia nášho letopočtu sa na okolitých kopcoch usadili Slovania, ktorí postupne schádzali do dolín a zakladali osady. Ich život ovplyvnil príchod sv. Cyrila a Metoda a s ním aj hlásanie kresťanstva od roku 863.

V listine popisovanej v diele slovenského historika Richarda Marsinu, slovenský diplomatár hovorí o darovaní územia obce zemepánovi Dubaacovi v roku 1243 a tento dátum potvrdzujú aj údaje v diele maďarského historika Istvána Bakácsa „Hont vármegye Mohács elött“. Je to prvá oficiálne písomne doložená historická zmienka o obci. Táto listina však hovorí už o obci, teda jej história je ešte staršia. Tento fakt potvrdzuje zápis dp. Páleníka v preklade historickej farskej kroniky (originál sa stratil), ktorý hovorí o roku 1156 ako roku, keď bol založený kláštor cisterciánov v Bzovíku a obyvatelia obce museli každoročne odovzdávať dva okovy vína ako poplatky kňazských desiatkov tomuto rehoľnému rádu. Táto správa však nie je podložená nijakou listinou ani dôkazom, opisovanú listinu sa nepodarilo objaviť. V tomto preklade je uvedený aj údaj, že na územie obce v roku 1241 vpadli tatárske vojská. Z uvedeného sa zdá, že rok 1243, hoci je oficiálnou prvou písomnou zmienkou o obci, nie je jediný, ale momentálne najstarší dostupný údaj o obci.

V roku 1243 teda dostal obec, v tom čase s názvom Palata (Plahta Terra), zemepán Martin Dubaac. Až do roku 1245 sa v súvislosti s obcami Dolné i Horné Plachtince spomína rovnaký názov, z čoho sa dá usúdiť, že pôvodne tvorili spoločný celok. V tomto roku sú už zaznamenané samostatne ako Palohta Inferior (Dolné) a Palohta Superior (Horné Plachtince). Až pri roku 1439 sa pri názvoch Inferior a Superior spomína aj názov Középpalohta (Stredné Plachtince). Ďalej sa názvy vplyvom rôznych historických udalostí menili nasledovne: Palohta villa, Alsópalahtha, Preposstpalothaya, a i. V roku 1773 sa poslovenčil názov obce na Dolnie Plachtince. Pravdepodobne bol názov Plachtince odvodený od ľudovej prezývky, keďže sa v obci tkali plachty. Vzápätí sa spomínajú názvy Unter – Plachtintz a Alsó – Palojtha. Ďalej sa názov Palata menil na Palojtu, či Paloyty, alebo Palahthu a pod. Dnešný názov obec dostala v roku 1920.

Obec vlastnilo niekoľko rodín a majiteľov. Prvým bol už spomínaný zemepán Martin Dubaac s rodinou. Neskôr ju vlastnili Tardošovci, Lukavovci, Pápežská prepozitúra Šahy, rád Tovarišstva Ježišovho a Rožňavská Kapitula. Pred vznikom Česko-Slovenska a následným vyvlastnením pozemkov obec vlastnilo niekoľko veľkých gazdov.

V roku 1465 obec nadobúda štatút stredovekého mestečka, pečatidlo a erb, ako aj právo konať jarmoky ku dňu sv. Martina – patróna obce (mestečka).

V roku 1544 bola prvýkrát spustošená a vypálená Turkami. Turci začali zostrovať svoje útoky a obsadzovať nové územia. V roku 1546 budínsky sa paša Mohamed sa vyhráža Hontu a Novohradu, že ohňom a mečom zničí všetko, ak sa mu dobrovoľne nepoddajú.
26. augusta 1547 sa v Banskej Štiavnici konal veľký jarmok. Turci sa od vyzvedačov dozvedeli, že Plachtinčania ukrývajú v obci farára, ktorý mal ísť na poradu do Banskej Štiavnice, aby ich v ťažkých časoch podporil; preto proti jarmočníkom poslali čalmak (100 jazdcov). Vyše 60 Plachtinčanov orabovali a len v spodnej bielizni ich pustili domov.
V roku 1552 biskupi utekajúci cez Plachtince varovali obyvateľov pred Turkami, pričom im radili, aby schovali zvony z veže. Traduje sa, že vďaka dokonalej skrýši sa slávne zvony, ktoré bolo počuť až v Modrom Kameni a ich zvuk pripomínal plač, nenašli dodnes.
Plachtinský mlynár Ján Sklár dal do kostola namaľovať tri obrazy za spásu duše svojho jediného syna, ktorý zahynul počas tureckých vpádov. V roku 1609 sa dedinčania zo strachu pred Turkami rozhodli kostol opevniť. Toto opevnenie je zakreslené na historickej mape z roku 1840.

Rokom 1648 sa pre obyvateľov začínajú ťažké časy. Vtedy sa rozširovali tzv. Drábikove proroctvá o konci sveta. Ľudia týmto proroctvám uverili a prestali pracovať, následkom čoho nastal veľký hlad. Keď pominul, skončili sa aj boje s Turkami, a v obci sa začali vytvárať cechy (stolársky, tkáčsky, vinohradnícky a kolársky).

V roku 1776 cisárovná Mária Terézia založila Urbár. Vtedy bola farnosť Modrý Kameň pridelená ako filiálka ku Plachtinciam. V tomto období bolo v obci viacero požiarov. Bolo tiež založené Rožňavské biskupstvo a obec patrila pod Rožňavskú diecézu.

V roku 1818 bola veľmi tuhá zima a následkom nej hlad. V roku 1831 v obci cholera, ku ktorej sa neskôr pridružil i mor. Následkom týchto udalostí sa obec vyľudnila a stratila na význame.

V roku 1848 vypukla feudálna antimaďarizačná revolúcia. V obci (v kostolnej zvonici) sa skrýval Janko Kráľ, kde ho v apríli 1849 aj zatkli. V jeho činnosti mu pomáhal učiteľ Ján Rotarides z Príbeliec.

V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna. Muži museli narukovať a doma ostali len ženy, deti a starci. Počas prvej svetovej vojny údajne zomreli dvaja muži. Tí, čo boli na bojiskách, často skončili v zajatí a domov sa vracali až po roku 1918, mnohí chorí alebo zmrzačení.

Po vzniku samostatného Česko-Slovenska nastáva najskôr čiastočná, neskôr skoro úplná stabilizácia životnej úrovne a rozkvet obce. V roku 1925 prebehla telefonizácia. V tomto roku postihla obec menšia epidémia týfu. V roku 1929 bolo založené Úverové družstvo a začalo sa s výstavbou novej cesty.

V roku 1930 vypukol v obci požiar, pri ktorom zhorelo 36 domov. Vďaka úsiliu obyvateľov sa podarilo požiar lokalizovať. Postihnutým obyvateľom poskytol drevo na opravu ich domov veľkostatkár Benda zo Stredných Plachtiniec. Po požiari sa ďalej obec vyvíjala priaznivo. Na jej území bola BANKA SLAVIA, dva obchody, dve krčmy, mliekáreň, bitúnok a dokonca i kino. Obec mala vlastného kováča, kolára a iných majstrov.

V roku 1936, následkom prietrže mračien a rozvodnenia potoka, sa pretrhla hať a voda zaplavila spodnú časť dediny. Zničený most bol v roku 1938 nahradený novým mostom. V tomto istom roku bolo založené potravinové družstvo, ktoré neskôr nahradilo spotrebné družstvo JEDNOTA.

Počas 2. svetovej vojny prechádzal dva týždne územím obce front. Obecná kronika hovorí: „Prvé nemecké jednotky prišli do obce 8. decembra 1944. Nikto sa im nepostavil do cesty, takže nič zvláštneho sa nestalo. I most ostal neporušený, čo je ojedinelý jav v takýchto časoch“. Za Nemcami prišli francúzski legionári. Boli to francúzski partizáni, ktorí bývali v miestnej škole. Sovietski vojaci prišli do obce 31. decembra 1944, o čom svedčí pamätná tabuľa na kultúrnom dome. Väčšina obyvateľov hľadala úkryt pred blížiacim sa frontom v Háji. Buď vo svojich pivniciach, alebo v kapitulskej pivnici, kam sa ich skrylo najviac. Front prebehol celkom ľahko, ale nie bez hmotných strát a strát na ľudských životoch.
Cez vojnu bol zriadený revolučný národný výbor, ktorý po prechode frontu nahradil miestny národný výbor. Vojaci Červenej armády nútili mužov kopať zákopy a rekvirovali zásoby potravín. Bolo poškodených viacero domov, odvlečená jedna židovská rodina a niekoľko ľudí zabitých. Miestni bojovali v okolí Hronskej Dúbravy.
V období 2. svetovej vojny (v roku 1943) bola obec elektrifikovaná.

Po skončení druhej svetovej vojny opäť vznikol česko-slovenský štát a Komunistická strana nastolila socialistickú diktatúru. Vtedy bol zatknutý katolícky kňaz Adolf Kejval, ktorý sa postavil proti jej zriadeniu. Uväznení boli aj tí obyvatelia, ktorí s ním spolupracovali. V roku 1955 dala Rožňavská kapitula svoje majetky do prenájmu občanom. V roku 1958 si občania zakladajú jednotné roľnícke družstvo. S vývojom poľnohospodárstva súvisí i vznik ÚKSUPu t. j. Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho v roku 1960. V roku 1968 bol postavený kultúrny dom.
V sedemdesiatych rokoch boli násilne vyvlastnené pozemky na úpätí Hájnického Kameňa a tamojšie vinohrady boli zrovnané so zemou. Na ich mieste však JRD vysadilo nové. V roku 1978 bola dokončená nová škola a hasičská zbrojnica.
K najnovším zmenám v obci patrí nový dom smútku, čiastočná elektrifikácia lokality Háj, obnovenie komunikácií a prebiehajúca plynofikácia obce.

5. júna 1995 postihla obec silná búrka s krupobitím, ktorá zničila celú úrodu a spôsobila veľké hmotné škody.

• Rímskokatolícky kostol sv. Martina biskupa, jednoloďová stavba s polygonálne ukončeným presbytériom a predstavanou vežou z roku 1935, postavená na mieste stredovekej stavby. Veža má v spodnej časti štvorhranný pôdorys, v hornej časti má skosené nárožia, je ukončená ihlancovou helmicou.

V súčasnosti má obec 598 obyvateľov a 216 domov. Bilancia rastu obyvateľstva je takáto: V roku 1778 mala obec 770 obyvateľov. Následkom moru, cholery, týfusu, hladu a bojov sa počet obyvateľov znížil na 560 (1948). Do roku 1996 sa počet zvýšil o dvoch obyvateľov.

• Ctibor Filčík (* 1920 – † 1986), herec
• Štefan Kvietik (* 1934), herec

• Poznámka: Celá kapitola Dejiny obce pravdepodobne čiastočne alebo kompletne vychádza z obecnej kroniky obce.

• Stredné Plachtince
• Horné Plachtince

• Oficiálna stránka obce

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dolné Plachtince