Cenzúra internetu

Cenzúra internetu je kontrola informácií, vrátane potláčania obsahu, ktorý bol na internete zverejnený.^[1] Často sa objavuje v súvislosti s bojom proti medzinárodnému organizovanému zločinu a terorizmu.^[2] Cenzúra internetu vo všeobecnosti obmedzuje tých, ktorí by prostredníctvom neho šírili „nežiaduce informácie“, ale aj tých, ktorí na internete takéto informácie hľadajú. Obmedzovanie, resp. blokovanie vyhľadávačov, sociálnych sietí a ďalších stránok je v tejto súvislosti známe nielen z Číny, ale aj z ďalších krajín.^[3] Najčastejšou podobou internetovej cenzúry je blokovanie obsahu (celých domén, serverov alebo webových lokalít), filtrovanie obsahu (napr. vo vyhľadávačoch), filtrovanie konkrétnych prípadov či udalostí, ktoré majú byť predmetom cenzúry. V extrémnom prípade môže cenzúra znamenať absolútnu kontrolu nad tím, kto v danej krajine bude mať k internetu prístup.^[4]

Prvá konferencia o potrebe obmedziť internetový obsah sa konala v Oklahoma City v apríli roku 1995. Na stretnutí sa diskutovalo o zamedzení prístupu k informáciám typu ako si pripraviť výbušniny. Vo februári 1996 americký Kongres schválil zákon o slušnosti a komunikácií (CDA), ako časť zákona o telekomunikáciách z roku 1996. CDA zakazoval nezákonné zobrazovanie pornografie a iného "neslušného" materiálu na počítačových sieťach, na ktoré mali prístup osoby mladšie ako osemnásť rokov. Neskôr však najvyšší súd USA v spore Reno v. ACLU zrušil CDA ako nariadenie porušujúce slobodu prejavu. Hoci CDA bolo protiústavné, existovali zástancovia, ktorí podporovali internetovú cenzúru a pripravovali nové právne predpisy o obmedzení prístupu a zverejňovania niektorých informácií. V roku 1998 senátor John McCain navrhol zákon nariaďujúci tzv. „Internet school filter“, ktorý požadoval, aby verejné školy filtrovali všetky materiály, ktoré považovali za "nevhodné" pre študentov. V roku 1998 však federálny súd rozhodol, že zákon porušuje prvý dodatok. V októbri toho istého roku kongres schválil zákon o ochrane detí online („Child Online Protection“, COPA), ktorý hovorí o pornografii ako škodlivom materiáli pre maloletých a preto je potrebné zaviesť kontrolu veku používateľov. V decembri 2000 kongres schválil zákon „Internet for children“ (CIPA), ktorý požaduje od verejných základných a stredných škôl a verejných knižníc inštalovať internetový softvér pre filtrovanie, inak príde o dotácie z federálnych fondov. V júni 2003 americký najvyšší súd uznal ústavnosť zákona CIPA, aj napriek veľkej nespokojnosti knihovníkov a používateľov.^[5]

• Blokovanie serverov a od registrovanie domén – cenzor sa môže ešte pred týmto krokom rozhodnúť, či server odpoja a budú blokovať akúkoľvek obsah alebo ho budú sledovať a zaznamenávať jeho činnosť.^[6]
• Blokovanie IP adresy – blokovanie odkazu v rámci siete, čo možno vykonať pomocou techniky, ako je IP blokovanie/filtrovanie, DNS manipulácia alebo filtrovanie HTTP proxy.^[6]
• Počítačové útoky na sieť – táto technika zabraňuje alebo obmedzuje prístup k určitým webovým stránkam a on-line službám ale len na obmedzený čas.^[5]
• „Uniform Resource Locator“ filtrovanie – URL reťazce sú kontrolované na cieľové kľúčové slová bez ohľadu na názov domény, ktorá je uvedená v URL. To má vplyv na HTTP protokol.

V súčasnosti prevláda spôsob filtrovania alebo internetovej cenzúry typu filtrovania IP. Filtrovanie IP sa používa na blokovanie alebo filtrovanie nežiaduceho obsahu obmedzením prístupu k určitej IP adrese. Jeho veľkou výhodou sú najmenšie náklady na prevádzku, nevýhodou nižší stupeň presnosti. Nevýhodu je aj to, že na jednej IP adrese môžu byť umiestnené viaceré webové lokality, čo spôsobuje nefunkčnosť ostatných webových stránok, ktoré nemajú s cenzurovaným obsahom nič spoločné. IP blokovanie je jednoduché prevádzkovať prostredníctvom routera z inej IP adresy.^[6]

Komerčných nástrojov na vykonávanie internetovej cenzúry je dostupných niekoľko. Možno ich rozdeliť do dvoch kategórií:^[6]

• hardvérové technológie – sú využívané na báze filtra alebo blokovania obsahu
• softvérové technológie – napr. „Deep Packet Inspection devices“ – hĺbkové skúmanie zariadenia paketov sú využívané na klasifikovanie sieťovej prevádzky. Mnoho z týchto filtračných softvérov sú vyvíjané interne.

SmartFilter je komerčne dostupný obsahový filter, ktorý bol vyvinutý v San Jose firmou Secure Computing. Tieto programy vytvárajú aj firmy ako Nokia, Siemens a ďalšie.^[6]

Mnoho rodičov vyhľadáva softvérové a hardvérové riešenia na zábranu prístupu svojich detí k neželanému obsahu ako je internetová pornografia, či násilie. Rodičia majú možnosť kúpiť si filtrovacie webové programy, ako je Net Nanny alebo CYBERsitter. Tieto programy majú zvyčajne rad možností; rodičia môžu vybrať, ktoré webové lokality majú mať obmedzený prístup. Napríklad CYBERsitter má 35 filtrov kategórií, vrátane pornografie a sociálnych sietí. Väčšina webových filtrov používajú dve hlavné techniky pre blokovanie obsahu:^[7]

• čierna listina – zoznam webových stránok, ktoré sú označené ako nežiaduce. Väčšina spoločností ponúka aktualizované zoznamy zadarmo. Akýkoľvek pokus o návštevu stránky zaradenej na čiernu listinu zlyhá.
• blokovanie kľúčových slov – pri tomto type blokovania softvér skenuje webové stránky. Program analyzuje stránku, či obsahuje určité kľúčové slová. Ak program zistí, že webová stránka nie je vhodná, blokuje k nej prístup.

Ďalšou možnosťou pre rodičov je nainštalovať firewall. Firewall poskytuje ochranu pred nebezpečným alebo nežiaducim obsahom. Môže byť softvér alebo hardvér. Pôsobí ako bariéra medzi Internetom a počítačovou sieťou. Povoľuje prístup len k bezpečnému obsahu. Vyžaduje väčšie zapojenie od správcu siete (v tomto prípade rodiča).^[7]

Najväčšia cenzúra na internete je nastolená v krajinách, kde vládne totalitný režim (Čína, Kuba, Irán, Severná Kórea, Sýria, Tunisko a ďalšie). Z týchto krajín má Čína najmodernejšie, najprísnejšie a sofistikované metódy. Okrem toho všetky tieto štáty majú zavedených niekoľko nových technológií zameraných na kontrolu prístupu k informáciám na internete.^[6] Cenzúrou internetu vo svete sa zaoberá hneď niekoľko organizácií. Jednou z najznámejších je Reportéri bez hraníc. Táto organizácia vedie vlastné zoznamy krajín, ktoré sa radia medzi "Nepriateľov internetu", a krajín tzv. "Pod dohľadom". V aktuálnej verzii zoznamu Nepriateľov Internetu je celkom 12 krajín, a to Mjanmarsko, Čína, Kuba, Egypt, Irán, KĽDR, Saudská Arábia, Sýria, Tunisko, Turkménsko, Uzbekistan a Vietnam.^[8]

Uvedené štáty sa spravidla snažia o totálnu kontrolu nad Internetom. Z Internetu vytvárajú úzko obmedzenú počítačovú sieť, kam sa osoba dostane iba so schváleným prístupom, a to iba na stránky vopred vybrané. Systematická represia užívateľov Internetu je v týchto krajinách bežná. Za najznámejší prípad internetovej cenzúry možno považovať firewall budovaný v Čínskej ľudovej republike, ktorý skoro znemožňuje tamojším obyvateľom prístup ku všetkým informáciám, ktoré čínska komunistická vláda považuje za nepohodlné. Na podobnom princípe je založená aj internetová cenzúra v Iráne, avšak s tým rozdielom, že v tejto krajine je hlavným predmetom záujmu potieranie stránok hlásajúcich rovnoprávnosť žien.^[9]

Cenzúra Internetu nie je v súčasnej dobe ničím výnimočným ani v demokratických krajinách, akými sú napríklad Rusko, Francúzsko, Taliansko, Veľká Británia či USA.

Internetová cenzúra je úplne bežnou súčasťou ľudského života, pretože nemožno zabúdať aj na menšie prípady cenzúry, aké sa vyskytujú napr. v diskusných fórach. Hoci zásahy povereného moderátora do obsahu diskusie môžu pôsobiť ako obmedzovanie slobody slova, prevádzkovateľ komerčného serveru má k takémuto konaniu plné právo.^[10]

• Internet
• World Wide Web
• SEO optimalizácia
• Webový prehliadač
• E-mail
• Netiketa
• Weblog
• Balík internetových protokolov
• Internetológia