Přemysl Otakar II.

Přemysl Otakar II. (* približne rok 1233 – † 26. august 1278, Dürnkrut, Moravské pole v Rakúsku) bol moravský markgróf (od r. 1247), rakúsky (r. 1251), štajerský (od r. 1261), korutánsky a kraňský (od r. 1269) vojvoda, český kráľ (od r. 1253, korunovácia r. 1261) z rodu Přemyslovcov, druhorodený syn kráľa Václava I. a Kunhuty Švábskej.

Narodil sa (podľa legendy v meste Městec Králové) v časoch, kedy český štát, vzbudzujúci rešpekt rozlohou, bohatstvom ložísk drahých kovov a napokon i výbojnou politikou svojich vládcov, bol európskou veľmocou a přemyslovská dynastia ho pozdvihla medzi najpoprednejšie krajiny vtedajšej Európy.

Súbežne s ušľachtilými prvkami gotického slohu ohlasujúce revolučnú zmenu v architektúre prenikal do českých krajín zo západnej Európy duch rytierstva. Na dvore Přemyslovho otca našiel živnú pôdu. Sám Přemysl vyrastal v presvedčení, že rytierske ideály sú cnosťou a ozdobou jeho urodzeného pôvodu.

Napriek všetkým prednostiam, ktorými oplýval, bol v nástupníckej hierarchii až druhý po svojom staršom bratovi Vladislavovi. Podľa zvyklostí bol predurčený pre kňazskú dráhu. Začiatkom roka 1247 však Vladislav nečakane zomrel bez mužských potomkov a pred Přemyslom, teraz už moravským markgrófom, bola razom voľná cesta ku kráľovskej korune. Tým mal byť jeho vstup na českú historickú scénu bezproblémový. Skupina predákov šľachty, nespokojných s panovaním Václava I., bez kráľovho vedomia zvolila 31.7.1247 Přemysla spoluvladárom s titulom mladší kráľ a postavila ho do čela odboja proti jeho otcovi. Voľba Přemysla predstavovala zjavnú vzburu a ako Přemysl, tak i predáci šľachty, ktorí ho zvolili, predpokladali, že kráľovi neostáva, než sa s daným stavom zmieriť.

Přemyslovo spoluvladárstvo trvalo napokon iba dva roky, hoci pre Přemysla začalo veľmi sľubne. Kráľ Václav, opustený väčšinou šľachty, musel najprv s voľbou súhlasiť. Čoskoro sa však presvedčil, že situácia je vážna. Za synom stála šľachta, ktorá ho nenávidela, na jeho strane bola iba malá skupina stúpencov, vyzývajúca ho k tvrdému zákroku proti synovi. Bolo zrejmé, že situáciu vyrieši iba bojové stretnutie. Kráľ však vidiac synovu prevahu, utiekol do Meissenu.

Přemysl sa stal jediným vládcom krajiny a bez rozpakov začal používať kráľovský titul. Uvedomoval si však, že všetci otcovi stúpenci predstavujú pre jeho postavenie neustálu hrozbu. Preto sa na jeseň roku 1248 vypravil na čele malého vojska aby dobyl ich baštu, mesto Most. Tu však prišlo k ráznemu obratu situácie. Václavovi stúpenci prepadli pod Mostom jeho vojnový tábor a pripravili mu porážku. Zavŕšením Přemyslovho pádu bol rozpad jeho koalície. O dva mesiace už Přemysl s otcom vyjednával. V auguste 1249 potom Václavovo vojsko obľahlo Pražský hrad a dobylo ho. Přemyslovi neostávalo nič iné, ako sa pred otcom pokoriť a Václav I. si dal záležať, aby táto kapitulácia bola okázalá a vyvolala čo najväčší ohlas ako medzi priateľmi, tak hlavne u protivníkov. Aby syna potrestal, naoko ho pozval na rokovanie na hrad Týřov. Tu bol Přemysl so svojimi stúpencami zatknutý a odvedený na hrad Přimda.

Václav I. si ale uvedomoval, že Přemysl je jeho jediným dedičom, a jeho smrť by ohrozila celú dynastiu a ďalšiu existenciu českého štátu. Preto ho po niekoľkých týždňoch z hradného väzenia prepustil a poslal ako markgrófa na Moravu. Dlho boli vzťahy otca a syna naštrbené, ale spoločná politika ich opäť spojila.

Ich prvý spoločný krok prišiel v roku 1251. V polovici 13. storočia sa totiž přemyslovskému rodu naskytla vynikajúca príležitosť rozmnožiť rodové panstvo o dedičstvo Babenbergovcov. Bolo to úctyhodné dedičstvo, skladajúce sa z rakúskeho a štajerského vojvodstva.

V roku 1246 zomrel posledný rakúsky vojvoda Fridrich II. z babenbergskej dynastie bez mužského potomka. Tzv. privilegium minus potvrdzovalo ženám dynastie právo na uvedené územia, a s ich rukou ich mohol získať ktorýkoľvek z nápadníkov. V roku 1251 predstavitelia rakúskej šľachty navrhli českému kráľovi Václavovi I., aby sa ujal osirelých babenbergských dŕžav. Ten neodmietol a ako ich spravovateľa ustanovil svojho syna Přemysla Otakara. Přemysl aby svoju pozíciu upevnil aj po právnej stránke, v r. 1252 sa oženil so starnúcou Margarétou, najstaršou sestrou zosnulého vojvodu.

Tento výsostne politický zväzok mu však veľa osobného šťastia nepriniesol. Splnil však základný očakávaný cieľ: garantoval územný zisk pre rod Přemyslovcov a výrazne posilnil ich pozíciu v Európe. Bolo to nerovné spojenie a už mnohí súčasníci ho komentovali rôznymi ironickými poznámkami. Budúci Přemysl Otakar II. sa stal pánom Rakúska a Štajerska. No ťažko mohol dúfať, že ho vyše päťdesiatročná Margaréta obdarí deťmi a zabezpečí pokračovanie přemyslovskej dynastie.

Vedel, že je iba otázkou času, kedy príde k rozluke manželstva. Tejto myšlienke podriadil i svoje kroky ohľadne vlastnej korunovácie, ktorú odložil na neskôr. Nechcel, aby spolu s ním bola korunovaná i Margaréta, pretože potom by bola rozluka oveľa komplikovanejšia.

Přemysl Otakar tak vstúpil do európskej politiky činom vzbudzujúcim súčasne posmech i obavy. O svoje vyženené územia musel však bojovať, pretože sa prihlásili i iní uchádzači. Predovšetkým to bol uhorský kráľ Belo IV., ktorý na Přemyslov sobáš reagoval rovnako. V roku 1252 oženil svojho synovca Romana Haličského s Margarétinou neterou Gertrúdou, tiež držiteľkou privilégia. Zároveň bol odhodlaný svoje nároky presadiť i silou. V nasledujúcich dvoch rokoch vtrhli uhorské vojská do Rakúska a prenikli i na Moravu. Přemysl bol nútený zastaviť bezbrehé vyčíňanie Belových vojsk za cenu straty časti Štajerska v prospech uhorského kráľa; mierová zmluva bola uzatvorená v roku 1254.

22. septembra 1253 v Kráľovom Dvore pri Beroune zomrel kráľ Václav I. Přemysl Otakar sa stal samostatným vládcom. Kvôli prevzatiu vlády sa musel ponáhľať z Rakúska do Prahy (údajne kvôli Přemyslovej neprítomnosti v Čechách bolo nútené utajiť Václavovu smrť).

Na jeseň roku 1254 sa pripravovalo nové vojnové ťaženie na pomoc Rádu nemeckých rytierov proti pohanským Prusom. V decembri 1254 sa vojská vydali na cestu. Úspech proti slabej obrane nepriateľa sa dostavil, no jediným očividným výsledkom výpravy bolo v roku 1255 založenie mesta Kráľovec (nem. Königsberg, dnešný Kaliningrad v Kalinigradskej oblasti v Rusku), pomenovaného na panovníkovu počesť.

Pred Přemyslom po úspechu v krížovom ťažení vyvstal posledný cieľ – zisk rímskej koruny. Bol si vedomý svojej moci a to v ňom vzbudzovalo oprávnené nádeje na rímsku korunováciu. No ríšske kniežatá a ostatní európski panovníci si neželali, aby sa novým rímskym kráľom stala osobnosť tak výrazná a nezávislá ako český kráľ, pretože po nástupe k moci by razom oslabilo ich postavenie a vplyv. Přemysl po návrate z Pruska začal vyjednávať s Viliamom Holandským, aby odstúpil a uvoľnil tak miesto pre neho. Opätovne sa púšťal do aktivít, ktoré mu mali zaistiť rímsky trón. Ich neúspech ho napokon odradil a keď v roku 1256 Viliam Holandský zomrel, Přemysl Otakar, po matke sám pôvodom z cisárskeho rodu Štaufovcov, ani nevystúpil medzi kandidátov. Naopak, začal podporovať dvoch vystúpivších adeptov, kastílskeho kráľa Alfonza i syna anglického kráľa Jána Bezzemka Richarda Cornwallského. Oboch uznal za rímskych kráľov a od Richarda prijal dokonca titul „ochranca majetku korunného vpravo od Rýna“. Ovládal tak fakticky časť ríšskeho majetku. I keď sám odmietol cisársky titul bol najmocnejším vladárom v ríši, čo si uvedomovali i ríšske kniežatá, pre ktorých bol príliš silným mužom.

V Přemyslových plánoch po neúspechu na ríšskom politickom kolbisku dozrievala myšlienka opätovného získania štajerských dŕžav, odstúpených v roku 1254 Uhorsku. Vzhľadom na platnosť mierovej zmluvy musel ich získať silou. Prvým krokom k tomuto cieľu bola Přemyslova vojenská výprava do Bavorska v roku 1257. Povzbudený predchádzajúcim úspechom v Pobaltí podcenil prípravy na ťaženie i silu protivníka, čo sa mu vypomstilo. Proti značne presile jeho vojsko utrpelo zdrvujúcu porážku a český kráľ bol nútený uzavrieť s kniežaťom Henrichom Dolnobavorským zahanbujúci mier. Napriek tomu, že tento neúspech neohrozil postavenie Českého kráľovstva, prestíž Přemysla Otakara ako vojvodcu veľmi utrpela.

Uhorský kráľ Belo IV. vidiac porazeného českého kráľa, chcel situáciu využiť. Koncom roku 1259 vpadli uhorské vojská do Korutánska a tým vyprovokovali Přemysla Otakara k odvetnej akcii. Začiatkom nasledujúceho roku boli Uhri z dobytých území vytlačení. Přemysl mal späť celé babenberské dedičstvo, no rozhodujúci bojový konflikt už nebolo možné odvrátiť. Vzhľadom na nepriaznivé ročné obdobie sa však obaja králi dohodli na prímerí, ktoré trvalo do 24. júna 1260. V lete, po horúčkovitých prípravách, už nič nestálo v ceste k otvorenému boju.

V júli 1260 sa spojené vojská českého kráľa, posilnené štajerskými, sliezskymi, brandenburskými a korutánskymi bojovníkmi stretli pri Kressenbrunne, rakúskej obci ležiacej na pravom brehu rieky Morava s vojskom uhorského Bela IV. posilneným poľskými a ruskými jednotkami v bitke, ktorá mala vyriešiť nielen problém územného nároku ale i to, ktorá z krajín získa čelné postavenie v stredoeurópskom politickom priestore. Bitka sa skončila porážkou uhorského kráľa a podpisom mierovej zmluvy vo Viedni. Uhorsko stratilo s definitívnou platnosťou Štajersko a jeho súperenie s přemyslovskými Čechami o vplyv v Európe na dlhú dobu skončilo.

Úspech pri Kressenbrunne ešte viac posilnil Přemyslovo sebavedomie a dodal mu odvahy na vyriešenie problému s rozlukou jeho manželstva. Jeho nárok na štajerské a rakúske dŕžavy bol nespochybniteľný, čo nemohlo zmeniť ani prípadné rozlúčenie s Margarétou Babenberskou. Najprv sa pokúsil vyriešiť problém kompromisom. Obrátil sa na pápeža Alexandra IV. a požiadal ho, aby uznal za legitímne jeho deti s dvornou dámou Anežkou z Kuenringu, zvanou Palcerík. Prekvapila ho pápežova odpoveď, v ktorej síce legitimitu jeho nemanželských detí potvrdil, no odmietol uznať nástupníctvo na tróne jeho syna z tohto vzťahu Mikuláša. To ešte viac utvrdilo Přemysla v správnosti rozhodnutia a napriek pápežovmu stanovisku sa s Margarétou rozviedol. Ako zámienku použil Margarétin pred mnohými rokmi zložený rehoľný sľub, ktorý nebol nikdy zrušený.

Po rozvode manželstva sa začal obzerať po neveste, ktorá by zodpovedala jeho postaveniu a dynastickým zámerom. Voľba padla na Kunhutu, iba šestnásťročnú vnučku kráľa Bela IV. Sobáš s mladou a krásnou Kunhutou prinášal Přemyslovi nielen nádej na potomstvo, ale i reálne vyhliadky na splnenie dlhoročného sna – získať v uhorskom kráľovi oddaného spojenca. Po sobáši bola mierová zmluva medzi oboma panovníkmi spečatená. Potvrdením zmluvy bola i svadba Přemyslovej netere Kunhuty s najmladším synom uhorského kráľa Belom v roku 1264.

Svadba sa konala 25.10.1261 v Pressburgu a hneď po nej sa mladá nevesta vydala na cestu do Prahy. 25.12.1261 sa konala slávna korunovácia Přemysla i jeho mladej manželky na českých panovníkov. Až od tejto chvíle sa Přemysl Otakar II. oficiálne tituloval českým kráľom (dovtedy sa tituloval Pán Kráľovstva českého). O niekoľko mesiacov nový pápež Urban IV. schválil rozluku prvého Přemyslovho manželstva.

Po usporiadaní si rodinných pomerov sa opäť mohol venovať povinnostiam vládcu. Nasledovali najslávnejšie roky jeho vlády, v ktorých sa sústredil na rozširovanie rodových území. V roku 1267 podnikol neúspešnú vojnovú výpravu do Bavorska a o rok nato smerovali jeho vojská opäť na krížovej výprave na Východ. Po zisku Štajerska a Rakúska, roku 1266 obsadil Chebsko a pripojil ho ako dedičstvo po matke k českému štátu; od roku 1269 sa po smrti Oldricha Sponheimského stal vládcom Korutánska a väčšej časti Kraňska. V rozširovaní území pokračoval v roku 1270 pripojením provincie Pordenone. Jeho moc teraz siahala až k Jadranskému moru. Nikdy predtým ani nikdy potom nedosiahol český štát takú rozlohu. O jeho veľkosti svedčí to, že na kráľovskej pečati bolo vymenovaných deväť krajín, ktorým vládol.

S rozširovaním jeho moci však rástlo i nebezpečenstvo, ktoré sa stávalo hrozbou jeho postaveniu. K zvyšujúcemu sa odporu proti jeho prílišnej moci zo strany ríšskych kniežat pridružilo sa nebezpečenstvo v jeho vlastnej krajine. Nárast moci a bohatstva domácej šľachty ju posmelil k protivládnym vystúpeniam. Množili sa prípady otvorených vzbúr. V roku 1265 bol nútený potlačiť sprisahanie českej a rakúskej šľachty; v roku 1268 sa vo väzení ocitlo niekoľko vodcov sprisahania v Štajersku.

Přemyslova expanzívna politika zasiahla i územie terajšieho Slovenska. V otázke územných sporov sa dostal do kontaktu s kráľom Štefanom V. Nový uhorský kráľ nemohol zabudnúť na to, že Přemysl Otakar ho pripravil o údel v Štajersku. V polovici októbra 1270 sa obaja panovníci stretli v Pressburgu a dohodli sa na dvojročnom mieri. Uhorský kráľ však dohodu nedodržal a v čase, keď bol Přemysl Otakar zaneprázdnený problémami v Korutánsku, uhorské vojská podnikli pustošivé vpády do Rakúska. Pri odvetnej výprave vojská Přemysla Otakara II. v apríli 1271 vtrhli do Uhorska, prešli Dunaj (podľa letopisov nechal Přemysl postaviť pre svoje vojská celkom štyrikrát drevený most cez rieku) a obsadili Devín, Stupavu, Svätý Jur, Pezinok, Nitru, kde vypálil mesto a hrad.^[1] Následne 21. mája 1271 zvíťazil nad Štefanom v bitke pri Rábe. Vojna sa skončila mierom, podpísaným 2. 6. 1271 v Pressburgu, v ktorom sa obe strany dohodli na zachovaní dovtedajšieho stavu. Uhorský kráľ (vtedy už Ladislav IV. Kumánsky) však ani túto zmluvu nedodržal a v roku 1273 vypukla nová česko-uhorská vojna. V nej bolo spustošené juhozápadné Slovensko až po Nitru, kde opakovane vypálil mesto a hrad^[1]a obsadil pohraničné hrady v Zadunajsku. Uhorsko, oslabené vnútornými bojmi oligarchov, nebolo schopné čeliť sile Přemyslových vojsk. Od roku 1273 nasledujúcich päť rokov bol Pressburg v rukách českého kráľa. Tento stav trval až dovtedy, keď sa Přemysl Otakar musel v roku 1276 vzdať svojich nárokov v Rakúsku, Štajerku a Korutánsku v prospech Albrechta I. Habsburského.

V roku 1272 sa smrťou Richarda Cornwallského uvoľnil rímsky trón. Pretože jeho protivník Alfonz Kastílsky nezískal podporu pápeža Gregora X., Přemysl predpokladal, že teraz nastala príhodná chvíľa uchádzať sa o zvolenie. Cítil sa takmer istým rímskym kráľom. Napriek jeho túžbe bolo zrejmé, že jeho kandidatúra u ríšskych kurfirstov nemá najmenšie vyhliadky na úspech. To sa i potvrdilo a 29. septembra 1273 vo Frankfurte nad Mohanom zvolili za rímskeho kráľa chudobné a neznáme knieža – Rudolfa Habsburského. Boli presvedčení, že v ňom získajú servilného a poddajného kráľa. Na veľké prekvapenie ríšskych kniežat sa čoskoro ukázalo, že Rudolf napriek svojej doterajšej bezvýznamnosti je silnou osobnosťou, ktorý sa túži presadiť ako húževnatý a energický panovník.

Přemysl prijal správu o Rudolfovom zvolení s veľkým rozhorčením. Protestoval proti voľbe a súčasne vyhlasoval, že voľbu Rudolfa Habsburského nikdy neuzná a ani neprevezme od neho svoje krajiny ako léno. Odmietol sa i zúčastniť na Rudolfovej korunovácii v Cáchach a vzdať mu ako novému rímskemu kráľovi povinný hold. V roku 1274 bol Rudolfom Habsburským zbavený vlády nad rakúskymi krajinami a bola nad ním vyhlásená ríšska a pápežská kliatba. Na dôvažok ako dôsledok posilňovania kráľovskej moci povstala proti nemu šľachta alpských krajín i českého štátu (napr. mocný rod juhočeských Vítkovcov). Přemysl Otakar aby odvrátil nebezpečenstvo hroziace z dvoch strán musel pred Rudolfom kapitulovať. 26. novembra 1276 vo vojenskom tábore pri Viedni zložil Rudolfovi prísahu vernosti. Jeho pád bol neodvratný. Musel sa vzdať vlády v alpských krajinách i v Chebsku, dedičné krajiny Čechy a Moravu prijal od Rudolfa ako léno. Súčasťou dohody bola i svadobná zmluva medzi Přemyslovými a Rudolfovými deťmi (Přemysl mal zasnúbiť svojho päťročného syna Václava s Rudolfovou dcérou Gutou a jedenásťročnú dcéru Kunhutu s Rudolfovým synom Hartmannom).

Poníženie, ktoré musel Přemysl Otakar II. podstúpiť bolo nesmierne. Rudolf si dal záležať, aby moc českého kráľa definitívne zlomil. Vo vlastnom záujme nemohol pripustiť aby sa Přemysl z porážky spamätal a obnovil aspoň čiastočne svoju prestíž.

Přemysl si bol vedomý, že svoje stratené pozície môže získať späť iba silou. Nový konflikt s rímskym kráľom tak na seba nenechal dlho čakať. Roku 1278 sa Přemysl odhodlal k ofenzíve. V júli vytiahol s vojskom zhromaždeným pri Brne do bojového poľa na moravsko-rakúske hranice. Tu sa proti sebe postavili obe veľké a odhodlané armády. Niekoľko týždňov obe manévrovali a najmä Přemysl zvolil vyčkávaciu taktiku, uvedomujúc si početnú prevahu protivníka. 26. augusta 1278 prišlo k rozhodujúcej bitke pri dedine Dürnkrut (Suché Kruty). Bitka sa zmenila na Přemyslovu osobnú a spoločenskú tragédiu. Nielenže ju prehral, ale v nej i prišiel o život. Podľa niektorých historických verzií bol Přemysl v bojovom virvare zajatý a zavraždený.

Po bitke dal Rudolf Habsburský pátrať na bojisku po mŕtvole českého kráľa. Telo zabitého českého kráľa, nabalzamované a verejne vystavené vo Viedni, bolo pochované až po uplynutí pápežskej kliatby v roku 1279 v minoritskom kláštore v Znojme. Až v roku 1296 boli kráľove pozostatky z nariadenia jeho syna Václava II. prevezené do pražského kláštora Na Františku. V roku 1297 uložili telesné pozostatky Přemysla Otakara II. po boku jeho predkov vo svätovítskej katedrále na Pražskom hrade. Tu mali odpočívať len dočasne. Václav II. mal v úmysle vybudovať novú nekropolu pre svoj rod v cisterciánskom kláštore v Zbraslavi, ktorý sám založil. No zomrel ešte pred jeho dokončením.

V 14. storočí kráľove ostatky opäť premiestnili. V roku 1373 ich na príkaz kráľa Karola IV. Luxemburského, veľkého ctiteľa přemyslovského odkazu, uložili do dnešnej Saskej kaplnky v novovybudovanej gotickej Katedrále svätého Víta. Spolu s ostatkami kráľa boli do hrobky uložené i pohrebné klenoty (koruna, jablko, žezlo) a medzi čeľuste jeho lebky vložili olovenú doštičku s nápisom:

HIC IACET PRZEMISL ALIAS OTAKARUS REX BOHEMIE ET AUSTRIE STIRIE CARINTHIE DUX MARCHIO MORAVIE ET DOMINUS PORTUS NAONIS FILIUS WENCESLAI REGIS Tu leží Přemysl inak Otakar, český kráľ, rakúsky, štajerský, korutánsky vojvoda, moravský markgróf a pán naonského prístavu, syn kráľa Václava

V Saskej kaplnke pod skvostným náhrobkom tvoreným ležiacou sochou v zbroji ťažkoodenca, kráľovskom rúchu s korunou na hlave na kamennom lôžku, sa nachádzajú ostatky veľkého kráľa dodnes.

Přemysl Otakar II. vytvoril rozsiahlu ríšu, ktorá siahala od Álp až k Jadranskému moru. Okrem rakúskych krajín získal roku 1251 Štajersko, r. 1269 Korutánsko, Kraňsko a Vindickú marku, v r. 1272 sa stal generálnym kapitánom aquilejského patriarchátu. Roku 1266 pripojil k Čechám Chebsko a pravdepodobne roku 1273 Sušicko.

Počas dvadsaťpäťročného panovania Přemysla Otakara II. vyvrcholili zásadné spoločenské premeny českého štátu, ktorý sa pretvoril na stredovekú centralizovanú monarchiu. Přemysl už na začiatku svojej vlády previedol reformu súdnictva založením zemského súdu, ktorého úradníci sa nazývali najvyššími zemskými úradníkmi. Za Přemyslovej vlády sa začal odlišovať snem a súd, boli založené tzv. zemské dosky. Vyvrcholilo taktiež zakladanie kráľovských miest (napr. Čáslav, Louny, Kadaň, České Budějovice). Přemysl dal postaviť aj veľa významných kráľovských hradov, napr. Bezděz. Veľmi nákladná politika bola umožnená rozmachom ťažby striebra. Na sklonku jeho vlády došlo k legendárnej striebornej horúčke pri neskoršom meste Kutná Hora. Vďaka týmto skutočnostiam sa mu v histórii dostalo prívlastku „kráľ železný a zlatý“.

Vladislav II.

Přemysl Otakar I.

Judita Durínska

Václav I.

Belo III.

Konštancia Uhorská

Anna de Châtillon

Přemysl Otakar II.

Fridrich I.

Filip Švábsky

Beatrice Burgundská

Kunhuta Štaufská

Izak II. Angelos

Irena Angelina Byzantská

Irena Komnenovna

Prvé manželstvo s Margarétou Babenberskou bolo bezdetné, z manželstva s Kunhutou (* asi 1245, † 9.9.1285) sa narodili štyri deti (tri sa dožili dospelosti):

• Kunhuta (* január 1265, † 27.11.1321)
• Anežka (* 5.9.1269, † 17.5.1297), manžel Rudolf (II.) Habsburský (* 1270, † 10.5.1290), rakúsky vojvoda
• Václav (* 27.9.1271, † 21.6.1305), neskorší český a poľský kráľ Václav II.

Z mimomanželského vzťahu s rakúskou šľachtičnou Anežkou z Kuenringu pochádzali tri deti – Mikuláš, Anežka a Eliška.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Přemysl Otakar II.

• J. Perniš, Jej Veličenstvo Smrť, Ikar, Bratislava, 2005
• J. Bauer, Životy slavných českých vojevůdců, MOBA, Brno, 2007
• J. Janáček, Velké osudy, Albatros, Praha, 1972
• kol. autorov, Dějiny zemí Koruny české I. Od příchodu Slovanů do roku 1740, Paseka, Praha, 1999
• kol. autorov, Slovensko - Dejiny, Obzor, Bratislava 1978

Přemysl Otakar II. Přemyslovci
Vladárske tituly
Predchodca Václav I.	Český kráľ 1253 – 1278	Nástupca Václav II.
Predchodca Vladislav	Moravský markgróf 1247 – 1253/1278	Nástupca -
Predchodca Fridrich I. Bádenský	Rakúsky a štajerský vojvoda 1251 – 1276	Nástupca Rudolf I. Habsburský/ Albrecht I. Habsburský