Štefan Osuský

Štefan Osuský
slovenský právnik, diplomat, politik a pedagóg
Štefan Osuský v roku 1939
Bývalý mimoriadny a splnomocnený vyslanec Československa v Spojenom kráľovstve
V úrade október 1918 – január 1921
Bývalý mimoriadny a splnomocnený vyslanec Československa a Česko-Slovenska vo Francúzsku
V úrade január 1921 – jún 1940
Bývalý štátny minister vlády Dočasného štátneho zriadenia československého
V úrade 22. júl 1940 – 31. marec 1942
Bývalý člen Štátnej rady československej
V úrade 12. október 1941 – 31. marec 1942
Bývalý podpredseda Rady slobodného Československa
V úrade 25. február 1949 – 1973[?]
Biografické údaje
Narodenie	31. marec 1889 Brezová pod Bradlom, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko)
Úmrtie	12. september 1973 (84 rokov) Herndon, Virgínia, Spojené štáty
Alma mater	Concordia College University of Chicago
Profesia	právnik, diplomat, politik, univerzitný pedagóg
Národnosť	slovenská
Vierovyznanie	evanjelik
Rodina
Manželka	Paulína, rod. Vachková[1]
Odkazy
	Štefan Osuský (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Štefan Osuský, Ph.D., J. D. (iné zápisy mena: Stephen Osusky, Stefan Osusky, Štěpán Osuský; * 31. marec 1889, Brezová pod Bradlom, Rakúsko-Uhorsko, dnes Slovensko – † 27. september 1973, Herndo­n, Virginia, Spojené štáty) bol slovenský právnik, diplomat, politik a univerzitný pedagóg.

Po tom, čo v USA vyštudoval a pracoval v advokátskej kancelárii v Chicagu, pôsobil aj ako funkcionár slovenských krajanských spolkov. V máji 1916 bol vyslaný ako zástupca Slovenskej ligy v Amerike za Masarykom do Londýna a z jeho poverenia potom do Paríža, kde nadviazal spoluprácu s Edvardom Benešom a Milanom Rastislavom Štefánikom. Osobne podporil vznik Československej národnej rady v roku 1916 a pôsobil aj v Národnom výbore česko-slovenskom počas prvej svetovej vojny. Koncom októbra 1918 sa zúčastnil na rokovaní zástupcov domáceho a zahraničného odboja v Ženeve o budúcej podobe štátu.

Po vzniku ČSR bol veľvyslancom v Londýne a následne v Paríži. Novovzniknutú republiku zastupoval v roku 1919 na Parížskej mierovej konferencii a za Česko-Slovensko (ako veľvyslanec v Londýne spolu s ministrom zahraničných vecí Benešom) podpísal v júni 1920 aj Trianonskú mierovú zmluvu.

V rokoch 1922 – 1937 bol podpredsedom Finančnej kontrolnej komisie pri Spoločnosti národov. Počas druhej svetovej vojny bol významným predstaviteľom zahraničného odboja, v ktorom pre nezhody ohľadne postavenia Slovákov v ČSR a odpor voči náklonnosti k Sovietskemu zväzu vystupoval v opozícii voči Benešovi. Do obsadenia Francúzska nemeckým vojskom pôsobil v Paríži, kde 21. marca 1939 založil Ústredný výbor zahraničnej akcie vo Francúzsku a v novembri 1939 spolu s Milanom Hodžom Slovenskú národnú radu, ktorá sa v januári 1940 zlúčila s Českou národnou radou do Česko-slovenskej národnej rady. V Londýne bol 22. júla 1940 vymenovaný za štátneho ministra vlády Dočasného štátneho zriadenia československého a 13. októbra 1941 za člena Štátnej rady, avšak 31. marca 1942 ho Beneš pozbavil funkcií a následne v odboji stratil reálny politický vplyv. Následne pôsobil v Spojených štátoch ako prednášajúci na univerzite a po roku 1949 bol zároveň podpredsedom Rady slobodného Česko-Slovenska.

Jeho otec bol Štefan Osuský, pracoval ako garbiar, matka bola Judita Osuská, rodená Čierna.^[1]

Štefan Osuský sa narodil 31. marca 1889 v Brezovej v „starej, národne uvedomelej“ evanjelickej rodine garbiara Štefana Osuského a jeho manželky Paulíny, rod. Vachkovej. Po absolvovaní brezovskej evanjelickej ľudovej školy rok študoval na lýceu vo Viedni (1901 – 1902), ako „to bolo zvykom u väčšiny brezovských evanjelických rodín“,^[2] a následne pokračoval v štúdiu na Evanjelickom lýceu v Bratislave (1902 – 1905). Na jar 1905 navštívil lýceum údajne^[3] minister kultu a školstva gróf Albert Apponyi. Osuský túto udalosť vylíčil v pripravovanom rukopise svojej autobiografie nasledovne:

„	Na jar 1905 prišiel do lýcea na inšpekciu vtedajší minister kultúry a výučby, gróf Apponyi. Do našej triedy prišiel na hodinu latiny. Latina bola môj najobľúbenejší predmet, a preto som v nej vynikal pred ostatnými spolužiakmi... Po skúšaní si ma gróf Apponyi zavolal a opýtal sa ma po maďarsky: ‚Ako sa voláš, chlapče?‘ Odpovedal som: ‚Volám sa Osuský.‘ ‚Odkiaľ si?‘ ‚Z Brezovej.‘ On na to: ‚Brezová... to je miesto, ktoré plodí všetky revolúcie proti Maďarom. Ale ty budeš dobrý Maďar.‘ Nepýtal sa ma, či budem dobrým uhorským občanom, ale jednoducho povedal, že budem dobrým Maďarom. Spomenul som si na otca, ktorý ma vždy varoval, aby som sa nemiešal do politiky... Premyslel som si preto, ako odpovedať. Nemohol som predsa prisvedčiť, že budem dobrým Maďarom, ani by som to zo seba nebol dostal, a tak som mlčal...	“
– Štefan Osuský v pripravovanom rukopise vlastnej autobiografie.[4]

Osuský ďalej uviedol, že Apponyi si jeho mlčanie vysvetlil ako urážku a ešte v ten deň od riaditeľa lýcea požadoval potrestať Osuského vylúčením zo školy. Profesor latinčiny Lajos Losonczi Osuského ubezpečoval, že na incident sa zabudne. Po prázdninách, pri zápise na nasledujúci školský rok mu však oznámil, že sa tak nestalo. a poradil mu, aby sa nezapisoval a ostal doma – predpísal mu, čo má študovať, a inštruoval ho, aby na konci školského roka prišiel na skúšku. Avšak už začiatkom roku 1906 ho Losonczi nečakane pozval do Bratislavy, kde ho informoval, že Apponyi trvá na Osuského vylúčení nielen z lýcea, ale aj zo všetkých škôl v Uhorsku. To viedlo 16-ročného Osuského k odchodu do Chicaga v štáte Illinois v Spojených štátoch, kde žila jeho sestra.^[5]

Osuského príbeh však isto nie je pravdivý, a nemožno vylúčiť ani to, že je účelovo vymyslený, pretože gróf Albert Apponyi sa stal ministrom školstva a kultu až 8. apríla 1906, teda v deň, keď sa Osuský nachádzal na lodi plaviacej sa po Atlantiku.^[3]

Osuský emigroval do Spojených štátov na lodi Seidlitz, ktorá vyplávala z Brém 31. marca 1906 a 12. apríla dorazila do New Yorku, odkiaľ potom pricestoval vlakom do Chicaga k svojej rodine. Jeho švagor Ján Svatík vlastnil obchod s kožami a vlnami, kde mu ponúkol prácu. Osuský mu v obchode istý čas vypomáhal, avšak keďže jeho prvoradým cieľom bolo získať vzdelanie, v roku 1908 nastúpil na štúdium na nemecko-anglickom Concordia College v Springfielde v Illinois, kde vychovávali luteránskych pastorov pre illinoiskú nemeckú komunitu. Tu sa ako plynulo nemecky hovoriaci študent naučil po anglicky a oboznámil s európskymi cirkevnými i politickými dejinami. Po absolvovaní trojročného štúdia ho slovenská evanjelická komunita v štáte Wisconsin požiadala, aby tam vyučoval deti slovenčinu, preto krátky čas pôsobil v mestečkách Cudahy a Racine. Táto práca ho však neuspokojovala. Vrátil sa do Chicaga, kde sa prihlásil na štúdium geológie na University of Chicago.^[6]

„	Nastal problém, pretože mi chýbali dokumenty k štúdiu na uhorskom lýceu, pričom som ich nemohol získať. Vyzvali ma, aby som napísal test v angličtine. Nakoľko som mal hlbšie vzdelanie v latinčine než v angličtine, umožnili mi, aby som anglický text preložil do latinčiny a nie naopak. Testom som prešiel a bol som prijatý pod podmienkou, že absolvujem ročné štúdium anglickej literatúry. Nikdy som tak nečinil.	“
– Štefan Osuský v interview z 5. apríla 1967

Po prvom roku štúdia dostal od profesora Clementa Atwooda ponuku zúčastniť sa geologickej expedície v provincii Saskatchewan v Kanade. Jeho výskumná správa bola prijatá kladne, a preto sa po roku opäť zúčastnil expedície, tentoraz v amerických Skalnatých vrchoch. Osuského výskumná správa zo Skalnatých vrchov, ktorú jeho profesor odoslal na University of Wisconsin, mu zabezpečila ponuku, aby svoje štúdium dokončil vo Wisconsine; následne pôsobil na tamojšej univerzite ako docent geológie. Osuský sa však rozhodol doštudovať v Chicagu, kde v tom čase externe pôsobili uznávaní odborníci profesori Edward Chamberlain a John Salisbury. Vďaka účasti na expedíciách sa mu podarilo získať dostatok kreditov. Popri geológii študoval i politológiu, sociológiu a psychológiu, ktorých štúdium v roku 1913 ukončil získaním titulu Bachelor of Philosophy (Ph.B.).^[7]

Neskôr odmietol lákavú ponuku zúčastniť sa na výskumnom projekte na Aljaške, ktorý by ho voviedol do trojročnej izolácie v zajatí snehu v období, keď udalosti v Európe, ktoré so záujmom sledoval, naberali rýchly spád. Roku 1916 získal titul doktora práv.^[8]

Už od svojho príchodu do USA sa angažoval v krajanskom hnutí, najprv v Českom národnom združení, neskôr v Slovenskej lige. Roku 1915 založil krajanské noviny Slovenské slovo a Slovenský týždenník. Roku 1916 sa stal podpredsedom Slovenskej ligy, ktorá ho vzápätí vyslala do Európy, aby dohodol spoluprácu s česko-slovenským zahraničným odbojom. Jeho úlohou bolo presadiť prijatie princípov Clevelandskej dohody.

V Paríži sa stal spolupracovníkom Československej národnej rady, ktorej cieľom bolo rozbitie rakúsko-uhorskej monarchie a vytvorenie nového štátneho útvaru Čechov a Slovákov.

„	Osuský po vypuknutí vojny cítil povinnosť niečo vo vojne robiť... Pretože pre ponorkovú vojnu obyčajné lode už nejazdili, vyhľadal si nákladnú loď, vezúcu vojenský materiál, a tak sa dostal ku mne do Londýna. Svojou znalosťou maďarských vecí a osôb dokázal poukázať na nesprávnosti, ktorých sa vtedy dopúšťali Károlyi a Jászi (i najslušnejší Maďari sa vo svojej vojenskej rozčúlenosti spoliehali na neznalosť maďarských vecí u Francúzov a Angličanov, dopúšťali sa dvojakosti a rozmanitých nepresností a niekedy aj falšovania), takže i maďarské listy, ktoré Maďari chceli získať pre Dohodu, neúprimnosť Maďarov doznávali a odsudzovali.	“
– Světová revoluce, str. 372, T. G. Masaryk, ČIN – Praha, 1938

V rokoch 1917 – 1918 pôsobil ako riaditeľ Česko-slovenskej tlačovej kancelárie v Ženeve. V dňoch 8. až 10. apríla 1918 zastupoval v Ríme spolu s M. R. Štefánikom Slovákov na Kongrese utláčaných národov.

„	Osuský preukazoval Herronovi cenné služby prekladmi maďarských a iných prameňov, ako aj svojimi komentármi k nim a samostatnými memorandami o hlavných udalostiach a osobách. Osuský napríklad bol v Ríme na kongrese rakúsko-uhorských národov a podával o ňom Herronovi správy; rovnako mu podával správy o celom našom hnutí za hranicami i doma a vôbec o tom, čo bolo politicky dôležité.	“
– Světová revoluce, str. 373, T. G. Masaryk, ČIN – Praha, 1938

Roku 1918 pomáhal organizovať česko-slovenské légie v Taliansku, ktoré boli zakladané napriek tomu, že medzinárodné dohody zakazovali budovať jednotky z nepriateľských zajatcov.^[9]

Po vzniku Česko-Slovenska začal pôsobiť v diplomatických službách novej republiky. Od októbra 1918 pôsobil ako diplomatický zástupca vo Veľkej Británii. Ako generálny tajomník česko-slovenskej delegácie sa v rokoch 1919 – 1920 zúčastnil parížskej mierovej konferencie. 4. júna 1920 vo Veľkom Trianone podpísal ako mimoriadny a splnomocnený vyslanec ČSR na parížskej konferencii Trianonskú mierovú zmluvu s Maďarskom.

Významne sa podieľal na činnosti novovzniknutej Spoločnosti národov, v rokoch 1921 – 1932 pôsobil v „Reparačnej komisii“, kde okrem Česko-Slovenska zastupoval aj Poľsko, Juhosláviu, Rumunsko a Grécko. Od roku 1922 bol predsedom Kontrolnej komisie, túto funkciu vykonával štrnásť rokov. Pôsobil aj v „Delimitačnej komisii“, ktorej úlohou bolo stanovenie nových hraníc v Európe.

Od roku 1921 pôsobil ako česko-slovenský veľvyslanec vo Francúzsku, kde sa výrazne angažoval v rozvíjaní česko-slovensko-francúzskych vzťahov, o ktoré ČSR opierala svoju medzinárodnú bezpečnosť. Na tomto poste zotrval až do druhej svetovej vojny.

Po zvolení Edvarda Beneša za prezidenta ČSR v roku 1935 sa v diplomatických kruhoch Európy počítalo s menovaním Osuského na pozíciu ministra zahraničných vecí Česko-Slovenska. Kvôli Benešovi k tomu nedošlo: „Lepšie mu vyhovoval minister vykonávajúci jeho predstavy (stal sa ním Kamil Krofta), ktorý neohrozí jeho pozíciu muža číslo jeden v československej zahraničnej politike. A Osuský bol v tom čase snáď jediný, ktorý ho mohol o toto výslnie pripraviť.“^[10]

Po rozbití Česko-Slovenska v marci 1939 odmietol vydať vyslanectvo a udržal úrad v činnosti. Začal organizovať československý zahraničný odboj. 2. októbra 1939 podpísal s francúzskym premiérom Daladierom „Zmluvu o obnovení česko­slovenskej armády vo Francúzsku“. Jeho aktivita však narazila na odpor najmä u Beneša. V novembri 1939 sa síce stal členom Československého národného výboru, ktorý založil Beneš, a v júli 1940 bol vymenovaný za ministra česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne, ale vzťahy s Benešom sa zhoršovali. Spory s Benešom sa týkali najmä otázok zahraničnej politiky, organizácie česko-slovenského zahraničného odboja, povojnového usporiadania republiky a vyriešenia slovenskej otázky. V marci 1942 ho Beneš zbavil všetkých funkcií a Osuský sa stiahol do úzadia.

Začal prednášať dejiny diplomacie a medzinárodných vzťahov na Oxfordskej univerzite. Na jar 1945 odišiel do USA, kde sa stal profesorom na Colgate University v Hamiltone. Po februári 1948 sa angažoval v „Rade slobodného Československa“. Prezentoval sa aj ako publicista-politológ, vo svojich knihách a štúdiách sa venoval dejinám a prítomnosti česko-slovenskej politiky a medzinárodných vzťahov. Zomrel v Herndo­ne pri Washingtone 27. septembra 1973.

V roku 1992 mu bol in memoriam udelený Rad T. G. Masaryka I. triedy. V roku 2001 mu bol in memoriam udelený Rad Bieleho dvojkríža II. triedy.

V roku 1995 scenárista a režisér Fedor Bartko nakrútil o Štefanovi Osuskom dokumentárny film pod názvom Spomienka nikdy nesklame (Slovenská televízia Bratislava).

• Michálek, Slavomír (1999), Diplomat Štefan Osuský (1. vyd.), Bratislava: Veda, ISBN 80-224-0565-5 
• Holec, Roman (2022), Trianon : triumf a katastrofa (2. vyd.), Bratislava: Marenčin PT, ISBN 978-80-569-0939-3 

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Štefan Osuský
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Štefan Osuský

• Záznam o narodení a krste v matrike riadok 41 - evanjelická cirkev Brezová pod Bradlom
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.