Gréckokatolícka cirkev na okupovaných územiach Československa 1938 - 1945

GRÉCKOKATOLÍCKA P B CIRKEV ETER ORZA na okupovaných územiach Československa 1938 – 1945 Krakov UNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH Filozofická fakulta GRÉCKOKATOLÍCKA CIRKEV na okupovaných územiach Československa 1938 − 1945 P eter B orz a Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Košice 2019 Publikácia bola realizovaná v rámci riešenia grantového projektu VEGA č. 1/0184/17 Gréckokatolícka cirkev na okupovaných územiach Československa v rokoch 1938 – 1945 Gréckokatolícka cirkev na okupovaných územiach Československa 1938 − 1945 Vedecká monografia © 2019 Peter Borza Filozofická fakulta, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Vedecký redaktor: Prof. PaedDr. Martin Pekár, PhD. Filozofická fakulta, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Recenzenti: Prof. dr hab. Józef Marecki Fakulta histórie a kultúrneho dedičstva, Univerzita Jána Pavla II. v Krakove Doc. PhDr. Michal Šmigeľ, PhD. Filozofická fakulta, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici PhDr. Michal Pehr, PhD. Ústav politológie, Filozofická fakulta, Univerzita Karlova v Prahe Jazyková úprava: PhDr. Adriana Matoľáková, PhD. Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani jeho žiadnu časť nemožno reprodukovať, ukladať do informačných systémov alebo inak rozširovať bez súhlasu majiteľov autorských práv. Za odbornú stránku publikácie zodpovedá autor. ISBN 978-80-8152-788-3 Obsah Úvod ..................................................................................................5 1 Cirkev a hranice ........................................................ 10 Hranice po Viedenskej arbitráži – Ďalšie zmeny po rozbití Česko-Slovenska – Hranice po druhej svetovej vojne 2 Gréckokatolíci z územia Československa v Maďarskom kráľovstve ....................................... 21 Význam Mukačevskej eparchie – Otázka mukačevského biskupa – Duchovenstvo a politika – Židovská otázka – Farnosť Košice v Miškoveckom exarcháte – Biskup Teodor Romža a príchod Červenej armády 3 V Protektoráte Čechy a Morava ........................... 48 Farnosť v Prahe − Nábožensko-kultúrny život farnosti pred rokom 1938 − Kríza v roku 1938 a farnosť v protektoráte 4 Konzekvencie na území Slovenska ......................... 61 Kauza odvolávania prešovského biskupa − Rusínska otázka − Pomoc židovskému obyvateľstvu − Podpora odbojovej činnosti − Činnosť gréckokatolíkov v závere druhej svetovej vojny Záver .............................................................................................. 78 Slovník vybraných osobností z prostredia Gréckokatolíckej cirkvi ................................................................ 81 Štatistický prehľad ........................................................................ 95 Pramene a literatúra ................................................................... 100 Summary ..................................................................................... 113 Menný register ............................................................................ 115 Úvod Gréckokatolícka cirkev sa po vzniku Československa postupne etablovala a zžívala s novým štátoprávnym usporiadaním. Sľubný rozvoj zastavilo rozbitie republiky a rozdelenie gréckokatolíkov do troch štátnych útvarov, navzájom oddelených hranicami. Po dvadsiatich rokoch sa tak predstavitelia Cirkvi, ako aj veriaci vyrovnávali so zmenou štátnej príslušnosti, a to bez toho, aby museli opustiť krajinu. Nastolené zmeny viedli k rozdeleniu, ale nie k prerušeniu vzájomných väzieb, tie pretrvávali aj naďalej. V nových pomeroch, na rozdiel od demokratického Československa, museli obaja biskupi, duchovenstvo a veriaci Gréckokatolíckej cirkvi zaujať stanovisko k autoritatívnym režimom v Maďarskom kráľovstve a na Slovensku. Gréckokatolíci v Protektoráte Čechy a Morava sa ocitli priamo pod vládou totalitného nacistického režimu a vyrovnávali sa s viacerými obmedzeniami každodenného života. Povojnové politické usporiadanie zabránilo na dlhých štyridsať rokov publikovaniu prác venovaných dejinám Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. V zahraničí však publikoval Paul Robert Magocsi, ktorý sa zameral na Rusínov a oblasť bývalej Podkarpatskej Rusi. V súvislosti s tým venoval pozornosť aj Gréckokatolíckej cirkvi. V 90. rokoch začali jeho práce vychádzať aj na Slovensku alebo Ukrajine.1 V emigrácii publikoval o dejinách Mukačevskej a Prešovskej eparchie bazilián Atanáz Pekar OSBM, ktorý ponúkol pohľad z ukrajinskej perspektívy. V syntézach venoval menší priestor aj obdobiu rokov 1938 – 1945 a osudom Gréckokatolíckej cirkvi na okupovaných územiach alebo v slovenskom štáte.2 Po roku 1989 sa autori venovali obdobiu 1 MAGOCSI, Paul Robert. The shaping of a national identity : Subcarpathian Rus, 1848 − 1948. Cambridge : Harvard University Press , 1978; MAGOČIJ, Pavlo Robert. Formuvannja nacionaľnoji samosvidomosti : Pidkarpatska Rus (1848 − 1948). Užhorod : Polyčka Karpatskoho kraju, 1994. 2 PEKAR, Atanasij. Narisi istoriji Cerkvi Zakarpatija. Tom I., Eparchične oformlenňa. Rím : Vasiljani, 1967; PEKAR, Atanasij. Narisi istoriji Cerkvi Zakarpatija. Tom II.,Vnutrišnja istorija. Rím − Ľviv : Vydavnictvo otciv Vasiljan «Misioner», 1997. 5 vlády komunistického režimu a obdobiu ohraničenom rokmi 1938 – 1945 sa venovali len okrajovo. Slovenská historiografia ponúka práce historikov cirkevnej proveniencie, akými sú Peter Šturák a Jaroslav Coranič.3 Títo autori sa v uvedených prácach obdobiu rokov 1938 – 1945 venovali len čiastočne. Solídnemu stavu historiografie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku výraznou mierou pomohol proces blahorečenia prešovského sídelného biskupa Pavla Petra Gojdiča, jeho pomocného biskupa Vasiľa Hopka a redemptoristu Metoda Dominika Trčku.4 K týmto prácam sa zaraďuje aj biografia biskupa Teodora Romžu, ktorej autorom je Lásló Puskás a v slovenskom preklade vyšla v roku 2011.5 Antropologizujúci, ľudský rozmer dávajú dejinám Gréckokatolíckej cirkvi biografické texty Mons. Jána Babjaka Zostali verní6, v ktorých mapuje životné osudy gréckokatolíckych duchovných prenasledovaných komunistickým režimom po tzv. Prešovskom sobore. V rozsiahlom diele venuje dostatočný priestor aj ich osudom v rokoch 1938 – 1945. Dôležitým dielom k dejinám Gréckokatolíckej cirkvi v rokoch 1939 – 1945 prispel aj významný slovenský historik Michal Barnovský.7 V súvislosti s dejinami Podkarpatskej 3 ŠTURÁK, Peter. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1945 – 1989. Prešov : Petra, 1999; CORANIČ, Jaroslav. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1918 – 1939. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013; CORANIČ, Jaroslav. Z dejín Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. České Budějovice : Sdružení sv. Jana Nepomuckého při Biskupství českobudejovickém, 2014. 4 ŠTURÁK, Peter. Otec biskup Pavol Peter Gojdič, OSBM. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 1997; POTAŠ, Marián. Dar lásky. Spomienky na biskupa Pavla Gojdiča. OSBM. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001; LETZ, Róbert. Dokumenty k procesu s katolíckymi biskupmi Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2007. 5 PUSKÁS, László. Blažený Teodor Romža. Život a smrť biskupa – mučeníka. Michalovce : Byzant, 2011. 6 BABJAK, Ján. Zostali verní. Osudy gréckokatolíckych kňazov. I. zväzok. Prešov : Petra, 2009; BABJAK, Ján. Zostali verní. Osudy gréckokatolíckych kňazov. II. zväzok. Prešov : Petra, 2011. 7 BARNOVSKÝ, Michal. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku po druhej svetovej vojne. In BALOGH, Margit (ed.). Felekezetek, Egyházpolitika, Identitás Magyarországon es Szlovákiában 1945 után. Konfesie, cirkevná politika, identita na Slovensku a v Maďarsku po roku 1945. Budapest : Kossuth kiadó, 2008, s. 277 – 288; BARNOVSKÝ, Michal. Biskup Pavel Gojdič ako objekt politiky. In MAREK, Pavel – HANUŠ, Jiří. Osobnost v Církvi 6 Rusi publikoval Peter Švorc monografiu pod titulom Zakliata krajina, Podkarpatská Rus, v ktorej gréckokatolíkom vyhradil primeraný priestor. Publikácia sa radí medzi základné práce o dejinách Podkarpatskej Rusi a v roku 2006 vyšla aj v českom preklade.8 Z českej proveniencie pochádza aj jedna z posledných komplexných prác o dejinách Podkarpatskej Rusi. Jej autormi sú Ján Rychlík a Magdaléna Rychlíková. Ich dielo je výsledkom niekoľkoročného výskumu a súčasťou knihy sú aj časti venované Gréckokatolíckej cirkvi.9 Od 90. rokov minulého storočia sa zvýšená pozornosť venuje aj dejinám Rusínov, ktorí sa väčšinou hlásili ku Gréckokatolíckej cirkvi. Z daných prác vynikajú diela Ivana Popa, už spomínaného P. R. Magocsiho a slovenského historika Stanislava Konečného.10 Osobitnú pozornosť si zaslúžia monografie a štúdie publikované na Zakarpatskej oblasti Ukrajiny a v Maďarsku. Zvlášť prínosné sú diela ukrajinskej proveniencie od Ivan Hrančaka, Vladimíra Feniča, Viktora Kičeru a ďalších, ktorí sú citovaní v zozname literatúry.11 Z maďarskej proveniencie sa medzi najprínosnejšie práce radia diela Csilli Fedinec.12 Problematike Rusínov sa a politice. Čeští a slovenští křesťané ve 20. století. Brno : CDK, 2006, s. 531 – 545; BARNOVSKÝ, Michal. Biskup Pavel Peter Gojdič a jeho doba. In BIRČÁK, Ján (ed.). Slovo episkopa Gojdiča. Prešov : Lana, 2004, s. 225 – 254. 8 ŠVORC, Peter. Zakliata krajina. Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Prešov : Universum, 1996; ŠVORC, Peter. Zakletá zem Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006. 9 RYCHLÍK, Jan – RYCHLÍKOVÁ, Magdaléna. Podkarpatká Rus v dějinách Československa 1918 – 1946. Praha – Vyšehrad, 2016. 10 POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, vědy a kultury. Praha : Libri, 2008; POP, Ivan. Malé dejiny Rusínov. Bratislava : Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2010; KONEČNÝ, Stanislav. Náčrt dejín karpatských Rusínov. Prešov : Prešovská univerzita, 2015. 11 HRANČAK, Ivan a kol. Narisi istorii Zakarpattja, Tom II., (1918 – 1945). Užhorod : DVNZ, 1995; FENIČ, Volodymyr. Vozzjednuvači: Moskovskyj vojaž pravoslavnych rusofiliv i počatky jekleziocydu hreko-katolikiv Zakarpattja. In Zakarpatska Ukrajina : perspektivi ta realii rozvitku. Užhorod : Timpani, 2010; KIČERA, Viktor. Greko-Katolyc‘ka cerkva v Čechoslovaččyni jak social‘na instytucija (1918 – 1939). Prešov : Prešovská univerzita, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2016. 12 VEGEŠ, Mikola – FEDINEC, Csilla a kol. Zakarpattja 1919 – 2009 rokiv. Istorija, politika, kultura. Užhorod : Lira. 2010; FEDINEC, Csilla. Otázka Podkarpaskej Rusi v rétorike maďarskej politiky v rokoch 1938 – 1939 In HARBUĽOVÁ, Ľubica (ed.). Kapitoly z dejín Podkarpatskej Rusi 7 venovalo a stále venuje viacero autorov. Magocsi začiatkom 90. rokov 20. storočia uvádzal 2 326 publikácií, pričom ich počet za uplynulé roky značne narástol.13 Napriek rozsiahlej historiografii zostala téma Gréckokatolíckej cirkvi na okupovaných územiach Československa komplexne nespracovaná. Jej pôsobenie počas slovenského štátu bolo spracované v roku 200614 a k téme som sa vrátil aj neskôr15. To mi umožnilo nadviazať na výsledky predchádzajúcej výskumnej činnosti a zhostiť sa fragmentárne spracovanej témy komplexne. Obsah monografie vznikol ako kombinácia pramenného a mimopramenného poznania. Podstatný pramenný materiál k spracovaniu stanovenej problematiky pochádzal z centrálnych a regionálnych archívov štátnej a cirkevnej proveniencie. Medzi najprínosnejšie môžeme zaradiť archívne fondy Národného archívu Praha, Archívu hlavného mesta Praha, Archívu Gréckokatolíckeho arcibiskupstva Prešov a Štátneho archívu Zakarpatskej oblasti v Užhorode, ako aj jeho pobočky v Berehove. Spolu s publikovanou literatúrou tvorili základný zdroj poznatkov k analýze činnosti Gréckokatolíckej cirkvi v protektoráte a v Maďarskom kráľovstve. V prezentovanom diele boli využité všeobecné metódy vedeckého výskumu, najmä analýza, syntéza, indukcia, dedukcia a analógia, ako aj špecifické metódy historického výskumu v podobe vyváženej kombinácie priamej a nepriamej metódy. Monografia bola rozdelená do štyroch kapitol, ktoré vytvorili priestor na uvedenie výsledkov analýzy širokej bázy 1919-1945. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2015, s. 329 – 340. 13 MAGOČIJ, Pavlo Robert. Formuvaňa nacionaľnoj samosvidomosti Pidkarpatska /1848 – 1849/. Užhorod : Polyčka Karpatskoho kraju, 1994, s. 246 – 285. 14 BORZA, Peter. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v období II. svetovej vojny (1939 – 1945). Prešov : Petra, 2006. 15 BORZA, Peter. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1939 – 1945. Prešov : Petra, 2017; BORZA, Peter. Gréckokatolícka cirkev a Židia na Slovensku v rokoch 1939 – 1945. Prešov : Petra, 2017. 8 archívnych prameňov v kombinácii s informáciami vyextrahovanými z publikovanej literatúry domácej a zahraničnej proveniencie. Prvá kapitola je venovaná problematike geopolitických zmien v strednej Európe a reakcii Gréckokatolíckej cirkvi na zánik a stanovenie nových štátnych hraníc. Súčasťou kapitoly sú štatistické údaje a mapy zobrazujúce štátne hranice spolu s hranicami eparchií Gréckokatolíckej cirkvi. Nasledujúce dve kapitoly sa zaoberajú činnosťou Gréckokatolíckej cirkvi v Maďarskom kráľovstve a Protektoráte Čechy a Morava. Štvrtá kapitola definuje konzekvencie vyplývajúce pre Gréckokatolícku cirkev v slovenskom štáte z diania na okupovaných územiach. Súčasťou monografie je aj slovník vybraných gréckokatolíckych osobností a prehľadové tabuľky. Publikácia vznikla aj vďaka konzultáciám s kolegom Jurajom Gradošom, s ktorým som spolupracoval na príprave máp, a ich výsledná podoba je jeho dielom. Vďaka patrí aj Atanázovi Mandzákovi CSsR, ktorý sa so mnou podelil o výsledky archívneho výskumu. Ďakujem aj Viktorovi Kičerovi za uvedenie do archívov v Užhorode a Berehove. V neposlednom rade poďakovanie patrí aj vedeckému redaktorovi, recenzentom a jazykovej korektorke, ktorí prispeli k skvalitneniu predkladanej vedeckej monografie. 9 1 Cirkev a hranice Hranice po Viedenskej arbitráži – Ďalšie zmeny po rozbití Česko-Slovenska – Hranice po druhej svetovej vojne Gréckokatolícka cirkev v medzivojnovom Československu prešla dlhú cestu od inštitúcie brániacej svoje postavenie až po plnohodnotného člena demokratickej spoločnosti. Napäté vzťahy po vzniku republiky boli spôsobené predovšetkým promaďarským postojom jej biskupov Štefana Nováka a Antona Pappa, ako aj vládnymi krokmi smerovanými k podpore Pravoslávnej cirkvi.16 Novú líniu vzájomných vzťahov budoval mukačevský biskup Peter Gebej (1924 – 1931), ktorý biskupské svätenie prijal na Velehrade ako symbol vzájomnej jednoty. V roku 1927 sa k jeho smerovaniu pridal aj prešovský biskup Pavel Peter Gojdič OSBM (1927 – 1960), konsekrovaný v Ríme. Obaja biskupi sa od začiatku svojho pôsobenia usilovali o budovanie dobrého mena Gréckokatolíckej cirkvi v Československu.17 V roku 1930 žilo v celom Československu 585 041 gréckokatolíkov z celkového počtu 14 729 536 obyvateľov.18 Gréckokatolícka cirkev sa počtom veriacich zaradila na štvrté miesto v republike a na Podkarpatskej Rusi sa k nej hlásila skoro polovica celkového obyvateľstva. Z tohto pohľadu sa rozsah jej činnosti a vplyv v jednotlivých oblastiach republiky významne odlišoval. V Čechách, na Morave a v Sliezsku mala s 7 258 veriacim okrajové postavenie, ale zároveň dôležitú farnosť v Prahe, ktorej aktívnym členom 16 Bližšie pozri: CORANIČ, Jaroslav. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1918 – 1939, s. 266 – 269; MAREK, Pavel – LUPČO, Martin: Nástin dějin Pravoslávne církve v 19. a 20. století. Prolegomena k vývoji pravoslaví v českých zemích, na Slovensku a na Podkarpatské Rusi v letech 1860 – 1992. Brno – CDK, 2012, s. 161 – 169. 17 VASIĽ, Cyril. Gréckokatolíci, Dejiny – osudy – osobnosti. Košice : Byzant, 2000, s. 125; Katolícke Slovensko 833 – 1933. Trnava : Spolok svätého Vojtecha (ďalej SSV), 1933, s. 148 – 149. 18 Sčítání lidu v republice Československé ze dne 1. prosince 1930. Díl I. Praha : Státni úřad statistický, 1934, s. 100 – 102. 10 11 Mapa č. 1: Gréckokatolícka cirkev v prvej Československej republike (1919 – 1938) bol aj jeden z úradníkov prezidentskej kancelárie Ivan Párkányi. Tým jej význam pre Prešovské aj Mukačevské biskupstvo vzrástol. Na Slovensku bola s 213 752 veriacimi treťou najpočetnejšou cirkvou s najväčším zastúpením na východe Slovenska a – ako už bolo uvedené – na Podkarpatskej Rusi s 359 166 veriacimi zaujímala dominantné postavenie. To znamená, že v rámci republiky mala najvýraznejší kultúrny a politický vplyv na Podkarpatskej Rusi a východnom Slovensku.19 Československá republika sa v roku 1938 stala stredobodom záujmu svetových veľmocí. Krajina čelila územným požiadavkám nacistického Nemecka a susedných štátov. Neriešenie situácie hrozilo vypuknutím vojnového konfliktu. Francúzsko a Veľká Británia, ktoré stáli pri zrode Československej republiky, sa v intenciách politiky ústupkov rozhodli vyhovieť požiadavkám Adolfa Hitlera a tým uvoľnili stredoeurópsky priestor nacistickým politickým záujmom. Krátko po podpise Mníchovskej dohody bola vyčlenená časť územia Československa pripojená k Tretej ríši a ďalšia úprava hraníc prebehla po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938, keď Maďarskému kráľovstvu pripadlo rozsiahle územie juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi s dôležitými mestami, akými boli Košice a Užhorod. Likvidácia Česko-Slovenska bola zavŕšená 14. – 15. marca 1939, keď bol pod Hitlerovým nátlakom vyhlásený samostatný slovenský štát a Maďarsku ponechaný priestor na obsadenie Karpatskej Ukrajiny.20 19 Sčítání lidu v republice Československé ze dne 1. prosince 1930. Díl I. Praha : Státni úřad statistický, 1934, s. 100 – 102; CORANIČ, Jaroslav. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1918 – 1939. 416 s. 20 DEÁK, Ladislav. Viedenská arbitráž 2. novembra 1938. Bratislava : Nadácia Korene, 1998. 74 s.; LIPTÁK, Ľubomír. Slovensko v 20. storočí. Bratislava : Kaligram, 2011, s. 146 – 159; PEKÁR, Martin. Dejiny Slovenska 1918 – 1945. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Filozofická fakulta, 2015, s. 93 – 105. 12 Hranice po Viedenskej arbitráži Na tieto udalosti reagovali predstavitelia Gréckokatolíckej cirkvi a v súlade so Svätou stolicou upravovali administratívnu správu farnosti podľa zmien hraníc. K prvej úprave došlo po Viedenskej arbitráži. Gréckokatolíci Mukačevskej a Prešovskej eparchie sa rozdelili nielen medzi dve krajiny – Česko-Slovensko a Maďarské kráľovstvo, ale aj vnútri republiky medzi dve autonómne oblasti – Slovensko a Karpatskú Ukrajinu. Na území Maďarského kráľovstva sa z Prešovskej eparchie ocitlo 10 471 gréckokatolíkov z farností Košice, Belža, Cestice, Hačava, Chorváty a Zdoba.21 Z Mukačevskej eparchie sa mimo Česko-Slovenska ocitlo sídlo eparchie v Užhorode a 35 farností. Väčšina zostala na území Česko-Slovenska. Okrem týchto farností sa z územia Slovenska oddelili aj štyri farnosti Hajdúdorožského biskupstva, ktoré Rím ešte v roku 1937 zveril do jurisdikcie biskupa v Užhorode.22 Svätá stolica v spolupráci s administrátorom Prešovskej eparchie Pavlom Petrom Gojdičom OSBM pričlenila farnosti Prešovskej eparchie pod jurisdikciu exarchátu v Miškovci, ktorý viedol biskup Anton Papp. Ten rešpektoval rozhodnutie biskupa Gojdiča zo 4. novembra 1938 a potvrdil ním vymenovaného Jozefa Szobotu z Belže za vicearchidiakona dekanátu Košice a zástupcu farností Prešovskej eparchie.23 Pre 280 farností Mukačevskej eparchie na území Česko-Slovenska vytvorila 15. novembra 1938 Svätá stolica apoštolskú administratúru so sídlom v Chuste, ktorý zostal na území republiky. Administratúru zverila pod správu Dionýza 21 A Miskolci Görög Szertartású Katholikus Apostoli Kormányzóság története, területi és személyi adatai. Miskolc : Ludvig Istvan Könyvnyomdája, 1940, s. 52 – 59. 22 Dušpastyr. Roč. XV, 1938, č. 9 – 10, s. 145. 23 SZEGHY, Gabriel – JAMBOR, Peter. Košickí gréckokatolíci. Dejiny farnosti v rokoch 1797 – 1950. Košice : Gréckokatolícky farský úrad Košice, 2017, s. 160; A Miskolci Görög Szertartású Katholikus Apostoli Kormányzóság története, területi és személyi adatai. Miskolc : Ludvig Istvan Könyvnyomdája, 1940, s. 52. 13 Nyáradiho.24 Ten sa zvlášť dobre vyznal v československých pomeroch, keďže od roku 1922 do roku 1927 spravoval ako apoštolský administrátor Prešovskú eparchiu.25 Ďalšie zmeny po rozbití Česko-Slovenska K ďalším zmenám došlo po rozbití Česko-Slovenska. Apoštolská administratúra Mukačevskej eparchie na území Česko-Slovenska so sídlom v Chuste zanikla a pre farnosti zostávajúce na území slovenského štátu bola zriadená Apoštolská administratúra Mukačevskej eparchie so sídlom v Michalovciach. Táto organizačná jednotka vznikla ako dôsledok zmien hraníc medzi slovenským štátom a Maďarským kráľovstvom, keď už niekoľko dní po 14. marci 1939 vypukol medzi Slovenskom a Maďarskom vojnový konflikt, neskôr pomenovaný ako malá vojna. Trvala len niekoľko dní. 23. marca 1939 maďarské vojská napadli novovytvorený štát z územia Podkarpatskej Rusi a anektovali územie s rozlohou približne 1 697 km2, na ktorom žilo asi 69 639 obyvateľov rôznych národností. Predstavitelia slovenského štátu boli potom po márnych protestoch donútení v Budapešti 31. marca súhlasiť s násilnou úpravou hraníc.26 Mukačevský biskup Alexander Stojka zriadil dekrétom číslo 654/1939 z 12. apríla 1939 vikariát pre farnosti svojej eparchie ležiace na území Slovenska a za správcu vikariátu vymenoval Antona Tinka, farára z Rakovca nad Ondavou. Sídlom vikariátu sa stal kláštor redemptoristov v Michalovciach.27 24 Deržavnyj archiv Zakarpatskoj oblasti (ďalej DAZO) Užhorod, pobočka (ďalej p.) Berehovo, fond (ďalej f.) 151, opis (ďalej o.) 24. List mukačevského biskupa, v ktorom oznamuje rozhodnutie Kongregácie pre východné cirkvi o zriadení administratúry z 29. novembra 1938. 25 PEKAR, Atanasij. Narisi istoriji Cerkvi Zakarpatija. Tom I., s. 155 – 156. 26 DEÁK, Ladislav (ed.). Malá vojna (Vojenský konflikt medzi Maďarskom a Slovenskom v marci 1939) Príspevky a materiály z konferencie v Michalovciach, 30. 03. 1993. II. vydanie. Bratislava : Stála konferencia slovenskej inteligencie Slovakia plus, 1993. 98 s. LACKO, Martin. Slovenská republika 1939 – 1945. Bratislava : Perfekt, 2008, s. 41 – 43. 27 Archív Gréckokatolíckeho arcibiskupstva (ďalej AGA) Prešov, f. Gréckokatolícky vikariát Mukačevskej eparchie (ďalej GKVME), inventárne 14 15 Mapa č. 2: Gréckokatolícka cirkev v Česko-Slovenskej republike (1938 – 1939) po Mníchovskej dohode (30. 09. 1938) a prvej Viedenskej arbitráži (02. 11. 1938) Zmenám v strednej Európe sa venovala aj Svätá stolica. V apríli rozhodla o pridelení týchto farností pod správu apoštolského administrátora Prešovskej eparchie. Zaujímavosťou je spôsob, akým dané rozhodnutie Svätá stolica doručila do Prešova. Na Slovensku Svätá stolica v apríli 1939 ešte nemala zriadené riadne zastúpenie v osobe nuncia, aj keď patrila medzi prvé krajiny, ktoré uznali slovenský štát – urobila to už 25. marca 1939. Preto využila nunciatúru v Budapešti, prostredníctvom ktorej svoje rozhodnutie zaslala do Prešova. 13. apríla 1939 apoštolský nuncius v Maďarsku, arcibiskup Angelus Rotta, listom číslo 2213/1939 informoval biskupa Gojdiča: „Najdôstojnejší pane, plniac osobitnú úlohu, ktorú mi zverila Kongregácia pre východnú cirkev, v mene tejto kongregácie sa ponáhľam oznámiť Tvojej Ex., že Najvyšší Veľkňaz Pius XII. Tvojej Ex. zveril úlohu spravovať farnosti ruthenského rítu, kým sa nestanoví ináč, patriace do diecézy Mukačevo, ktoré zostali na Slovensku. Z môjho úradu Tv Ex. to oznamujem a naďalej ostávam, tak ako sa patrí, v ochote. Tvojej Excelencii; oddaný v Kristu; Angelus Rotta, arcibiskup ap. nuncius.“28 To isté oznámenie išlo prostredníctvom nunciatúry v Berlíne 17. apríla 1939 pod číslom 27 045/1939 na nunciatúru do Prahy a odtiaľ do Prešova.29 Celý proces zasielania jednoduchého oznámenia nám zobrazuje, akými búrlivými zmenami prechádzala stredná Európa, ktorú od svetovej vojny delilo už len niekoľko mesiacov. Apoštolský administrátor Prešovskej eparchie biskup Gojdič po získaní poverenia potvrdil Antona Tinka vo funkcii generálneho vikára.30 Výber vikára bol zo strany oboch biskupov potvrdením dôvery v osobnosť Antona Tinka. Biskup Pavol pri potvrdení jeho vymenovania k ostatným cirkevným titulom pridal aj hodnosť titulárneho číslo (ďalej inv. č.) 467, signatúra (ďalej sign.) sign. 1, rok 1939. List biskupského vikára A. Tinka č. 124/1939 z 15. apríla 1939. 28 AGA Prešov, f. Prezidiálne spisy (ďalej PS), inv. č. 74, sign. 20, rok 1939. Oznámenie o ustanovení Apoštolskej administratúry z nunciatúry v Budapešti č. 2213/1939 z 13. apríla 1939. 29 AGA Prešov, f. PS, Oznámenie o ustanovení Apoštolskej administratúry z nunciatúry v Berlíne č. 27 045 zo 17. apríla 1939. 30 AGA Prešov, f. PS, inv. č. 76, sign. 36, rok 1941. Životopis otca Antona Tinka; BABJAK, Ján. Zostali verní. Osudy gréckokatolíckych kňazov. Zväzok I. Prešov : Petra, 2009, s. 143 – 146. 16 veľprepošta Prešovskej eparchie. Anton Tink sa plne osvedčil vo svojej funkcii, ktorá bola obzvlášť sťažená vojnovými udalosťami. Svoje vymenovanie za vikára vnímal ako službu veriacim, biskupovi a celej Cirkvi. Gréckokatolíci na Slovensku a v Protektoráte Čechy a Morava boli organizovaní v Prešovskej eparchii, kde v 154 farnostiach žilo 146 017 veriacich a o ich duchovnú správu sa staralo 197 kňazov. V administratúre Mukačevskej eparchie bolo organizovaných 43 316 veriacich v 47 farnostiach (tabuľka 1 a 2). O duchovné potreby veriacich sa vo vikariáte staralo 56 kňazov.31 Údaje o počte veriacich v Mukačevskej eparchii na území Maďarského kráľovstva sa rozchádzajú v závislosti od zdroja. Podľa zistení Svätej stolice podliehalo duchovnej správe v Mukačevskej eparchii 561 555 veriacich organizovaných v 281 farnostiach. V eparchii bolo aktívnych 354 kňazov a v ôsmich kláštoroch žilo 85 rehoľníkov a rehoľníčok. V kňazskom seminári študovalo 85 klerikov a v 31 cirkevných školách 2 360 žiakov. Sčítanie obyvateľstva v roku 1941 uvádza 412 901 veriacich.32 Podľa schematizmu z roku 1945 sa v 285 farnostiach nachádzalo 482 261 veriacich (tabuľka 3 a 4).33 31 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioeceseos Prešovensis (Fragopolitanae) et administraturae apostolicae dioec. Mukačensis in Slovachia pro Anno Domini 1944. Ab erecta sede episcopali Anno 128. Prešov : Typis Typographiae Andreae, 1944, s. 174 – 193, (ďalej Schematizmus 1944). 32 FENIČ, Volodymyr. Vozzjednuvači: Moskovskyj vojaž pravoslavnych rusofiliv i počatky jekleziocydu hreko-katolikiv Zakarpattja. In Zakarpatska Ukrajina : perspektivi ta realii rozvitku. Užhorod : Timpani, 2010, s. 51. 33 DAZO Užhorod, p. Berehovo, f. 151, o. 24. Schematizmus Mukačevskej eparchie 1945 upravený 1947, strojopis. 17 18 Mapa č. 3: Gréckokatolícka cirkev v Maďarskom kráľovstve, prvej Slovenskej republike a Protektoráte Čechy a Morava (1939 – 1945) Hranice po druhej svetovej vojne Ďalšie zmeny hraníc a tým aj usporiadania Gréckokatolíckej cirkvi v Československu nastali po skončení druhej svetovej vojny a obnovení predmníchovských hraníc s výnimkou Podkarpatskej Rusi, ktorá bola pričlenená k Sovietskemu zväzu. Z tohto dôvodu sa farnosti Košice a ďalšie vrátili spod jurisdikcie exarchátu v Miškovci späť do Prešovskej eparchie. Vzhľadom na to, že sídlo Mukačevskej eparchie sa ocitlo na území Sovietskeho zväzu, bolo treba vytvoriť staronový organizačný celok pre farnosti tejto eparchie, ako aj štyri farnosti Hajdúdorožskej eparchie v Československu. V roku 1946 bola zriadená Apoštolská administratúra Mukačevskej a Hajdúdorožskej eparchie v Československu a zverená pod jurisdickiu prešovského biskupa Pavla Petra Gojdiča OSBM, ktorý v jej čele ponechal generálneho vikára Antona Tinka (tabuľka 5 a 6).34 34 Schematismus venerabilis cleri dioecesis Fragopolitanaeseu Prešovensis administraturae apostolicae Mukačensis et Hajdudorogensis necnon omnium graeci ritus catholicorum in Republica Cechoslovacciae degentium pro Anno Domini 1948. Ab erecta sede episcopali Anno 132. Fragopoli : Typis Typographiae Nakladateľské družstvo, 1948 (ďalej Schematizmus 1948); BORZA, Peter. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1939 – 1945. Prešov : Petra, 2017, s. 133 – 136. 19 20 Mapa č. 4: Gréckokatolícka cirkev v obnovenej Československej republike v roku 1945 2 Gréckokatolíci z územia Československa v Maďarskom kráľovstve Význam Mukačevskej eparchie – Otázka mukačevského biskupa – Duchovenstvo a politika – Židovská otázka – Farnosť Košice v Miškoveckom exarcháte – Biskup Teodor Romža a príchod Červenej armády Zmeny z jesene 1938 a marca 1939 zastavili pozitívny rozvoj Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Najlepšie to dokumentuje fakt, že 2. septembra 1937 pápež Pius XI. vydal bulu, v ktorej avizoval zriadenie samostatnej gréckokatolíckej metropolie v Československu. S tým súviselo založenie novej eparchie so sídlom v Chuste a povýšenie Mukačevskej eparchie na archieparchiu. Úspešná realizácia rozhodnutia pápeža by znamenala samostatnú provinciu pre gréckokatolíkov v Československu a tým aj ich väčšiu suverenitu v rámci Katolíckej cirkvi. K realizácii zámeru nedošlo pre nečinnosť štátnych orgánov, ktoré v roku 1938 sústreďovali svoju pozornosť na obranu a udržanie suverenity Československej republiky, a celý proces sa zastavil po rozbití republiky. V podobe, ako sa mal realizovať v roku 1938, sa už pre geopolitické zmeny v 20. storočí nerealizoval. Existenciálnu dôležitosť obrany štátu si uvedomoval aj biskup Alexander Stojka a duchovenstvo. Z jeho prejavu počas výročného stretnutia konzistória 30. júna 1938 sa dozvedáme, že spolu s duchovenstvom sa rozhodli venovať päť percent svojej kongruy na obranu vlasti, a rovnako každá farnosť zo svojich prostriedkov mala venovať ľubovoľnú sumu. Konzistórium sa schádzalo pravidelne raz ročne a obsahom rokovania bolo zhodnotenie uplynulého roka s jeho najdôležitejšími udalosťami na úrovni Katolíckej cirkvi a eparchie, kde sa okrem hodnotenia uplynulých udalostí vytyčovali nové ciele do budúceho obdobia.35 35 Dušpastyr. Roč. XV, 1938, č. 9 – 10, s. 145 – 146. 21 V Maďarskom kráľovstve bola Mukačevská eparchia znova začlenená do Ostrihomskej metropolie v takom postavení, ako to bolo pred vznikom Československa.36 Zároveň však nadobudla výsadné postavenie, keďže Hajdúdorožskú eparchiu a exarchát v Miškovci prevyšovala počtom farností, veriacich a historickým významom. V podmienkach rakúsko-uhorskej monarchie a najmä počas dvadsiatich rokov trvania Československej republiky sa význam inštitúcií Mukačevskej eparchie postupne zvyšoval a mal pozitívny vplyv na kultúrnu i vzdelanostnú úroveň gréckokatolíkov. Zároveň došlo k významnému posunu v rámci etnoidentifikačného procesu Rusínov. Význam Mukačevskej eparchie Od 17. storočia totiž Gréckokatolícka cirkev nadobudla dôležité postavenie, ktoré sa v 20. storočí prejavovalo v oblasti štátnej správy a vzdelávania.37 Vzdelávací systém Mukačevskej eparchie tvoril komplex vzdelávacích a výchovných inštitúcií, ktoré sídlili nielen v Užhorode, ale aj v Chuste a jednotlivých farnostiach. Gréckokatolícke cirkevné školy prepracovaným vzdelávaním a výchovou smerovali k výchove gréckokatolíckej inteligencie. Na to slúžila sieť škôl vo farnostiach ponúkajúca základné vzdelanie a v Užhorode bola možnosť pokračovať v ďalšom štúdiu v inštitúciách, akými boli teologické lýceum, kňazský seminár, dve pedagogické školy. Potrebné zázemie študentom poskytovali dievčenské a chlapčenské internáty v Užhorode a Chuste. Sieť škôl bola systematicky budovaná od 18. storočia a jej cieľom bolo pozdvihnúť vzdelanostnú a kultúrnu úroveň gréckokatolíkov 36 Dušpastyr. Roč. XVI, 1939, č. 9 – 10, s. 58. 37 POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, vědy a kultury. Praha : Libri, 2008. 308 s.; FENIČ, Volodymyr. Dolajuči etnični stereotypi ta nacionaľni mifi: Hreko-katolycka cerkva v pidkarpatskij istorijografii 1890 – 1945. In FENIČ, Volodymyr – ŠNICER, Ihor. Pidkarpatska Rus v roky Druhoj svitovoj vijny. Užhorod : DVNZ, 2015 s. 102 – 125; MAGOCSI, Paul Robert. Chrbtom k horám. Dejiny Karpatskej Rusi a karpatských Rusínov. Prešov : Universum, 2016. 22 v Mukačevskej eparchii. Časť týchto inštitúcií bola dobudovaná počas trvania Československej republiky.38 Okrem vzdelávacích inštitúcií pôsobili rôzne náboženské a kultúrne spolky formujúce mládež a veriacich Gréckokatolíckej cirkvi. Medzi ne patrili najmä spolky Duchnovič, Prosvita a Školská pomoc. Vo farnostiach vykonávali svoju činnosť náboženské organizácie ako Apoštolská modlitba a Mariánska družina. Súčasťou aktivít bolo aj vydávanie početných titulov tlače, ktorá vystupovala kriticky aj voči československým orgánom a ich sociálno-ekonomickým alebo politickým aktivitám na Podkarpatskej Rusi. K formovaniu gréckokatolíkov prispieval aj Rád sv. Bazila Veľkého a jeho najvýznamnejší kláštor na Černečej hore v Mukačeve, ktorému v roku 1926 pápež Pius XI. daroval vzácnu ikonu Božej Matky z 15. storočia. Daná udalosť viedla k založeniu tradície mariánskych pútí v Mukačeve. Tie pomáhali stmeľovať viacnárodnostne spoločenstvo veriacich v jeden celok a posilňovať ich vernosť ideálom Gréckokatolíckej cirkvi.39 Činnosť v prospech gréckokatolíckych veriacich prispievala aj k pozdvihnutiu rusínskeho povedomia. To sa však nezaobišlo bez vnútorného pnutia v otázke príklonu k ukrajinskému alebo rusínskemu a rusofilskému smerovaniu. Propagátorom prvého bol spolok Prosvita (1920) a druhú skupinu reprezentoval spolok Duchnovič (1923). Dané pnutia posilnené ešte o promaďarské smerovanie sa naplno prejavili v 30. rokoch poznačených všeobecným vzostupom nacionalizmu v Európe.40 Podporu rusínskym národným záujmom prejavili najmä dvaja mukačevskí biskupi, ktorí svojimi postojmi a činnosťou stáli na strane obyvateľstva Podkarpatskej Rusi. Uprázdnené miesto biskupa po odchode Antona Pappa v roku 1923 do Maďarska zaujal Peter Gebej, ktorý ho viedol v rokoch 38 Schematismus cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Mukacensis ad Annum Domini 1938. Užhorod 1939, s. 31 – 36, (ďalej Schematizmus 1938). 39 HRANČAK, Ivan a kol. Narisi istorii Zakarpattja, Tom II., (1918 – 1945). Užhorod : DVNZ, 1995, s. 442 – 443. 40 POP, Ivan. Malé dejiny Rusínov. Bratislava : Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2010, s. 86 – 89. 23 1924 – 1931. S menom tohto biskupa, ordinovaného na Velehrade 2. augusta 1924, sa spája obnovenie cirkevného života v Mukačevskej eparchii. Biskup P. Gebej pochopil dôležitosť včlenenia Cirkvi do novej politickej skutočnosti. Samotné miesto prijatia biskupskej vysviacky bolo jasným gestom o príklone k ideám Československej republiky. Nadviazal kontakty s vládou, čím dosiahol aj isté prevzatie záväzkov štátu v otázke materiálneho zabezpečenia duchovenstva, čo v konečnom dôsledku riešil kongruový zákon41 z 26. júla 1926, ktorý ukončil neustále nárokovanie cirkevnej dane (kobliny a rokoviny42). To dovolilo vylepšiť ekonomickú situáciu kléru a uspokojiť veriacich, ktorí sa nachádzali často v konfliktoch so svojimi farármi pre zastaraný polofeudálny systém splácania cirkevných poplatkov a promaďarské smerovanie. Iný zákon z 23. apríla 1925 o vzťahoch medzi rôznymi náboženstvami43 dovolil pribrzdiť násilie, ktoré sprevádzalo prestup na pravoslávie. Odvolávajúc sa na tento zákon dosiahli gréckokatolíci vrátenie mnohých chrámov a iných cirkevných budov, ktoré im nezákonne zabrali pravoslávni. Zároveň sa snažil o obnovu náboženského života, skvalitnenie verejného vzdelania, oživenie v oblasti apologetickej a misijnej tlače a pri podpore ľudových misií. Biskup Gebej nariadil vedenie dokumentácie a korešpondencie v eparchii v russkom jazyku44. S pomocou baziliánov viedol zápas s pravoslávím a rozvíjal vydavateľskú činnosť. Publikovali série brožúr, modlitebných kníh a Svätého písma v russkom jazyku. Mukačevské biskupstvo začalo vydávať časopis Dušpastyr, ktorý sa stal oficiálnym časopisom Mukačevskej a Prešovskej eparchie. 45 41 Zákon kongruový č. 122/1926 Sb. z. a n. zákon ze dne 25. června 1926 o úpravě platů duchovenstva církví a náboženských společností státem uznaných, příp. recipovaných. 42 Koblina predstavuje naturálne dávky a rokovina roboty a služby, ktoré veriaci poskytovali svojim duchovným. 43 Zákon č. 96/1925 Sb. z a n. o vzájemných poměrech náboženských vyznání. 44 Išlo o tzv. jazyčie – umelú zmes cirkevnej slovančiny, ruštiny a miestnych (pod)karpatorusských nárečí. 45 PEKAR, Atanasij. Hreko-katolicka cerkva v kordonach Čechoslovaččini 1919 – 1939. In MUŠINKA, Mikuláš (ed.). Zakarpatská Ukrajina v rámci Československa (1919 – 1939). Prešov : Prešovská univerzita, 2002, s. 119. 24 Biskup P. Gebej zriadil Ústrednú kanceláriu na obranu viery. Jej úlohou bolo usmerňovať zákonodarnú prácu na obranu práv Gréckokatolíckej cirkvi a založil Spoločnosť gréckokatolíckej mládeže. Nevyhol sa však vnútrocirkevnému pnutiu, keď časť prevažne promaďarsky orientovaného duchovenstva sa bránila niektorým jeho rozhodnutiam na kultúrnom a národnom poli. Tieto ťažkosti zašli až tak ďaleko, že zo svojho úradu abdikoval, ale Svätá stolica to odmietla. 25. apríla 1931 biskup P. Gebej vo svojom príhovore ku kňazom oznámil navrátenie posledného chrámu, ktorý násilne zabrali pravoslávni. Nasledujúci deň zomrel.46 Po výbere vhodného kandidáta Svätá stolica vymenovala v roku 1932 Alexandra Stojku na post biskupa Mukačevskej eparchie. Viedol ju v rokoch 1932 – 1943. Biskupom sa stal v období ekonomickej depresie a vyznačoval sa hlbokou náklonnosťou k sociálnej otázke. Svojimi pastoračnými a politickými opatreniami, ako aj osobným príkladom vyzýval všetkých na pomoc najchudobnejším. V rozličných prípadoch sa stal aj sprostredkovateľom medzi sociálne slabými vrstvami a vládou, štrajkujúcimi robotníkmi a zamestnávateľmi, čo vyvolalo osobitnú sympatiu medzi veriacimi. Udalosti z roku 1938 akceptoval a snažil sa o čo najlepšie postavenie Gréckokatolíckej cirkvi v Maďarskom kráľovstve.47 V prvej fáze po Viedenskej arbitráži bola činnosť biskupstva v Užhorode paralyzovaná, keďže väčšina farností sa nachádzala na území Česko-Slovenska. Zároveň celú situáciu ešte zložitejšou robilo to, že na čele druhej, tretej a štvrtej autonómnej vlády Podkarpatskej Rusi stál gréckokatolícky kňaz a politik Augustín Vološin, ktorý bol prívržencom ukrajinského smeru. Prvá vláda vedená Andrejom Bródym vydržala len dva týždne od svojho vymenovania. Príčinou bolo odhalenie A. Bródyho ako agenta plateného z Budapešti. Predseda autonómnej vlády bol zatknutý a zatykač bol vydaný aj na jeho ministra s plnou mocou pre správu hospodárstva 46 VASIĽ, Cyril. Gréckokatolíci, Dejiny – osudy – osobnosti. Košice : Byzant, 2000, s. 128 – 130. 47 BORZA, Peter. Gréckokatolícka cirkev a jej vplyv na etnoidentifikačný proces rusínskeho obyvateľstva. In Česko-slovenská historická ročenka 2016. Bratislava : VEDA, 2017, s. 73. 25 Štefana Fencika, ktorý však včas ušiel do Budapešti.48 Prívrženci rusínskeho smeru boli už skôr zo strany ukrajinofilov ostrakizovaní pre spoluprácu s tajnými službami Maďarska a Poľska. Vološin sa v komplikovanej situácii usiloval o priazeň nacistického Nemecka a očakával garanciu oklieštenej Podkarpatskej Rusi. Silnel aj vplyv Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) s centrom v poľskej Haliči. Jej členovia chceli presadiť vytvorenie tzv. Veľkej Ukrajiny, ktorej súčasťou mala byť aj Podkarpatská Rus. V Chuste sa 9. novembra 1938 uskutočnila zakladajúca schôdza Organizácie národnej obrany Karpatská Sič. Veliteľom sa stal Dmitro Klimpuš z Jasiňa, ale hlavnými organizátormi boli dôstojníci vojenskej organizácie OUN z poľskej Haliče.49 Členovia polovojenskej organizácie sa v ostrom boji stretli s maďarským vojskom v marci 1939 a mnohí z nich padli v boji alebo ich masovo popravovali po rozhodnutí poľného súdu alebo oveľa častejšie aj bez súdu. Tieto udalosti so zármutkom vnímal biskup Stojka. Svoj smútok a bolesť vyjadril počas výročného zasadnutia konzistória 4. júla 1939. Ak odhliadneme od pozitívneho pohľadu na postup Maďarského kráľovstva, tak sa so zármutkom vyjadroval o strate na životoch mladých ľudí, študentov, ale aj o pôsobení kňaza vo vysokej politickej funkcii.50 Zvláštnu pozornosť si z tohto krátkeho obdobia medzi Viedenskou arbitrážou a obsadením územia Podkarpatskej Rusi v marci 1939 zaslúži otázka teologického vzdelávania. Väčšina študentov z kňazského seminára v Užhorode nepokračovala ďalej v štúdiu, ale keďže pochádzali z územia Česko-Slovenska, pokračovali od januára 1939 v štúdiu v Olomouci. Činnosť kňazského seminára v Užhorode tým bola značne ochromená. Išlo však o riešenie administrátora Dionýza Nyarádiho a vyžadovali si to okolnosti spojené s novými pomermi. Napr. hrozilo zatknutie alebo 48 ŠVORC, Peter. Zakletá zem Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006, s. 245; POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, s. 79. 49 RYCHLÍK, Jan – RYCHLÍKOVÁ, Magdaléna. Podkarpatká Rus v dějinách Československa 1918 – 1946. Praha – Vyšehrad, 2016, s. 74 – 81. 50 Dušpastyr. Roč. XVI, 1939, č. 9 – 10, s. 51. 26 vysťahovanie, keďže domovská príslušnosť týchto klerikov bola mimo Maďarského kráľovstva. Po rozbití Česko-Slovenska sa vrátili späť do Užhorodu, ale po vypuknutí druhej svetovej vojny ich v Olomouci nahradili študenti baziliáni z územia okupovaného Poľska. Tiež len na pár mesiacov, pretože po zrušení českého vysokého školstva prešli na nemeckú Karlovu univerzitu v Prahe.51 Otázka mukačevského biskupa Biskup Alexander Stojka vnímal zložité súvislosti, ale zároveň si bol vedomý zvláštneho postavenia Mukačevskej eparchie. Túžba po zlepšení ekonomickej situácie ho načas primkla k niektorým promaďarsky orientovaným politikom a najprv bol maďarskými úradmi favorizovaný, ale onedlho sa ich postoj voči nemu radikálne zmenil. Keďže sa dožadoval dodržiavania národnostných práv pre Rusínov, stratil priazeň maďarských vládnych kruhov, ktoré začali proti nemu silnú politickú kampaň s cieľom odstrániť ho z mukačevského biskupského stolca. Iniciovali v Ríme obnovenie procesu s bývalým profesorom kňazského seminára Štefanom Fencikom, ktorého biskup Stojka v roku 1934 suspendoval pre neposlušnosť. Proces sa skončil vo februári 1939 a biskup musel rešpektovať rozhodnutie o zrušení suspendácie. Následne vrátil Fencikovi kňazskú hodnosť a zrušil všetky cirkevné tresty voči jeho osobe. Svätá stolica vyzvala biskupa, aby prišiel do Ríma, a riešila možnosť jeho odvolania a nahradenia biskupom Antonom Pappom z Miškovca. Tieto zámery prerušilo obsadenie Karpatskej Ukrajiny maďarským vojskom v marci 1939. Po obsadení Chustu bol biskup Nyáradi odvezený do Budapešti a tu mu vatikánsky nuncius odporúčal návrat do Juhoslávie, kde bolo sídlo jeho Križevackej eparchie. Zmenená situácia viedla Vatikán k rozhodnutiu ponechať správu Mukačevskej eparchie v rukách biskupa Stojku.52 Mukačevský biskup 51 GLEVAŇÁK, Michal. Štúdium baziliánskych mníchov na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte a arcibiskupskom seminári v Olomouci a ich ekumenická implikácia. In Theologos. Roč. IV, 2004, č. 2, s. 48 – 49. 52 PEKAR, Atanasij. Narisi istoriji Cerkvi Zakarpatija. Tom I., s. 157. 27 potom 13. júna 1939 zložil prísahu vernosti Maďarskému kráľovstvu53 a regent Miklós Horthy ho 1. júla vymenoval za doživotného člena hornej komory parlamentu. Snaha o jeho výmenu alebo odvolanie sa však objavila aj v druhej polovici roku 1939. Teodor Romža, v tom čase špirituál kňazského seminára, v jednom zo zachovaných listov hodnotil situáciu ako snahu niektorých duchovných o post mukačevského biskupa. Biskup Stojka bol oficiálne chorý, ale Romža sa skôr domnieval, že je to pre snahu úradov o jeho znemožnenie a odvolanie.54 Konečným výsledkom kauzy odvolávania biskupa bolo to, že Stojka zanechal politické otázky a sústredil svoju pozornosť na apoštolát, na pastoračnú a sociálnu činnosť pre dobro svojich veriacich.55 Znechutenie z maďarskej politiky na území Podkarpatskej Rusi, ktorá sa oficiálne stala Karpatským teritóriom Maďarského kráľovstva – Kárpátalja, mohlo prameniť aj z násilného postupu voči niektorým kňazom a obyvateľstvu. Nedopustil degradovanie preláta a rektora kňazského seminára Alexandra Chiru, ktorý bol za svoje pročeskoslovenské postoje internovaný v kňazskom seminári. Dokonca v spolupráci so Svätou stolicou sa podarilo presadiť, aby aj naďalej pôsobil ako učiteľ morálnej a pastorálnej teológie v užhorodskom seminári. Biskup Stojka sa síce Horthyho režim neodvážil verejne kritizovať, ale javí sa ako ten, kto konal v prospech utláčaných. Do svojej smrti v roku 1943 dosiahol prepustenie a tým aj záchranu viac ako dvesto študentov z rôznych táborov a väzníc. Medzi nimi bolo aj niekoľko seminaristov a kňazov.56 53 DAZO Užhorod, p. Berehovo, f. 151, opis (ďalej o.) 18, Prísaha mukačevského biskupa A. Stojku vernosti štátu zo dňa 13. júna 1939. 54 PUSKÁS, László. Blažený Teodor Romža. Život a smrť biskupa – mučeníka. Michalovce : Byzant, 2011, s. 127 – 130; PEKAR, Atanasij. Narisi istroiji Cerkvi Zakarpatija. Tom I., s. 71. 55 POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, s. 235. 56 PEKAR, Atanasij. Narisi istroiji Cerkvi Zakarpatija. Tom I., s. 157 – 158. 28 Duchovenstvo a politika Civilná administratíva bola na bývalom území Podkarpatskej Rusi a časti Slovenska zavedená postupne. Po obsadení územia bola 22. marca 1939 stanovená dočasná vojenská správa nad novozriadeným územím Karpatským teritóriom – Kárpátaljou (Karpatskom). Najvyšším predstaviteľom bol generál Béla Novakovics, ktorého poradcom bol miestny Rusín Michal Demka. Civilným komisárom pri rade vojenskej správy bol gréckokatolícky kňaz a kanonik Július Marina. Po troch mesiacoch bolo celé obsadené územie zákonným článkom maďarského parlamentu č. VI/1939 z 22. júna 1939 formálne spojené s Maďarskom s určitými odlišnosťami v civilnej správe. V zmysle uvedeného zákona a nariadenia č. 6200 viedol Karpatské teritórium regentský komisár, ktorého na návrh predsedu vlády vymenoval regent Miklós Horthy. Jeho sídlom a zároveň administratívnym centrom bol Užhorod. Počas rokov 1939 – 1944 sa vo funkcii vystriedali traja komisári. 7. júla 1939 nastúpil Zsigmond Perényi, ktorého 12. októbra 1941 vystriedal Miklós Kozma a po jeho náhlej smrti 7. decembra 1941 ho v januári 1942 vystriedal Vilmos Pál Tomcsányi. Od 1. apríla 1944 bolo územie znova dané pod vojenskú správu, ktorú viedol generál András Wincze. Regentský komisár mal hlavného poradcu a osemčlenný poradný zbor. Obsadené územie bolo rozdelené do troch expozitúr: užskej, berežskej a marmarošskej. Ich centrami boli mestá Užhorod, Mukačevo a Chust. Územie, ktoré bolo súčasťou Maďarska už od Viedenskej arbitráže, nebolo pripojené ku Kárpátalji, ale mestá Užhorod a Mukačevo boli de facto jej súčasťou, keďže tu sídlila štátna správa Karpatského teritória. Pôvodne arbitrážne územie bolo rozdelené do Užskej a Berežsko-ugočskej župy. Po 2. viedenskej arbitráži z 30. augusta 1940 pribudlo Maďarsku ešte severné Sedmohradsko z Rumunska a s týmto cieľom bola zriadená Marmarošská župa. K zmene rozsahu Karpatského územia však už nedošlo. V Maďarsku sa parlamentné voľby konali v máji, preto na Karpatské teritórium pod vojenskou správou nedošlo k hlasovaniu. Z tohto dôvodu regent Miklós Horthy na základe zákona vymenoval Štefana Fencika, Alexandra Ilnického a Jozefa Kaminského 29 do hornej komory a ďalších desať poslancov pod vedením Andreja Bródyho do dolnej komory parlamentu v Budapešti. Kanonik Alexander Ilnickij sa 20. novembra 1939 stal hlavným poradcom regentského komisára. Na pričlenenom území sa mali najneskôr do 30. júna 1940 uskutočniť voľby, v ktorých by bolo zvolených jedenásť poslancov. Voľby sa však neuskutočnili a napriek požiadavkám rusínskych politikov nedošlo ani k zriadeniu autonómie Karpatského teritória.57 Samotné duchovenstvo vo vzťahu k novej vláde nebolo jednotné a delilo sa na prívržencov a odporcov maďarskej politiky. Medzi prívržencami vynikali duchovní: kanonik Július Marina, kanonik Alexander Ilnickij a Štefan Fencik. Posledný z menovaných zohral zvlášť zápornú úlohu pri destabilizácii Česko-Slovenska a v už spomínanom pokuse o odvolanie biskupa A. Stojku. Fencikove oddiely „čiernorubašnikov“ spolu s oddielmi Kurtjakovej gardy priamo riadenými J. Marinom zinscenovali 1. novembra 1938, deň pred konaním Viedenskej arbitráže, v Užhorode nepokoje s Maďarmi. Filmový záznam bol expresne doručený do Viedne a na druhý deň poslúžil ako jeden z argumentov v prospech maďarských požiadaviek.58 „Čiernorubašnici“ zostali aktívni aj po pripojení arbitrážneho územia a destabilizovali situáciu na území autonómnej Karpatskej Ukrajiny. Fencik svoje názory šíril prostredníctvom rádia a novín Karpatorusskij golos.59 V politike osciloval medzi radikálnym autonomizmom a fašizmom. Po obsadení celého územia bývalej Podkarpatskej Rusi a časti Slovenska sa ako člen hornej komory parlamentu v Budapešti aktivizoval v prospech diskusie o autonómii Podkarpatska, ale bezvýsledne.60 Najexponovanejšie politické postavenie spomedzi gréckokatolíckych duchovných mal Július Marina. Najprv ako 57 RYCHLÍK, Jan – RYCHLÍKOVÁ, Magdaléna. Podkarpatká Rus v dějinách Československa, s. 187 – 188; KONEČNÝ, Stanislav. Náčrt dejín karpatských Rusínov. Prešov : Prešovská univerzita, 2015, s. 174 – 175. 58 ŠVORC, Peter. Zakletá zem Podkarpatská Rus, s. 247. 59 DAZO Užhorod, f. Presa, o.1, Ekspoze o Karpatskoj Rusi. In Karpatorusskij golos, roč. VII., 1938, č. 23, s. 1. 60 POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, s. 79. 30 civilný komisár pre pripojené územie bývalej Podkarpatskej Rusi (15. 03. 1939 – 07. 07. 1939) a po ustanovení civilnej správy ako ministerský radca s dohľadom nad školami. Jeho aktívna politická činnosť v rokoch 1938 – 1944 spôsobila, že musel pred Červenou armádou utiecť a žiť v emigrácii. Jeho súčasník Vincent Šandor, zmocnenec karpatskoukrajinskej vlády v Prahe, hodnotil J. Marinu ako človeka ochotného urobiť čokoľvek, aby si udržal vplyv a postavenie. Aktívne spolupracoval na zavádzaní novej maďarskej správy a zvlášť v školstve podporoval maďarizáciu. Mnohí učitelia boli internovaní a o ich osude rozhodovala justifikačná komisia. Učitelia, ktorí neovládali maďarčinu, prípadne boli nelojálni, museli školy opustiť alebo absolvovať zvláštne kurzy, ktoré boli zakončené skúškou z maďarského jazyka a literatúry. Ale kritériá na úspešné absolvovanie boli privysoké, a tak viac ako polovica učiteľov skúškami neprešla. Týmito a ďalšími postupmi došlo k paralyzovaniu cirkevných aj štátnych škôl a vážnemu zníženiu kvality vzdelávania. Marina ako ministerský radca navštívil aj koncentračný tábor Varjulapos, kde bolo, podľa neho, zaistených len niekoľko stoviek väzňov. V skutočnosti ich bolo omnoho viac a boli medzi nimi aj jeho spolubratia kňazi. Medzi väzňami sa nachádzal aj gréckokatolícky seminarista, neskôr kňaz Štefan Pap. Dokonca jedno z väzení zriadené v budove obchodnej akadémie v Užhorode bolo zverené pod jeho osobný dohľad. V danom väzení bola aj sestra zmocnenca Šandora, čo vysvetľuje jeho zvlášť negatívne nastavenie voči Marinovi. Vo väzniciach boli väzni podrobovaní krutému mučeniu, a preto nie je prekvapujúce, že sa Marina netešil priazni inteligencie a ak áno, tak len naoko. Šandorov kritický pohľad nebol ojedinelý.61 Špirituál kňazského seminára Teodor Romža v liste zo 14. mája 1941 rektorovi Russica do Ríma o Marinovi kriticky napísal: „Hrá rolu veľadôstojného pána, bohužiaľ, na škodu Cirkvi. Dostal funkciu ministerského radcu s titulom Vaše Vysokoblahorodie. Má dohľad nad všetkými školami. Svojím správaním sa odcudzil učiteľom, čo by bolo 61 SHANDOR, Vincent. Podkarpatská Rus od vzniku ČSR po sovětskou anexi. (očima přímého účastníka událostí). Praha : Rybka Publishers, 2013, s. 237 – 244. 31 ešte menším problémom, ale horším je ich odcudzenie Cirkvi. A keďže učitelia majú vždy veľký vplyv na ľudí, tí sa teraz stali ľahostajní k Cirkvi. Otec Marina sa teraz prakticky ani nezaoberá cirkevnými záležitosťami, plne sa venuje pracovným záležitostiam svojej kancelárie.“62 Romžovo konštatovanie negatívnych dôsledkov Marinovho konania pre Cirkev vystihuje riziko politického angažovania duchovných. Ďalším politicky aktívnym duchovným v prospech horthyovského Maďarska bol Alexander Ilnickij. Ako už bolo spomenuté, bol od 1 júla 1939 členom hornej komory parlamentu a od 20. novembra toho istého roka hlavným poradcom regentského komisára pre územie bývalej Podkarpatskej Rusi. Tým sa stal najvplyvnejším gréckokatolíckym duchovným, čo ešte viac umocnilo skoro polročné vedenie Mukačevskej eparchie po smrti biskupa Stojku.63 Raz mesačne informoval predsedu maďarskej vlády o činnosti miestnych inštitúcií a politických názoroch miestneho obyvateľstva. Opakovane sa z titulu svojej funkcie stretával s Horthym a napr. v novembri 1941 trvalo jeho stretnutie dve hodiny. Pár dní predtým (29. októbra) podkarpatská poradná komisia na svojom zasadnutí jednomyseľne prijala rezolúciu odsudzujúcu zámer obnovenia Československej republiky. Text okrem iných podpísaný Ilnickým a Marinom sa šíril v zahraničí, najmä medzi americkými Rusínmi.64 V roku 1940 bola založená Organizácia gréckokatolíckej mládeže ako súčasť celoštátnej organizácie KALOT – Spoločnosti katolíckej poľnohospodárskej mládeže založenej v roku 1935. Kanonik Ilnickij sa stal jej vedúcim. Táto gréckokatolícka pobočka združovala osemtisíc dievčat a chlapcov vo veku 16 až 24 rokov. Hlavným cieľom združenia bola kresťanská formácia mládeže, ako aj budovanie vlasteneckého cítenia voči Maďarskému kráľovstvu.65 62 PUSKÁS, László. Blažený Teodor Romža., s. 72. 63 KUCOV, Konstantin. Aleksandr Ilnickij (1889 – 1947) i teorija Uhro-Rusinizma In Rusin, No 3(9), 2007, s. 172 – 173. 64 VEGEŠ, Mikola – FEDINEC, Csilla a kol. Zakarpattja 1919 – 2009 rokiv., s. 203 – 204. 65 VEGEŠ, Mikola – FEDINEC, Csilla a kol. Zakarpattja 1919 – 2009 rokiv., s. 203. 32 Široký záber agilného kanonika dokumentuje aj to, že od mája 1942 do októbra 1944 viedol Podkarpatskoje obščejastvo nauk (Podkarpatskú vedeckú spoločnosť) v Užhorode. Podkarpatská vedecká spoločnosť bola koncipovaná ako vedecká inštitúcia, ktorá mala slúžiť Rusínom. Tvorilo ju tridsaťpäť členov rusínskej inteligencie. Boli medzi nimi vedci, umelci a predstavitelia spoločenského života. Spoločnosť vydávala časopis Zorja-Hajnal, literárne časopisy Literaturna Nediľa, Ruska molodež, sériu kníh Narodna biblioteka, Ditoča bibilioteka, Literaturno-naukova biblioteka, veľké hospodárske kalendáre, monografie a preklady. Medzi inými vydala aj Gramatiku rusínskeho jazyka a Všeobecnú bibliografiu Podkarpatska.66 Ilnickij redigoval cirkevné časopisy Blahovistnik, Misijný vestník, Nediľa a Dobrý pastier, kde uverejnil okolo štyristo svojich kázní. Okrem toho sa zaujímal o rozvoj športu a viedol športový klub Rus. Z titulu svojich početných funkcií navštívil vyše šesťdesiat obcí, Chust a mnohokrát Budapešť.67 Trojica gréckokatolíckych duchovných rôznou mierou reprezentovala názory duchovenstva lojálneho voči novému režimu. Ilnickij z tejto skupiny pôsobil umiernenejšie ako Marina alebo Fencik, ale z dnešnej perspektívy bol hlavným ideológom rusínskeho promaďarského smerovania. Odovzdanosť týchto duchovných horthyovskému režimu v konečnom dôsledku poškodzovala záujmy Cirkvi a viedla k odcudzeniu časti inteligencie a veriacich vo vzťahu ku Gréckokatolíckej cirkvi. Na opačnej strane spektra sa nachádzali odporcovia režimu, ktorí museli opustiť krajinu alebo boli väznení. Hneď po odstúpení arbitrážneho územia sa časť otcov baziliánov, ktorú viedol Sebastián Štefan Sabol OSBM, ocitla najprv na autonómnom území a v marci 1939 prišli na Slovensko, kde ich 66 POP, Ivan. Malé dejiny Rusínov. Bratislava : Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2010, s. 120. 67 DOVGANIČ, Omeljan. Kanonik Oleksander Iľnickij – holovnij radnik rehentskoho komisara karpatskoj teritoriji i joho politična dijaľnisť na korisť Uhorščiny (1938 – 1944) In Naukovij zbirnik „Prosvita“. Ričnik V –VII (XIX – XXI). Užhorod, 2003, s. 47 – 51. VEGEŠ, Mikola – FEDINEC, Csilla a kol. Zakarpattja 1919 – 2009 rokiv., s. 204. 33 prijal spolubrat prešovský biskup Pavel Peter Gojdič OSBM. Rehoľníci pochádzajúci zo Slovenska a baziliáni z Haliča, ktorých poľské úrady nevpustili na jej územie, odcestovali do Prešova, kde sa ocitli doslovne pod holým nebom. Na požiadanie biskupa Gojdiča dočasne prijali baziliánskych bohoslovcov a novicov otcovia redemptoristi. Dvoch baziliánov umiestnil aj vo svojom biskupskom paláci a o niečo neskôr im odovzdal vedenie uprázdnenej farnosti v Medzilaborciach, ktorú nikto z diecéznych duchovných nechcel prevziať. Farnosť ešte ani nebola prevzatá a už sa na biskupa a na baziliánov sypali hrozby, že celé rusofilské mesto Medzilaborce prejde na pravoslávie, ak „ukrajinskí baziliáni“ prevezmú farnosť. Bez ohľadu na spomenuté okolnosti baziliáni farnosť v Medzilaborciach v júli 1939 prevzali, hoci sa im vyhrážali smrťou. Po skromných začiatkoch sa otcovia baziliáni vžili do nového prostredia a svojou horlivou prácou, dobrým príkladom a vrelou modlitbou si čoskoro získali srdcia veriacich aj v okolitých dedinách.68 Predstavený baziliánov Sebastián Štefan Sabol OSBM čelil v roku 1941 obvineniu z protištátnej činnosti a toto obvinenie sa vzťahovalo na celú komunitu baziliánov v Medzilaborciach. Podľa obvinenia spočívali ich protištátne aktivity v ukrajinizácii a agitácii za tzv. Veľkú Ukrajinu. Nikodém Mikuláš Krett OSBM bol internovaný a Sabol vyšetrovaný, pričom očakával väznenie v koncentračnom tábore Ilava. Vyšetrovanie prebiehalo na policajnom riaditeľstve v Prešove, kde ho osobne viedol prednosta Ústrednej štátnej 68 POTAŠ, Marián. Dar lásky. Spomienky na biskupa Pavla Gojdiča OSBM. Prešov : VMV, 1999, s. 125 – 126. Marián Potaš OSBM bol jedným z baziliánov, ktorí prišli do Medzilaboriec a vo svojej knihe si na pôsobenie v novej farnosti zaspomínal: „Misie, príležitostné kázne po dedinách, pomoc duchovným, ktorú sme poskytovali aj tak, že sme pre nich cyklostylom rozmnožovali nedeľné kázne, ochota spovedať, katechetická činnosť, pomoc a poradenstvo pri riešení rôznych problémov s veriacimi, výchova aj vedenie mládeže, zakladanie miestnych pobočiek združení a spolkov ako Apoštolát modlitby alebo Mariánska kongregácia, starostlivo vypracúvané programy pútí pri rozvalinách chrámov bývalých slávnych kláštorov v Bukovej hôrke a Krásnom Brode, toto všetko v krátkom čase pozdvihlo autoritu otcov baziliánov tak, že tamojší veriaci ich napokon uznali za ,svojich‘. Hrnuli sa k nim ako k svojim duchovným vodcom a okolité duchovenstvo v nich videlo silnú oporu proti pravosláviu a alkoholizmu [...].“ 34 bezpečnosti v Prešove. Provinciála Sabola v správe o vyšetrovaní vykreslil ako bezohľadného ukrajinského fanatika, ktorý pri každej príležitosti hlása medzi Rusínmi ukrajinizmus v pevnom presvedčení, že dôjde k utvoreniu Veľkej Ukrajiny. Nevhodné opatrenia proti rehoľníkom, akými boli ich predvolania na výsluchy a napokon aj internovanie Kretta, vyvolalo u provinciála Sabola oprávnené pobúrenie a vyšetrovacím orgánom naznačil intervenciu v nemeckých kruhoch a Ríme. Zo strany štátnych úradov však bolo badať uspokojenie s vykonanými opatreniami. Pôsobenie rehole baziliánov v Medzilaborciach bolo zo strany bezpečnostných orgánov pokladané za prekážku konsolidácie pomerov na východnom Slovensku a plánovali ich odstránenie z Medzilaboriec.69 Nepriazeň štátnych úradov obmedzovala, ale nezabránila rozvoju rehole baziliánov na Slovensku a už o rok neskôr – v roku 1942 si rehoľníci postavili malý domček – kláštor na Bukovej hôrke, aby tam mohli konečne začať svoju misiu a organizovať púte. Kázali po celom okolí, prehlbovali mariánsku úctu, katechizovali deti a mládež. V roku 1943 prevzali od prešovského biskupa správu internátu Gréckokatolíckej ruskej učiteľskej akadémie v Prešove. V júni toho istého roka otvorili aj nový kláštor v Trebišove, kam si svoje sídlo z Medzilaboriec preniesol predstavený ich generálnej delegatúry na Slovensku Sebastián Štefan Sabol OSBM.70 Medzi duchovnými, ktorí okúsili väzenie v Maďarsku, boli Štefan Pap a Michal Horňák. Štefan Pap bol po kňazskej vysviacke 5. októbra 1941 vymenovaný za farára v dedine Bilky medzi mestami Mukačevo a Chust. Podľa dokumentov z Vojenského historického archívu v Prahe bol v roku 1939 ako študent seminára internovaný tri mesiace, dvakrát väznený a potom pod policajným dozorom. V roku 1942 bol znova zatknutý pre protimaďarskú činnosť a odsúdený na dvanásť rokov ťažkého žalára, a desať rokov straty 69 Štátny archív (ďalej ŠA) Prešov, f. Odbočka ÚŠB pri policajnom riaditeľstve v Prešove, inv. č.1477, sign. Mat 30/3, kar. 25. Ruská otázka 1927 – 1943. 70 POTAŠ, Marián. Dar lásky. Spomienky na biskupa Pavla, s. 126. 35 občianskych práv. Z trestu si odsedel dvadsať mesiacov, teda do príchodu Červenej armády. V roku 1944 bol apoštolským administrátorom Miklósom Dudásom vymenovaný za farára do farnosti Veľké Slemence.71 Po obnovení Československa zostal na jeho území a 29. augusta 1947 mu prezident republiky Eduard Beneš za vynikajúce zásluhy o oslobodenie Československej republiky odovzdal vysoké vojenské vyznamenanie Československý vojnový kríž 1939.72 Štefan Pap sa počas väznenia ocitol vo väzení v Chuste, Krivom a koncentračnom tábore Varjulapos. Zažil hrubé násilie na sebe, kamarátoch aj ostatných väzňoch, či to boli muži, alebo ženy, mladí alebo starí. V knihe spomienok Velika borotba uviedol aj osobnú skúsenosť z návštevy J. Marinu vo väznici Krivé, kde neskrýval svoj smútok nad jeho správaním, že ako kňaz sa zapožičal na takúto podlú službu okupačnej vláde. Znovu sa s ním stretol v koncentračnom tábore Varjulapos, kam J. Marina prišiel na inšpekciu a väzňom prisľúbil 50 pengov na zlepšenie stravy. Väzni to prijali mlčky a tichým protestom dali najavo svoje pohŕdanie.73 Medzi vyznamenanými z roku 1947 bol aj Michal Horňák, ktorý prijal sviatosť kňazstva 12. júla 1937 v Užhorode a od roku 1938 pôsobil vo farnosti Vyšná Rybnica, kde bol zatknutý pre pomoc českým dôstojníkom. Tí ustupovali pred maďarským vojskom. Okrem toho poskytoval pomoc partizánom. Prezident republiky mu za vynikajúce zásluhy o oslobodenie republiky udelil Československú medailu za zásluhy I. stupňa.74 Spomínané situácie dokumentujú postup maďarských orgánov na arbitrážnom území a neskôr na celom pripojenom území bývalej Podkarpatskej Rusi a časti Slovenska. Ich cieľom bolo nastoliť vládu a eliminovať ohrozenia zo strany obyvateľstva, ktoré sa nestotožňovalo s novými pomermi. 71 DAZO Užhorod, p. Berehovo, f. 151, o. 23, Cirkulár Eparchii Mukačevskoj IV/1944, 10. 06. 1944, s. 20. 72 Vojenský historický archív (ďalej VHA) Praha, OVO, spis č. 56246/47 – MNO 1. odb. 73 PAP, Štefan. Velika borotba. Užhorod : Hražda, 2019, s. 170 – 192. 74 Osobní věstník Ministerstva národní obrany č. 78 zo dňa 18. septembra 1947, s. 653 – 654; VHA Praha, OVO, spis č. 56246/47 – MNO 1. odb. 36 Nastoleniu moci mali byť nápomocné aj miestne autority, ktoré sa nebránili spolupráci s maďarským režimom. Zvlášť mukačevský biskup a duchovní boli vhodnými adeptmi na dosiahnutie stanovených cieľov. Režimu sa ich čiastočne podarilo získať, ale nie masovo a aj biskup po krátkom čase rezignoval z aktívnej podpory nového režimu. Na nastolenie nového poriadku režim využíval zatýkanie a väznenie samotných alebo len potenciálnych odporcov. V prípade baziliánov môžeme sledovať postup voči osobám, ktoré mali domovskú príslušnosť mimo obsadeného územia alebo si uvádzali českú, slovenskú, prípadne ukrajinskú národnosť. Najtvrdší postup bol zvolený proti príslušníkom Karpatskej Siče a obyvateľstvu, ktoré sa stavalo proti maďarským záujmom. Tí boli zatýkaní, väznení alebo aj popravení. Študenti a učitelia museli opustiť školy a mnohí pred nepriaznivými pomermi volili útek za hranice do Sovietskeho zväzu, na Slovensko, do Juhoslávie alebo Nemecka. Hlavnými príčinami útekov do Sovietskeho zväzu v rokoch 1939 – 1941 bola obava pred brannou povinnosťou v maďarskej armáde, hrozba perzekúcií zo strany maďarských okupačných orgánov a tiež vplyv komunistickej propagandy. O sympatiách a agitácii v prospech úteku do Sovietskeho zväzu v roku 1939 informoval Kornel Chira, farár farnosti Vuľchovce.75 Z okolitých obcí už podľa neho mnohí mladí ľudia utiekli za hranicu. Začiatkom mesiaca júl odišlo z dediny Bedevľa päťdesiat mladých ľudí, ale kňaza udivovalo aj to, že odchádzali starší, ktorí mali rodiny a dobré materiálne podmienky. Vysvetľoval si to utajenou agitáciou s konečným zámerom získať sympatie obyvateľstva pre Sovietsky zväz a nakoniec získať aj územie.76 Ich úteky sa vo väčšine prípadov končili zatknutím a deportovaním do gulagov. Počet utečencov sa odhaduje na šesť- až osemtisíc.77 Z väzníc a táborov mohli odísť po vyhlásení amnestie pre československých občanov začiatkom roku 1942 s tým, že museli vstúpiť do novovytváranej československej vojenskej jednotky v Buzuluku. Utečenci z Podkarpatskej Rusi to mali 75 Dokumenty svidčať. Užhorod : Karpaty, 1985. s. 125. 76 Tajemne staje javnym. Užhorod : Karpaty, 1965, s. 125. 77 ŠVORC, Peter. Zakletá zem Podkarpatská Rus, s. 254. 37 zložitejšie, keďže ich štátna príslušnosť bola spochybňovaná. K ich prepusteniu došlo až na prelome rokov 1942/1943 a ich vstup do československej jednotky spôsobil, že k roku 1943 tvorili 50 % mužstva. Okrem Rusínov boli medzi utečencami aj Židia, ktorí v Sovietskom zväze očakávali väčšiu bezpečnosť ako u spojencov Adolfa Hitlera.78 Židovská otázka Jesenná kríza v strednej Európe a Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 priniesli radikálne zhoršenie situácie Židov na území odstúpenom Maďarsku, ale aj na Slovensku a Karpatskej Ukrajine, ktoré zostali súčasťou Česko-Slovenska, a ich autonómne vlády charakterizoval či už slovenský, alebo ukrajinský nacionalizmus. Zo Slovenska došlo k násilnému odsunu približne 7 500 Židov, ktorí pochádzali z odstúpeného územia. Ocitli sa v zložitej situácii, keďže Slováci ich vyhnali, ale Maďari ich nechceli prijať. Zotrvávali na území nikoho v podmienkach začínajúcej sa zimy.79 Maďarské orgány postupovali rovnako voči Židom s domovským právom na území Česko-Slovenska alebo voči prisťahovalcom z poľskej Haliče. Autonómna vláda Karpatskej Ukrajiny vedená Augustínom Vološinom ich odmietala prijať a navyše sa podobne ako na Slovensku začali aj tam množiť útoky proti židovskému obyvateľstvu. Židia potom hľadali riešenie v útekoch do Sovietskeho zväzu a s nádejou hľadeli aj na prípadné pripojenie k Maďarsku. Keď k tomu došlo, tak to veľká časť Židov uvítala v nádeji, že sa zlepší ich postavenie. Ich očakávania sa však nenaplnili. Rovnako ako ostatní Židia v Maďarsku, aj oni museli akceptovať protižidovské zákonodarstvo, ktoré sa týkalo ich občianskych práv a hospodárskej činnosti. V krajine bol od roku 1938 v platnosti zákon č. XV/1938, ktorý obmedzoval počet Židov v oblasti obchodu, podnikania a slobodných 78 DVOŘÁK, Jan. Útěky československých občanů do SSSR a jejich reflexe ve spomínkach pamětníků. In FENIČ, Volodymyr – ŠNICER, Ihor. Pidkarpatska Rus v roky Druhoj svitovoj vijny. Užhorod : DVNZ, 2015 s. 248 – 249. 79 NIŽŇANSKÝ, Eduard. Nacizmus, holokaust, slovenský štát. Bratislava : Kaligram, 2010, s. 29. 38 povolaní na 20 %. V máji 1939 bol prijatý zákon č. IV/1939, ktorým sa sprísnili protižidovské predpisy. Zákon rozšíril okruh osôb, ktoré spadali do kategórie Žid. Židia boli úplne vylúčení zo štátnej správy. Ich zastúpenie v obchode a podnikaní sa znova obmedzilo len na 12 % a v slobodných povolaniach dokonca len na 6 %. Tým došlo k obmedzeniu prevažne drobných podnikateľov, ktorí boli hojne zastúpení na Podkarpatskej Rusi.80 Prvá vlna maďarskej podoby arizácie vrcholila v roku 1941 a odobratý majetok bol následne pridelený Maďarom alebo miestnym Nemcom. Takýmto spôsobom sa vláda snažila aj na území bývalej Podkarpatskej Rusi posilniť vplyv maďarského obyvateľstva, ale zároveň dochádzalo k pauperizácii židovského obyvateľstva. Ďalší zákon z 2. augusta 1941 č. XV/1941 zaviedol v Maďarsku „rasový princíp“ pri definícii Židov. Boli zakázané zmiešané manželstvá a pohlavný styk medzi židovskými a nežidovskými partnermi. Napokon v roku 1942 bol izraelitskej cirkvi odobraný status štátom uznanej cirkvi. Maďarsko sa svojím postupom nelíšilo od ostatných spojencov nacistického Nemecka. Prvú vlnu deportácií umožnilo nariadenie ministerstva vnútra z 12. júna 1941, ktoré sa dotklo Židov pochádzajúcich z územia bývalého Poľska alebo Sovietskeho zväzu. Išlo o cudzincov, ktorí mali byť vyhostení, ale zatiaľ k tomu nedošlo, alebo im bola zamietnutá žiadosť o povolenie na pobyt. V prvej vlne bolo z Maďarska deportovaných 18 500 osôb. Viac ako 14 000 z nich bolo 27. a 28. augusta 1941 zavraždených jednotkami SS v Kamenci Podolskom. Medzi obeťami bol aj nezistený počet Židov z Podkarpatskej Rusi. Po tom ako vyšlo najavo, že deportovaní Židia boli zavraždení, pristúpil regent Miklós Horthy k ukončeniu deportácií a Maďarsko sa stalo pre Židov jednou z bezpečných krajín v Európe. O tri roky sa však situácia zmenila a po okupácii Maďarska nemeckou armádou v marci 1944 sa v apríli začali nové deportácie.81 80 RYCHLÍK, Jan – RYCHLÍKOVÁ, Magdaléna. Podkarpatká Rus v dějinách Československa, s. 189 – 190. 81 VEGEŠ, Mikola – FEDINEC, Csilla a kol. Zakarpattja 1919 – 2009 rokiv., s. 213 – 217. 39 Územie Podkarpatskej Rusi bolo označené ako deportačná zóna č. 1. V apríli boli ako prví deportovaní Židia z okolia Sobraniec a do júna 1944 bolo z prvej zóny odsunutých 76 271 Židov. Akciu nazvanú očista (po maďarsky tisztitany) realizovali maďarskí četníci, polícia, pohraničná stráž, niektoré maďarské vojenské jednotky a polovojenská Levente. Celkovo holokaust postihol 126 312 Židov žijúcich podľa sčítania v roku 1941 v Kárpátalji – okupovanom území Podkarpatskej Rusi. Späť sa už nevrátilo 104 177 židovských obyvateľov, ktorí zahynuli na rôznych miestach v nacistických koncentračných táboroch. Tí, ktorí prežili, vďačili za svoj život záchrancom alebo dobrému úkrytu. Menší počet mužov sa zachránil v pracovných oddieloch, ktoré boli v roku 1943 mobilizované, aby budovali Arpádovu líniu v Karpatoch alebo odstraňovali trosky vo veľkých mestách.82 Špecifikom vojnového obdobia bola pomoc rasovo prenasledovaným Židom. Poskytnutie nezištnej pomoci možno pozorovať na príklade kňaza Jozefa Borovského a jeho manželky Evy, ktorí pochádzali zo slovenskej časti Mukačevskej eparchie. Na Slovensku prebiehala pomoc prenasledovaným Židom zo strany Gréckokatolíckej cirkvi už od roku 1939 a, ako sa neskôr ukázalo, bola pomerne úspešná.83 Jozef Borovský s manželkou riskovali svoje životy, aby zachránili pred istou smrťou v koncentračnom tábore rodinu Dávida Gesslera. A okrem neho aj Eleka Gesslera, Lily Gesslerovú a Romana Gesslera. Gréckokatolícky farár Jozef Borovský s manželkou Evou aktívne pomáhali prenasledovaným ľuďom pri prechode Karpatmi. Jozef bol v tom čase duchovným administrátorom fary v dedine Latorka v blízkosti hraníc s okupovaným Poľskom. Koncom roku 1941 sa začalo masové vyvražďovanie Židov v údoliach smrti na Ukrajine. Mnohí z nich sa preto pokúsili o útek cez Karpaty do Maďarska, ktoré bolo v tom čase pomerne bezpečné.84 82 ŠVORC, Peter. Zakletá zem Podkarpatská Rus, s. 184 – 186. 83 BORZA, Peter. Gréckokatolícka cirkev a Židia na Slovensku v rokoch 1939 – 1945. Prešov : Petra, 2017. 220 s. 84 The Righteous Among The Nations, Borovský FAMILY [online]. [cit. 2018-04-15]. Dostupné na internete: http://db.yadvashem.org/righteous/ 40 Zložité podmienky Židov pri prechode cez Karpaty viedli Borovského k rozhodnutiu zapojiť sa do poskytovania pomoci prenasledovaným. Správa o jeho dobrote a ochote sa rozšírila za Karpaty. Dozvedel sa o nej aj Gessler a v januári 1942 sa spolu s prvorodeným synom Elekom, ktorý mal vtedy štrnásť rokov, vydal na cestu. Opatrovateľke dvoch menších detí Elly zanechal kontakt na Borovského. Borovský mu poslal na pomoc dvoch mladíkov, ktorí sa vyznali v okolí, vedeli obísť nebezpečné miesta a s ich pomocou sa úspešne dostali na územie Podkarpatskej Rusi. Borovský ich prichýlil na fare, kde sa o nich starala jeho manželka Eva. Neskôr, keď nastal vhodný okamžik, ich odprevadil do Mukačeva a postaral sa aj o dôvernú osobu, ktorá ich sprevádzala cestou vlakom až do Budapešti. V marci 1942 sa Elly rozhodla, že kvôli bezpečnosti detí bude lepšie, keď sa vyberú na cestu do Maďarska. Informovala Borovského o svojom rozhodnutí a on k nej poslal dvoch mladíkov, aby ju spolu s deťmi previedli v noci cez Karpaty. Po ťažkej a dlhotrvajúcej ceste sa napokon dostali na faru. Eva Borovská ich pri príchode vystríhala pred prítomnosťou Nemcov v dome. Keď nebezpečenstvo pominulo, strávili spolu niekoľko dní. Potom ich Borovský odprevadil do Mukačeva, odkiaľ odcestovali vlakom do Budapešti, kde sa rodina spolu zvítala. Po obsadení Maďarska Nemcami Gesslerovci spolu s Elly utiekli do Rumunska a tam sa dožili oslobodenia.85 Nesúhlas s postupom voči Židom vyjadril aj košický farár Pavol Rokický. Spolu s ďalšími predstaviteľmi cirkvi v Košiciach sa pod vedením kanonika Dr. Mikuláša Pfeiffera vybrali na policajne riaditeľstvo a prihovárali sa za pokrstených Židov umiestnených v gete. Ich snaženie neprinieslo želaný efekt, ale bolo dôležitým vyjadrením nesúhlasu s postupom voči Židom.86 Takýchto prejavov počas druhej family.html?language=en&itemId=6966918. O situácii Židov na okupovaných územiach v Poľsku pozri: WIERZBIENIEC, Wacław. Żidowska gmina wyznaniowa w Jaros awiu w okresie II Rzeczypospolitej i jej losy podczas holocaustu. In KÓNYA, Peter (ed.). Židia pred a za Karpatmi v priebehu stáročí. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013, s. 338 – 353. 85 GESSLER, A. Roman. A Life´s Journey: From Shattered Dreams to Serendipity. A Memoir. Tel Aviv : BookSurge Publishing, 2006, s. 30 – 33. 86 SZEGHY, Gabriel – JAMBOR, Peter. Košickí gréckokatolíci., s. 162. 41 svetovej vojny bolo veľmi málo a sú dodnes dôležitým svedectvom o hrdinstve osôb, ktoré si uvedomovali nespravodlivé zaobchádzanie so Židmi a hľadali možnosti, ako mu zabrániť. Farnosť Košice v Miškoveckom exarcháte Mesto Košice spolu s ďalšími piatimi farnosťami Prešovskej eparchie bolo začlenené pod správu miškoveckého biskupa Antona Pappa. Biskup rešpektoval predchádzajúce personálne dispozície stanovené prešovským biskupom Gojdičom. Najvýznamnejšou spomedzi nich bola farnosť Košice. Jej farárom bol už spomínaný Pavol Rokický a spolu s ním vo farnosti pôsobili kaplán pre maďarských veriacich Štefan Krenický a druhý kaplán Mikuláš Sobota. Ako učiteľ náboženstva v meste pôsobil ďalší kňaz Ladislav Tátray.87 Nové pomery zasiahli aj do života farností. Liturgický poriadok v Chráme Narodenia Presvätej Bohorodičky sa upravil do podoby spred roku 1918. V praxi sa táto zmena prejavila najmä v tom, že okrem obvyklých svätých liturgií v cirkevnoslovanskom jazyku sa fixne, vždy v prvú a tretiu nedeľu slávili sväté liturgie v maďarskom jazyku. Okrem toho sa ukončila činnosť gréckokatolíckeho skautingu. Vznikol len tri roky pred Viedenskou arbitrážou ako pobočka Spolku slovenských katolíckych skautov, ktorý v meste združoval vyše 260 skautov, z toho vyše 50 skautov z gréckokatolíckej farnosti. Skauti si získali priazeň farníkov aktívnou účasťou v liturgických sprievodoch alebo počas Veľkej noci, keď v skautskej rovnošate držali stráž pri Božom hrobe v chráme. Veľkej obľube sa tešili letné tábory v prírode a organizované výlety. Strata dobre organizovaného spolku nebola úplne nahradená a tento rozmer práce s mládežou vo farnosti chýbal. V roku 1943 vznikol pri farnosti Košický gréckokatolícky mládenecký spolok (Kassai görögkatolikus legényegylet) ako pobočka Krajinského centrálneho katolíckeho 87 A Miskolci Görög Szertartású Katholikus Apostoli Kormányzóság története, területi és személyi adatai. Miskolc : Ludvig Istvan Könyvnyomdája, 1940, s. 52. 42 mládeneckého spolku so sídlom v Budapešti. Išlo však o spolok pre mládencov vo veku od 17 do 26 rokov a jeho cieľom bola formácia mladých mužov v katolíckom a národnom duchu, čo malo viesť k žiadanej lojalite Maďarskému kráľovstvu. Predsedom spolku bol kňaz a oficiálnym jazykom maďarčina. Činnosť spolku bola ukončená po druhej svetovej vojne.88 Biskup Teodor Romža a príchod Červenej armády Po smrti biskupa Alexandra Stojku v roku 1943 Mukačevskú eparchiu dočasne spravoval biskup Miklós Dudás, ale už v septembri 1944 prevzal administráciu v Užhorode mladý, tridsaťtriročný intelektuálne založený kňaz Teodor Romža. Mukačevská eparchia mala v danom roku 257 farností s 460 000 veriacimi a 354 kňazmi.89 Biskup Romža bol predstaviteľom novej generácie, ktorá vyrástla v demokratických podmienkach Československej republiky, a zároveň absolvent prestížnej Gregoriánskej univerzity v Ríme. Výnimočný a v mnohých oblastiach odlišný od svojich predchodcov, ktorí boli ešte poznamenaní prostredím monarchie. Bol moderným človekom, ovládal viacero jazykov, venoval sa športu a rád jazdil na motocykli. V roku 1939 bol biskupom Stojkom vymenovaný za špirituála kňazského seminára v Užhorode a zároveň tam pôsobil aj ako profesor filozofie. Po vymenovaní prijal 24. septembra 1944 biskupské svätenia v zložitých podmienkach blížiaceho sa frontu a čoskoro po príchode Červenej armády bol vystavený novým pomerom.90 Ustanovenie nového biskupa v Užhorode nebolo úplne jednoduché. Zámerom maďarskej vlády bolo dosiahnuť vymenovanie jedného z dvoch politicky aktívnych kanonikov Júliusa Marinu alebo Alexandra Ilnického. S biskupm Antonom Pappom sa už pre jeho vysoký vek nerátalo. Pre 88 SZEGHY, Gabriel – JAMBOR, Peter. Košickí gréckokatolíci., s. 124, 160 – 165. 89 HRANČAK, Ivan a kol. Narisi istorii Zakarpattja, Tom II., (1918 – 1945). Užhorod : DVNZ, 1995, s. 442 – 443. 90 POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, s. 216 – 217. 43 Svätú stolicu však boli obaja politicky exponovaní duchovní neprijateľní. Preto 11. decembra 1943 poverila administrovaním Mukačevskej eparchie hajdúdorožského biskupa Dudása. Neskôr pod tlakom blížiaceho sa frontu vymenovala 8. septembra 1944 Teodora Romžu za pomocného biskupa s právami administrátora Mukačevskej eparchie, ale zároveň prostredníctvom nuncia v Budapešti nariadila biskupovi Dudásovi, aby T. Romžu čo najskôr vysvätil a odovzdal mu správu Mukačevskej eparchie.91 Hlavným svätiteľom biskupa Romžu bol teda administrátor Mukačevskej eparchie hajdúdorožský biskup Miklós Dudás OSBM spolu s rímskokatolíckym satmárskym biskupom Jánosom Schefflerom a rímskokatolíckym košickým biskupom Istvánom Madarászom. Vysviacka sa konala v biskupskej kaplnke, ktorá prilieha k svätyni Katedrály sv. Kríža v Užhorode. V prípade leteckého náletu sa mala vysviacka konať v podzemí rezidencie a katedrály, ktoré slúžili ako protiletecký kryt. Nový biskup svoju prvú verejnú archijerejskú liturgiu slúžil v užhorodskej katedrále 28. septembra 1944, v deň chrámového sviatku Povýšenia sv. Kríža. Podľa istých indícií, ktoré vo svojej knihe uvádza L. Puskás, bol následne už aj biskupom Romžom tajne vysvätený Alexander Chira a Peter Oros. Ich tajné svätenie malo poslúžiť činnosti Cirkvi v zložitých podmienkach, ktoré sa očakávali po príchode Červenej armády. Prípravu na jej prechod realizoval aj biskup Dudás, keď na jar 1944 zorganizoval kňazské stretnutia v Užhorode, Mukačeve a Chuste. Biskup počas ich zasadnutia informoval duchovných o opatreniach, akými sa majú riadiť počas prechodu frontu a príchodu Červenej armády. Vyžiadal si od kňazov prísahu, že neopustia svojich veriacich vo farnostiach a zabezpečia uchovanie matrík, ako aj iných archívnych materiálov u vierohodných veriacich. Rovnako sa mali postarať aj o ukrytie liturgických cenností. Dudás vymenoval aj svojich troch tajných zástupcov v Mukačevskej eparchii, ktorí by v prípade potreby mohli túto funkciu zastávať. Prvým v poradí 91 PEKAR, Atanasij. Narisi istoriji Cerkvi Zakarpatija. Tom I., s. 160; PUSKÁS, László. Blažený Teodor Romža., s. 118 – 119. 44 bol pápežský prelát a kanonik Alexander Chira, druhým kancelár Mikolaj Murányi a tretím biskupský notár a sekretár Alexander Puňko. Ilegálnej činnosti prispôsobili aj špeciálne upravené vreckové vydanie Liturgie sv. Jána Zlatoústeho s prílohou sviatosti zmierenia a pomazania chorých. Nový biskup Romža prebral hneď po vysviacke zodpovednosť za Mukačevskú eparchiu a od začiatku pôsobil v prospech veriacich a duchovenstva. Napriek svojmu kritickému postoju ku kanonikovi Júliusovi Marinovi mu nebránil v odchode z Užhorodu a odovzdal mu celebret, ktorý dosvedčoval jeho kňazskú hodnosť. Rovnako sa z eparchie vzdialil aj kanonik Alexander Ilnickij, ale v Maďarsku bol zatknutý a privezený späť. Následne bol odsúdený na dvadsať rokov nútených prác na Sibíri, kde za krátky čas, v roku 1947 zomrel. Z politicky aktívnych osôb bol zatknutý a odsúdený na smrť aj Štefan Fencik. V rokoch 1944 – 1948 opustilo eparchiu z rôznych dôvodov 42 kňazov. Červená armáda obsadila územie Podkarpatskej Rusi v priebehu októbra 1944 a 27. októbra 1944 Užhorod. Gréckokatolícka cirkev zaznamenala len poškodenie niekoľkých chrámov a farských budov, ale žiadne straty na životoch duchovných. Z tohto hľadiska bola uchránená od materiálnych škôd, ale oveľa väčšou hrozbou sa javila prítomnosť Červenej armády ako nositeľky komunistickej ideológie.92 Spočiatku predstavitelia armády zachovali voči Gréckokatolíckej cirkvi istú zdržanlivosť, ale už koncom roka 1944 Pravoslávna cirkev s ich podporou preberala gréckokatolícke chrámy v oblasti Chustu. Pri príležitosti osláv veľkej októbrovej revolúcie velenie 4. ukrajinského frontu zorganizovalo v Užhorode manifestáciu obyvateľstva za pripojenie k Sovietskemu zväzu. Slávnostné zhromaždenie sa konalo 6. novembra 1944 v Užhorode. Do Rákocziho kinosály bol pozvaný aj biskup Romža, na ktorého prítomnosti velenie armády trvalo. Bol vyzvaný, aby privítal armádu osloboditeľku a jej veliteľa Jozefa Visarionoviča Stalina. Mal poďakovať za oslobodenie a vyhlásiť jednotu ruského, ukrajinského a zakarpatského ľudu, vyzvať mládež k vstupu 92 PUSKÁS, László. Blažený Teodor Romža, s. 126 – 127. 45 do Červenej armády a v mene ľudu poprosiť, aby došlo k pripojeniu k Sovietskemu zväzu. Na zhromaždení biskup predniesol diplomatickú reč a vyhol sa výzve za pripojenie a akejkoľvek politickej agitácii. Krajské noviny Zakarpatska Ukrajina falošne informovali o príhovore biskupa Romžu, ktorý si želal pripojenie k Sovietskemu zväzu. Text prevzala aj kyjevská a moskovská tlač. Neskôr po prijatí manifestu na zjazde národných výborov konanom 26. novembra 1944 v Mukačeve bol biskup Romža spolu s kúriou vyzvaný, aby manifest podpísal, čo on aj jeho spolupracovníci odmietli. Zhoršujúce sa postavenie Gréckokatolíckej cirkvi umocňovalo násilné preberanie chrámov a farností zo strany Pravoslávnej cirkvi za asistencie Červenej armády. Došlo aj k zatýkaniu kňazov, čo napokon biskupa prinútilo začiatkom januára k rokovaniu s Ľudovou radou na čele s predsedom Ivanom Turjanicom. Počas rokovania jasne demonštroval svoj apolitický postoj a vôľu spolupracovať s Ľudovou radou na poli kultúry a v sociálnych otázkach. Navrhol zorganizovanie zbierky v eparchii na pomoc sirotám a vdovám po vojakoch, ktorí zahynuli pri oslobodzovaní Podkarpatskej Rusi. Zo strany Ľudovej rady však voči biskupovi a Gréckokatolíckej cirkvi pretrvávalo nepriateľské stanovisko, a to napriek istej spolupráci, ktorá v nasledujúcom období prebehla.93 Negatívne stanoviská sovietskeho vedenia viedli biskupa Romžu k zintenzívneniu činnosti v prospech veriacich. Hojne navštevoval jednotlivé farnosti a povzbudzoval k vernosti Gréckokatolíckej cirkvi. Zároveň pripravoval kňazov na obdobie veľkej skúšky. Po podpísaní zmluvy medzi Československom a Sovietskym zväzom o odstúpení Podkarpatskej Rusi − Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu v júni 1945 sa stupňovala diskreditačná kampaň proti gréckokatolíkom. Došlo k zatýkaniu a súdnym procesom s vybranými duchovnými. Medzi popravenými bol aj člen maďarského parlamentu, titulárny kanonik Peter Demjanovič, ktorého obvinili zo špionáže. Za danej situácie sa 93 PUSKÁS, László. Blažený Teodor Romža., s. 127 – 130; PEKAR, Atanasij. Narisi istoriji Cerkvi Zakarpatija. Tom I., s. 159 – 164. 46 najprv na sviatok Premenenia Pána v Užhorode a potom 28. augusta 1945, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie na Černečej hore v Mukačeve uskutočnili tradičné púte za účasti desaťtisícov veriacich, ktorí prichádzali v procesiách, a tak verejne demonštrovali svoju vernosť Gréckokatolíckej cirkvi. Počas týchto pútí sa biskupovi naskytla jedinečná možnosť ovplyvňovať postoje duchovných a veriacich, ktorých napriek hroziacemu nebezpečenstvu povzbudzoval k zachovaniu vernosti.94 Tragédiu Gréckokatolíckej cirkvi predznamenal vývoj na západnej Ukrajine, kde bola 10. marca 1946 vo Ľvove počas zinscenovaného soboru zrušená Brest-Litovská únia.95 Tlak na biskupa Romžu vzrástol, ale keďže bol neoblomný, prvý tajomník Komunistickej strany Ukrajiny Nikita Sergejevič Chruščov, ktorý chcel zlikvidovať teroristov v Zakarpatskej oblasti, požiadal Stalina o súhlas na fyzickú likvidáciu biskupa Romžu a vyslanie špeciálneho komanda z Moskvy. 26. októbra 1947 sa komando 4. výzvedno-diverzného oddielu pokúsilo biskupa Romžu zavraždiť na ceste do Užhorodu, ale po neúspešnej akcii ho napokon zavraždili 1. novembra 1947 smrtiacou injekciou v nemocnici. Po smrti biskupa bola štruktúra Gréckokatolíckej cirkvi rozbitá a kňazi, ktorí odmietali prestup do Pravoslávnej cirkvi, boli uväznení a deportovaní. K formálnemu zániku Gréckokatolíckej cirkvi na Zakarpatskej Ukrajine došlo 28. augusta 1949, keď bola zrušená Užhorodská únia.96 94 PEKAR, Athanasius. The Eparchy of Mukachevo with historical outlines. Pittsburgh : Byzantine seminary press, 1979, s. 80 – 81; PUSKÁS, László. Blažený Teodor Romža, s. 150 – 152. 95 HALAGIDA, Igor. Mi dzy Moskwą, Warszawą i Watykanem. Dzieje Kościo a greckokatolickiego w Polsce w latach 1944 – 1970. Warszawa : Wydawnictwo „Bazyliada“, 2013, s. 121 – 122. 96 PEKAR, Atanasij. Narisi istoriji Cerkvi Zakarpatija. Tom I., s. 164 – 169; BORZA, Peter. Blahoslavený Vasiľ Hopko, prešovský pomocný biskup (1904 – 1976). Prešov : Petra, 2003, s. 23; POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, , s. 218; HALAGIDA, Igor. Mi dzy Moskwą, Warszawą i Watykanem., s. 122 – 123. 47 3 V Protektoráte Čechy a Morava Farnosť v Prahe − Nábožensko-kultúrny život farnosti pred rokom 1938 − Kríza v roku 1938 a farnosť v protektoráte Gréckokatolícka farnosť v Prahe mala v krízovom roku 1938 za sebou pomerne krátku históriu, ktorá siaha k vzniku Československej republiky. Po prvej svetovej vojne žila v Prahe malá komunita gréckokatolíkov, ale do novej metropoly začali smerovať mnohí gréckokatolícki veriaci z východu republiky, a tak sa ich počet rozrástol. Prichádzali najmä robotníci a nemajetní roľníci, ktorí tu hľadali prácu a živobytie. Boli tu aj štátni úradníci, študenti vysokých škôl, vojaci, učni rôznych remesiel, pomocníčky v domácnosti a chorí rozmiestnení po rôznych nemocniciach v meste. Centrum Československa po prvej svetovej vojne poskytlo útočisko aj emigrantom ruskej a ukrajinskej národnosti, ktorí mali aj svojich duchovných. Bazilián Marián Potaš OSBM vo svojej knihe uvádza, že Svätá stolica zriadila pre Rusov ruskú misiu v úsilí zjednotiť pravoslávnych s Katolíckou cirkvou. Bohoslužby vykonával ruský duchovný Gleb Verchovskij, potom Bielorus Trofim Semjackij a nakoniec Holanďan Teodor Strotmann, vychovaný v pápežskom kolégiu Russicum v Ríme. Bohoslužby sa podľa Potaša konali v Kostole sv. Kríža na Příkopech.97 Podľa archívnych dokumentov sa bohoslužby pre gréckokatolíkov Ukrajincov konali v Kostole sv. Jána Nepomuckého na Skalke s finančnou podporou Ministerstva školstva a národnej osvety. Bohoslužby vykonával vojenský duchovný Michal Kuškievič. Gréckokatolíkom z Prešovskej a Mukačevskej eparchie poskytlo Pražské arcibiskupstvo Kostol sv. Kríža na Příkope. Obe miesta administrovalo Arcibiskupské konzistórium Pražského arcibiskupstva a podľa ďalšieho vývoja sa obe komunity prepojili. Keďže nešlo o oficiálne farnosti, 97 POTAŠ, Marian. Dar lásky. Spomienky na biskupa Pavla, s. 102; MANDZÁK, Daniel Atanáz. Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi a jej rezistencia, s. 24 – 25. Štúdia v tlači. 48 museli byť matričné záznamy vedené v matrikách existujúcich rímskokatolíckych farností. Krsty ukrajinských gréckokatolíkov z Kostola sv. Jána Nepomuckého boli zapísané v matrike farského úradu pri Najsvätejšej Trojici v Prahe – Podskalí a krsty z Kostola sv. Kríža v matrike farského úradu pri sv. Jidřichovi v Prahe 2.98 Farnosť v Prahe Bohoslužby v Kostole sv. Kríža sa začali slúžiť na Vianoce 1923 s podporou apoštolského nuncia a predovšetkým Apoštolátu sv. Cyrila a Metoda, ktorý pokrýval finančné náklady pripravovanej farnosti až do jej oficiálneho zriadenia v roku 1933.99 Iniciatíva k založeniu gréckokatolíckej farnosti vzišla od samotných veriacich v Prahe a bola priamo podporovaná z oboch gréckokatolíckych eparchií v Československu, ako aj z Pražského arcibiskupstva. Oficiálne žiadosti boli rozoslané v roku 1926. V marci prešovský administrátor Dionýz Nyáradi podal žiadosť o systematizovanie farnosti v Prahe na Ministerstvo školstva a národnej osvety v Prahe. Zároveň pražský arcibiskup predložil Svätej stolici žiadosť č. 2355/8. III/1926 o zriadenie gréckokatolíckej farnosti pre Čechy, Moravu a Sliezko v Prahe. Jurisdikčne mala patriť pod Prešovské biskupstvo ako najbližšie gréckokatolícke biskupstvo v ČSR. Kongregácia pre východné cirkvi s týmto riešením 26. apríla 1926 súhlasila.100 K oficiálnemu zriadeniu farnosti však nedošlo pre problémy s Kostolom sv. Kríža. Riešenie sa našlo o niekoľko rokov neskôr vďaka rozhodnutiu pražského arcibiskupa Františka Kordáča, ktorý 12. februára 1931 daroval gréckokatolíkom Kostol sv. Klimenta na Karlovej ulici do používania na večné časy. V jeho blízkosti sa ďalším rokovaním podarilo získať od správy štátnych budov na prenájom priestory na 98 Národní archív (ďalej NA) Praha, f. Arcibiskupství Pražske IV Řeckokatolíci Praha, Brno. Zřízení řecko-katolícke náboženské obce v Praze. 99 AGA Prešov, f. BA, rok 1928, sign. 2000. 100 AGA Prešov, f. PS, rok 1931, sign. č.13. 49 ubytovanie kňaza a farskú kanceláriu v Klementíne. Potom už nič nestálo v ceste tomu, aby bola v Prahe zriadená farnosť pre gréckokatolíkov. Ministerstvo školstva a národnej osvety rozhodlo 16. decembra 1933 pod číslom 146. 315/336/I o systematizovaní gréckokatolíckej farnosti v Prahe. Na základe tohto úradného aktu všetci gréckokatolíci v Čechách, na Morave a v Sliezsku patrili do pražskej gréckokatolíckej farnosti už nielen pred Cirkvou, ale aj pred štátom. Právo viesť matriky farnosť získala v septembri 1934. Zároveň ministerstvo vydalo štátny súhlas na zmenu hraníc Prešovskej eparchie a jej rozšírenie na územie podliehajúce farnosti v Prahe. To znamená, že okrem väčšiny územia Slovenska sa pod správou Prešovskej eparchie ocitli aj gréckokatolíci v Čechách, na Morave a v Sliezsku.101 Jurisdikciu Prešovskej eparchie nad týmto územím oficiálne potvrdila aj Kongregácia pre východné cirkví a farnosť zverila do starostlivosti biskupa Gojdiča. Od septembra 1934 pražská farnosť získala právo viesť matriky, ktoré boli právoplatné aj pred štátom. Prvým farárom novovytvorenej farnosti sa stal Vasiľ Hopko pôsobiaci v Prahe od roku 1929; do funkcie ho slávnostne uviedol biskupom Gojdičom delegovaný riaditeľ biskupskej kancelárie Ján Kokinčák.102 Nábožensko-kultúrny život farnosti pred rokom 1938 Misia pre gréckokatolíkov pri Kostole sv. Jána Nepomuckého aj Kostole sv. Kríža sa neskôr zúžila len na jedno miesto, do Kostola sv. Kríža. Jej mentalita a tradície však boli väčšinovému zastúpeniu veriacich z východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi cudzie, preto žiadali o vyslanie „svojho kňaza“. Biskup Dionýz Nyáradi poslal v roku 1926 do Prahy Emila Mydlíka z Košíc. Poveril ho pokračovaním organizovania pražskej farnosti, ale E. Mydlík sa musel už od začiatku boriť s nepredvídanými problémami a skúškami. V usilovnej pastoračnej práci vytrval do roku 1929, keď 101 AGA Prešov, f. BA, rok 1939, sign. 1226. Erekčná listina o zriadení gréckokatolíckej farnosti v Prahe; NA Praha, f. Arcibiskupství Pražske IV Řeckokatolíci Praha, Brno. Zřízení samostatné řecko-katolické fary v Praze. 102 BORZA, Peter. Blahoslavený Vasiľ Hopko, s. 41 – 42. 50 ho vystriedal novokňaz Vasiľ Hopko, ktorý zriadenie farnosti napokon dosiahol.103 Duchovno-kultúrny život oficiálne vytvorenej farnosti sa rozvíjal na viacerých úrovniach. Okrem liturgického života v Chráme sv. Klimenta sa pod vedením V. Hopka na živote farnosti úspešne podieľali spolky, ktorých činnosť sa zameriavala na špecifické skupiny obyvateľstva. Hopkov prístup k veriacim bol z viacerých hľadísk inovatívny. Iste to bolo spôsobené aj tým, že na Teologickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe začal doktorandské štúdium. Zvlášť sa zaoberal morálnou a pastorálnou teológiou. Počas štúdia sa spriatelil so svojím učiteľom pastorálnej teológie Jozefom Beranom, neskorším pražským arcibiskupom. Jozef Beran prichádzal do gréckokatolíckej farnosti na kultúrne podujatia a bohoslužby, ktoré viedol farár Vasiľ Hopko.104 Pre mladých ľudí založil Spolok gréckokatolíckej mládeže, aby sa morálne a národne nestratili. O práci zväzu referoval biskupovi P. P. Gojdičovi 24. decembra 1934 takto: „[...]. Aký máme dosiaľ úspech? Aj keď nie veľký, no vždy taký, že to je úspech náboženský. Podľa možnosti zúčastňujú sa sv. liturgií. Predsa je to pre mnohých ťažké, lebo im nedovolia páni majstri. Tým viac prichádzajú na večiereň. Pokiaľ nebolo mládeže, v nedeľu na večierni nebolo nikoho, ale teraz vždy je i niekedy do 20 – 30 mladých ľudí. Aspoň okolo sviatkov Paschy sa chlapci, žijúci v strašných ateistických podmienkach, spovedajú. Každú nedeľu sa schádzajú, počúvajú lekcie náboženstva od podpísaného kňaza (súčasného predsedu). V cerkvi miništrujú a kňaz má vždy pod rukami mladú silu, ktorú môže použiť, tu pri nesení zástav v procesii, tu ako pomocníkov organizátorov pri večierkoch. Pravda, bolo by potrebné viac náboženského ducha, no v dnešných podmienkach je to ťažké dosiahnuť. Jednak je dobré aj to, že počujú Božie slovo a z toho v nich čo-to zostane.“105 103 Zastavenie nad históriou založenia farnosti sv. Klementa v Prahe. In Blahovistnik. Roč. 7, 1971, č. 3, s. 2 – 3. Tiež: POTAŠ Marián. Dar lásky. Spomienky na biskupa Pavla, s. 103. 104 AGA Prešov, f. PS, rok 1947, sign. 32. Vysviacka Dr. Vasiľa Hopku za svätiaceho biskupa (Oznamy a súčasti). 105 AGA Prešov, f. BA, rok 1934, sign. 5149. 51 Spolok gréckokatolíckej mládeže založil v roku 1933 V. Hopko ako súčasť Spolku katolíckej mládeže, ale jeho vedenie zveril Štefanovi Rosochovi. V roku 1934 ho viedol osobne V. Hopko, v roku 1936 sa predsedom stal Ivan Bilák, neskôr Michal Varičin a od roku 1938 až do zákazu činnosti v roku 1940 spolok viedol Andrej Novák. K formálnemu obnoveniu spolku došlo po skončení druhej svetovej vojny v roku 1946, ale reálne spolok pre nedostatok členov vo farnosti nepôsobil. V roku 1950 došlo zo strany komunistického režimu k jeho definitívnemu zrušeniu.106 Pri pozorovaní činností a organizovaní spolku zaujme zaangažovanie laikov, ktorí sa mohli významnou mierou podieľať na živote farnosti. Spolok združujúci mládež organizoval spoločné vychádzky do prírody, nácviky divadelných predstavení (dve až tri divadelné predstavenia za rok), kresťanské tanečné zábavy, ako aj prednášky z práva, medicíny a podobne, ktoré pripravovali študenti daných odborov. Pri založení mal V. Hopko na zreteli duchovné blaho mladých gréckokatolíkov a chcel predísť ich hromadnému príklonu ku komunistickým organizáciám, ktoré sa snažili využiť ekonomickú krízu na to, aby strhli chudobnú mládež na svoju stranu.107 Najstarším spolkom pôsobiacim na území farnosti bol Spolok sv. Bazila Veľkého na podporu zriadenia a udržiavania gréckokatolíckej farnosti v Prahe, ktorý vznikol v roku 1930 a jeho predsedom sa stal Vasiľ Hopko. Na vedení spolku sa zúčastňovali aj členovia výboru, ktorými boli významní gréckokatolíci žijúci v Prahe. Okrem V. Hopka výbor tvorili architekt Petr Fleňko, Vasiľ Bora, MUC. Štefan Antalovský, Dr. Ivan Párkányi, Dr. Jaroslav Bojčuk, Ivan Holub, Pavel Koflanovič, Štefan Stankaninec, Štefan Roman a Ing. Roman Karatnický. Vytvorenie farnosti chceli dosiahnuť pomocou rozhovorov so štátnymi a cirkevnými úradmi, členskými vkladmi, darmi a štátnymi podporami. Štatút 106 Archív hlavního města (AHM) Praha, f. MHMP II. – Spolkový kataster, sign. SK XXII/2062. 107 AGA Prešov, f. BA, rok 1934, sign. 5149. 52 spoločnosti potvrdil 24. apríla 1930 biskup P. P. Gojdič v Prešove a 12. augusta 1930 aj Zemský úrad v Prahe.108 Činnosť spolku sa zameriavala najmä na dosiahnutie založenia farnosti, ale členovia spolku pomáhali pri organizovaní rôznych charitatívnych podujatí zameraných na chudobných gréckokatolíkov, a to počas pôsobenia tak V. Hopka, ako aj jeho nástupcu Jána Čisárika až do rozbitia Česko-Slovenska, keď bola činnosť spolkov v Protektoráte Čechy a Morava ukončená.109 Praha sa v tridsiatych rokoch minulého storočia stala miestom, kde sa len prechodne zdržiavali obyvatelia východnej časti Československa na ceste za zamestnaním v cudzine. Na podporu týchto vysťahovalcov vznikol Spolok sv. Rafaela, ktorého duchovným otcom bol V. Hopko. Členovia spolku pomáhali vybavovať vysťahovalcom víza a iné potrebné veci na cestu. Vysťahovalci smerovali poväčšine za prácou do Argentíny, Kanady a USA a niektorí členovia spolku ich sprevádzali až do cieľa ich cesty, kde im poslúžili ako tlmočníci. Takýmto spôsobom ďaleko od rodného kraja vznikli aj nové farnosti. V. Hopko každú sobotu chodil na vysťahovaleckú stanicu v Libni a vysluhoval im sviatosti. Keďže medzi vysťahovalcami boli Maďari, Slováci i Rusíni, kázal striedavo vo všetkých troch jazykoch. Prostredníctvom Spolku sv. Rafaela udržiaval kontakty s veriacimi aj po ich presídlení do cudziny.110 V rámci spolku navštívil českú a slovenskú emigráciu vo Francúzsku (Bordeaux), mal misie pre Čechov na Volyni (Luck, Dubno, Rovno, Zdolbunow, Sienskewiczewka atď.) a tiež pre Čechov a Slovákov v Juhoslávii.111 Charitatívne cítenie prejavil organizovaním dobročinných večerov a obedov pre biednych. Každoročne 6. januára pripravoval vianočnú večeru pre približne sto chudobných 108 AHM Praha, f. MHMP II. – Spolkový kataster, sign. I/90. 109 AHM Praha, f. MHMP I. – Presidium rady a magistrátu hlavního města Prahy, sign. 39/48. 110 Preosviaščenyj Vladyka Vasilij vspominaje. In Blahovistnik. Roč. 7, 1971, č. 3, s. 7. 111 AGA Prešov, bez sign. Vlastný životopis napísaný biskupom Hopkom 03. 04. 1945. 53 gréckokatolíkov rusínskej a slovenskej národnosti. Na Veľkú noc organizoval obed pre podobné množstvo chudobných. Spočiatku tieto aktivity pomáhal financovať biskup P. P. Gojdič, ale neskôr sa V. Hopko uchádzal aj o podporu štátnych orgánov.112 Keď ministerstvo sociálnej starostlivosti zabezpečilo priestory pre žobrákov, tak si k nim zariadil prístup, aby mohli zadosťučiniť svojim kresťanským povinnostiam. Mnohí bezdomovci vďaka jeho dobrotivosti dostali zadarmo lístky na obed a nocľahy. Veľkému počtu biednych pomohol nájsť si v meste prácu a tým aj živobytie. Rovnako starostlivo sa venoval duchovným potrebám veriacich, ktorých podľa potreby aj osobne navštevoval. Tým budoval vzájomné vzťahy smerom k veriacim, ako aj medzi nimi navzájom, čím sa mu darilo utvárať fungujúce farské spoločenstvo.113 V roku 1938 pražský farár Ján Čisárik, predseda Spolku sv. Bazila Veľkého, v žiadosti o finančnú pomoc od primátora Prahy konštatoval, že v predošlých rokoch dokázala farnosť skrze finančné dary zorganizovať na Vianoce štedrú večeru pre najchudobnejších farníkov a rozdať darčeky vyše tristo osobám. Pritom išlo o teplé oblečenie a obuv. V podobnom rozsahu organizoval spolok veľkonočný obed.114 Ozveny pražského pôsobenia V. Hopka zazneli aj na Slovensku v správe policajného agenta z Prahy, ktorý opísal činnosť prvého farára: „Byl zde znám jako velký dobrodinec a ve svojí štědrostí obdařil každého menšími peněžitými částkami, kdo k němu přišel o nějakou podporu požádati. Tak se stalo, že takovýchto žebravých věřících měl mnoho a rozdal jim hodně ze svého platu, takže jeho matka, která bére pensi po svém muži, též řeckokatolickém faráři, musela jej někdy ze svých peněz vydržovati. Těšil se zde velmi dobré pověsti a o nějaké jeho veřejné politické činnosti není zde ničeho známo, ani nebylo zjištěno, že by zde byl pracoval pro osamostatnění Podkarpatské Rusi a území východního Slovenska 112 NA Praha, f. PP 1931-1940, kart. 783, sign. 42/H-55/5. 113 J. E. novovymenovaný pomocný biskup Dr. Vasiľ Hopko. In Blahovistnik. Roč. 2, 1947, č. 3, s. 3. 114 AHM Praha, f. MHMP I. – Presidium rady a magistrátu hlavního města Prahy, sign. 39/48. 54 a jmenovitě, že by byl snahy propagoval ve zdejším sdružení řeckokatolické mládeže.“115 Hopko vynikal v charitatívnej práci a venoval sa mládeži, o ktorú sa intenzívne zaujímali komunisti. Snažil sa o ich národné uvedomenie, ale nie šovinizmus, ktorého bol nepriateľom. Práve pre ukrajinský nacionalizmus požiadal v roku 1934 o kaplána ukrajinskej národnosti a zároveň ponúkol svoju funkciu, ak to bude na prospech veriacich.116 Na túto tému už skôr publikoval aj článok Viera a národnosť v časopise Dušpastyr, kde šovinizmus a nacionalizmus označil za hlavných nepriateľov kresťanskej lásky i vzájomného porozumenia medzi gréckokatolíkmi.117 Kríza v roku 1938 a farnosť v protektoráte Nástupcom a pokračovateľom Vasiľa Hopka sa v roku 1936 stal J. Čisárik. Pred vymenovaním do Prahy pôsobil v obci Jarabina na východe Slovenska. Prijatie dekrétu znamenalo, že spolu s rodinou od základu zmenil spôsob života. Na dedinskej farnosti bolo pre kňaza a jeho rodinu zdrojom zabezpečenia aj hospodárenie a chov zvierat. Preto pred odchodom do Prahy musel chovné zvieratá, úrodu, ako aj poľnohospodárske nástroje rozpredať a tým sa vzdať hospodárstva, ktoré predtým prácne vybudoval. To iste nebolo jednoduché, o to závažnejšie zasiahla Jána Čisárika a jeho rodinu jesenná kríza v Československu. Po dvoch rokoch pôsobenia v Prahe sa musel vyrovnávať s novými pomermi v spoločnosti.118 Po svojom príchode do Prahy nadviazal na činnosť predchodcu a podporoval spolkovú aj charitatívnu činnosť. Od roku 1937 mal k dispozícii aj kaplána Juraja Bööra. Situácia sa zmenila na jeseň 1938, keď kaplán 12. novembra, krátko 115 NA Praha, f. PP 1931-1940, kart. 783, sign. 42/H-55/96. 116 AGA Prešov, f. BA, rok 1934, sign. 4830. Pražský gréckokatolícky farár o Ukrajincoch v Prahe. 117 HOPKO, Vasiľ. Vyra i narodnosť. In Dušpastyr. Roč. VIII., 1931, č. 8 – 9, s. 187 – 191. 118 AGA Prešov, f. BA, inv. č. 455, rok 1939, sign. 500-1096. List Jána Čisárika z 20. marca 1939. 55 po Viedenskej arbitráži odišiel z Prahy do Užhorodu v Maďarsku.119 Ján Čisárik zostal vo farnosti sám a riešenie videl v prípadnom príchode českého redemptoristu, gréckokatolíka Stanislava Nekulu z Michaloviec. S tým však nesúhlasil provinciál redemptoristov. Od novembra do Vianoc bol vo farnosti prospešný dominikán Mikuláš Lexman, ale aj on musel opustiť Prahu a odišiel do Maďarska. V priebehu ďalších mesiacov museli Prahu opustiť mnohí gréckokatolícki veriaci z územia odstúpeného Maďarsku a ich počet sa znásobil v marci 1939. Personálna otázka pomocného kňaza zostala nevyriešená a v roku 1939 sa v zložitej situácii ocitol aj pražský farár, ktorý mal domovskú príslušnosť na Slovensku. 20. marca informoval prešovského biskupa o svojom postavení a stave farnosti. Podľa neho sa pre rozbitie republiky a vznik slovenského štátu, ako aj stratu Podkarpatskej Rusi zmenil pohľad Čechov na gréckokatolíkov. Ukrajinskí gréckokatolíci napriek zložitej situácii J. Čisárika stále neakceptovali ako svojho duchovného. Zároveň v Prahe vnímal nenávisť voči všetkému, čo pochádzalo zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Nedeľnú bohoslužbu slúžil v prázdnom chráme. Vzhľadom na to sa obával o existenciu farnosti a o svoju budúcnosť. Jednou z jeho prosieb biskupovi bolo aj to, aby po návrate na Slovensko mohol nastúpiť do farnosti v meste, keďže ťažko vybudované hospodárske zázemie zanechal v Jarabine.120 Postavenie pražskej farnosti sa zo dňa na deň zhoršovalo. 24. marca J. Čisárik písal z Prahy o odchode ďalších krajanov a mládeže aj o neľahkom postavení dvoch gymnázií, a to ukrajinského a rusského, kde študovala mládež z východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi.121 Biskup Gojdič sa snažil o zachovanie farnosti, preto udržiaval s pražským farárom intenzívny kontakt. Požiadal ho, aby vytrval na mieste a očakával novú dispozíciu na Slovensko. Obratom odpovedal na jeho listy a usiloval sa nájsť riešenie aj s pražským arcibiskupom. V jednom z nich 119 AGA Prešov, f. BA, inv. č. 455, rok 1939, sign. 1-499. Zemskému úradu v Prahe z 10. januára 1939. 120 AGA Prešov, f. BA, inv. č. 455, rok 1939, sign. 500-1096. List Jána Čisárika z 20. marca 1939. 121 AGA Prešov, f. BA, inv. č. 455, rok 1939, sign. 500-1096. List Jána Čisárika z 24. marca 1939. 56 počítal s uprázdnením farnosti až do dňa, kým by udelil sviatosť kňazstva Jakubovi Hradilovi, študentovi piateho ročníka Teologickej akadémie v Prešove, ktorý sa narodil na Morave a mal domovskú príslušnosť v protektoráte. Biskup Gojdič na daný čas oslovil v Prahe žijúceho augustiniána Alfonza Mitnachta, ktorý sa vyznal vo východnom obrade a bol ochotný prevziať administráciu farnosti.122 Ján Čisárik mal po odchode z Prahy najprv administrovať farnosť Medzilaborce, kde krátko počas mája a júna vypomáhal, ale keďže v nej bola situácia krajne zložitá, prijal dispozíciu do farnosti Ďurďoš.123 Správu farnosti v Prahe po ňom od 1. júna prevzal Vasiľ Lár, ktorý emigroval z obsadenej Podkarpatskej Rusi, kde pôsobil ako riaditeľ Gréckokatolíckeho učiteľského ústavu v Sevľuši. Zemský úrad napriek chýbajúcemu občianstvu jeho vymenovanie akceptoval až 28. novembra s podmienkou, že otázka občianstva zostáva otvorená. Napokon Vasiľovi Lárovi bola štátna príslušnosť k Protektorátu Čechy a Morava 30. apríla 1942 udelená.124 Od 1. augusta 1939 spolu s ním v Prahe pôsobil ako kaplán novokňaz Jakub Hradil. Tým bola farnosť personálne zabezpečená.125 Okrem personálnych zmien na mieste farára a kaplána sa dôsledky krízy v roku 1938 a rozbitia Česko-Slovenska prejavili vo viacerých oblastiach nábožensko-kultúrneho a ekonomického života farnosti. Už na Vianoce, ktoré farnosť slávila podľa juliánskeho kalendára v januári 1939, sa neuskutočnila každoročná spoločná charitatívna večera pre chudobných. Spolok sv. Bazila Veľkého, ktorý túto charitatívnu akciu zabezpečoval, síce oslovil rôznych darcov, ale z prijatých darov sa členovia spolku rozhodli nakúpiť 122 NA Praha, f. Arcibiskupství Pražske IV Řeckokatolíci Praha, Brno. List prešovského biskupa z 18. apríla 1939. 123 BABJAK, Ján. Zostali verní. Osudy gréckokatolíckych kňazov. Zväzok I., s. 51. 124 Schematizmus 1944, s. 142; NA Praha, f. Arcibiskupství Pražske IV Řeckokatolíci Praha, Brno. Zemský úrad v Praze. Řecko-katolické farní obročí u sv. Klimenta, obsazení Vasilem Larjem. 125 AGA Prešov, f. BA, inv. č. 455, rok 1939, sign. 1-499. Zemský úrad v Praze. Řecko-katolicka fara u sv. Klimenta, Jakub Hradil, kaplan; poukázání kongruy. 57 teplú obuv alebo potrebné veci pre najbiednejších. Hlavnou príčinou bola obava z prípadného škandálu, ktorý by mohli vyvolať nacionalisti, keďže na farskej večeri sa zúčastňovali veriaci viacerých národností. Preto bolo prijateľnejšie, že jednu večeru organizovala Ukrajinská hromada pre Ukrajincov a druhú Spolok mládeže pre gréckokatolíkov. Pražský farár sa podľa vlastných slov radšej zúčastnil na oboch večeriach, ako by mal niesť zodpovednosť za nejaké provokácie na jednej, organizovanej farnosťou pre všetkých.126 Ďalším z dôsledkov nového štátoprávneho usporiadania v Protektoráte Čechy a Morava bolo zrušenie spolkov pôsobiacich na pôde farnosti. Bohatá kultúrna a osvetová činnosť sa tým úplne zastavila. Život farnosti sa zredukoval len na náboženské obrady a bohoslužby v Chráme sv. Klimenta. Spolok sv. Bazila Veľkého určený na podporu farnosti zanikol k 30. júnu 1939 podľa vládneho nariadenia č. 97 Sb. z. a n. z 31. marca 1939.127 Rovnako sa zánik dotkol aj Spolku gréckokatolíckej mládeže. Tí sa ešte v roku 1940 pokúsili o jeho reaktiváciu, ale neúspešne a 9. mája 1940 bolo ukončenie jeho činnosti potvrdené policajným riaditeľstvom v Prahe. Majetok spolkov bol v zmysle predmetného nariadenia likvidovaný, ale spolky reálne vlastnili len minimum prostriedkov, čo zároveň svedčí o chudobe jej členov, ako aj o užitočnosti spolkov pre život farnosti.128 Gréckokatolícka mládež preukázala svoju životaschopnosť, keď po skončení vojny znova obnovila činnosť spolku, ale pre nedostatok členov bolo obnovenie len formálne. Konečnú bodku za spolkovou prácou dal komunistický režim nastolený v Československu po roku 1948.129 Rozbitie Česko-Slovenska narušilo aj zabehnuté financovanie farnosti. Medzičlánkom vo vzťahu farnosť a štát bolo Prešovské biskupstvo, ale po zániku spoločného štátu prevzalo túto úlohu Pražské arcibiskupstvo. Išlo najmä o kongruálne záležitosti, ale aj pravidelnú finančnú podporu na 126 AGA Prešov, f. BA, inv. č. 455, rok 1939, sign. 1-499. List Jána Čisárika zo 4. januára 1939. 127 AHM Praha, f. MHMP II. – Spolkový kataster, sign. I/90. 128 AHM Praha, f. MHMP II. – Spolkový kataster, sign. XXII/2062. 129 Tamtiež. 58 udržanie farnosti. Podporu zasielalo Ministerstvo školstva a národnej osvety každoročne v sume 8 000 korún. V roku 1939 farnosť túto finančnú dotáciu nedostala, ale vďaka Pražskému arcibiskupstvu sa podarilo obnoviť zasielanie podpory v rovnakej hodnote od roku 1940. Tým sa ekonomická situácia o niečo zlepšila a farnosť mohla v obmedzenom režime vyvíjať svoju náboženskú činnosť.130 Príchod nového farára Vasiľa Lára do Prahy z obsadenej Podkarpatskej Rusi dokumentuje ďalší dôsledok udalostí po rozbití republiky, ktorým bol dobrovoľný či nedobrovoľný presun obyvateľov bývalého Česko-Slovenska. Presun zasiahol do života Gréckokatolíckej cirkvi a dotkol sa aj farnosti v Prahe. Medzi prominentných utečencov z územia Podkarpatskej Rusi patril gréckokatolícky kňaz Augustín Vološin, predseda autonómnej vlády Karpatskej Ukrajiny a jej niekoľkodňový prezident. Do Prahy prišiel v roku 1939 spolu s ďalšími cez Rumunsko a vďaka priazni nacistov sa mohol v protektoráte usadiť. V Prahe žil ako súkromná osoba a pôsobil ako profesor pedagogiky a psychológie na Ukrajinskej slobodnej univerzite financovanej zo zdrojov pražského gestapa. V rokoch 1944 a 1945 bol jej posledným rektorom.131 Prirodzene, voči gréckokatolíckej farnosti nebol ľahostajný, ba práve naopak a prejavil svoju kňazskú spolupatričnosť. Patril totiž k osobnostiam politického života, ktoré stáli pri jej zrode. V 20. rokoch bol poslancom Národného zhromaždenia a osobne sa angažoval pri zakladaní farností. Napriek politickej činnosti na území Karpatskej Ukrajiny, s ktorou sa biskup Alexander Stojka úplne nestotožnil, zostal A. Vološin voči biskupovi lojálny. Svedčí o tom aj jeho žiadosť smerovaná biskupovi. V nej ho informoval o svojej prítomnosti v Prahe a prosil o možnosť zriadenia kaplnky vo svojom byte. Zdôvodňoval to veľkou vzdialenosťou od chrámu. Zároveň žiadal o vydanie celebretu. Biskup mu vyhovel a aj v ďalšom období zostali 130 NA Praha, f. Arcibiskupství Pražske IV Řeckokatolíci Praha, Brno. Řeckokatolická fara u sv. Klimenta, podpora na bohoslužby pro tok 1940; Výkaz příjmů za rok 1941. 131 POP, Ivan Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, s. 267 – 270. 59 v písomnom kontakte.132 Okrem toho pravidelne finančne podporoval farnosť v Prahe. Vo výkaze príjmov za rok 1941 môžeme vidieť jeho finančné príspevky v hodnote 500 korún, ktoré farnosti daroval v januári, marci a júli. Ním poskytnutý finančný dar významnou mierou pomohol farnosti v zložitej situácii, keď jej pre odchod veriacich poklesli príjmy.133 Vološin napriek nebezpečenstvu zostal v Prahe až do príchodu Červenej armády. 15. mája 1945 ho zatkli príslušníci SMERŠ a deportovali ho do Moskvy. Tam bol brutálne vypočúvaný a väznený vo väznici NKVD v Lefortove. Následkom zlého zaobchádzania 19. júla 1945 zomrel.134 Gréckokatolícka farnosť v Prahe bola počas trvania Protektorátu Čechy a Morava sústredená na udržanie základných prvkov náboženského života. Na základe dostupných archívnych prameňov a doteraz publikovanej literatúry jej štátne orgány venovali len nevyhnutnú pozornosť a viac-menej do života farnosti nezasahovali, okrem už spomínaných skutočností, ktoré vyplývali z dodržiavania všeobecných nariadení a zákonov vydávaných v protektoráte. Na druhej strane, na príklade osudu kňazov pôsobiacich vo farnosti, veriacich a finančných záležitostí môžeme sledovať konkrétne dôsledky geopolitických zmien v strednej Európe, ako aj negatívny nárast nacionalizmu. Pozorovanie týchto konzekvencií na mikropriestore farnosti poskytuje cenný materiál o správaní jednotlivca aj spoločnosti v krízovom období. Záver druhej svetovej vojny a obnovenie Československej republiky priniesli novú nádej aj pre gréckokatolícku farnosť v Prahe. V roku 1944 prevzal správu farnosti Jakub Hradil a spravoval ju do 30. novembra 1945, keď ju prešovský biskup Gojdič zveril Rádu sv. Bazila Veľkého, pričom správcom farnosti sa stal Pankratij Pavel Hučko OSBM a Jakub Hradil sa stal prvým farárom novozriadenej farnosti v Brne.135 132 DAZO Užhorod, p. Berehovo, f. 151, o. 24. Žiadosť A. Vološina. 133 NA Praha, f. Arcibiskupství Pražske IV Řeckokatolíci Praha, Brno. Výkaz příjmů za rok 1941. 134 POP, Ivan Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, s. 270. 135 Schematizmus 1948, s. 146 – 147; POTAŠ, Marián. Dar lásky. Spomienky na biskupa Pavla, s. 104 – 105. 60 4 Konzekvencie na území Slovenska Kauza odvolávania prešovského biskupa − Rusínska otázka − Pomoc židovskému obyvateľstvu − Podpora odbojovej činnosti − Činnosť gréckokatolíkov v závere druhej svetovej vojny Politické angažovanie gréckokatolíckeho duchovenstva na území Podkarpatskej Rusi v prospech Maďarska rezonovalo aj na území Slovenska. Už v medzivojnovom období sa medzi duchovenstvom Mukačevskej eparchie vytvorili dva tábory: pročeskoslovenský a promaďarský. Aktívny podiel významných gréckokatolíckych duchovných na zavádzaní maďarskej správy najprv na arbitrážnom a neskôr na celom území bývalej Podkarpatskej Rusi vyvolával aj u slovenských politických predstaviteľov otázky o lojalite gréckokatolíckych duchovných z Prešovskej eparchie k Slovensku.136 Cirkevná hierarchia na čele s biskupom bola podozrievaná z iredentizmu v prospech Maďarska. Dôvodom boli aj osoby, ktoré sa pohybovali v blízkosti biskupa a boli jeho poradcami.137 Vyšetrovanie Ústrednej štátnej bezpečnosti (ďalej ÚŠB) však takúto činnosť nezistilo, ba dokonca ani povojnové vyšetrovanie biskupa Gojdiča komunistickou Štátnou bezpečnosťou nenašlo žiadne dôkazy.138 V danom čase však išlo o vážne podozrenie podopreté dejinnou skúsenosťou z roku 1919 a aktívnym záujmom Maďarska o územie východného Slovenska po obsadení bývalej Podkarpatskej Rusi a realizácii malej vojny v marci 1939. 136 ŠVORC, Peter. Zakletá zem Podkarpatská Rus, s. 133; VANAT, Ivan. Narysy novitňoji istoriji ukrajinciv schidnoji Slovaččyny. II. 1938 – 1948. Prešov 1985, s. 46 – 56. 137 Zvláštna pozornosť sa venovala kanonikovi Teodorovi Rojkovičovi, ktorý sa v politike pohyboval od vzniku Československa. Podľa šarišsko-zemplínskeho župana Andreja Dudáša mal najvýznamnejší vplyv na biskupa Gojdiča. DUDÁŠ, Andrej. Rusínska otázka a jej úzadie. Buenos Aires : Zahraničná Matica slovenská, 1971, s. 43. 138 MANDZÁK, Daniel Atanáz – BORZA, Peter. Obvinenie zo spolupráce s UPA ako nástroj diskreditácie Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. In SYRNÝ, Marek a kol. Slovensko a Európa v roku 1947. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2018, s. 157. 61 Ostražitosť bezpečnostných orgánov dokumentuje hlásenie riaditeľa policajného riaditeľstva v Prešove Kolomana Bielického prezídiu krajinského úradu z 15. júna 1939. „Dovoľujem si hlásiť, že podľa hodnoverných, dôverne získaných informácií gréckokatolícki kňazi, tzv. Rusíni, na východnom Slovensku chystajú podpisovú akciu medzi svojimi veriacimi národnosti rusínskej, maďarskej a medzi maďarónmi. Akcia je proti slovenskému štátu a ňou má byť opäť prejavená vôľa obyvateľov východného Slovenska na pripojenie k Maďarsku. Prípravy sú prevádzané v rezidencii Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove a z kňazov poverených touto akciou prichádza do úvahy prof. Mikuláš Iľkovič a Dr. Kizák. Podpísané hárky majú odoslať maďarskej vláde, aby táto mala nový doklad o tom, že ľud východného Slovenska si želá pripojenie k Maďarsku.“ Následné rozsiahle vyšetrovanie vyvrátilo vznesené podozrenie.139 Kauza odvolávania prešovského biskupa Podozrievavosť sa sústredila najmä voči osobe administrátora Prešovskej eparchie, ktorým bol Pavol Peter Gojdič OSBM. V druhej polovici roku 1939 sa ocitol v nepriazni slovenských vládnych predstaviteľov. Kampaň za jeho odstúpenie sa dotýkala priamo biskupa v podobe sledovania príslušníkmi ÚŠB140, ako aj sprostredkovane prostredníctvom reštriktívnych opatrení namierených proti gréckokatolíckym vzdelávacím inštitúciám a duchovenstvu s tým, že príčinou takéhoto postupu je jeho osoba.141 Vzhľadom na tieto okolnosti biskup abdikoval. Listom č. 51/1939 139 ŠA Prešov pobočka Prešov, f. Okresný úrad (ďalej OÚ) Prešov, sign. 3712/1939. Podpisová akcia gréckokatolíckych kňazov namierená proti SR. Bližšie k činnosti policajného riaditeľstva pozri: TOKÁROVÁ, Zuzana. „Budeme na stráži proti rozvratným živlom.“ K činnosti Policajného riaditeľstva v Prešove a jeho riaditeľa Pavla Macháčka 1942 – 1945. In Pamäť národa, 2013, roč. 9, č. 1, s. 3 – 14; K politickým aktivitám Rusínov pozri PEKÁR, Martin. Východné Slovensko 1939 – 1945. Prešov : Filozofická fakulta PU, 2007, s. 81 – 89. 140 SNA Bratislava, f. 209, kart. 290. List Ministerstva zahraničných veci Slovenskej republiky číslo 9690/1939 zo dňa 18. augusta 1939. 141 ŠA Prešov, f. Odbočka ÚŠB pri policajnom riaditeľstve v Prešove, inv. č. 1477, sign. Mat 30/3, k. 25. Ruská otázka 1927 – 1943. 62 z 22. novembra 1939 adresovaným do Ríma požiadal pápeža o zverenie správy biskupstva do rúk osoby, ktorá má absolútnu dôveru slovenskej vlády. Predseda vlády Vojtech Tuka v odpovedi z 31. januára 1940 vyjadril uspokojenie s rozhodnutím biskupa zrieknuť sa biskupskej funkcie a v liste sa v mene vlády zaviazal vyplatiť mu penziu 45-tisíc korún ročne aj vtedy, ak by sa zdržiaval v zahraničí.142 Vláda zároveň sondovala možnosti jeho nástupcu, ktorým sa javil jezuita páter Vendelín Javorka, rektor Pápežského východného inštitútu v Ríme.143 Vatikán pozadie rezignácie skúmal a zvažoval alternatívy riešenia. Prostredníctvom nuncia v Berlíne Cesareho Orseniga oslovil slovenského vyslanca v Berlíne Matúša Černáka s úmyslom vymenovať biskupa Gojdiča za sídelného biskupa v Prešove s tým, že by mal dvoch osobitných generálnych vikárov, jedného pre Slovákov a druhého pre Ukrajincov (Rusínov). Černák súhlasil a podujal sa referovať vláde na Slovensku o ponúknutej alternatíve. 7. marca 1940 potom tlmočil súhlas slovenskej vlády s ponukou Vatikánu. Východná kongregácia po pozitívnom vyjadrení biskupa Gojdiča k myšlienke vymenovania generálneho vikára predložila pápežovi Piovi XII. návrh na jeho povýšenie. Pápež návrh vymenovať biskupa Gojdiča za sídelného prešovského biskupa 11. mája 1940 schválil a o dva mesiace neskôr 142 Redakcionnyj komitet. J. E. Pavel Gojdič ČSVV. K jeho dvadcaťročnému jubileju so dňa jep. Posvjaščenija (1927-1947). Prešov : Vpr. Svjaščenstvo jeparchii prjaševskoj, 1947, s. 104 – 105. Tiež PEKÁR, Martin – TOKÁROVÁ, Zuzana. K postaveniu Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 vo svetle slovenskej historiografie a nemeckých prameňov. In Coranič, Jaroslav – Šturák, Peter – Koprivňáková, Jana (eds.). Cirkev v okovách totalitného režimu. Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1950. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2010, s. 54. 143 Na Slovensku sa uvažovalo aj o redemptoristovi Jánovi Ivanovi Mastiliakovi, ale vplyvný člen HSĽS (od roku 1942 predseda miestnej HSĽS) v Michalovciach, rímskokatolícky kňaz Štefan Hlaváč zaslal prešovskému županovi stanovisko, že Mastiliak je síce vzdelaný človek, ale je ukrajinského zmýšľania, a tak by sa nič nevyriešilo. MANDZÁK, Daniel Atanáz. Založenie pravoslávnej eparchie v priestoroch kláštora redemptoristov v Michalovciach. In Adam, Ján – MOLNÁR, Martin – STARJÁK, Matej (eds.). Kresťanstvo v dejinách Zemplína : zborník z rovnomennej celoslovenskej vedeckej konferencie, konanej 17. – 18. septembra 2010 v Michalovciach. Michalovce : Zemplínske múzeum v Michalovciach, 2011, s. 277 – 278. 63 bola vydaná vymenúvacia bula z 19. júla 1940, ktorou bol biskup Gojdič uvoľnený z postu apoštolského administrátora a zároveň povýšený na sídelného biskupa Prešovskej eparchie.144 Biskup bol upovedomený o vymenovaní už pri príležitosti svojich narodenín 17. júla 1940, a to vyslancom prvej Slovenskej republiky pri Svätej stolici Karolom Sidorom. Ten mu telegramom zaslal upovedomenie o vymenovaní a zároveň poblahoželal k ustanoveniu za sídelného biskupa. Biskup sa mu za túto službu poďakoval a v liste z 31. júla 1940 vyjadril svoju snahu o dosiahnutie láskyplného a harmonického vzťahu v spolunažívaní Slovákov a Rusínov. Zároveň naznačil očakávanie, že si svojím úsilím o dosiahnutie pokoja medzi gréckokatolíckymi veriacimi oboch národností získa u predstaviteľov vlády viac porozumenia. Vyslanca vo Vatikáne K. Sidora poprosil o aktívnu pomoc pri urovnaní rozháraných pomerov, ktoré – ako sa domnieval – vznikli z nedostatočnej informovanosti vládnych predstaviteľov.145 Rusínska otázka Napätie medzi predstaviteľmi režimu na Slovensku a gréckokatolíkmi sa aj v nasledujúcom období stupňovalo. Prispelo k tomu aj sčítanie obyvateľstva v roku 1940, ktoré vyvolalo ďalšie opatrenia namierené voči gréckokatolíkom rusínskej národnosti. Biskup Gojdič vypracoval v októbri pastiersky list146, ktorý vyvolal na strane režimu pobúrenie a protiopatrenia spojené so zákazom jeho čítania, ako aj tresty pre kňazov, ktorí tento zákaz porušili. Trestnému oznámeniu čelil aj samotný biskup Gojdič.147 144 VASIĽ, Cyril. Biskup Peter Pavel Gojdič OSBM, z pohľadu Svätej stolice v rokoch krízových zmien – obdobie Slovenskej republiky. In Coranič, Jaroslav – Šturák, Peter – Koprivňáková, Jana (eds.). Cirkev v okovách totalitného režimu., s. 43 – 44. 145 AGA Prešov, f. PS, inv. č. 75, sign. 24, rok 1940. Vymenovanie Gojdiča za definitívneho biskupa gr. kat. diecézy. 146 ŠA Prešov, f. Šarišsko-zemplínska župa-štátobezpečnnostné (ďalej ŠZŽ-ŠB), sign. 255. Sčítanie ľudu a činnosť gr. kat. biskupstva. 147 SNA Bratislava, f. ÚŠB 209, kart. 290. Pavel Gojdič, gr. kat. biskup v Prešove – trestné oznámenie č. 7624/40 prez. zo 6. novembra 1940. 64 V snahe eliminovať vplyv podozrievaných duchovných sa štátne orgány uchýlili k zneužitiu kongruy. Vyplácanie alebo nevyplácanie kongruy sa stávalo formou nátlaku na biskupa alebo duchovných. Pre mnohých kňazov znamenalo nevyplácanie kongruy ohrozenie ich existenčných základov. Pozastavenie vyplácania kongruy malo poslúžiť ako prostriedok na presadenie štátnych záujmov pri obsadzovaní cirkevných funkcií jednotlivými duchovnými. Ministerstvo školstva a národnej osvety (MŠaNO) v jednej zo svojich úprav z roku 1941 zadalo ohľadom Gréckokatolíckej cirkvi niekoľko princípov, ako proti nej postupovať. Vyplácanie dotácií pre cirkevné inštitúcie a kongruálnych pôžitkov ministerstvo podmieňovalo splnením svojich požiadaviek. Táto zásada sa mala pripomínať pri každom dvojstrannom rokovaní. Išlo o zorganizovanie eparchie podľa národnostného princípu, zriadenie komisie pri Župnom úrade v Prešove, ktorú by tvorili zástupcovia župného a biskupského úradu. Výsledky sčítania obyvateľstva mali poslúžiť ako podklad na vykonanie týchto opatrení.148 Kongrua bola pozastavená kňazom Vasiľovi Hopkovi, ako aj Mironovi Podhájeckému.149 Nevyplatením alebo tzv. oneskorením platu bol v roku 1941 postihnutý aj samotný prešovský biskup.150 Predstavitelia Gréckokatolíckej cirkvi sa správali zdržanlivo a dlho sa im darilo brzdiť zriadenie komisie, ktorú pri Župnom úrade v Prešove požadovalo MŠaNO.151 Komisia napokon vznikla vládnym uznesením z 30. septembra 1943. Novozriadenej vládnej poradnej komisii pre veci rusínske, gréckokatolícke a pravoslávne predsedal minister pravosúdia (spravodlivosti) Gejza Fritz, pôvodom z Prešova. Členmi komisie boli župan Andrej Dudáš, poslanec Matej Huťka z Michaloviec, poslanec Michal Boňko z Vyšného 148 SNA Bratislava, f. ÚŠB 209, kart. 290. List číslo 43. 681/41-V, z 28. mája 1941. 149 AGA Prešov, f. PS, sign. 59, rok 1941. V. Hopko – ustanovenie za gr. kat. biskupského tajomníka v Prešove. Zastavenie kongruálnych pôžitkov Dr. V. Hopkovi a M. Podhájeckému. 150 ŠA Prešov, f. ŠZŽ-ŠB, sign. 649. Oneskorenie platu pre biskupa Gojdiča. 151 SNA Bratislava, f. ÚŠB 209, kart. 290. List prezídia župného úradu Šarišsko-zemplínskej župy v Prešove číslo 1015/III-f/1941 ŠB, z 24. októbra 1941. 65 Svidníka a gréckokatolícky duchovný Ján Murín z Michaloviec. Členom komisie nebol Rusín, iba ak Boňko, ale ten bol župný revízor HSĽS. To znamená, že nešlo o objektívne riešenie a komisia mala len vzbudzovať zdanie objektivity, a v skutočnosti mala slúžiť záujmom autoritatívneho režimu. Pri Župnom úrade v Prešove mal byť zároveň ako pomocný orgán komisie zriadený referát pre veci rusínske, gréckokatolícke a pravoslávne. Reálne fungovanie komisie a jej rozhodnutia však nie sú známe.152 A to určite aj dôsledkom zmien spôsobených nepriaznivým vývojom na východnom fronte. Záujem o riešenie rusínskej otázky, ktorá sa v značnej miere dotýkala Gréckokatolíckej cirkvi, prestal byť horúcou témou a situácia sa navonok upokojila. Celkové vojnové pomery a postupné zhoršovanie hospodárskej situácie v štáte viedli k tomu, že v danej otázke až do pádu režimu neoficiálne panoval status quo.153 Pomoc židovskému obyvateľstvu Výsledkom nedôvery štátnych orgánov však bolo aj to, že prešovský biskup spolu s ďalšími duchovnými aj veriacimi zaujali voči režimu slovenského štátu kritický postoj. Ten sa prejavoval v pomoci židovskému obyvateľstvu a v podpore odboja. Verejné angažovanie v prospech rasovo prenasledovaných Židov zo strany prešovského biskupa a duchovenstva sa začalo zverejnením pastierskeho listu o rasizme a medzinárodnej situácii. Jedinečnosť pastierskeho listu z 25. januára 1939 spočíva v dvoch aspektoch. Prvým je čas vydania a druhým samotný obsah listu. V podmienkach Slovenska oba výnimočné. Čas vydania sa zhoduje s okamihom, keď bolo riešenie židovskej otázky postavené do oficiálnej roviny ustanovením vládnej komisie 23. januára 1939. Došlo teda k viac ako symbolickej zhode, keď oficiálny dokument katolíckeho biskupa priamo odsudzuje rasové motívy 152 ŠA Bytča, f. Tatranská župa (ďalej TŽ), inv. č. 121, kart. 47. Poradná komisia pre veci rusínske, gr. kat. a pravoslávne, zriadenie pri Župnom úrade v Prešove. 153 BORZA, Peter. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, s. 35 – 58. 66 rozdeľovania občanov Slovenska na ľudí prvej a druhej kategórie. List vyšiel len dva dni po zriadení komisie a jeho dôležitosť zdôrazňuje aj to, že ho autori jubilejnej publikácie154 z roku 1947, spracovanej pri príležitosti 20. výročia Gojdičovej biskupskej služby, uviedli pod titulom Ľubi bližňaho slovami: Keď sa najviac rozšírila epidémia nadčloveka, keď sa rozdeľovali rasy na prvoradé a druhoradé, keď boli aj takí ľudia, ktorí podľa tejto teórie nemali právo žiť, vtedy mohol biskup učiť túto náuku.155 V momente radikalizácie spoločnosti, ešte pred rozsiahlymi zásahmi voči Židom, zaznel z prostredia Gréckokatolíckej cirkvi varovný hlas. Došlo k tomu v čase, keď si ešte nikto nevedel predstaviť, ako tragicky celé riešenie židovskej otázky dopadne. List bol prvou verejnou aktivitou biskupa Gojdiča v prospech Židov a prvou verejnou aktivitou katolíckeho biskupa na Slovensku. Biskupi Katolíckej cirkvi na Slovensku sa k spôsobu riešenia židovskej otázky viackrát vyjadrovali až od roku 1940 a biskup Gojdič s obsahom pastierskych listov súhlasil. Jeho podpis nechýbal ani pod jedným z nich.156 Obsah listu predstavuje druhú rovinu jedinečnosti. Biskup Gojdič po prvýkrát otvorene informoval duchovenstvo o nacistickej ideológii, ktorá je v priamom rozpore s učením Cirkvi o láske k blížnemu, rovnosti ľudí pred Bohom. Upriamil pozornosť na zločinnosť ideológie, ktorá pohŕda človekom pre jeho príslušnosť k inému národu alebo rase. Biskupov postoj korešpondoval so stanoviskom Svätej stolice, reprezentovanej pápežom Piom XI., ktorý v encyklike Mit brennender Sorge, určenej nemeckým kňazom, upozornil na nezlučiteľnosť kresťanského učenia s nacistickou ideológiou.157 Biskupove postoje neunikli pozornosti duchovných a veriacich, ale je veľmi ťažké dokázať, nakoľko ich ovplyvnili pri 154 Redakcionnyj komitet. J. E. Pavel Gojdič ČSVV., s. 134. 155 AGA Prešov, f. PS, inv. č. 74, sign. 8, rok 1939. Pastiersky list o rasizme a medzinárodnej situácii č. 400/39, Prešov, 25. januára 1939. 156 LETZ, Róbert. V hodine veľkej skúšky. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2007, s. 320 − 403. 157 S úzkostlivou starostlivosťou. O postavení Katolíckej cirkvi v Nemecku. In Encykliky Pia XI. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1937, s. 35 – 70. 67 rozhodovaní pomáhať prenasledovaným Židom. S určitosťou však môžeme tvrdiť, že okrem pastierskeho listu z roku 1939 biskup Gojdič ešte niekoľkokrát demonštroval svoj názor na riešenie židovskej otázky. Stávalo sa to aj v rámci už spomínaných spoločných vyhlásení biskupov Slovenska, ale aj osobitným usmernením, v ktorom umožnil kňazom nielen využiť udelenie krstu na záchranu pred deportáciou do koncentračných táborov, ale ich aj vyzýval k aktívnej pomoci na vlastné riziko.158 Pozitívny reakciu duchovenstva na Gojdičovu výzvu dokumentujú aj svedectvá zachránených o tom, že poskytnutá pomoc bola prejavená s podporou biskupa, a to nielen v roku 1942, ale aj v roku 1944, keď záchrancom bezprostredne hrozila smrť. Zachránený Andrej Filo vo svojom svedectve uviedol informáciu o rozhovore oľšavického farára Michala Mašleja s biskupom Gojdičom v jeseni 1944, ktorý sa potreboval uistiť o správnosti rozhodnutia poskytnúť úkryt prenasledovaným Židom. Filo napísal: „P. farár informoval p. biskupa, že sa obrátili na neho viacerí ešte nedeportovaní Židia s prosbou o poskytnutie úkrytu vo farnosti Oľšavica. P. farár mal obavy, že poskytnutím úkrytu prenasledovaným ohrozí svojich farníkov. S touto otázkou ako etickým problémom sa obrátil na svojho nadriadeného biskupa, od ktorého dostal jednoznačnú odpoveď: pomoc prenasledovaným vyplýva z lásky k blížnemu, a preto je jeho povinnosťou podľa svojich možností pomáhať a poskytnúť úkryt deportáciou ohrozeným židom. P. farár tento pokyn p. biskupa plne prijal, o čom svedčí jeho konanie, za ktoré bol vyznamenaný.“ Vo svedectve zachráneného Michala Lukáča-Spitzera môžeme čítať: „Pán biskup vydal pokyn pre svoje farnosti, aby kňazi podľa možnosti pomáhali občanom prenasledovaným z rasových dôvodov vyhnúť sa transportom. To zachránilo život mnohým v rámci Prešovskej diecézy. Aj naša rodina túto pomoc intenzívne pociťovala.“159 Prešovský biskup Gojdič nezostal len pri slovných či písomných 158 POTAŠ, Marián. Dar lásky. Spomienky na biskupa Pavla, s. 169. 159 BORZA, Peter. Gréckokatolícka cirkev a Židia, s. 82 – 83. 68 vyjadreniach, ale v rámci svojich možností sa pri záchrane Židov aj osobne angažoval.160 Dostupné dokumenty a svedectvá zachránených nám čiastočne pomohli rekonštruovať konkrétne podoby pomoci zo strany prešovského biskupa v kritických rokoch 1939 – 1945. On sám by o tom pre svoju charakteristickú skromnosť nikdy nehovoril, ale neľudské podmienky vo väzení ho v roku 1956 prinútili napísať žiadosť o obnovenie procesu a prepustenie na slobodu. V žiadosti postupne opisuje nespravodlivý proces z roku 1951, kruté zaobchádzanie a vyvracia falošné obvinenia. V rámci toho sa zmieňuje o konkrétne prejavenej pomoci Židom v období trvania slovenského štátu. Vďaka tomuto dokumentu bolo možno identifikovať konkrétnych preživších zachránených prostredníctvom biskupa, ktorý sa zvlášť zaslúžil o záchranu detí v eparchiálnych inštitúciách. Zaznamenané výpovede určili formy poskytovanej nezištnej pomoci. Na prvom mieste to bol ústretový prístup k prenasledovaným, podporovanie krstenia Židov a vydávania pravých aj nepravých krstných listov, vybavovanie prezidentských výnimiek, umiestňovanie detí v inštitúciách biskupstva a ukrývanie cenností.161 Ústretový prístup sa prejavoval od začiatku protižidovských aktivít nielen vo verbálnej rovine, ale aj konkrétnou ochotou pomáhať prenasledovaným Židom, ako to aj uviedol v odvolaní z roku 1956 slovami: „Ani jednému som neodoprel pomoc.“ Ochotu pomáhať potvrdili aj zachránení. Členovia rodiny Spitzerovcov zhodne uviedli prívetivé správanie biskupa k ich otcovi Pavlovi Spitzerovi, ktorý za ním prišiel s prosbou o pomoc. Dcéra Marianna uviedla, že biskup otca prijal veľmi prívetivo a pre ich rodinu urobil všetko, čo bolo v jeho moci. Ďalší zo zachránených, Juraj Lukáč-Spitzer, vo svedectve upozornil na ústretový prístup gréckokatolíckeho biskupa a duchovenstva. S veľkou náklonnosťou k Židom sa 160 Archív Ústavu pamäti národa (ďalej AÚPN) Bratislava, f. Krajská správa Zboru národnej bezpečnosti S-Štátnej bezpečnosti (ďalej KS ZNB S-ŠtB) Košice, inv. č. V-745/2. Teodor Rojkovič. 161 AÚPN Bratislava, f. Krajská správa Zboru národnej bezpečnosti S-Štátnej bezpečnosti (ďalej KS ZNB S-ŠtB) Košice, inv. č. V-745/2. Teodor Rojkovič. 69 viaže udalosť, keď príslušníci Hlinkovej gardy (HG) v meste chytali Židov a biskup Gojdič prechádzal ulicou s Pavlom Spitzerom, ktorý sa veľmi zľakol, ale biskup ho vzal pod pazuchu a bezpečne vyviedol z nebezpečenstva.162 Rovnako písomné dokumenty cirkevnej a štátnej proveniencie podávajú informácie o aktívnom prístupe a verejnom deklarovaní podpory prenasledovaným. Kronika kláštora redemptoristov v Michalovciach uvádza v mesiaci august 1942 správu o návšteve biskupa Gojdiča: „Večer o 6. hod. prišiel J. E. p. biskup Gojdič s direktorom bisk. kancelárie Kokinčákom. Večer pri pobožnosti, ktorej sa zúčastnil i p. biskup, zišlo sa mnoho ľudí. Na prianie p. biskupa prišli i novopokrstení Židia s p. dekanom. Po pobožnosti mal p. biskup pred cerkvou k novopokrsteným niekoľko povzbudzujúcich slov.“163 Stretnutie biskupa Gojdiča s pokrstenými Židmi v Michalovciach si všimli aj bezpečnostné orgány a informovali o tom ÚŠB, ktorá neskôr informáciu posunula na ministerstvo vnútra. Podľa nich bolo správanie biskupa a Židov nevhodné. Židia provokovali okázalými návštevami gréckokatolíckych bohoslužieb a biskup Gojdič spôsobil pohoršenie veriacich, keď počas obradov v kláštore redemptoristov bozkával Židov na čelo.164 Ústretový prístup biskupa Gojdiča si prenasledovaní Židia veľmi cenili a pomoc zo strany Gréckokatolíckej cirkvi hojne využívali. Prirodzene, vedomosť o ústretovosti biskupa a duchovenstva odstraňovala obavy z prezradenia a dodávala odvahu bojovať za život. Historik Ješajuha Andrej Jelínek na adresu biskupa Gojdiča napísal, že zaujal jasné stanovisko a vďačne pomáhal perzekvovaným Židom, a chránil ich.165 Osobným pričinením zachránil skoro tri desiatky rasovo prenasledovaných osôb. Ide však len o zachránených z okolia Prešova a Spiša, v skutočnosti ich bolo pravdepodobne viac. Stále nie sú známi zachránení z Michaloviec 162 BORZA, Peter. Gréckokatolícka cirkev a Židia, s. 182. 163 Archív redemptoristov (ďalej AR) Michalovce, f. Kronika Michalovského kláštora, zv. 1., s. 442. 164 BORZA, Peter. Gréckokatolícka cirkev a Židia na Slovensku v rokoch 1939 – 1945. In Historický časopis, 2017, roč. 65, č. 3, s. 500. 165 JELÍNEK, Ješajahu Andrej. Dávidova hviezda pod Tatrami. Židia na Slovensku v 20. storočí. Praha : vydavateľstvo Jána Mlynárika, 2009, s. 334. 70 a Humenného, o ktorých sa zmienil vo svojom liste z väzenia. Z rôznych dôvodov sa to zatiaľ nepodarilo zistiť. Príčin je viacero, ale najvýznamnejšou bol nástup komunizmu po roku 1948 a s tým spojený antisemitizmus, ktorý bránil záchrancom a zachráneným, aby sa k sebe verejne prihlásili. Zároveň svedectvá, na základe ktorých sa aspoň čiastočne podarilo rekonštruovať podoby pomoci Židom zo strany biskupa Gojdiča, pochádzajú od zachránených, ktorí boli v rokoch 1939 – 1945 deťmi v rozmedzí od štyroch do pätnástich rokov. Množstvo svedkov biskupových šľachetných činov dnes už nežije a písomné pramene z archívov sú zatiaľ veľmi skromné. Z týchto dôvodov je dnes známy počet zachránených zo strany prešovského biskupa obmedzený na 29 osôb židovského pôvodu. Inšpiratívny vplyv biskupa Gojdiča inicioval aj u gréckokatolíckeho duchovenstva a veriacich ochotu pomáhať prenasledovaným Židom. Viacerí kňazi poskytli pomoc prostredníctvom krstu, ukrývania cenností a najmä, riskujúc svoj život, aj ukrývaním jednotlivých prenasledovaných osôb alebo celých rodín. Počet identifikovaných záchrancov spolu s biskupom činí 38 duchovných. Niektorých z nich izraelská inštitúcia Jad Vashem, podobne ako biskupa Gojdiča v roku 2008, ocenila in memoriam vyznamenaním Spravodlivý medzi národmi. Prvým z ocenených bol Peter Dudinský (1992), neskôr Michal Mašlej (1997) a tiež už spomínaný kňaz Jozef Borovský s manželkou Evou (2009), ktorý pôsobil na území bývalej Podkarpatskej Rusi. Z laikov to boli Ján a Mária Hrončákovci (1994), Ján a Mária Krajňákovci (1996), Vojtech Kolenka (2008) a Ján a Anna Mackovjakovci (2012). Okrem ocenených poskytli pomoc aj mnohí ďalší. Z rôznych dôvodov sa ocenenia nedočkali, ale o ich obetavosti sa zachovali niekedy len kusé, inokedy podrobné informácie prostredníctvom svedectiev alebo archívnych dokumentov.166 166 BORZA, Peter. Gréckokatolícka cirkev a Židia, 220 s. 71 Podpora odbojovej činnosti Druhou oblasťou, kde sa prejavil kritický postoj voči režimu slovenského štátu, bola podpora a aktívne zapojenie gréckokatolíkov do odbojovej činnosti. Slovenské národné povstanie patrí k najdôležitejším udalostiam histórie Slovenska v tragických rokoch druhej svetovej vojny, keď sa v roku 1944 odporcovia autoritárskeho režimu na Slovensku vzopreli moci a začali 29. augusta 1944 ozbrojené povstanie.167 K jeho podporovateľom patrili aj veriaci Gréckokatolíckej cirkvi žijúci v hornatých oblastiach najmä severovýchodného Slovenska, kde sa s blížiacim východným frontom sformovali odbojové skupiny partizánov. V polovici roka 1943 prichádzalo na územie východného Slovenska čoraz viac sovietskych utečencov, keďže táto oblasť bola vzdialená od centra i od bezpečnostného aparátu. Pozitívnu úlohu pri výbere miesta zohrávalo aj sociálne, národnostné a neposlednom rade aj náboženské zloženie obyvateľstva. Vo veľkej miere sa do formujúcich partizánskych skupín zapájali aj miestni gréckokatolíci. Gréckokatolícke farské úrady sa v mnohých farnostiach stali štábmi partizánskych odbojových skupín. Samotný prešovský biskup Gojdič sa v auguste 1944 stretol s partizánmi počas mariánskej gréckokatolíckej púte v Ľutine. Sprostredkovateľom stretnutia bol miestny farár Irenej Bačinský, ktorý ich počet odhadol na päťdesiat. Zo strany prešovského biskupa sa im dostalo aj finančnej pomoci, a to i napriek tomu, že boli pod sovietskym velením. Vyjadril im podporu a okrem finančnej podpory aspoň niektorým poskytol aj duchovnú útechu prostredníctvom sviatosti zmierenia. Pravdepodobne išlo o partizánov zo skupiny Čapajev, ktorá operovala v pohorí Čergov.168 167 Problematiku príprav Slovenského národného povstania excelentne rozpracoval jeden z najvýznamnejších slovenských historikov Jozef Jablonický. Bližšie k SNP pozri: JABLONICKÝ, Jozef. Z ilegality do povstania (Kapitoly z občianskeho odboja). Bratislava 1969; SYRNÝ, Marek a kol.. Slovenské národné povstanie – Slovensko a Európa v roku 1944. Banská Bystrica : Múzeum Slovenského národného povstania, 2014. 168 POTÁŠ, Marián. Dar lásky. Spomienky, s. 113. 72 Zapojenie gréckokatolíckeho duchovenstva a veriacich do odboja počas druhej svetovej vojny na Slovensku prinieslo po jej skončení Gréckokatolíckej cirkvi veľmi dobré renomé. Za účastníkov odboja bolo uznaných tridsaťosem duchovných169 a veľké množstvo veriacich. Biskup Gojdič sa tešil všeobecnej úcte a ministerstvo obrany mu na jeho potreby darovalo priestranný osobný automobil.170 Prezident republiky pri príležitosti tretieho výročia Slovenského národného povstania 29. augusta 1947 udelil vyznamenanie devätnástim gréckokatolíckym kňazom za vynikajúce zásluhy o oslobodenie Československej republiky. Traja boli vyznamenaní Československým vojnovým krížom 1939 a ďalší šestnásti Československou medailou za zásluhy I. stupňa.171 Činnosť gréckokatolíkov v závere druhej svetovej vojny Neúspech nemeckých vojsk v konfrontácii s Červenou armádou na východnom fronte umožnil od roku 1943 rýchly postup sovietskych vojsk smerom na západ. Mohutná ofenzíva v roku 1944 vyhnala z územia ríšskeho komisariátu (Ukrajina) a generálneho gubernátu (Poľsko) veľké množstvo civilného obyvateľstva. Obavy z prichádzajúcej Červenej armády sa prejavovali nielen medzi nemeckými vojakmi, členmi okupačnej správy či miestnymi policajnými zložkami, ale aj medzi lojálnymi civilistami. Pred Sovietmi unikali okrem Ukrajincov aj príslušníci ďalších národov ZSSR – Rusi, Bielorusi, obyvatelia pobaltských krajín a príslušníci kaukazských národov. Väčšinu evakuovaných Ukrajincov tvorilo obyvateľstvo, ktoré aktívne alebo pasívne spolupracovalo s Organizáciou ukrajinských 169 Medzi týchto duchovných patrili: Emil Zorvan, Július Zachariáš, Peter Dudinský, Mikuláš Kašpar, Mikuláš Gladyš, Jozef Anďal, Andrej Berč, Michal Sabadoš, Dr. Pavol Rusnák, Irenej Bačinský, Ladislav Štima, Gabriel Staurovský, Eliáš Baláž, Andrej Timkovič, Konštantín Kadár, Vojtech Molčan, Mikuláš Molčanyi, Imrich Jesenský, Jozef Molčan, Alexej Miroššay, Mikuláš Sigeti, Marián Potaš, Fedor Bugír, Štefan Haluška, Michal Mašlej, Ján Hrustič, Michal Horňák a Hilárion Iľkovič. HIRKA, Ján. Pod ochranou Márie : Pastier v službe cirkvi. Prešov : GTF PU, 2013, s. 102. 170 Redakcionnyj komitet. J. E. Pavel Gojdič ČSVV., s. 155. 171 VHA Praha, OVO, spis č. 56246/47 – MNO 1. odb. 73 nacionalistov (OUN) a jej vojenskými formáciami. Prirodzene, gréckokatolícki duchovní aj veriaci na úteku hľadali a našli výraznú podporu v osobe prešovského biskupa Gojdiča, ako aj duchovných a veriacich na Slovensku. Začiatkom augusta 1944 vyzval biskup duchovenstvo, aby prejavilo ústretovosť voči spomínaným utečencom. Biskupovo naliehanie na duchovných z 2. augusta 1944 markantným spôsobom predstavuje zložitú situáciu, v ktorej sa utečenci ocitli, ale zároveň predstavuje sociálnu vnímavosť gréckokatolíckej hierarchie na aktuálne problémy v spoločnosti. V dokumente sa biskup prihovoril slovami: „Všetci vieme, že v posledných dňoch následkom vojnových operácií na neďalekom fronte veľké množstvo ľudí bolo nútené opustiť svoju vlasť. [...]. Medzi tými nešťastnými je nemálo kňazov, ktorí ku mne prichádzajú a so slzami v očiach hovoria o svojom nešťastí, žiadajúc radu, podporu. [...]. Vmyslime sa, drahí oltárni bratia, do ich strašnej situácie, a to, čo by sme v takom položení žiadali pre seba, urobme teraz pre nich. Snáď práve tento skutok milosrdenstva nás zachráni od podobného nešťastia. […]. Keď sme doteraz hlásali lásku k blížnemu slovami, preukážme ju teraz skutkom.“172 Oficiálne dokumenty uvádzajú, že o pomoc požiadalo stodvadsať duchovných na úteku, pričom polovica vyjadrila vôľu zostať na území Slovenska, neskôr obnoveného Československa, a druhá polovica pokračovala v úteku na západ Európy. Preto ich biskupstvo zabezpečilo potravinami a poskytlo im finančnú pomoc. Zostávajúcich duchovných aj s rodinami v počte päťdesiatosem umiestnilo v priebehu mesiacov august až december 1944 vo farnostiach Prešovského biskupstva. Utečencom zabezpečovali doklady, stravu, oblečenie, ako aj základné hygienické potreby.173 Humanitárna pomoc utečencom sa s vypuknutím Slovenského národného povstania a bojovými operáciami Červenej armády počas prechodu frontu v závere roku 1944 a na jar roku 1945 rozšírila aj na evakuantov z územia Slovenska. Samotná pomoc utečencom pokračovala až do konca vojny 172 AÚPN Bratislava, f. B 10–7, inv. j. 43. 173 AGA Prešov, f. PS, inv. č. 79, sign. 55, rok 1944. Zoznam umiestnených duchovných – utečencov v Prešovskej eparchii. 74 v máji 1945, ba aj po jej skončení, pričom dôležitú úlohu v jej poskytovaní zohrávala eparchiálna zložka Ústrednej karity na Slovensku. Prakticky sa kňazi aj veriaci museli vyrovnať s evakuáciou a prijatím evakuantov, ako aj odchodom jednej a príchodom druhej armády. Samotný prechod frontu zapríčinil ohromné materiálne škody, a najmä nesmierne straty na životoch vojakov a obyvateľstva. Gréckokatolícki duchovní vo viacerých prípadoch zostali po boku rodín veriacich aj počas prechodu frontu a boli im tak nablízku v období najväčšej núdze a strachu. Redemptoristi v Michalovciach dali svoj kláštor a chrám k dispozícii obyvateľstvu mesta. Napriek povinnej evakuácii v októbri 1944 vypočuli žiadosť biskupa Gojdiča. Redemptorista Alexej František Fiala vymohol u nemeckých dôstojníkov povolenie na zotrvanie redemptoristov v Michalovciach, ako aj povolenie na návrat mužom, ktorí mali pomáhať pri evakuácii rodín. Počas samotných bojových operácií využívalo obyvateľstvo pivničné priestory kláštora ako úkryt. Podľa kronikára kláštora sa tu ukrývalo okolo sto ľudí a v čase náletov sa spolu modlili ruženec. V jednej miestnosti mali dokonca provizórne zriadenú kaplnku na bohoslužby. 26. novembra do mesta vstúpila Červená armáda a jej velitelia boli častými hosťami v kláštore. Krátky čas kláštor poslúžil armáde ako lazaret. Postoj redemptoristov im priniesol zaslúžený obdiv a rešpekt. Otec Fiala bol dokonca v decembri zvolený za starostu mesta a neskôr aj za okresného predsedu. Tieto funkcie však v zmysle cirkevných predpisov neprijal. Svedčia však o prirodzenej autorite a popularite redemptoristov v Michalovciach.174 Podobný postoj ako redemptoristi zaujali aj kňazi vo farnostiach. Kňaz Ján Krafčík z farnosti Novosad koncom novembra 1944 nechal odísť svoju rodinu, ale sám zostal k dispozícii veriacim, ktorí sa rozhodli zostať. Počas prechodu frontu cez farnosť Cabov žil miestny kňaz Michal Fitz s veriacimi v bunkroch a podobne ako veriaci aj on prišiel počas bojov o celý svoj majetok. Do farnosti prišiel 174 MANDZÁK, Daniel Atanáz. Blahoslavný Metod Dominik Trčka, prvý protoigumen gréckokatolíckych redemptoristov na Slovensku (1945 – 1950). Michalovce : Vydavateľstvo Misionár, 2006, s. 44 – 45. 75 v roku 1943 a už o krátky čas prežíval s veriacimi krušné chvíle v úkrytoch. Vojnové strádanie zažil aj kňaz Mikuláš Čisárik pôsobiaci v Šambrone. Pred frontom utiekol spolu s rodinou a veriacimi do hôr. Väčšia časť obce bola následkom tvrdých bojov zničená, chrám sa akoby zázrakom zachránil, ale farská budova ľahla popolom. Veliteľ ustupujúcej nemeckej jednotky mu radil, aby dedinu opustil ešte pred príchodom Červenej armády, ale on zotrval so svojimi veriacimi a bol im v čase vojnového súženia nablízku.175 V septembri 1944 spracoval biskup Gojdič správu o vojnových pomeroch na východnom Slovensku. Zmienil sa o škodách spôsobených bombardovaním Prešova a o veľmi smutnom stave na dedinách pri východných hraniciach Slovenska. V tom čase už okresy Medzilaborce, Svidník, Stropkov a Bardejov spadali do pásma bezprostredných bojov. Podľa biskupa boli obce týchto okresov vypálené alebo pre stále bombardovanie a prestrelky úplne prázdne. Veriaci sa skrývali v lesoch alebo po susedných dedinách, ktoré ešte neboli ohrozené bezprostrednými bojmi. Obyvatelia týchto oblastí sa ocitli bez prostriedkov, potravy a strechy nad hlavou. Charakteristika atmosféry jesene roku 1944 v Prešove sa dá rozpoznať z biskupových slov: „Ináč žijeme tu ako na fronte. Stále deň a noc v pohotovosti na útek do úkrytu. Nič vážneho sa nedá robiť. Školy a internáty stoja prázdne alebo sú obsadené vojskom. Veľká časť obyvateľstva opustila Prešov a umiestnila sa v susedných dedinách.“ Odhodlanosť zotrvať v službe veriacim aj v bezprostrednom ohrození života dokumentuje predposledná veta listu: „My (kapitula a kňazstvo) sme odhodlaní pri všetkých možných zmenách ostať na svojom mieste.“176 Vojnové udalosti v rokoch 1944 – 1945 zanechali v Prešovskej eparchii ľudské a materiálne škody. Skoro polovica eparchie bola úplne zničená, spálená a zbombardovaná, veriaci ožobráčení evakuovaním, bez striech, bez pokrmu 175 BORZA, Peter. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, s. 130. 176 AGA Prešov, f. PS, inv. č. 79, sign. 49, rok 1944. Hlásenie biskupa Gojdiča o vojnových pomeroch v Prešove a škodách na cirkevných objektoch spôsobených bombardovaním. 76 a bez odevu živorili. Bilancovanie škôd spôsobených prechodom frontu bolo zaznamenané aj v schematizme Prešovskej eparchie na rok 1948. Pri postihnutých farnostiach bol stručne uvedený rozsah poškodenia chrámu a farskej budovy. V niektorých prípadoch sa schematizmus zmieňuje aj o stratách na životoch a všeobecných škodách na majetku v obci. Z 241 farností evidovaných v roku 1948 bolo 103 počas prechodu frontu poškodených. Došlo k zničeniu, poškodeniu alebo vyrabovaniu chrámu, farských budov, domov veriacich, prípadne k zničeniu archívov, matrík a stratám na ľudských životoch. V niektorých farnostiach sa začalo s obnovou hneď po skončení vojny, ale viaceré farnosti sa ešte aj v roku 1948 vyrovnávali s devastačnými škodami. Situácia Gréckokatolíckej cirkvi bola zložitá a nástup komunistického režimu v Československu priniesol nové prekážky v jej činnosti, s ktorými muselo duchovenstvo aj veriaci zápasiť nasledujúcich štyridsať rokov.177 177 BORZA, Peter. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, s. 133 – 136. 77 Záver Rozbitie Česko-Slovenska v roku 1939 výrazne zasiahlo do života Gréckokatolíckej cirkvi organizovanej v Prešovskej a Mukačevskej eparchii. Obaja biskupi Pavel Peter Gojdič OSBM v Prešove a Alexander Stojka v Užhorode museli reagovať na zmeny politickej situácie. Gréckokatolícka cirkev bola rozdelená najprv v jeseni 1938 na niekoľko mesiacov medzi dva štáty, a od marca 1939 do troch štátnych útvarov, z ktorých ani jeden nebol demokratický. Na základe analýzy archívnych prameňov a publikovanej literatúry môžeme konštatovať, že pozícia Gréckokatolíckej cirkvi na okupovaných územiach sa odvíjala od zastúpenia veriacich v pomere k počtu obyvateľov a politickej zaangažovanosti duchovných. Vzhľadom na to zastávala najvýznamnejšiu pozíciu v spoločnosti Gréckokatolícka cirkev na území okupovanej Podkarpatskej Rusi a časti Slovenska reprezentovaná mukačevským biskupom v Užhorode. Biskup Stojka však čoskoro čelil nedôvere zo strany úradov a po potvrdení v úrade biskupa zo strany Svätej stolice sa stiahol z politického života a venoval zvýšenú pozornosť sociálnej činnosti. Aktívny politický život, naopak, viedli dvaja kanonici A. Ilnickij, J. Marina a kňaz Š. Fencik. Svojou angažovanosťou najprv prispeli k rozbitiu Česko-Slovenska a následným presadzovaním konceptu uhroruského smeru slúžili maďarským politickým cieľom. Ich kolaborácia bola odmietnutá niektorými duchovnými aj veriacimi, prevažne z inteligencie a viedla k odcudzeniu časti gréckokatolíkov vlastnej cirkvi. Zistenie rozsahu politického angažovania gréckokatolíckych duchovných v Karpatskom teritóriu – Kárpátalji viedlo k využitiu výsledkov predchádzajúceho výskumu a definovaniu konzekvencií pre Gréckokatolícku cirkev na Slovensku. Štátne orgány slovenského štátu podozrievali biskupa Pavla Petra Gojdiča OSBM a vybraných duchovných z podobného konania, aké prevádzali vysokí cirkevní hodnostári na okupovanom území. Obvinenia z iredentizmu v prospech Maďarska alebo ukrajinizmu sa plne prejavili 78 v postupe župana Šarišsko-zemplínskej župy, slovenskej vlády a prezidenta voči biskupovi Gojdičovi v Prešove. Tieto podozrenia sa nepotvrdili ani po dôkladnom vyšetrovaní. To však nebránilo tomu, aby štátni predstavitelia zotrvávali na svojich pozíciách voči biskupovi Gojdičovi, ako aj ďalším gréckokatolíkom. Obe hierarchie Gréckokatolíckej cirkvi v Prešove aj Užhorode boli zatiahnuté do politického života, každá iným spôsobom. V Užhorode aktívnou spoluprácou s Maďarským kráľovstvom a v Prešove zastávaním opozičného postoja voči režimu slovenského štátu. Apolitické postavenie mali gréckokatolíci v Protektoráte Čechy a Morava organizovaní vo farnosti Praha. Činnosť farnosti sa spočiatku vyznačovala riešením personálnych a ekonomických problémov. Podobne ako pri založení zohralo dôležitú úlohu v živote farnosti Rímskokatolícke arcibiskupstvo Praha, keďže zabezpečovalo kontakt farnosti so štátnymi orgánmi. Po vyriešení personálneho obsadenia farára a kaplána sa činnosť farnosti v porovnaní s predchádzajúcim obdobím značne zúžila. Zanikla spolková aktivita a charitatívna práca bola zredukovaná na minimum. Život farnosti sa sústredil iba do náboženskej oblasti. Napriek reštriktívnym opatreniam v Protektoráte Čechy a Morava sa pastorácia gréckokatolíkov rozvíjala do takej miery, že po skončení druhej svetovej vojny došlo koncom roka 1945 k založeniu novej farnosti v Brne. Obnovenie Československa v predmníchovských hraniciach sa uskutočnilo len čiastočne, pretože Podkarpatská Rus sa stala súčasťou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky a pre miestnu Gréckokatolícku cirkev nastali existenčné problémy. Biskup Teodor Romža im hrdinsky čelil až do svojej mučeníckej smrti. Možno polemizovať, či sa okupácia pre gréckokatolíkov príchodom Červenej armády skončila, alebo v novej, ešte intenzívnejšej podobe pokračovala naďalej. Prezentovaná monografia si kládla za cieľ komplexne spracovať činnosť Gréckokatolíckej cirkvi na okupovaných územiach Československa. Možno konštatovať, že doteraz okrajovo spracovaná téma sa na základe dostupných 79 archívnych prameňov a publikovanej literatúry prezentuje v komplexnej forme, zachytáva však len vybrané aspekty činnosti tejto cirkvi. Preto pokračovanie výskumu môže viesť k doplneniu ďalších aspektov alebo stanoveniu nových parciálnych tém, ktoré si zaslúžia primeranú pozornosť. 80 Slovník vybraných osobností z prostredia Gréckokatolíckej cirkvi Jozef Borovský Narodil sa 23. októbra 1906 vo Veľkom Ruskove (okr. Trebišov). Študoval v Košiciach a v Užhorode. V roku 1934 uzavrel sviatosť manželstva s Evou Dudinskou, s ktorou mali šesť detí. Prvé z nich však skoro po narodení zomrelo. V tom istom roku mu užhorodský biskup Alexander Stojka udelil v Užhorode sviatosť kňazstva a vymenoval ho za administrátora farnosti Latorka na Podkarpatskej Rusi. Vo farnosti pôsobil desať rokov. V roku 1945 pôsobil vo farnostiach Renčišov a Valkov. Od roku 1946 až do roku 1950 pôsobil v Stankoviach. Počas komunizmu bol väznený a poslaný do vyhnanstva v Čechách. Koncom 50. rokov sa mohol vrátiť do svojho rodiska na Slovensko, kde pracoval v jednotnom roľníckom družstve. Zdravotné dôvody mu po roku 1968 nedovolili vrátiť sa do pastorácie. Zomrel 17. júna 1973 vo Veľkom Ruskove. Nezištnú pomoc Židom zo strany manželov Borovských ocenil štát Izrael udelením vyznamenania in memoriam Spravodliví medzi národmi, ktoré bolo odovzdané príbuzným 27. januára 2010 v Bratislave.178 Ján Čisárik Narodil sa 26. júna 1909 v obci Jarabina blízko Starej Ľubovne. Študoval v Užhorode a Prešove. Po absolvovaní teologického štúdia v Prešove prijal sviatosť manželstva s Helenou Mankovičovou v roku 1931 a v danom roku ho biskup Pavel Peter Gojdič OSBM vysvätil za kňaza. Pôsobil v Jarabine, Prahe, Medzilaborciach, Ďurďoši, Toryskách a Ľubici. V roku 1950 odmietol prestup do Pravoslávnej cirkvi. Pracoval ako baník, stavbár a v roku 1951 bol aj s rodinou deportovaný mimo Slovenska do Čiech. Pracoval ako 178 BABJAK, Ján. Zostali verní. Osudy gréckokatolíckych kňazov, I. zväzok, Prešov : Petra, 2009, s. 337 – 339. Tiež GESSLER, A. Roman. A Life´s Journey: From Shattered Dreams to Serendipity. A Memoir. Tel Aviv : BookSurge Publishing, 2006. 256 s. 81 pomocný kurič v sklárňach Inwald, Teplice a neskôr na rôznych robotníckych pozíciách až do svojho zatknutia v roku 1958. Po prepustený z väzenia v roku 1960 pracoval ako baník v Čechách a od roku 1962 ako sezónny zamestnanec v Botanickej záhrade Univerzity Komenského v Bratislave. Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi sa vrátil do svojej farnosti v Ľubici a od 19. septembra 1968 bol menovaný za dekana okresov Poprad a Stará Ľubovňa. O pár mesiacov neskôr 7. januára 1969 zomrel. Rehabilitovaný bol po nežnej revolúcii v roku 1990.179 Miklós Dudás OSBM Narodil sa 27. októbra 1902 v Máriapócsi, známom mariánskom pútnickom mieste v Maďarsku. Po úspešnom noviciáte vstúpil do Rádu sv. Bazila Veľkého. Sviatosť kňazstva prijal 8. septembra 1927 v Hajdúdorogu. 14. mája 1939 prijal biskupskú vysviacku a ujal sa úradu biskupa Hajdúdorožskej eparchie v Maďarsku so sídlom v Nyíregyháze. Po smrti mukačevského biskupa Alexandra Stojku v roku 1943 ho Svätá stolica poverila administrovaním Mukačevskej eparchie. V roku 1950 založil v priestoroch svojej rezidencie gréckokatolícky kňazský seminár. Zomrel 15. júla 1972 v Hajdúdorogu.180 Štefan Fencik Narodil sa 13. októbra 1892 v obci Velike Lučky, dnes Zakarpatská oblasť Ukrajiny. Študoval v Užhorode a Berehove. Teologické štúdium absolvoval v Budapešti a Viedni. Právo študoval v Paríži a hudobnú náuku vo Viedni, Sárospataku a Debrecíne. V roku 1916 získal titul doktora filozofie a teológie. Sviatosť kňazstva prijal v Užhorode, kde potom pôsobil ako profesor v učiteľskom seminári, kňazskom seminári, 179 BABJAK, Ján. Zostali verní. Osudy gréckokatolíckych kňazov, I. zväzok, s. 50 – 54. 180 GYÖRGY, Janka. Hungary´s Greek Catholics. [online]. [cit. 201909-26]. Dostupné na internete: http://www.cnewa.org/default.aspx?ID=893&pagetypeID=4&sitecode=pm&pageno=1. 82 gymnáziu. V kňazskom seminári založil spevácky zbor Harmónie. Stal sa prorektorom seminára a členom konzistória. Bol významným rusínskym politikom a v medzivojnovom období poslancom Národného zhromaždenia. V roku 1934 ho biskup Stojka suspendoval pre neposlušnosť, ale v roku 1939 suspendáciu odvolal. V tom istom roku bol vymenovaný do hornej komory parlamentu v Budapešti. Po príchode Červenej armády ho 30. januára 1945 zatkli príslušníci SMERŠ. Odmietol prestup do Pravoslávnej cirkvi, čo by mu iste zachránilo život. Bol to jeden z mála statočných postojov, ktoré v živote zaujal. Následne bol odsúdený a 30. marca 1946 v Užhorode popravený. Rehabilitovaný bol po páde komunistického režimu 20. apríla 1992.181 Peter Gebej Narodil sa 20. júla 1864 v obci Kaľnyk, dnes Zakarpatská oblasť Ukrajiny. Študoval v Užhorode a Budapešti. Sviatosť kňazstva prijal v roku 1889. Pôsobil ako profesor kánonického práva v užhorodskom kňazskom seminári a na ďalších rôznych pozíciách vo vzdelávaní mládeže. V roku 1919 bol za pripojenie Podkarpatskej Rusi k Československu a od roku 1922 bol generálnym vikárom biskupa Mukačevskej eparchie. O dva roky neskôr prijal biskupské svätenie na Velehrade a nastúpil na biskupský stolec v Užhorode. Svoje pastoračné úsilie pri správe eparchie sústredil na zabezpečenie náležitého sociálneho zabezpečenia duchovenstva a zápasu s misiou Pravoslávnej cirkvi medzi gréckokatolíkmi. Veľa úsilia venoval aj budovaniu dobrého mena Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Zomrel náhle 26. apríla 1931 v Užhorode.182 181 POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, s. 78 – 80; PEKAR, Atanasij. Narisi istroiji Cerkvi Zakarpatija. Tom I., Eparchične oformlenňa. Rím : Vasiljani, 1967, s. 157. 182 POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, s. 90. 83 Pavel Peter Gojdič OSBM Narodil sa 17. júla 1888 v rodine gréckokatolíckeho kňaza v obci Ruské Pekľany neďaleko Prešova. Študoval v Bardejove, Prešove a teologické štúdiá absolvoval v Budapešti. Sviatosť kňazstva prijal 27. augusta 1911 v Prešove. Pôsobil v Sabinove a Prešove. V roku 1922 vstúpil do Kláštora sv. Bazila Veľkého v Mukačeve. Biskupskú chirotóniu prijal 25. marca 1927 v Bazilike sv. Klimenta v Ríme. V januári 1951 bol odsúdený v monsterprocese spolu s biskupmi Vojtaššákom a Buzalkom na doživotie. Zomrel na následky komunistického väznenia v Leopoldove 17. júla 1960. Blahorečený bol pápežom sv. Jánom Pavlom II. v roku 2001 v Ríme. V roku 2007 mu bol štátom Izrael in memoriam udelený titul Spravodlivý medzi národmi.183 Vasiľ Hopko Narodil sa 21. apríla 1904 v Hrabskom blízko Bardejova. Študoval v Bardejove a v Prešove, kde 3. februára 1929 prijal sviatosť kňazstva. Pôsobil v Prahe a Prešove. Biskupskú chirotóniu prijal 11. mája 1947 v Prešove. Po tzv. Prešovskom sobore v roku 1950 bol zatknutý a odsúdený na pätnásť rokov väzenia. Po prepustení v roku 1964 bol internovaný v Oseku v severných Čechách a po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi pôsobil ako svätiaci biskup do roku 1976, keď na následky väzenia 23. júla 1976 zomrel. Blahorečený bol pápežom sv. Jánom Pavlom II. v roku 2003 v Bratislave.184 Michal Horňák Narodil sa 28. júla 1911 vo Falkušovciach. Vzdelanie nadobudol v Užhorode, kde po skončení teologického štúdia v roku 1937 prijal sviatosť kňazstva. Pôsobil ako kaplán vo farnosti Ljuty na Podkapraptskej Rusi a o rok neskôr ako správca farnosti vo Vyšnej Rybnici. Tu bol za svoje pročeskoslovenské postoje zatknutý. Na základe toho bol po 183 POTAŠ, Marian. Dar lásky. Spomienky na biskupa Pavla, 2001. 379 s. 184 BORZA, Peter. Blahoslavený Vasiľ Hopko, 95 s. 84 skončení vojny, počas osláv Slovenského národného povstania v roku 1947 vyznamenaný Československou medailou za zásluhy I. stupňa. V danom roku začal pôsobiť vo farnosti Choňkovce. V roku 1950 odmietol prestup do Pravoslávnej cirkvi. Spočiatku sa ukrýval, ale po roku sa vydal do rúk Zboru národnej bezpečnosti. Bol väznený a po prepustení v roku 1953 žil s rodinou v Čechách. Na Slovensko sa vrátil až po obnove Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968. Pôsobil v pôvodnej farnosti Choňkovce, ale v roku 1982 odišiel zo zdravotných dôvodov do dôchodku. Zomrel 12. júla 1985 v Michalovciach.185 Jakub Hradil Narodil sa 14. apríla 1910 v Terezíne u Čejče v okrese Hodonín. Študoval v Kyjove a Prešove. Sviatosť kňazstva prijal v roku 1939 a svoje kňazské pôsobenie začal ako kaplán v Prahe. V roku 1945 sa stal správcom farnosti v Prahe a následne od januára 1946 prvým farárom novozriadenej farnosti v Brne. V roku 1950 odmietol prestup do Pravoslávnej cirkvi. Bol väznený a jeho rodina perzekvovaná komunistickým režimom. V roku 1968 sa zapojil do obnovy Gréckokatolíckej cirkvi. Popri zamestnaní vykonával kňazskú službu v Brne a na Morave. Zomrel 5. novembra 1986 v Brne. V roku 1991 bol súdne rehabilitovaný.186 Pankratij Pavel Hučko OSBM Narodil sa 21. apríla 1913 v Mučoni v dnešnom Maďarsku. Rehoľné sľuby u baziliánov zložil 29. júna 1932 a za kňaza bol vysvätený 19. augusta 1937. Do roku 1943 pôsobil v Medzilaborciach, potom v Prešove. Biskup Gojdič mu zveril pastoráciu gréckokatolíkov v Prahe, kde pôsobil v rokoch 1945 − 1947. V marci 1947 bol zatknutý a potom súdený 185 BABJAK. Ján. Zostali verní. Osudy gréckokatolíckych kňazov I. zväzok, s. 499 – 503; BORZA, Peter. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, s. 121. 186 BABJAK, Ján. Zostali verní. Osudy gréckokatolíckych kňazov. Zväzok II., s. 153 – 157. 85 Štátnym súdom v Prahe. 18. decembra 1948 bol vynesený rozsudok, ktorým bol odsúdený na pätnásť rokov väzenia. Po trinástich rokoch bol prepustený z väzenia, ale nemohol pôsobiť ako kňaz. Aj keď sa oženil, na sklonku svojho života sa zmieril s Cirkvou a pristupoval aj k sviatostiam. Pankratij Pavel Hučko zomrel 11. marca 2002 v nemocnici v Košiciach.187 Alexander Chira Narodil sa 17. januára 1897 v obci Vilchovec v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Študoval v Marmarošskej Sihoti, Užhorode a Budapešti. Sviatosť kňazstva prijal v roku 1920. Potom pôsobil ako kaplán a archivár biskupskej kúrie v Užhorode. Neskôr ako farár v rodnej obci a od roku 1924 ako špirituál a zároveň profesor cirkevných dejín a kánonického práva v užhorodskom kňazskom seminári. Od roku 1933 bol kanonikom užhorodskej kapituly a v rokoch 1933 − 1939 rektorom kňazského seminára. Po obsadení Užhorodu Maďarským kráľovstvom bol daný do domáceho väzenia, keďže sa prejavil ako demokrat a československý vlastenec. Potom naďalej pôsobil v seminári a v roku 1943 ho pápež Pius XII. vyznamenal titulom prelát. Biskup Romža ho v roku 1944 vymenoval za generálneho vikára. Neskôr sa stal spolu s Orosom tajným biskupom. Po zavraždení biskupa Romžu bol zatknutý a sovietska moc ho nútila prestúpiť do Pravoslávenj cirkvi. Keďže odmietol, odsúdili ho na 25 rokov väzenia v gulagu na Sibíri. V roku 1956 bol prepustený a vrátil sa do rodnej obce, kde vyvíjal ilegálnu činnosť v prospech Gréckokatolíckej cirkvi. Znova bol zatknutý a deportovaný do Karagandy v Kazachstane. Pracoval ako baník a tajne pôsobil ako katolícky kňaz pre veriacich Rusínov, Ukrajincov, Litovcov, Poliakov a Nemcov. V roku 1977 sa mu podarilo v Karagande oficiálne zaregistrovať katolícku farnosť. Počas celého obdobia tajne cestoval do Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, v rokoch 1956 – 1983 v skrytosti vysvätil 35 kňazov 187 MANDZÁK, Daniel Atanáz – BORZA, Peter. Obvinenie zo spolupráce s UPA ako nástroj diskreditácie Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. In SYRNÝ, Marek a kol. Slovensko a Európa v roku 1947, s. 156. 86 a troch biskupov. Vatikán bol s jeho činnosťou oboznámený a k 85. narodeninám mu pápež poslal pozdravný telegram. Zomrel 23. mája 1983 v Karagande.188 Alexander Ilnickij Narodil sa 13. januára 1889 v obci Čierny Ardov v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Študoval v Prešove a sviatosť kňazstva prijal v roku 1914. Kňazské pôsobenie začínal vo farnostiach Ilnica a Velike Lučky. V rokoch 1916 – 1930 bol tajomníkom biskupskej kancelárie a od roku 1930 kanonikom užhorodskej kapituly. Biskup Peter Gebej ho v roku 1925 vymenoval na čelo Ústredného výboru obrany cirkvi. Redigoval viacero cirkevných časopisov, medzi inými napr. časopisy Dušpastyr, Blahovistnik a Nediľa. Bol promaďarsky orientovaný a s radosťou privítal pripojenie časti Podkarpatskej Rusi k Maďarskému kráľovstvu. Rovnako aj obsadenie celého územia v marci 1939. Aktívne sa angažoval pri presadzovaní maďarských záujmov na území Podkarpatskej Rusi. Bol poslancom maďarského parlamentu a hlavným poradcom regenta komisára na území Kárpátalja. Po smrti biskupa Stojku v roku 1943 sa ako kanonik nakrátko ujal vedenia eparchie. Pred Červenou armádou utiekol do vnútrozemia Maďarska, ale v marci 1945 bol zatknutý a obvinený z kolaborantstva. Odmietol ponuku spolupracovať na likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi, čím by sa vyhol trestu. Súd ho odsúdil na 25 rokov väzenia v gulagu. Krátko nato, v roku 1947, v gulagu v Tomsku zomrel.189 Vasiľ Lár Narodil sa 4. decembra 1892 v obci Zolotarevo v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Študoval v Užhorode a sviatosť kňazstva prijal 26. mája 1918. Pôsobil ako správca farnosti vo Veľkom Rakovci a od roku 1921 vo Veľkom Vereckom. Od 188 KUCOV, Konstantin. Aleksandr Ilnickij (1889 – 1947) i teorija Uhro-Rusinizma In Rusin, No 3(9), 2007, s. 169 – 179; POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, s. 113 – 114. 189 POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, s. 118. 87 roku 1929 bol riaditeľom učiteľského ústavu v Sevľuši. Po rozbití Česko-Slovenska odišiel do Prahy a od 1. júna 1939 bol vymenovaný za farára gréckokatolíckej farnosti v Prahe, kde pôsobil do roku 1944, keď farnosť začal spravovať Jakub Hradil. V apríli 1945 bol biskupom v Litoměřiciach poslaný do mesta Tachov, aby pôsobil medzi ukrajinskými gréckokatolíkmi. Či sa to aj naozaj stalo, sa nedá s istotu potvrdiť. Jeho ďalšie životné osudy sú zatiaľ neznáme.190 Július Marina Narodil sa v roku 1901 v obci Luh v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Študoval v Marmarošskej Sihoti, Užhorode. Sviatosť kňazstva prijal v roku 1926. Následne absolvoval doktorandské štúdium v Ríme, ktoré úspešne ukončil získaním doktorátu z teológie v roku 1929. V užhorodskom seminári vyučoval v rokoch 1930 – 1939 cirkevné dejiny a kánonické právo. V rokoch 1938 – 1944 sa aktívne zapojil do politického života a zastával vysoké funkcie v správe územia Kárpátalja. Pred príchodom Červenej armády utiekol do Budapešti a odtiaľ do americkej okupačnej zóny v Nemecku. V roku 1949 emigroval do Spojených štátov amerických, kde potom pôsobil v gréckokatolíckych farnostiach. Zomrel v roku 1983.191 Ján Murín Narodil sa 12. januára 1913 v Sečovciach, kde nadobudol aj základné vzdelanie. Po maturite na michalovskom gymnáziu prijal miesto učiteľa v ľudovej škole v Zbehňove. Tu pôsobil úspešne, ale iba jeden školský rok, pretože sa rozhodol študovať za kňaza. Teologické štúdiá absolvoval v rokoch 1934 – 1939 v Užhorode a v Olomouci. Sviatosť kňazstva prijal 21. novembra 1939 z rúk biskupa P. P. Gojdiča OSBM. Pôsobil ako katechéta na gymnáziu v Michalovciach. Bol iniciátorom vzniku a od roku 1941 správcom spolku 190 Schematizmus 1944, s. 142; NA Praha, f. Arcibiskupství Pražske IV Řeckokatolíci Praha, Brno. Bichöfliche Ordinariat Leitmeritz 16. 04. 1945. 191 POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, s. 160. 88 slovenských gréckokatolíkov Jednota sv. Cyrila a Metoda. 9. mája 1950 bol zadržaný Štátnou bezpečnosťou, keďže odmietol prestup do Pravoslávnej cirkvi v rámci Akcie P. 15. mája 1950 bol zaradený do tábora nútených prác v Ilave. Okrem Ilavy prešiel komunistickými žalármi v Prešove, Hlohovci a Podolínci, odkiaľ ho koncom novembra prepustili a určili na manuálne práce do českého pohraničia. V roku 1968 sa ako člen akčného výboru zapojil do procesu obnovy Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. V roku 1969 sa začalo obdobie tzv. normalizácie a on sa stal pre totalitný režim znovu nežiaducou osobou. Zomrel 17. novembra 1990 v Bratislave.192 Štefan Pap Narodil sa 11. marca 1917 v obci Berezovo v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Študoval v Chuste a Užhorode. Po obsadení územia Podkarpatskej Rusi bol väznený. Po prepustení ukončil štúdium v Užhorode a 5. októbra 1941 prijal sviatosť kňazstva. Pôsobil vo farnosti Bilki, kde bol znova zatknutý a od roku 1942 až do oslobodenia bol vo väzení. V roku 1944 sa stal správcom farnosti Veľké Slemence a od roku 1947 pôsobil v Nižnej Rybnici. Za svoju odbojovú činnosť počas druhej svetovej vojny prijal v roku 1947 vyznamenanie Československý vojnový kríž 1939. Do dejín Gréckokatolíckej cirkvi sa zapísal ako náboženský spisovateľ a zberateľ duchovných piesní. V rokoch 1971 – 1984 bol šéfredaktorom časopisu Slovo a Blahovistnik. Zomrel 1. marca 1990 v Košiciach.193 Anton Papp Narodil sa 1. novembra 1867 v obci Nagykálló v Maďarsku. Študoval v Užhorode a Budapešti. Sviatosť kňazstva prijal 192 BABJAK, Ján. Zostali verní. Osudy gréckokatolíckych kňazov. Zväzok I., s. 90 – 94. 193 Schematizmus 1948, s. 253; BORZA, Peter. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, s. 121; Naše hroby. In Slovo – časopis gréckokatolíckej cirkvi. Roč. 22, 1990, č. 5, s. 15. 89 v roku 1893. Od roku 1897 pôsobil ako tajomník mukačevského biskupa v Užhorode. V roku 1912 bol vymenovaný za mukačevského biskupa. Po vzniku Československa inklinoval k Maďarskému kráľovstvu, kam odišiel. Svätou stolicou bol vymenovaný za exarchu novozriadeného Miškoveckého exarchátu. Zomrel 24. decembra 1945 v Miškovci.194 Ivan Párkányi Narodil sa 1. januára 1896 v obci Teresova v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Študoval v Mukačeve a Budapešti, kde v roku 1918 nadobudol právnické vzdelanie. Pracoval v štátnej správe v meste Chust. V roku 1924 ho prezident Tomáš Garrique Masaryk poveril vedením referátu pre záležitosti Podkarpatskej Rusi v politickom odbore kancelárie prezidenta republiky. Vo veľkej miere sa zaslúžil o zriadenie gréckokatolíckej farnosti v Prahe. Pápež Pius XI. ho 4. júla 1938 vyznamenal titulom rytier – komtúr pápežského Rádu sv. Silvestra. Počas jesennej krízy v roku 1938 vystriedal viacero dôležitých politických pozícií. Vo vláde generála Syrového bol ministrom pre záležitosti Podkarpatskej Rusi a od 9. októbra na krátky čas aj jej posledným guvernérom. Od roku 1939 znovu pracoval v kancelárii protektorátneho štátneho prezidenta, ale len do roku 1942, keď bol z politických dôvodov poslaný na dlhodobú dovolenku. Po oslobodení v roku 1945 znovu nastúpil do úradu v kancelárii prezidenta republiky, ale len do roku 1952, keď bol znova z politických dôvodov penzionovaný. V roku 1968 sa aktívne zapojil do obnovy Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Zomrel vo veku sto rokov 23. decembra 1996 v Prahe.195 194 POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, s. 187 – 188. 195 MIROŠŠAY, Vladimír. Požehnaných sto rokov Dr. Ivana Párkányiho. In Slovo – časopis gréckokatolíckej cirkvi. Roč. 28, 1996, č. 1, s. 11; MIROŠŠAY, Vladimír. Dr. Ivan Párkányi v Božej náruči. In Slovo – časopis gréckokatolíckej cirkvi. Roč. 29, 1997, č. 2, s. 12. 90 Marián Potaš OSBM Narodil sa 2. marca 1918 v Prešove. Študoval v Prešove, Mukačeve, Užhorode, Olomouci a Prahe. Rehoľné sľuby zložil 1. mája 1934 a za kňaza bol vysvätený 12. februára 1943. Pôsobil v Toryskách a Prešove. Od roku 1947 zodpovedal za vedenie charity. V rokoch 1948 – 1949 bol osobným sekretárom biskupa Gojdiča. Prvýkrát bol zatknutý 6. júla 1948, ale po šiestich mesiacoch vyšetrovacej väzby ho prepustili. Vo februári bol opäť zatknutý a internovaný v TNP Nováky. Štatný súd v Bratislave ho 27. novembra 1950 odsúdil na osem rokov väzenia. V roku 1958 bol opäť odsúdený za podvracanie republiky na štyri roky väzenia. V 60. rokoch sa zapojil do obnovy Gréckokatolíckej cirkvi, pôsobil ako tajný predstavený baziliánov a správca farnosti vo Vyšnom Orlíku. Rehoľu baziliánov v Československu viedol v rokoch 1968 – 1994. Na literárnom poli je jeho najvýznamnejším dielom životopis bl. biskupa Pavla Petra Gojdiča OSBM, ktorý má pramenný charakter. Zomrel v Prešove 23. februára 2006.196 Teodor Romža Narodil sa 14. apríla 1911 v obci Veliky Byčkov na Podkarpatskej Rusi. Študoval v Chuste a teologické vzdelanie nadobudol v Ríme. Sviatosť kňazstva prijal 25. decembra 1936 v Ríme. Po náhlej smrti mukačevského biskupa Alexandra Stojku bol 24. septembra 1944 v užhorodskej katedrále vysvätený za biskupa. Po skončení druhej svetovej vojny Československo odstúpilo Podkarpatskú Rus Sovietskemu zväzu a mukačevský biskup sa pre totalitný režim stal nepohodlným. Po neúspešnom atentáte ho v mukačevskej nemocnici usmrtila smrtiacou injekciou agentka NKVD. Zomrel 196 MANDZÁK, Daniel Atanáz. Dokumenty k Akcii „P“ Prešovský „sobor“. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2014, s. 97; KRAJŇÁK, Peter. POTÁŠ, Ján Marián, OSBM, Dr. [online]. [cit. 2019-04-15]. Dostupné na internete: http://www.zoe.sk/?osobnosti&meno=POTA%8A%2C+J%E1n+Mari%E1n%2C+OSBM%2C+Dr. 91 v noci z 31. októbra na 1. novembra 1947. Blahorečený bol pápežom sv. Jánom Pavlom II. v roku 2001 na Ukrajine.197 Sebastián Štefan Sabol OSBM Narodil sa 7. decembra 1909 v Prešove. Študoval v Prešove, v kláštoroch v Haliči a Ríme. 1. apríla 1926 zložil rehoľné sľuby u baziliánov a za kňaza bol vysvätený 24. augusta 1934. Pôsobil ako profesor na gymnáziu a formátor študentov baziliánov v Užhorode. Venoval sa aj ľudovým misiám a apoštolátu pera. Bol významným spisovateľom a publikoval aj pod pseudonymom Zoreslav. V roku 1939 bol maďarskými úradmi vypovedaný z Užhorodu a spolu s ďalšími baziliánmi najprv pôsobil v Medzilaborciach a od roku 1940 v Trebišove. 4. marca 1948 bol vymenovaný za prvého protoigumena novej provincie baziliánov so sídlom v Prešove. Aby predišiel svojmu zatknutiu, 22. augusta 1948 odišiel do Rakúska a potom do Ríma. Štátny súd v Prahe ho 18. decembra 1948 v neprítomnosti odsúdil na doživotie. Po pobyte v Ríme pôsobil v USA, kde 19. februára 2003 zomrel.198 Alexander Stojka Narodil sa 16. októbra 1890 v obci Karačin v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Študoval v Užhorode a Budapešti. Sviatosť kňazstva prijal v roku 1916. Pracoval ako archivár biskupskej kúrie v Užhorode, neskôr ako tajomník biskupa Antona Pappa a Petra Gebeja. V roku 1932 bol vymenovaný za mukačevského biskupa. Tešil sa veľkej obľube u veriacich a jeho biskupská služba mala sociálne zameranie. Bol podporovateľom umenia a zberateľom obrazov a kníh. Zomrel 31. mája 1943 v Užhorode.199 197 PUSKÁS, László. Blažený Teodor Romža., 303 s. 198 MANDZÁK, Daniel Atanáz. Dokumenty k Akcii „P“, s. 156; JURIČEKOVÁ, Valéria. Sabol, Štefan Sebastián, OSBM. [online]. [cit. 2019-04-15]. Dostupné na internete: http://www.zoe.sk/?osobnosti&meno=SABOL%2C+%8Atefan+Sebasti%E1n%2C+OSBM. 199 POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, s. 235; Řeckokatolický biskup dr. Alexander Stojka. Časopis katolického duchovenstva, 92 Anton Tink Narodil sa 16. júna 1889 vo Vyšnej Rybnici. Po skončení teologických štúdií bol 15. mája 1914 vysvätený za kňaza a ustanovený za kaplána do Bilky. Neskôr pôsobil ako kaplán v Michalovciach, kde zorganizoval združenia Oltárny spolok Božského Srdca Ježišovho a ruženca. V Michalovciach sa venoval sociálnej otázke, podporil vznik kresťanskej predajne, často chodil do spoločnosti remeselníkov (Kolping) a šíril kresťanského ducha. Po roku bol vymenovaný za správcu do Laškoviec. V roku 1922 obnovil farský kostol, nechal pristaviť sakristiu a nasledujúci rok zakúpil nové zvony. Potom nechal zakúpiť nový oltár Božského Srdca a v roku 1928 dal vymaľovať kostol. Zakúpil množstvo vecí potrebných na bohoslužby. Nechal vymeniť strechu na škole a na fare. Na filiálke v Pozdišovciach dal v roku 1927 postaviť kostol na počesť Božského Srdca. V nasledujúcom roku zakúpil zvony a dal kostol vymaľovať. V roku 1931 sa stal správcom farnosti v Rakovci. Jeho silná osobnosť zažiarila počas veľkej skúšky miestnej cirkvi v roku 1950. Nezakolísal, ale bol oporou mnohým slabším. Po väznení v Prešove bol spolu s rodinou deportovaný do vyhnanstva v Čechách. Obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi, v ktoré pevne veril, sa nedožil. Svoju životnú cestu dokončil 21. júna 1962 v Humennom, kde sú uložené aj jeho telesné ostatky.200 Augustín Vološin Narodil sa 17. marca 1874 v obci Kelečin v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Študoval v Užhorode a Budapešti. Sviatosť kňazstva prijal v roku 1897. Pôsobil ako výpomocný duchovný v Užhorode a zároveň študoval matematiku a fyziku na Vysokej škole pedagogickej v Budapešti. Od roku 1900 vyučoval na Učiteľskom ústave v Užhorode a od roku 1917 až do 30. októbra 1938 bol riaditeľom tohto ústavu. Vo 1943/3, s. 168. [online]. [cit. 2019-09-27]. Dostupné na internete: http:// depositum.cz/knihovny/ckd/strom.clanek.php?clanek=22958. 200 AGA Prešov, f. PS, inv. č. 76, sign. 36, rok 1941. Životopis otca Antona Tinka; Zostali verní. Osudy gréckokatolíckych kňazov. Zväzok I. Prešov : Petra, 2009, s. 143 – 146. 93 volebnom období 1924 – 1929 bol poslancom Národného zhromaždenia v Prahe za Československú stranu ľudovú. Dôležitú politickú úlohu zohral v krízovom období rokov 1938 – 1939, keď sa stal viacnásobným predsedom autonómnej vlády Zakarpatskej Ukrajiny a v marci 1939 aj na pár dní prezidentom Karpatskej Ukrajiny. Pred maďarskou armádou unikol do Rumunska a odtiaľ cez Juhosláviu do Prahy, kde pôsobil ako profesor a neskôr aj rektor Ukrajinskej slobodnej univerzity. Po príchode Červenej armády bol zatknutý a prevezený do Moskvy, kde v roku 1945 zomrel na následky mučenia.201 201 POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, s. 267 – 270. 94 Štatistický prehľad Tabuľka 1 Organizačná štruktúra Prešovskej eparchie v rokoch 1939 – 1945202 Archidiakonát Katedrálny Makovický Abonovohradský Gemerský a Spišský Zemplínsky Prešovská eparchia Dekanát Farnosti Počet veriacich v roku 1944 Bardejov 12 Sabinov 6 5 803 Prešov Poprad Spolu 9 11 38 10 337 9 410 34 795 Bukovce 13 8 668 Makovica 12 9 526 V. Svidník 10 6 556 Spolu Košice Spolu 35 2 2 24 750 1 458 1 458 Gemer 3 4 886 Levoča 5 5 080 Spišský N. 5 6 174 Spišský V. Spolu 9 22 13 358 29 498 Humenné 8 5 678 Krajné 6 4 614 Laborce 8 7 679 Lomná 7 3 488 Stropkov 11 8 866 Vranov 7 5 619 Világy 7 6 070 Spolu 54 42 014 Bratislava 1 Praha Spolu 1 154 9 245 2 276 11 226 146 017 202 Schematismus 1944, s. 113. 95 Tabuľka 2 Organizačná štruktúra Apoštolskej administratúry Mukačevskej eparchie na území Slovenska203 Dekanát Michalovce Sečovce Trebišov Trhovište Ujlak Vinné Apoštolská administratúra Mukačevskej eparchie Tabuľka 3 Zemplín Marmaroš Počet veriacich v roku 1944 7 911 10 349 6 916 7 044 2 205 8 891 47 43 316 Administratívne členenie Mukačevskej eparchie (1945)204 Archidiakonát Berehovo Farností 7 11 7 9 4 9 Dekanát Berehovo Borovišče Borzava Verecke Volovec Zaluzensis Krajňa Mukačevo Rakošino Svaľava Činadijevo Spolu Zanastasensis Ujlak Spolu Vyšná − Verchovina Dovhoje Dubovo Nižná – Verchovina Rachov Rumen Saldobos Sihot Terebľa Teresva Chust Spolu Farnosti 9 7 9 6 6 8 7 7 8 11 7 85 11 5 16 10 8 10 8 7 6 8 5 8 7 10 87 Počet veriacich 14 309 10 859 16 249 7 918 7 893 11 686 9 272 21 380 11 214 21 692 14 493 146 965 12 733 5 181 17 914 11 551 8 921 13 413 13 901 21 898 16 797 11 284 15 679 9 999 13 216 14 654 151 313 203 Schematismus, 1944, s. 174 – 193. 204 DAZO Užhorod, p. Berehovo, f. 151, o. 24. Schematizmus Mukačevskej eparchie 1945 upravený 1947, strojopis. 96 Ugoča Uh Mukačevská eparchia Tabuľka 4 Dekanát Michalovce Sečovce Trebišov Trhovište Ujlak Vinné Spolu Vulok Kumjat Sasovo Sevľuš 8 9 9 8 8 378 19 170 12 695 19 614 Spolu Bezovce Berezne Seredne Sobrance Stavna Turja Užhorod Spolu 34 8 8 10 8 8 12 9 63 59 857 7 863 11 819 11 572 9 766 17 029 25 251 22 912 106 212 Spolu 285 482 261 Vikariát Mukačevskej eparchie na území Slovenska (1945)205 Farnosti 7 11 7 9 4 9 Počet veriacich 7 911 10 385 6 916 7 354 2 205 9 102 47 43 873 205 DAZO Užhorod, p. Berehovo, f. 151, o. 24. Schematizmus Mukačevskej eparchie 1945 upravený 1947, strojopis. 97 Tabuľka 5 Administratívne členenie Prešovskej eparchie (1948)206 Archidiakonát Katedrálny Makovický Abonovohradský Gemerský a Spišský Zemplínsky Humenné Prešovská eparchia Dekanát Bardejov Sabinov Prešov Poprad Spolu Bukovce Makovica Svidník Spolu Košice Spolu Gemer Levoča Spišský N. Spišský V. Spolu Laborce Lomné Stropkov Világy Farnosti 12 6 9 11 38 13 12 10 35 8 8 3 6 5 9 23 8 7 11 7 Počet veriacich 8 507 6 084 10 271 8 612 33 024 7 995 9 225 6 218 23 438 11 191 11 191 4 896 4 347 6 161 11 800 27 204 4 969 3 718 8 883 5 235 Spolu 33 24 805 Humenné Krajné Vranov Spolu Praha Brno Bratislava Spolu 8 6 7 21 1 1 1 161 5 657 8 348 5 620 19 625 60 000 8 400 6 400 225 087 206 Schematizmus 1948, s. 148. 98 Tabuľka 6 Administratívne členenie Apoštolskej administratúry Mukačevskej eparchie a zverených farností Hajdúdorožskej eparchie v Československu (1948)207 Archidiakonát Stredozemplínsky Nižnozemplínsky Užský Dekanát Michalovce Sečovce Trhovište Spolu Trebišov Ujlak Bodrog Zanastasensis Spolu Vinne Sobrance Bežovce Spolu Apoštolská administratúra Spolu Farnosti 7 12 9 28 7 7 4 11 29 9 8 6 23 Počet veriacich 9 468 8 885 6 798 25 151 7 439 5 518 6 518 12 596 32 079 9 503 8 695 5 130 23 328 80 80 558 207 Schematizmus 1948, s. 206. 99 Pramene a literatúra Archívy Národní archív Praha Fondy: Arcibiskupství Pražske IV Řeckokatolíci Praha, Brno. PP 1931 − 1940 Slovenský národný archív Bratislava Fondy: Ústredňa štátnej bezpečnosti 209 Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky Národný súd Archív Gréckokatolíckeho arcibiskupstva Prešov Fondy: Prezidiálne spisy Bežná agenda Gréckokatolícky vikariát Mukačevskej eparchie Archív Ústavu pamäti národa Bratislava Fondy: KS ZNB S-ŠTB Košice B 10-7 Krajská správa MV Prešov Vojenský historický archív Praha Fond: Oddělení pro vydávaní osvědčení Deržavnyj archiv Zakarpatskoj oblasti Užhorod Fondy: Presa 109 Deržavnyj archiv Zakarpatskoj oblasti Užhorod, pobočka Berehovo Fond: 151 Archív hlavního města Praha Fondy: MHMP I. – Presidium rady a magistrátu hlavního města Prahy 100 MHMP II. – Spolkový kataster Štátny archív Bytča Fond: Tatranská župa Štátny archív Prešov Fondy: Odbočka ÚŠB pri policajnom riaditeľstve v Prešove Šarišsko-zemplínska župa, oddelenie ŠB Šarišsko-zemplínska župa – prezidiálne spisy Štátny archív Prešov, pobočka Prešov Fond: Okresný úrad Prešov Archív redemptoristov Michalovce Kronika michalovského kláštora, zv. 1. Publikované pramene A Miskolci Görög Szertartású Katholikus Apostoli Kormányzóság története, területi és személyi adatai. Miskolc : Ludvig Istvan Könyvnyomdája, 1940, s. Dokumenti svidčať. Užhorod : Karpaty, 1985 (Документи свідчать. Ужгород : Карпати, 1985). Tajemne staje javnym. Užhorod : Karpaty, 1965 (Таємне стає явним. Ужгород : Карпати, 1965). A Miskolci Görög Szertartású Katholikus Apostoli Kormányzóság története, területi és személyi adatai. Miskolc : Ludvig Istvan Könyvnyomdája, 1940. Osobní věstník Ministerstva národní obrany č. 78 z 18. septembra 1947. Sčítání lidu v republice Československé ze dne 1. prosince 1930. Díl I. Praha : Státni úřad statistický, 1934. S úzkostlivou starostlivosťou. O postavení Katolíckej cirkvi v Nemecku. In Encykliky Pia XI. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1937, s. 35 − 70. 101 Zákon č. 96/1925 Sb. z a n. o vzájemných poměrech náboženských vyznání. Zákon kongruový č. 122/1926 Sb. z. a n. zákon ze dne 25. června 1926 o úpravě platů duchovenstva církví a náboženských společností státem uznaných, příp. recipovaných. Schematismus cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Mukacensis ad Annum Domini 1938. Užhorod 1939. Schematismus venerabilis cleri dioecesis Fragopolitanaeseu Prešovensis administraturae apostolicae Mukačensis et Hajdudorogensis necnon omnium graeci ritus catholicorum in Republica Cechoslovacciae degentium pro Anno Domini 1948. Ab erecta sede episcopali Anno 132. Fragopoli : Typis Typographiae Nakladateľské družstvo, 1948. Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioeceseos Prešovensis (Fragopolitanae) et administraturae apostolicae dioec. Mukačensis in Slovachia pro Anno Domini 1944. Ab erecta sede episcopali Anno 128. Prešov : Typis Typographiae Andreae, 1944. Katolícke Slovensko 833 – 1933. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1933. Dobová tlač Dušpastyr. Roč. XV, 1938, č. 9 – 10. Dušpastyr. Roč. XVI, 1939, č. 9 – 10. HOPKO, Vasiľ. Vyra i narodnosť. In Dušpastyr. Roč. VIII., 1931, č. 8 – 9, s. 187 – 191. J. E. novovymenovaný pomocný biskup Dr. Vasiľ Hopko. In Blahovistnik. Roč. 2, 1947, č. 3, s. 3. Literatúra BABJAK, Ján. Zostali verní. Osudy gréckokatolíckych kňazov. I. zväzok. Prešov : Petra, 2009. BABJAK, Ján. Zostali verní. Osudy gréckokatolíckych kňazov. II. zväzok. Prešov : Petra, 2011. 102 BARNOVSKÝ, Michal. Biskup Pavel Gojdič ako objekt politiky. In MAREK, Pavel – HANUŠ, Jiří. Osobnost v Církvi a politice. Čeští a slovenští křesťané ve 20. století. Brno : CDK, 2006, s. 531 – 545. BARNOVSKÝ, Michal. Biskup Pavel Peter Gojdič a jeho doba. In BIRČÁK, Ján (ed.). Slovo episkopa Gojdiča. Prešov : Lana, 2004, s. 225 – 254. BARNOVSKÝ, Michal. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku po druhej svetovej vojne. In BALOGH, Margit (ed.). Felekezetek, Egyházpolitika, Identitás Magyarországon es Szlovákiában 1945 után. Konfesie, cirkevná politika, identita na Slovensku a v Maďarsku po roku 1945. Budapest : Kossuth kiadó, 2008, s. 277 – 288. BOHIV, Oleksandr. Religijnij faktor na Zakarpatti u period mižnarodnoji krizy 1938 – 1939 rokiv. In Carpatica-Karpatika. – vip 20. Užhorod 2002, (БОГІВ Олександр. Релігійний фактор на Закарпатті у період міжнародної кризи 1938 – 1939 років // Carpatica-Карпатіка. – вип. 20. – Ужгород: Вид-во Ужгород. ун-ту, 2002), s. 55 – 60. BORZA, Peter. Blahoslavený Vasiľ Hopko, prešovský pomocný biskup (1904 – 1976). Prešov : Petra, 2003. BORZA, Peter. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v období II. svetovej vojny (1939 – 1945). Prešov : Petra, 2006. BORZA, Peter. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1939 – 1945. Prešov : Petra, 2017. BORZA, Peter. Gréckokatolícka cirkev a Židia na Slovensku v rokoch 1939 – 1945. Prešov : Petra, 2017. BORZA, Peter. Gréckokatolícka cirkev a Židia na Slovensku v rokoch 1939 – 1945. In Historický časopis, 2017, roč. 65, č. 3. BORZA, Peter. Gréckokatolícka cirkev a jej vplyv na etnoidentifikačný proces rusínskeho obyvateľstva. In Česko-slovenská historická ročenka 2016. Bratislava : VEDA, 2017, s. 71 – 77. 103 CORANIČ, Jaroslav. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1918 – 1939. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013. CORANIČ, Jaroslav. Z dejín Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. České Budějovice : Sdružení sv. Jana Nepomuckého při Biskupství českobudejovickém, 2014. DEÁK, Ladislav (ed.). Malá vojna (Vojenský konflikt medzi Maďarskom a Slovenskom v marci 1938) Príspevky a materiály z konferencie v Michalovciach, 30. 03. 1993. II. vydanie. Bratislava : Stála konferencia slovenskej inteligencie Slovakia plus, 1993. DEÁK, Ladislav. Viedenská arbitráž 2. novembra 1938. Bratislava : Nadácia Korene, 1998. DOVGANIČ, Omeljan. Do Buzuluka čerez tabory hulahu. Užhorod : Hražda, 2009 (ДОВГАНИЧ, Омелян. До Бузулука через табори гулагу. Ужгород : Гражда, 2009). DOVGANIČ, Omeljan. Kanonik Oleksander Iľnickij – holovnij radnik rehentskoho komisara karpatskoj teritoriji i joho politična dijaľnisť na korisť Uhorščiny (1938 – 1944) In Naukovij zbirnik „Prosvita“. Ričnik V – VII (XIX – XXI). Užhorod, 2003 (ДОВГАНИЧ, Омелян. Канонік Олександр Ільницький – головний радник регентського комісара Карпатської території і його політична діяльність на користь Угорщини (1938 – 1944) In Науковий збірник «Просвіта». Річник V – VII (XIX – XXI). Ужгород, 2003), s. 47 – 51. DOVGANIČ, Omeljan. Tak lamalisja doli represovanych zakarpatciv. Užhorod : Hražda, 2009 (ДОВГАНИЧ, Омелян. Так ламалися долі репресованих закарпатців. Ужгород : Гражда, 2008). DUDÁŠ, Andrej. Rusínska otázka a jej úzadie. Buenos Aires : Zahraničná Matica slovenská, 1971. DVOŘÁK, Jan. Útěky československých občanů do SSSR a jejich reflexe ve spomínkach pamětníků. In FENIČ, Volodymyr – ŠNICER, Ihor. Pidkarpatska Rus v roky Druhoj svitovoj vijny. Užhorod : DVNZ, 2015 (ФЕНИЧ 104 Володимир – ШНІЦЕР Ігор. Підкарпатська Русь в роки Другої світової війни. Ужгород : ДВНЗ, 2015), s. 247 – 254. FEDINEC, Csilla. Otázka Podkarpatskej Rusi v rétorike maďarskej politiky v rokoch 1938 – 1939 In HARBUĽOVÁ, Ľubica (ed.). Kapitoly z dejín Podkarpatskej Rusi 1919 – 1945. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2015, s. 329 – 340. FENIČ, Volodymyr. Cerkovna politika uhorskoho urjadu ta nacionaľno-politična zaangažovanisť hreko-katolickoho i pravoslavnoho duchovenstva Zakarpattja (berezeň 1939 –žovteň 1944 rr.). In Carpatica-Karpatika. – vip 20. Užhorod 2002, (ФЕНИЧ Володимир. Церковна політика угорського уряду та національно-політична заангажованість греко-католицького і православного духовенства Закарпаття (березень 1939-жовтень 1944 рр.). In Carpatica-Карпатіка, вип. 20, Ужгород: Вид-во Ужгород. ун-ту, 2002), s. 61 – 103. FENIČ, Volodymyr. Dolajuči etnični stereotypi ta nacionaľni mifi: Hreko-katolycka cerkva v pidkarpatskij istorijografii 1890 – 1945. In FENIČ, Volodymyr – ŠNICER, Ihor. Pidkarpatska Rus v roky Druhoj svitovoj vijny. Užhorod : DVNZ, 2015 (ФЕНИЧ Володимир. Долаючи етнічні стереотипи та національні міфи: Греко- католицька церква в підкарпатській історіографії 1890 – 1945. In ФЕНИЧ Володимир – ШНІЦЕР Ігор. Підкарпатська Русь в роки Другої світової війни. Ужгород : ДВНЗ, 2015), s. 102 – 125. FENIČ, Volodymyr. Vozzjednuvači: Moskovskyj vojaž pravoslavnych rusofiliv i počatky jekleziocydu hreko-katolikiv Zakarpattja. In Zakarpatska Ukrajina : perspektivi ta realii rozvitku. Užhorod : Timpani, 2010. (ФЕНИЧ Володимир. Возз’єднувачі: Московский вояж православних русофілів і початки еклезіоциду греко-католиків Закарпаття. In Закарпатська Україна : перспективи та реалії розвитку. Ужгород : Timpani, 2010.) GESSLER, A. Roman. A Life´s Journey: From Shattered Dreams to Serendipity. A Memoir. Tel Aviv : BookSurge Publishing, 2006. 105 GLEVAŇÁK, Michal. Štúdium baziliánskych mníchov na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte a arcibiskupskom seminári v Olomouci a ich ekumenická implikácia. In Theologos. Roč. IV, 2004, č. 2, s. 45 – 59. HALAGIDA, Igor. Miȩdzy Moskwą, Warszawą i Watykanem. Dzieje Kościoƚa greckokatolickiego w Polsce w latach 1944 – 1970. Warszawa : Wydawnictwo „Bazyliada“, 2013. HARBUĽOVÁ, Ľubica (ed.). Kapitoly z dejín Podkarpatskej Rusi 1919 – 1945. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2015. HETÉNYI, Martin. Slovensko-maďarské pomedzie v rokoch 1938 – 1945. Nitra : Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2008. HIRKA, Ján. Pod ochranou Márie : Pastier v službe cirkvi. Prešov : GTF PU, 2013. HRANČAK, Ivan a kol. Narisi istorii Zakarpattja, Tom II., (1918 – 1945). Ужгород : ДВНЗ, 2015 (ГРАНЧАК, Іван а кол. Нариси історії Закарпаття, Том ІІ., (1918 – 1945). Ужгород : ДВНЗ, 1995). JABLONICKÝ, Jozef. Z ilegality do povstania (Kapitoly z občianskeho odboja). Bratislava 1969. JELÍNEK, Ješajahu Andrej. Dávidova hviezda pod Tatrami. Židia na Slovensku v 20. storočí. Praha : Vydavateľstvo Jána Mlynárika, 2009. KIČERA, Viktor. Greko-Katolycka cerkva v Čechoslovaččyni jak social’na instytucija (1918 – 1939). Prešov : Prešovská univerzita, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2016. KONEČNÝ, Stanislav. Náčrt dejín karpatských Rusínov. Prešov : Prešovská univerzita, 2015. KUCOV, Konstantin. Aleksandr Ilnickij (1889 – 1947) i teorija Uhro-Rusinizma In Rusin, No 3(9). 2007 (КУЦОВ Константин. Александр Ильницкий (1889 – 1947) и теория Угро-Русинизма). In Русин. No 3(9), 2007, s. 169 – 179. 106 LACKO, Martin. Slovenská republika 1939 – 1945. Bratislava : Perfekt, 2008. LETZ, Róbert. Dokumenty k procesu s katolíckymi biskupmi Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2007. LETZ, Róbert. V hodine veľkej skúšky. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2007. LIPTÁK, Ľubomír. Slovensko v 20. storočí. Bratislava : Kaligram, 2011. MAGOCSI, Paul Robert. Formuvaňa nacionaľnoj samosvidomosti Pidkarpatska (1848 – 1849). Užhorod, 1994. (МАГОЧІЙ Павло-Роберт. Формування національної самосвідомості Пидкарпатська (1848 – 1948). Ужгород 1994). MAGOCSI, Paul Robert. Chrbtom k horám. Dejiny Karpatskej Rusi a karpatských Rusínov. Prešov : Universum, 2016. MAGOCSI, Paul Robert. The shaping of a national identity : Subcarpathian Rus, 1848 – 1948. Cambridge : Harvard University Press , 1978. MANDZÁK, Daniel Atanáz – BORZA, Peter. Obvinenie zo spolupráce s UPA ako nástroj diskreditácie Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. In SYRNÝ, Marek a kol. Slovensko a Európa v roku 1947. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2018, s. 157. MANDZÁK, Daniel Atanáz. Blahoslavný Metod Dominik Trčka prvý protoigumen gréckokatolíckych redemptoristov na Slovensku (1945 – 1950). Michalovce : Vydavateľstvo Misionár, 2006. MANDZÁK, Daniel Atanáz. Dokumenty k Akcii „P“ Prešovský „sobor“. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2014. MANDZÁK, Daniel Atanáz. Založenie pravoslávnej eparchie v priestoroch kláštora redemptoristov v Michalovciach. In Adam, Ján – MOLNÁR, Martin – STARJÁK, Matej (eds.). Kresťanstvo v dejinách Zemplína : zborník z rovnomennej celoslovenskej vedeckej konferencie, konanej 107 17. – 18. septembra 2010 v Michalovciach. Michalovce : Zemplínske múzeum v Michalovciach, 2011. MANDZÁK, Daniel Atanáz. Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi a jej rezistencia. 43 s. Štúdia v tlači. MAREK, Pavel – LUPČO, Martin: Nástin dějin Pravoslávne církve v 19. a 20. století. Prolegomena k vývoji pravoslaví v českých zemích, na Slovensku a na Podkarpatské Rusi v letech 1860 – 1992. Brno – CDK, 2012. MIROŠŠAY, Vladimír. Dr. Ivan Párkányi v Božej náruči. In Slovo – časopis Gréckokatolíckej cirkvi. Roč. 29, 1997, č. 2, s. 12. MIROŠŠAY, Vladimír. Požehnaných sto rokov Dr. Ivana Párkányiho. In Slovo – časopis Gréckokatolíckej cirkvi. Roč. 28, 1996, č. 1, s. 11. Naše hroby. In Slovo – časopis Gréckokatolíckej cirkvi. Roč. 22, 1990, č. 5, s. 15. NIŽŇANSKÝ, Eduard. Nacizmus, holokaust, slovenský štát. Bratislava : Kaligram, 2010. PAP, Štefan. Velika borotba. Užhorod : Hražda, 2019 (ПАП, Степан. Велика боротьба. Ужгород : Гражда, 2019). PEKAR, Atanasij. Hreko-katolicka cerkva pid čas okupaciji Zakarpattja (1939 – 44 rr.) In Zakarpattja pid Uhorščinoju. 1938 – 1944. Užhorod : Karpati-Hražda, 1999 (ПЕКАР, Атанасій. Греко-Католицька Церква під час окупації Закарпаття (1939 – 44 рр.) In Закарпаття під Угорщиною. 1938-1944. Ужгород : Карпати-Гражда, 1999). s. 150 – 161. PEKAR, Atanasij. Hreko-katolicka cerkva v kordonach Čechoslovaččini 1919 – 1939 (ПЕКАР, Атанасій. Греко-католицка церква в кордонах Чехословаччини 1919 – 1939). In MUŠINKA, Mikuláš (ed.).: Zakarpatská Ukrajina v rámci Československa (1919 – 1939). Prešov 2000, s. 119. PEKAR, Atanasij. Hreko-katolicka cerkva v kordonach Čechoslovaččini 1919 – 1939. In MUŠINKA, Mikuláš (ed.). 108 Zakarpatská Ukrajina v rámci Československa (1919 – 1939). Prešov : Prešovská univerzita, 2002, s. 119. PEKAR, Atanasij. Narisi istoriji Cerkvi Zakarpatija. Tom I., Eparchične oformlenňa. Rim : Vasiljani, 1967 (ПЕКАР, Атанасій. Нариси історії Церкви Закарпаття. Том І: Єпархічне оформлення. Рим : Василіани, 1967). PEKAR, Atanasij. Narisi istoriji Cerkvi Zakarpatija. Tom II.,Vnutrišnja istorija. Rim-Ľviv : Vydavnictvo otciv Vasiljan Misioner, 1997 (ПЕКАР, Атанасій. Нариси історії Церкви Закарпаття. Том ІІ: Внутрішня історія. Рим-Львів : Видавництво отців Василіан «Місіонер», 1997). PEKAR, Athanasius. The Eparchy of Mukachevo with historical outlines. Pittsburgh : Byzantine seminary press, 1979. PEKÁR, Martin – TOKÁROVÁ, Zuzana. K postaveniu Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 vo svetle slovenskej historiografie a nemeckých prameňov. In CORANIČ, Jaroslav – ŠTURÁK, Peter – KOPRIVŇÁKOVÁ, Jana (eds.). Cirkev v okovách totalitného režimu. Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1950. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2010. PEKÁR, Martin. Dejiny Slovenska 1918 – 1945. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Filozofická fakulta, 2015. PEKÁR, Martin. Východné Slovensko 1939 – 1945. Prešov : Filozofická fakulta PU, 2007, s. 81 – 89. POP, Ivan. Malé dejiny Rusínov. Bratislava : Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2010. POP, Ivan. Podkarpatská Rus. Osobnosti jeji histórie, vědy a kultury. Praha : Libri, 2008. POTAŠ, Marián. Dar lásky. Spomienky na biskupa Pavla Gojdiča OSBM. Prešov : VMV, 1999. POTAŠ, Marián. Dar lásky. Spomienky na biskupa Pavla Gojdiča. OSBM. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001. Preosviaščenyj Vladyka Vasilij vspominaje. In Blahovistnik. Roč. 7, 1971, č. 3, s. 7. 109 PUSKÁS, László. Blažený Teodor Romža. Život a smrť biskupa – mučeníka. Michalovce : Byzant, 2011. Redakcionnyj komitet. J. E. Pavel Gojdič ČSVV. K jeho dvadcaťročnému jubileju so dňa jep. Posvjaščenija (1927 – 1947). Prešov : Vpr. Svjaščenstvo jeparchii prjaševskoj, 1947. RYCHLÍK, Jan – RYCHLÍKOVÁ, Magdaléna. Podkarpatská Rus v dějinách Československa 1918 – 1946. Praha – Vyšehrad, 2016. SHANDOR, Vincent. Podkarpatská Rus od vzniku ČSR po sovětskou anexi (očima přímého účastníka událostí). Praha : Rybka Publishers, 2013. SYRNÝ, Marek a kol.. Slovenské národné povstanie – Slovensko a Európa v roku 1944. Banská Bystrica : Múzeum Slovenského národného povstania, 2014. SZEGHY, Gabriel – JAMBOR, Peter. Košickí gréckokatolíci. Dejiny farnosti v rokoch 1797 – 1950. Košice : Gréckokatolícky farský úrad Košice, 2017. ŠTURÁK, Peter. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1945 – 1989. Prešov : Petra, 1999. ŠTURÁK, Peter. Otec biskup Pavol Peter Gojdič OSBM. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 1997. ŠVORC, Peter. Zakletá zem Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006. ŠVORC, Peter. Zakliata krajina. Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Prešov : Universum, 1996. TOKÁROVÁ, Zuzana. „Budeme na stráži proti rozvratným živlom.“ K činnosti Policajného riaditeľstva v Prešove a jeho riaditeľa Pavla Macháčka 1942 – 1945. In Pamäť národa, 2013, roč. 9, č. 1, s. 3 – 14. VANAT, Ivan. Pamať naroda. Roč. 9, 2013, č. 1, s. 3 – 14. Narisi novitňoji istorii ukrajinciv schidnoj slovaččiny. Kniha druha (vereseň 1938 – ľutij 1948 r.). Bratislava : Slovacke pedahohične vidavnictvo, 1985 (ВАНАТ, Іван. Нариси новітньої історії українців східної словаччини. Книга 110 друга (вересень 1938 – лютий 1948 р.). Братіслава : Словацке педагогічне видавництво, 1985). VASIĽ, Cyril. Biskup Peter Pavel Gojdič OSBM, z pohľadu Svätej stolice v rokoch krízových zmien – obdobie Slovenskej republiky. In CORANIČ, Jaroslav – ŠTURÁK, Peter – KOPRIVŇÁKOVÁ, Jana (eds.). Cirkev v okovách totalitného režimu. VASIĽ, Cyril. Gréckokatolíci, Dejiny – osudy – osobnosti. Košice : Byzant, 2000. VEGEŠ, Mikola – FEDINEC, Csilla a kol. Zakarpattja 1919 – 2009 rokiv. Istorija, politika, kultura. Užhorod : Lira. 2010 (ВЕГЕШ, Микола – ФЕДИНЕЦ, Чилла. Закарпаття 1919-2009 рокив. Исторія, політіка, култура. Ужгород : Лира, 2010). WIERZBIENIEC, Wacław. Żidowska gmina wyznaniowa w Jarosƚawiu w okresie II Rzeczypospolitej i jej losy podczas holocaustu. In KÓNYA, Peter (ed.). Židia pred a za Karpatmi v priebehu stáročí. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013, s. 338 – 353. Zastavenie nad históriou založenia farnosti sv. Klementa v Prahe. In Blahovistnik. Roč. 7, 1971, č. 3, s. 2 – 3. Internetové zdroje GYÖRGY, Janka. Hungary´s Greek Catholics. [online]. [cit. 2019-09-26]. Dostupné na internete: http://www.cnewa. org/default.aspx?ID=893&pagetypeID=4&sitecode=pm&pageno=1 JURIČEKOVÁ, Valéria. Sabol, Štefan Sebastián OSBM. [online]. [cit. 2019-04-15]. Dostupné na internete: http:// www.zoe.sk/?osobnosti&meno=SABOL%2C+%8Atefan+Sebasti%E1n%2C+OSBM. KRAJŇÁK, Peter. POTÁŠ, Ján Marián OSBM, Dr. [online]. [cit. 2019-04-15]. Dostupné na internete: http://www.zoe. sk/?osobnosti&meno=POTA%8A%2C+J%E1n+Mari%E1n%2C+OSBM%2C+Dr. 111 Řeckokatolický biskup dr. Alexander Stojka. Časopis katolického duchovenstva, 1943/3, s. 168. [online]. [cit. 2019-0927]. Dostupné na internete: http://depositum.cz/knihovny/ ckd/strom.clanek.php?clanek=22958. The Righteous Among The Nations, Borovský FAMILY [online]. [cit. 2018-04-15]. Dostupné na internete: http:// db.yadvashem.org/righteous/family.html?language=en&itemId=6966918. 112 Summary The Greek Catholic Church in Czechoslovakia had to react to changes in the political situation during the autumn crisis of 1938 and after the breakup of the republic. The Eparchy of Mukachevo and Prešov was for several months divided in the autumn of 1938 between two states and since March 1939 among three state units, none of which were democratic. The position of the Greek Catholic Church in the occupied territories was based on the number of the faithful in proportion to the population and political involvement of the clergy. Taking this into consideration, the Greek Catholic Church, represented by the Bishop of Mukachevo in Uzhhorod, held the most important position in society in the territory occupied by Subcarpathian Ruthenia and in the part of Slovakia as well. However, Bishop Alexander Stojka was soon distrusted by the authorities and, after having been confirmed in the office of Bishop by the Holy See, he withdrew from political life and paid increased attention to social activities. Active political life, on the other hand, was led by two canons Alexander Ilnickij, Július Marina and priest Štefan Fencik. Their engagement first contributed to the breakup of Czechoslovakia and the subsequent promotion of the pro-Hungarian and Russian policy served the Hungarian political goals. Their collaboration was rejected by some clergymen and believers, mostly from intelligentsia, and led to the alienation of some Greek Catholics from their own church. Findings to what extent the Greek Catholic clergy in the Carpathian Territory – Karpátalji was politically involved have led to the use of the results of previous research and definition of consequences for the Greek Catholic Church in Slovakia. The state authorities of the Slovak state suspected Bishop Paul Petr Gojdič of OSBM and the selected clergymen from similar actions to those carried out by high ecclesiastical dignitaries in the occupied territory. The accusations of irredentism in favour of Hungary or Ukrainianism have been fully reflected in the actions of 113 the Saris-Zemplin county, the Slovak Government and the President against Bishop Gojdic in Prešov. These suspicions were not confirmed even after a thorough investigation. Nevertheless, this did not prevent the prosecutors from remaining in their positions vis-à-vis Bishop Gojdič as well as other Greek Catholics. Both hierarchies of the Greek Catholic Church in Prešov and Uzhgorod were dragged into political life, each in a different way. In Uzhhorod by actively cooperating with the Kingdom of Hungary and in Prešov by maintaining a stand against the regime of the Slovak state. The Greek Catholics organized in the parish of Prague in the Protectorate of Bohemia and Moravia had the apolitical position. The activity of the parish was initially characterized by the solution of personal and economic problems. After resolving the staffing issue regarding the pastor and chaplain, the activity of the parish narrowed considerably compared to the previous period. The activity of religious societies stopped, and charitable work was reduced to a minimum. The life of the parish concentrated only on the religious area. Despite restrictive measures in the Protectorate of Bohemia and Moravia, the pastoral care of the Greek Catholics developed to such an extent that after the end of World War II a new parish in Brno was established at the end of 1945. The restoration of Czechoslovakia in the pre-Munich borders was only partially carried out because Subcarpathian Rus became part of the Ukrainian Soviet Socialist Republic and thus existential problems for the Greek Catholic Church emerged. Bishop Teodor Romža faced them heroically until his martyrdom. Bishop Pavel Peter Gojdič OSBM and Vasil Hopko later acted similarly in Czechoslovakia. We can argue whether for the Greek Catholics the occupation ended with the arrival of the Red Army or continued in a new, even more intense form. 114 Menný register A Anďal, Jozef, 73 Antalovský, Štefan, 52 B Babjak, Ján, 6 Bačinský, Irenej, 72, 73 Baláž, Eliáš, 73 Barnovský, Michal, 6 Beneš, Eduard, 36 Beran, Jozef, 51 Berč, Andrej, 73 Bielický, Koloman, 62 Bilák, Ivan, 52 Bojčuk, Jaroslav, 52 Boňko, Michal, 65, 66 Böör, Juraj, 55 Bora, Vasiľ, 52 Borovská, Eva, 41, 71 Borovský, Jozef, 40, 71, 81 Bródy, Andrej, 25, 30 Bugír, Fedor, 73 C Coranič, Jaroslav, 6 Č Černák, Matúš, 63 Čisárik, Ján, 53, 54, 55, 56, 57, 81 Čisárik, Mikuláš, 76 115 D Demjanovič, Peter, 46 Demka, Michal, 29 Dudás, Miklós, 36, 43, 44, 82 Dudáš, Andrej, 61, 65 116 Dudinský, Peter, 71 F Fedinec, Csilla, 7 Fencik, Štefan, 26, 27, 29, 30, 33, 45, 78, 82, 113 Fenič, Vladimír, 7 Fiala, Alexej František, 75 Filo, Andrej, 68 Fitz, Michal, 75 Fleňko, Petr, 52 Fritz, Gejza, 65 G Gebej, Peter, 10, 23, 24, 25, 83, 87, 92 Gessler, Dávid, 40, 41 Gessler, Elek, 40, 41 Gessler, Roman, 40 Gesslerová, Lily, 40 Gladyš, Mikuláš, 73 Gojdič, Pavel Peter, 6, 10, 13, 16, 19, 34, 42, 50, 51, 53, 54, 56, 60, 61, 62, 63, 64, 67, 68, 69, 70, 71, 73, 74, 76, 78, 79, 81, 84, 85, 88, 91, 113, 114 Gradoš, Juraj, 9 H Haluška, Štefan, 73 116 Hitler, Adolf, 12, 38 Hlaváč, Štefan, 63 Holub, Ivan, 52 Hopko, Vasiľ, 6, 50, 51, 52, 53, 54, 55, 65, 84 Horňák, Michal, 35, 36, 84 Horthy, Miklós, 28, 29, 32, 39 Hradil, Jakub, 57, 60, 85, 88 Hrančak, Ivan, 7 Hrončák, Ján, 71 Hrustič, Ján, 73 Hučko, Pankratij Pavel, 60, 85, 86 Huťka, Matej, 65 C Chira, Alexander, 28, 44, 45, 86 Chira, Kornel, 37 Chruščov, Nikita Sergejevič, 47 I Iľkovič, Hilárion, 73 Iľkovič, Mikuláš, 62 Ilnickij, Alexander, 29, 30, 32, 33, 43, 45, 78, 87, 113 J Ján Pavol II., 84, 92 Javorka, Vendelín, 63 Jesenský, Imrich, 73 Jelínek, Ješajuha Andrej, 70 K Kadár, Konštantín, 73 Kaminský, Jozef, 29 117 Karatnický, Roman, 52 Kašpar, Mikuláš, 73 Kičera, Viktor, 7, 9 Kizák, Jozef, 62 Klimpuš, Dmitro, 26 Koflanovič, Pavel, 52 Kokinčák, Ján, 50 Kolenka, Vojtech, 71 Konečný, Stanislav, 7 Kordáč, František, 49 Kozma, Miklós, 20 Krafčík, Ján, 75 Krajňák, Ján, 71 Krenický, Štefan, 42 Krett, Nikodém Mikuláš, 34, 35 Kuškievič, Michal, 48 L Lár, Vasiľ, 57, 59, 87 Lexman, Mikuláš, 56 Lukáč-Spitzer, Juraj, 69 Lukáč-Spitzer, Michal, 68 M Mackovjak, Ján, 71 Madarász, István, 44 Mankovičová, Helena, 81 Mandzák, Atanáz, 9 Marina, Július, 29, 30, 31, 32, 33, 36, 43, 45, 78, 88, 113 Masaryk, Tomáš Garrique, 90 Mastiliak, Ján Ivan, 63 Mašlej, Michal, 68, 71, 73 118 Miroššay, Alexej, 73 Molčan, Vojtech, 73 Molčan, Jozef, 73 Molčanyi, Mikuláš, 73 Mitnacht, Alfonz, 57 Murányi, Mikolaj, 45 Murín, Ján, 66, 88 Mydlík, Emil, 50 Magocsi, Paul Robert, 5, 7, 8 N Nekula, Stanislav, 56 Novák, Andrej, 52 Novák, Štefan, 10 Novakovics, Béla, 29 Nyáradi, Dionýz, 14, 26, 27, 50 O Oros, Peter, 44, 86 Orsenigo, Cesare, 63 P Pap, Štefan, 31, 35, 36, 89 Papp, Anton, 10, 13, 23, 27, 42, 43, 89, 92 Párkányi, Ivan, 12, 52, 90 Pekar, Atanasij, 5 Perényi, Zsigmond, 29 Pfeiffer, Mikuláš, 41 Pius XI., 21, 23, 67, 90 Pius XII., 16, 63, 86 Podhajecký, Miron, 65 Potaš, Marián, 34, 48, 73, 91 119 Puňko, Alexander, 45 Puskás, László, 6, 44 R Rojkovič, Teodor, 61 Rokický, Pavol, 41, 42 Roman, Štefan, 52 Romža, Teodor, 6, 28, 31, 43, 44, 45, 46, 47, 79, 86, 91, 114 Rosocha, Štefan, 52 Rotta, Angelus, 16 Rusnák, Pavol, 73 Rychlík, Ján, 7 Rychlíková, Magdaléna, 7 S Sabadoš, Michal, 73 Sabol, Sebastián Štefan, 33, 34, 35, 92 Semjackij, Trofim, 48 Scheffler, János, 44 Sidor, Karol, 64 Sigeti, Mikuláš, 73 Sobota, Mikuláš, 42 Spitzer, Pavol, 69 Stalin, Jozef Visarionovič, 45, 47 Stankaninec, Štefan, 52 Staurovský, Gabriel, 73 Stojka, Alexander, 14, 21, 25, 26, 27, 28, 30, 43, 59, 75, 81, 82, 83, 92,113 Strotmann, Teodor, 48 Szobota, Jozef, 13 120 Š Šandor, Vincent, 31 Štima, Ladislav, 73 Šturák, Peter, 6 Švorc, Peter, 7 T Tátray, Ladislav, 42 Timkovič, Andrej, 73 Tink, Anton, 14, 16, 17, 19, 93 Tomcsányi, Pál Vilmos, 29 Trčka, Metod Dominik, 6 Tuka, Vojtech, 63 Turjanica, Ivan, 46 V Varičin, Michal, 52 Verchovskij, Gleb, 48 Vološin, Augustín, 25, 26, 38, 59, 60, 93 W Wincze, András, 29 Z Zachariáš, Július Zorvan, Emil 121 Gréckokatolícka cirkev na okupovaných územiach Československa 1938 − 1945 Vedecká monografia Autor: doc. ThDr. Peter Borza, PhD. Vydavateľ: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Vydavateľstvo ŠafárikPress Rok vydania: 2019 Náklad: 300 ks Počet strán: 122 Rozsah: 5,71 AH Vydanie: prvé Sadzba a tlač: EQUILIBRIA, s.r.o. Účelová publikácia, nepredajná. ISBN 978-80-8152-788-3 ISBN 978-80-8152-788-3