Božena Němcová

Božena Němcová pobudla aj na Slovensku a bola to práve ona, ktorá v knihe Slovenské pohádky a pověsti zachytila najznámejšie slovenské rozprávky ako Valibuk; Mahulena, krásná panna; Vlkolak; Sluncový kôň; Pamodaj šťastia, lavička; O dvanástich mesiačikoch a iné. Z tatranského prostredia pochádza aj próza Chyža pod horami. Božena Němcová sa niekedy zaraďuje do neskorého romantizmu alebo raného realizmu, ale zvyčajne sa zaraďuje na hranicu medzi týmito dvoma smermi, alebo sa označuje ako autorka, ktorá sa vymyká týmto klasifikáciám. Možno uvažovať aj o súvislostiach so sentimentálnou estetikou smeru biedermeier. Vzdelanie, najmä nemecké, získala v rokoch 1830 - 1833 vo Chvalkoviciach a český pravopis si zdokonalila až v dospelosti, počas svojho prvého pobytu v Prahe. Spája sa s úsilím o ženskú a národnú emancipáciu. Jej dielo jej vynieslo pozíciu českej národnej patrónky a pomyselnej strážkyne národnej identity. Okrem literárnych diel Boženy Němcovej je predmetom záujmu aj jej súkromný život, najmä nešťastné manželstvo a vzťahy s mužmi, ale aj chudoba, politické prenasledovanie a zdravotné ťažkosti, ktoré viedli k jej predčasnej smrti. Objavili sa aj hypotézy o spisovateľkinom nemanželskom a šľachtickom pôvode. V 20. storočí si Němcová udržiavala neustálu pozornosť umelcov a vedcov. V 30. a 40. rokoch 20. storočia sa stala múzou avantgardných básnikov vrátane Vítězslava Nezvala, Jaroslava Seiferta a Františka Halasa.Prínos Němcovej pre českú kultúru vyzdvihovali osobnosti ako František Xaver Šalda a Václav Černý. Komunistickí autori ako Zdeněk Nejedlý (1927) a Július Fučík (1940) ju tiež označovali za kľúčovú autorku českého národa 19. storočia. Fučík ju považoval za zakladateľku modernej českej prózy. Od 50. rokov však bola interpretácia jej diela úplne podriadená vládnucej ideológii. Božena Němcová bola prezentovaná ako priekopníčka socialistických myšlienok. Jej diela, podobne ako diela Aloisa Jiráska a Josefa Kajetána Tyla, boli opakovane vydávané a propagované prostredníctvom školského vyučovania, výstav a adaptácií. Avšak Němcová si udržala pozíciu v centre českého prozaického kánonu aj po roku 1989. Martin C. Putna, český literárny kritik, napísal, že okolo Němcovej sa vytvoril na jednej strane obraz takmer mariánskeho ochrancu národa, na druhej strane "antimýtus" morálne nekonvenčnej spisovateľky s búrlivým milostným životom a túžbou patriť do vyššieho sveta. Presný dátum a miesto narodenia Boženy Němcovej nie sú známe. Existuje o nich viacero teórií. Niektorí historici a bádatelia vychádzajú z údajov viedenskej mestskej matriky, podľa ktorej sa Barbara Nowotny narodila 4. februára 1820 na predmestí Alservorstadt. Pôvodne bola uvedená ako nemanželské dieťa Theresie Nowotny, ktorá žila v rokoch 1797 až 1863. V osobnej korešpondencii Boženy Němcovej sa 4. február viackrát spomína ako deň jej narodenia. Priezvisko Panklová (alebo nemecky Pankl) dostala Barbara po svadbe svojho oficiálneho otca, kočiša Johanna Pankla (1794 - 1850), s Theresiou Nowotny. Táto svadba sa konala 7. augusta 1820 v kostole Nanebovzatia Panny Márie v Malej Skalici (Česká Skalice). Johann Pankl bol pôvodne Rakúšan z obce Gainfarn v Dolnom Rakúsku. Po svadbe legitimoval Barboru ako dieťa svojej manželky. Je pozoruhodné, že existuje druhý odpis viedenského matričného dokladu, v ktorom je Johann Pankl už uvedený ako Barbarin otec. To, že bola Barbora Panklová skutočným dieťaťom Johanna Pankla a Terezie Novotnej, naznačuje bádateľ Jan Škoda - s tým, že Pankl musel so svadbou počkať do svojich 26 rokov. Druhá teória, ktorú podporuje napríklad historik Jaroslav Šůla, však hovorí, že Božena Němcová sa narodila 2. mája 1818 v Sliezsku. Hlavným podkladom pre túto teóriu sú záznamy zo školskej matriky v Českej Skalici. Barbora navštevovala túto školu v rokoch 1824 - 1830, takže rok narodenia 1820 je nepravdepodobný. Podľa tejto teórie patrí záznam o narodení z Viedne z roku 1820 ďalšiemu nemanželskému dieťaťu Terezie Novotnej. Existujú však aj dohady o pôvode Boženy Němcovej ako nemanželskej dcéry šľachtických rodičov. Pred svadbou sa Pankl a Novotná s dcérou Barborou presťahovali do Ratiboříc na panstvo vojvodkyne Kateřiny Zaháňskej, kde jej otec pracoval ako obuvník a matka získala zamestnanie ako práčka. Neskôr sa tam na čas presťahovala jej vtedy 55-ročná matka a Barborina stará mama - Mária Magdaléna Novotná, rodená Čudová (narodila sa v roku 1770 v Dobruške-Křoviciach, zomrela v roku 1841 vo Viedni). Babička mala na malú Barunku veľký vplyv, v dospelosti si ju Božena Němcová idealizovala. Ako už bolo spomenuté, Barbora Panklová navštevovala školu v Českej Skalici v rokoch 1824 až 1830. Potom ju dali do Chvalkovíc, aby sa vzdelávala v rodine správcu miestneho panstva Augustína Hocha, aby sa ďalej učila nemčinu a "mravy". Strávila tam tri roky a potom sa opäť vrátila do Ratiboříc. Už v roku 1837 jej rodičia našli ženícha, Josefa Němca (1805, Nový Bydžov - 1879, Tábor), oveľa staršieho ako ona. Svadba sa konala 12. septembra 1837 v Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Českej Skalici.Nevestu viedol k oltáru Johann Pankl, jej matka Terezie Panklová, sa na svadbe nezúčastnila. Josef Němec, ktorému porodila troch synov a dcéru, pracoval ako respicient finančnej stráže. Němec bol českým vlastencom a publikoval pod pseudonymom Bořivoj N. Bydžovský. Jeho nadriadení ostražito sledovali jeho prejavy čechizmu a niekedy malú služobnú horlivosť. V súvislosti s tým bol často preložený za prácou a jeho rodina sa musela sťahovať s ním. Manželstvo nebolo šťastné už od začiatku. Rok po svadbe bol Josef Němec preložený do Josefova, kde sa im narodilo prvé dieťa, syn Hynek. Potom sa rodina presťahovala do Litomyšle, kde sa im v roku 1839 narodil druhý syn Karel. Od roku 1840 sa Němcová liečila u doktora Josefa Čejku, s ktorým sa spriatelila a ktorý ju zoznámil s vtedajšími českými vlasteneckými spisovateľmi. V roku 1840 sa celá rodina presťahovala do Polnej, 14 km severovýchodne od Jihlavy, kde bol Němec vymenovaný za respitenta finančnej expozitúry. Prostredníctvom neho sa rodina zblížila s miestnymi obrodencami na čele s hostinským a starostom mesta Antonínom Pittnerom. Navštevovali ochotnícke divadlo, čítali české noviny Květy a Česká včela. Podľa listu Boženy Němcovej Ludvíkovi, rytierovi z Rittersbergu, sa jej v Polnej prvýkrát dostali do rúk české knihy. Prvým z nich bola kniha preložená Jakubom Malým z angličtiny do češtiny, pravdepodobne dielo amerického romantického spisovateľa Washingtona Irvinga, Poviedky z Alhambry. V Polnej sa Němcovým narodila dcéra Theodora, ktorá bola pokrstená 19. júna 1841. V polovici roku 1842 sa presťahovali do Prahy, kde bol Josef Němec preložený a povýšený do vyššej funkcie. Tretí syn Jaroslav sa narodil 2. októbra 1842 v Prahe. V Prahe začala Božena Němcová písať česky pod vplyvom básnikov Václava Bolemíra Nebeského a Karla Jaromíra Erbena. Jej prvá báseň Ženám českým vyšla 5. apríla 1843 v Květoch na príhovor Nebeského. Němcová sa citovo zblížila so vzdelaným Václavom Bolemírom Nebeským, ale Nebeský ich milostný vzťah čoskoro ukončil (o čom svedčí jeho korešpondencia) a odišiel do Viedne dokončiť štúdium. Po jeho odchode Němcová ťažko ochorela a trápili ju vysoké horúčky. V roku 1843 sa s manželom presťahovali do Domažlíc, kde Němcová pôsobila ako prakticky prvá národná buditeľka. Na fasáde domu na Námestí mieru 120 je pamätná tabuľa s textom "Tu žila Božena Němcová, prvá česká spisovateľka, ktorá sa o Domažlice zaslúžila viac ako ktorákoľvek iná. Sestra sestre. 1895". V roku 1847 sa rodina Němcová presťahovala z Domažlíc. V roku 1848 bol Josef Němec obvinený zo sprisahania proti štátu, musel sa sťahovať z miesta na miesto a začiatkom roku 1850 bol na vlastnú žiadosť preložený do Uhorska. Němcová sa spolu so svojimi štyrmi deťmi presťahovala do Prahy, kde okamžite nadviazala kontakty s literárnymi vlastencami. V 50. rokoch oslovil Josef Wenzig Boženu Němcovú s návrhom na založenie vlastného vzdelávacieho ústavu pre české dievčatá. Keď odmietla kvôli iným umeleckým plánom, ujala sa nápadu Honorata Zapová. Ešte pred odchodom Josefa Němca do Uhorska, po pobyte v Domažliciach a Všeruboch, sa rodina na istý čas (od júla 1848 do februára 1850) ocitla v Nymburku, kde sa Božene Němcovej dostal do rúk časopis Týdenník s článkom Co je komunismus? Jeho autorom bol katolícky kňaz a utopický socialista František Matouš Klácel. Boženu Němcovú článok zaujal natoľko, že spolu s manželom prejavili záujem vstúpiť do Klácelovho Českomoravského bratstva, ktoré bolo pre rakúske úrady krajne podozrivé - utopického spoločenstva bratskej a sesterskej lásky. Klácel si potom s Němcovou dopisoval a adresoval jej tridsaťsedem listov, ktoré uverejnil v roku 1849 v Moravských novinách a neskôr vyšli tlačou pod názvom Listy priateľa priateľovi o počiatkoch socializmu a komunizmu. Prostredníctvom Českomoravského bratstva sa Božena Němcová zoznámila so svojím ďalším milencom, MUDr. Janom Helceletom, ktorého nazývala "brat Ivan". V septembri 1851 sa Němcová s deťmi ubytovala v kúpeľoch Na Horách pri Českej Třebovej, kam ju pozval Klácel. Tam sa opäť stretla s Helceletom, ale zrejme medzi nimi došlo k roztržke, pretože Helcelet od tej chvíle v korešpondencii s priateľmi posmešne nazýval Němcovú "slezinou" (sťažovala sa na chorobu tohto orgánu).Českomoravské bratstvo, ktoré malo podporovať lásku, sa nakoniec rozpadlo; svoju úlohu v tom pravdepodobne zohrala Klácelova žiarlivosť na vzťah Němcovej s Helceletom. V roku 1851 sa Božena Němcová zamilovala do lekára Dušana Lambela, ktorý liečil jej syna Hynka. Vzťah sa rýchlo skončil, keď Josef Němec našiel u svojej manželky Lambelov ľúbostný list. Koncom augusta 1852 odišla Němcová za manželom do Balašských Ďarmôt v Uhorsku, pričom navštívila nielen Moravu, ale aj Banskú Štiavnicu a Sliač. V 50. rokoch 19. storočia sa opakovane vracala na Slovensko, kde zbierala dokumenty o zvykoch, kultúre a jazyku tamojšieho vidieckeho ľudu. Tieto cesty a jej pobyt na Slovensku finančne podporil gróf Ján Nepomuk Karel (Hanuš) Kolowrat-Krakowský. V nasledujúcich rokoch podnikla niekoľko ďalších ciest do Uhorska. Jej syn Hynek zomrel 19. októbra 1853 na tuberkulózu. Božena Němcová sa o vážnosti choroby prvýkrát dozvedela v auguste 1853, keďže jej synovia Hynek a Karel zostali v Prahe a ona s manželom od mája do polovice októbra 1853 v Balašských Ďarmotách. Keďže polícia jej korešpondenciu zdržala alebo nedoručila, stihla sa vrátiť len k umierajúcemu. V roku 1854 sa Němcová opäť zamilovala do mladého študenta medicíny Hanuša Jurenku. Jeho rodičom sa tento vzťah, samozrejme, nepáčil a Hanuš musel odísť z Prahy do Poľska, aby na ňu zabudol. V roku 1853 bol Josef Němec odvolaný z funkcie, najskôr mu bol plat znížený na polovicu, neskôr úplne zastavený. Josef Němec sa ocitol bez práce a jeho manželka bola nútená hľadať pomoc u priateľov v Prahe, ale často neúspešne. V tomto čase (po Hynkovej smrti) napísala poviedku Babička. V tom čase bývala na Ječnej ulici č. 516/28 a neskôr na Vyšehradskej ulici č. 1378/45. Neskôr boli na oba domy umiestnené pamätné tabule. V tom čase sa zblížila s májovcami. Inak sa však stiahla do ústrania a objavila sa len na pohrebe Karla Havlíčka Borovského v roku 1856; na jeho rakvu údajne položila tŕňovú korunu ako symbol mučeníctva. Zoznámila sa so sestrami Rottovými, spisovateľkami Karolínou Světlou a Sofiou Podlipskou. V roku 1856 dostal Nemec miesto účtovného úradníka vo Villachu v Korutánsku. Keď po čase požiadal o povýšenie, bol odmietnutý a navyše obvinený zo sprenevery. Nakoniec bol penzionovaný a vrátil sa do Prahy, kde ho čakal ostrý spor s manželkou. Príčinou bola tentoraz budúcnosť detí, na ktorú mali manželia rozdielne názory. Po týchto nezhodách Nemec spísal žiadosť o rozvod. Deti s matkou si nakoniec prišli na svoje a otca neposlúchli - syn Karel odišiel do Rajca nad Svitavou študovať za záhradníka a Jaroslav odišiel do Mníchova študovať na umeleckú akadémiu. Deň pred jeho odchodom rozzúrený Josef Němec zbil svoju manželku tak, že musela vyhľadať pomoc polície. Manželia sa zmierili a potom sa opakovane hádali. Ďalšie hádky nastali, keď syna Jaroslava vyhostili z Mníchova, pretože nemal finančné prostriedky. Našiel si prácu u fotografa v Prahe, ale keď sa jedného večera nevrátil včas domov, vypukla medzi jeho rodičmi ďalšia dramatická hádka a Božena Němcová musela od manžela opäť utiecť. Od tohto momentu sa Božena Němcová odmietla s manželom znovu zmieriť a v roku 1861 odišla do Litomyšle, kde sa snažila zarobiť si na živobytie prácou pre nakladateľstvo Augusta a zároveň pripravovala vydanie svojich spisov. V tom čase však už bola vážne chorá (skutočná diagnóza je nejasná, pravdepodobne gynekologická rakovina, ku ktorej sa pridala tuberkulóza) a finančné ťažkosti a zlý zdravotný stav ju prinútili vrátiť sa k manželovi do Prahy. Prvý zväzok druhého vydania svojho najslávnejšieho diela, Babičky (prvé vydanie vyšlo v roku 1855), dostala deň pred svojou smrťou. Zomrela 21. januára 1862 po štyroch dňoch v bezvedomí v dome U Tří lip (dnešná ulica Na Příkopě, č. 854/14). Lekár Josef Podlipský uviedol príčinu smrti ako "celkovú vodnateľnosť". Božena Němcová strávila mnoho rokov svojho života, najmä na jeho konci, v ponižujúcej chudobe, často o hlade. Mnohokrát musela požiadať priateľov o pomoc alebo žila na dlh. Príjem jej manžela bol nedostatočný, počas pobytu v Uhorsku ho posielal nepravidelne. Němcová sa tiež márne snažila získať zamestnanie zodpovedajúce jej spoločenskému postaveniu manželky štátneho úradníka (napríklad spoločníčky a pod.). Jej príležitostné príjmy pochádzali z literárnej činnosti. Jej povzdych je smutný: "Ťažko pozdvihnúť ducha, keď ho ťaží starosť o každodenný chlieb." Z korešpondencie vyplýva, že bola nútená opakovane žiadať o pomoc v českých vlasteneckých kruhoch. Neúčinnosť tejto pomoci, keďže Němcová nedokázala hospodáriť s peniazmi, kontrastuje s veľkolepým pohrebom, ktorý jej vlastenci vystrojili, a s posmrtnou slávou, ktorú získala. Je pochovaná na Vyšehrade. Jej hrob bol pôvodne vedľa hrobu Václava Hanku, ale po smrti jeho manželky Barbory boli pozostatky Boženy Němcovej údajne prenesené na súčasné miesto (hrob 2B-12, reliéfna tabuľa od Tomáša Seidana). Jej manžela pochovali v roku 1879 na dnes už zrušenom cintoríne pri Kostole svätého Filipa a Jakuba v Tábore. Zomrel tam vo veku 74 rokov na infarkt v dome svojho syna Karla a jeho rodiny, ktorí bývali na Křižíkovom námestí. Karel Němec bol profesorom na miestnej ekonomickej škole a pracoval aj v miestnej botanickej záhrade.