Tupolev Tu-134

Počiatky vývoja lietadla Tu-134 siahajú do začiatku 60. rokov, kedy bola daná požiadavka na stroj s kapacitou 40 cestujúcich, doletom 2 000 km a cestovnou rýchlosťou vyše 800 km/h. Ďalšou požiadavkou bolo zníženie hlučnosti, čo malo byť riešené umiestnením motorov na zadnej časti. Samotný vývoj začal v roku 1961 a vychádzal z typu Tupolev Tu-124. Bolo však jasné, že musí dôjsť k podstatným konštrukčným zmenám.

Prvý prototyp (s imatrikulačnou značkou CCCP-45075) s kapacitou 64 sedadiel pre cestujúcich vzlietol vo farbách Aeroflotu dňa 29. júla 1963. O deväť dní neskôr nasledoval druhý exemplár (CCCP-45076). Ten bol v júni 1965 predstavený verejnosti na 25. medzinárodnom aerosalóne v Paríži. Po dolietaní skúšobného programu boli obidva prototypy ponechané vo výrobnom závode ako technologické stroje na overovanie systémov a vybavenia, ktoré boli následne aplikované na sériové lietadlá.

Overovacia séria 15 strojov (CCCP-65600 a vyššie) bola v charkovskom výrobnom závode ukončená v lete roku 1965. Tieto lietadlá sa od prototypov odlišovali menšími úpravami v kabíne posádky i cestujúcich s odlišnými servisnými dverami na pravej strane trupu v prednej časti. Testovanie overovacej série prebiehalo v období rokov 1966 – 1967. Do pravidelnej prevádzky bol typ Tu-134 (CCCP-65600) nasadený 26. augusta 1967, keď dopravil 43 cestujúcich z Moskvy do Murmansku. Dňa 9. septembra toho istého roku potom vzlietol z Moskvy do Soči. V roku 1968 už Tu-134 začal lietať na linkách z Moskvy do Varšavy, Helsiniek, Bukurešti, Viedne, Zürichu, Belehradu, Bejrútu a Rabatu. Z Leningradu potom tieto stroje lietali do Osla, Štokholmu, Amsterdamu, Kodane a Londýna. V roku 1969 získalo Tu-134 ako prvé sovietske lietadlo certifikáciu podľa medzinárodných štandardov a pribudli linky do Tunisu, Tripolisu, Káhiry a Casablancy. Od januára 1970 začalo kyjevské riaditeľstvo Aeroflotu pravidelnú prevádzku do Viedne, Budapešti a Prahy. V Prahe pristál prvýkrát stroj (s imatr. značkou CCCP-65618) dňa 10. januára 1970 s 23 cestujúcimi na palube. Týchto lietadiel bolo vyrobených 78 kusov.

 

 

 

Druhý prototyp bol v továrni rozobraný a podrobený únavovým skúškam, čím poslúžil pri vývoji ďalšej verzie Tupolev Tu-134A. Prototyp (s imatr. značkou CCCP-65567) vzlietol pod velením zalietavacieho pilota Nikolaja Charitova v apríli 1970. Od pôvodnej verzie sa Tu-134A odlišoval predĺženým trupom o 2,05 m, ktorého kabína umožňovala kapacitu až 80 sedadiel pre cestujúcich. Ďalšie zmeny sa týkali zosilnenia draku a podvozku, pre ktorý boli použité kolesá a brzdy prevzaté z turbovrtuľového dopravného lietadla Iliušin Il-18. Vďaka zvýšeniu prepravnej kapacity a inštalácii motorov Soloviov D-30-II so zvýšeným vzletovým ťahom na 69,38 kN, so vstavaným obracačom ťahu a s nižšou spotrebou paliva sa z lietadla stal prevádzkovo kvalitný konkurenčný stroj s nízkymi letovými nákladmi. Kokpit pre dvoch pilotov s navigátorom v presklenej prednej časti bol vybavený modernejšou avionikou. Do skúšobnej prevádzky u Aeroflotu bolo „áčko“ nasadené v novembri 1970 na linke z Moskvy do Leningradu.

Pripomienky juhoslovanskej charterovej spoločnosti Aviogenex, ktorá skúšala Tu-134A (s imatr. značkou YU-AHS, výr. č. 0350921) od 30. apríla 1970 a česko-slovenského dopravcu ČSA, viedli k zrušeniu presklenej prednej časti pre navigátora. Jeho pracovisko bolo premiestnené medzi pilotov a do predku bola inštalovaná anténa rádiolokátora, ktorá sa premiestnila z výstupku pod prednou časťou, ktorý bol odstránený. Prvé takto upravené lietadlo (s imatr. značkou CCCP-65667) bolo v roku 1971 vystavené na aerosalóne v Paríži. Tu-134A (CCCP-65690 alebo -65694) používalo KGB, ministerstvo obrany potom stroje CCCP-65982 a -6598.

Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa objavila nová verzia označená Tu-134B. Od Tu-134A sa odlišovala novou avionikou a niektorými systémami, zosilnenou konštrukciou a upraveným interiérom, ktorý umožňoval prepravovať až 82 cestujúcich. Zároveň s touto verziou predstavil závod v Perme na západnom Urale nový variant motora D-30 III. série so vzletovým ťahom zvýšeným na 71,35 kN. Tieto pohonné jednotky sa potom začali uplatňovať spätne tiež na už lietajúcich strojoch, ktoré sa potom označovali ako Tu-134A-3 a Tu-134B-3. Lietadlá s pôvodnými motormi boli pre odlíšenie značené ako Tu-134A-1. Pre potreby dopravy vládnych činiteľov pred aj po rozpade ZSSR slúžilo okrem iného aj desať Tu-134A-3 prevádzkovaných 235. leteckým oddielom so základňou na moskovskom letisku Vnukovo (napr. RA-65552, -65557 alebo -65911).

Výroba lietadiel Tu-134 bola ukončená posledným vyrobeným kusom (výr. č. 66380, imatr. značka CCCP-65557, neskôr RA-65557), ktorý montážnu halu opustil v prvom štvrťroku roku 1985. Prevzal ho vtedajší 235. špeciálny letecký oddiel so základňou v Moskve na letisku Vnukovo. Celkovo vzniklo vyše 720 lietadiel všetkých verzií vrátane účelových prestavieb a úprav.

Jednou zo špeciálnych modifikácií bolo osem strojov Tupolev Tu-134A-3 Sch, ktoré od jari 1986 lietali vo Voronežskej oblasti. Typ niesol v dvoch tvarovaných nádržiach zavesených pod centroplánom snímače citlivej aparatúry, sledujúci stav poľnohospodárskej pôdy, kvalitu obilnín a v zime množstvo a rozvrstvenie snehového príkrovu.

V roku 1991 bol zalietaný Tu-134BU (UBL) so špicatým predkom skrývajúci anténu radaru pre bombardér Tupolev Tu-160. Celková dĺžka stroja sa tak zväčšila o 4,82 m. Tento variant slúžil k výcviku posádok a kondičnému lietaniu s cieľom šetriť letové hodiny operačných Tu-160. Tri lietadlá tohto typu prevzal 184. pluk so základňou v Prilukách.

Ďalšou špecializovanou verziou bol Tupolev Tu-134BŠ s podobne inštalovaným rádiolokátorom z lietadla Tupolev Tu-22M a s kabínou vybavenou ako učebňa pre 12 žiakov a dvoch inštruktorov. Pod krídlami boli navyše štyri závesníky pre atrapy cvičných bômb. Jeden stroj prevzalo letecké školské stredisko v Tambove.

Tu-134B-3 bola verzia s prestavaným luxusným interiérom pre 18 osôb britskou firmou Diamonite Aircraft Furnishings Ltd. pre spoločnosť Latcharter (imatr. značka YL-LBB). Rovnaká firma zmodernizovala tiež kabíny štyroch Tu-134A-3 maďarského Malévu a troch Tu-134A ČSA.

 

Poľský prepravca LOT prevzal prvý Tu-134 (výr. č. 8350602, imatr. značka SP-LGA) 6. mája 1968, ktorý o osem dní neskôr vzlietol na linke z Varšavy do Leningradu. Za ním nasledovali ďalšie štyri lietadlá (SP-LGB, -LGC, -LGD a -LGE), ktoré začali pravidelne lietať do Kyjeva (od 1. júla 1968), Istanbulu, Prahy (od 2. apríla 1969), Ženevy a Madridu (od 11. mája 1970). 29. marca 1973 prevzal LOT prvý Tu-134A (výr. č. 3351808, imatr. značka SP-LHA), po ktorom nasledovalo ďalších šesť strojov (SP-LHB, -LHC, -LHD, -LHE, -LHF a -LHG). Príležitostne bolo využívané aj lietadlo s imatr. značkou SP-LHI (49985), ktoré patrilo vojenskému letectvu. Poľské vládne Tu-134A prevádzkoval 36. pułk Polskich Wojsk Lotniczych so základňou na letisku Varšava-Okęcie (dnes Letisko Fryderyka Chopina). Za celú dobu sa u pluku vystriedali celkom štyri lietadlá, vždy označené číslami 101 a 102. Prvé dva stroje (výr. č. 3352005 a 3352008) boli dodané v roku 1973 s ukončením služby v roku 1978, kedy stroje prevzal LOT ako SP-LHF a -LHG. Druhá 101 (výr. č. 49909) priletela k pluku v júni 1977 a 102 v júli. Tá bola v septembri 1988 odovzdaná LOTu.

 

Bývalý východonemecký Interflug prevzal prvý Tu-134 (výr. č. 8350502, imatr. značka DM-SCA) na berlínskom letisku Schönefeld 1. októbra 1968, ktorý bol do 28. februára 1969 využívaný výhradne k výcviku svojich posádok. V tento deň bol prvýkrát nasadený na pravidelnú linku z Berlína do Lipska. 5. februára 1969 pribudol do lietadlového parku tejto leteckej spoločnosti druhý Tu-134 (výr. č. 88350503, imatr. značka DM-SCB). Do polovice roku 1970 vlastnil Interflug sedem strojov. Bývalá Ľudová armáda NDR prevzala v decembri 1969 salónny stroj Tu-134 (výr. č. 9350913, reg. č. 177), ktorý používal pre zahraničné lety fiktívnu poznávaciu značku DM-VBB. Lietadlo sa v roku 1976 dostalo k Interflugu ako DM-SCZ. Druhým salónnym strojom v NDR bol Tu-134 s reg. č. 182, ktorý bol pôvodne dodaný Interflugu ako DM-SCL (výr. č. 1351305). Dňa 10. januára 1973 prevzal Interflug prvý Tu-134A (výr. č. 3351903, imatr. značka DM-SCI), ktorý lietal na linke do Moskvy. V roku 1975 vlastnil Interflug už 11 strojov oboch verzií, o osem rokov neskôr až 18 strojov. Od roku 1977 boli do letectva NDR postupne zavedené tieto lietadlá Tu-134A: reg. č. 176 (výr. č. 4352206, predtým u Interflugu ako DM-SCR), reg. č. 181 (35180, s fiktívnou poznávacou značkou DM-VBC, 9. marca 1982 odovzdaný Interflugu ako DDR-SDC), reg. č. 184 (63952, po zjednotení krajiny prevedený k Luftwaffe) a reg. č. 186 (46155, neskôr u Interflugu ako DDR-SDG). Luftwaffe zjednoteného Nemecka dostala k užívaniu celkom tri Tu-134A (63967, 11+10, 63952, 11+11 a 66135, 11+12), ktoré vyradila v roku 1992.

 

Maďarskej leteckej spoločnosti Malév bol prvý Tu-134 (výr. č. 8350604, imatr. značka HA-LBA) dodaný 22. decembra 1968, ktorý od 1. januára 1969 prevádzkoval linku do Moskvy. Počas ďalších dvoch rokov prevzal Malév ďalšie štyri stroje (HA-LBC, -LBD, -LBE a -LBF), doplnené v roku 1974 aj dvoma bývalými vládnymi lietadlami, ktoré vtedajšia Maďarská ľudová republika prevzala v roku 1973, s preznačenou imatrikuláciou na HA-LBG (pôvodne HA-924) a -LBH (HA-925). Neskôr sa vládnymi lietadlami stali dva modernejšie stroje Tu-134A (HA-926 a HA-927), ktoré potom opäť prevzal domáci civilný prepravca ako HA-YSA a -YSB. 1. apríla 1971 boli Malévu dodané prvé dve lietadlá Tu-134A (výr. č. 1351301, imatr. značka HA-LBI a výr. č. 1351302, imatr. značka HA-LBK), ktoré boli nasledujúci deň nasadené na linke do Zürichu a Madridu. Dopravca Malév používal vo svojej flotile celkom šesť strojov Tu-134A, siedmy (výr. č. 38050, CCCP-65892) bol v období od 1. apríla 1978 do 24. januára 1980 prenajatý od Aeroflotu.

 

Bulharský dopravca Balkan prevzal prvý Tu-134 (výr. č. 8350405, imatr. značka LZ-TUA) 11. septembra 1968 a nasadil ho na linku zo Sofie cez Brusel do Londýna. Nasledujúci rok začal s Tu-134 lietať pravidelne tiež do Prahy. Balkan prevádzkoval ďalších šesť Tu-134 s imatr. značkami LZ-TUB, -TUC, -TUD, -TUE, -TUF a -TUO, ktorý bol od roku 1970 do roku 1978 vojenský (výr. č. 0350922, reg. č. 050). 27. marca 1971 dostal Balkan prvý Tupolev Tu-134A (výr. č. 1351209, imatr. značka LZ-TUK) a ako vôbec prvý prevádzkovateľ ho nasadil na pravidelnej linke do Prahy 4. apríla 1971. Medzi bulharskými strojmi boli tiež štyri lietadlá (LZ-TUG, -TUU, -TUV a -TUZ), prevádzkované od roku 1972 vládnou letkou ČSSR. Ďalším lietadlom v parku Balkanu bol Tu-134A (LZ-TUP), ktorý po prevzatí vojenským letectvom opäť nosil trupové číslo 050. V auguste 1980 sa zase ako LZ-TUP vrátil k národnému dopravcovi. Balkan tiež používal jeden stroj Tu-134B-3 (LZ-TUT) so salónnym interiérom pre vládne potreby. Dva Tu-134A-3 (výr. č. 5352303, imatr. značka LZ-TUL a výr. č. 4352307, imatr. značka LZ-TUN) používala tiež bulharská letecká spoločnosť Hemus Air.

Juhoslovanský dopravca Aviogenex, založený v roku 1969, spočiatku lietal s dvoma Tu-134 (výr. č. 9350701, imatr. značka YU-AHH a výr. č. 9350705, imatr. značka YU-AHI). 24. marca 1971 potom prevzal prvý z deviatich Tu-134A (výr. č. 1351203, imatr. značka YU-AHX). V deväťdesiatych rokoch boli Tu-134A vrátené do Spoločenstva nezávislých štátov a pridelené ruským leteckým podnikom. Jedno z lietadiel Aviogenexu (výr. č. 1351204, imatr. značka YU-AHY) sa v roku 1988 dostalo do služby tureckého charterového dopravcu Nesu Air ako TC-ALV.

 

Vietnamská spoločnosť Hàng không Việt Nam prevádzkovala od 1. februára 1977 s Tu-134A linku z Hanoja do Hočiminovho Mesta (predtým Saigon). V lietadlovom parku mala 12 lietadiel tejto verzie vrátane šiestich prevzatých od Interflugu a štvoricu Tu-134B-3.

Kórejský Chosŏn Minhang (dnes Air Koryo) prevzal v roku 1983 dve lietadlá Tu-134B-3 s imatrikulačnými značkami P-813 a P-814.

Turecký Greenair mal do začiatku deväťdesiatych rokov prenajaté dva stroje Tu-134A-3 (výr. č. 66109, imatr. značka TC-GRD, predtým CCCP-65914 a výr. č. 66120, imatr. značka TC-GRE, predtým CCCP-65915) od 234. špeciálneho leteckého oddielu z Vnukova. Lietal s nimi charterové lety do Európy.

Letecký dopravca Kaliningrad Avia prenajal 7. mája 1993 jeden Tu-134A (výr. č. 0974, imatr. značka RA-65824) maďarskému prepravcovi Air Service Hungary s imatrikuláciou HA-LBS.

 

 

Syrian Air od roku 1982 používal na svojich linkách aj Tu-134B-3. Tri (YK-AYA, -AYB a -AYD) v salónnym prevedení a tri (YK-AYC, -AYE a -AYF) v štandardnej úprave pre 76 cestujúcich.

V sedemdesiatych rokoch používala spoločnosť Iraqi Airways jeden Tu-134 (výr. č. 9350915, imatr. značka YI-AED) pre vládne potreby.

Egyptský dopravca Pyramid Airlines prevzal dňa 11. mája 1992 do prenájmu od Belavie Tu-134A (výr. č. 60315, imatr. značka RA-65106), nasledovaný po ukončení služby v novembri toho istého roku strojom CCCP-65133 (výr. č. 60345).

Prvým juhoamerickým prevádzkovateľom typu sa stala v decembri 1992 peruánska letecká spoločnosť Aero Tumi. Ukrajinskou firmou Katran jej boli na dobu šiestich mesiacov prenajaté dva stroje Tu-134A (OB-1489 a OB-1490). 24. februára 1993 začali lety na linke z Limy cez Trujillo do Tarapota. Po ukončení prenájmu boli spolu s ďalšími tromi Tu-134A-3 (UR-65092, -65093 a -65123) prenajaté ďalšiemu peruánskemu dopravcovi Imperial Air, ktorý s nimi 23. júla 1993 začal lietať na linke z Limy do Arequipy.

Ukrajinské vojenské letectvo používalo Tu-134A s červenými číslami 42 a 71. Okrem nich lietal pre potreby ukrajinskej vlády salónny Tu-134A-3 (výr. č. 66372, imatr. značka UR-65556).

Vládne letectvo Azerbajdžanu používalo Tu-134B-3 (AL-65711), Kazachstanu potom verziu Tu-134A-3 (CCCP-65551). V Angole lietal od roku 1977 salónny Tu-134A (výr. č. 49830, imatr. značka D2-ECC), v Mozambiku potom rovnaký typ (výr. č. 63497, imatr. značka C9-CAA) od roku 1982 až do 19. októbra 1986, kedy havaroval neďaleko Nelspruitu v Južnej Afrike.

 

Lietadlá Tu-134A lietali aj u Československých aerolínií (ČSA) v celkovom počte 14 strojov.

Prvý bol zaradený k ČSA 29. novembra 1971 (imatr. značka OK-AFA, výr. č. 1351406). K nasadeniu do prevádzky došlo 9. decembra 1971 pri lete z Prahy do Bratislavy a späť, o dva dni neskôr bol OK-AFA nasadený na obchodný let do líbyjského Tripolisu. Druhý Tu-134A (výr. č. 1351410, imatr. zn. OK-AFB) vo farbách ČSA pristál v Prahe 9. januára 1972. Stroj bol o dvanásť dní neskôr nasadený na svoj prvý komerčný let z Prahy do Bratislavy a Košíc. Dňa 5. marca 1972 potom ČSA prevzali tretí Tu-134A (výr. č. 2351504, imatr. zn. OK-CFC) nasledovaný 10. marca štvrtým strojom OK-CFD (výr. č. 2351505). Piatym v poradí sa stal 12. mája OK-CFE (výr. č. 2351602) a o sedem dní neskôr ešte OK-CFF (výr. č. 2351603). Ďalšie dodávky Tu-134A do Česko-Slovenska nasledovali v roku 1973. 15. januára rozšírilo park ČSA lietadlo OK-CFG (výr. č. 2351701), 22. januára potom OK-CFH (výr. č. 2351801) a 4. júla pristál na Ruzyni OK-DFI (výr. č. 3351908). Dňa 20. novembra 1974 priletel do pražskej Ruzyně OK-EFJ (výr. č. 4323228) a o dva dni neskôr OK-EFK (výr. č. 4323230).

 

 

Dňa 2. januára 1977 došlo vo večerných hodinách pri pristávacom manévri ku kolízii lietadla Tu-134A (OK-CFD) s Il-18B (OK-NAA). Havária bez obetí na životoch však skončila kvôli rozsiahlym poškodeniam Tu-134A jeho zošrotovaním 30. augusta 1978.

Dňa 1. júla 1977 ČSA prevzali dvanásty stroj OK-HFL (výr. č. 7349913) a 22. decembra trinásty OK-HFM (výr. č. 7360142).

Dňa 6. februára 1978 sa stroj s imatrikulačnou značkou OK-AFB, letiaci s posádkou veliteľa Holka na pravidelnej linke z Berlína do Prahy, stal obeťou únosu a bol prinútený zmeniť kurz do Frankfurtu.

Štrnáste a posledné lietadlo Tu-134A (výr. č. 8360282, imatr. zn. OK-IFN) pre Československé aerolínie bol zároveň stým exportným strojom KB Tupoleva. Z moskovského letiska Domodedovo bol posádkou veliteľa M. Trnku preletený do Prahy 11. marca 1978.

Dňa 11. októbra 1987 došlo v Prahe po pristátí k poškodeniu stroja OK-AFB, letiaceho na linke z Budapešti. Vzhľadom na vek lietadla bolo rozhodnuté o jeho vyradení. Po predchádzajúcej nevyhnutnej oprave bol dňa 5. mája 1989 preletený posádkou veliteľa D. Raveaneho do Piešťan, kde bol po príslušných úpravách premenený na snack bar. 20. mája 1988 uskutočnil posledný let z Varšavy prvý Tu-134A (OK-AFA) ČSA, ktorý bol po nálete 22 185 hodín 30. novembra 1988 preletený do Minsku. Sovietsky letecký skúšobný ústav potom toto lietadlo podrobil únavovým lámacím skúškam. Stroj Tu-134A (OK-CFE) sa stal 14. decembra 1990 exponátom múzea Airpark v talianskom Lorete neďaleko Ancony. V období rokov 1991 – 1992 boli z prevádzky vyradené a následne zošrotované lietadlá OK-CFC, -CFF a -CFG, OK-CFH bol prebudovaný na reštauráciu v blízkosti brnianskej priehradnej nádrže (od 10. septembra 1992 do roku 2000, kedy vyhorel). Stroj OK-DFI bol od februára 1994 vystavený v priestoroch letiska aeroklubu Kolín. Po silnom poškodení víchricou bol tiež zošrotovaný.

Následne ČSA prevádzkovali posledných päť exemplárov Tu-134A (OK-EFJ, -EFK, -HFL, -HFM a -IFN). Posledné tri lietadlá navyše prešli prestavbou interiérov u britskej firmy Diamonite.

 

V rovnakej dobe ako ČSA sa k prevzatiu typu Tu-134 pripravovali aj u vtedajšieho Leteckého oddielu Federálneho ministerstva vnútra a u vojenského letectva.

Pre zaistenie dopravy ministra národnej obrany a ďalších vysokých vojenských činiteľov bolo rozhodnuté o zakúpení jedného Tupolevu Tu-134A v salónnej úprave. 16. decembra 1971 preletela po predchádzajúcom preškolení na nový typ v ZSSR posádka veliteľa plk. ing. Josefa Mošnu do Kbel Tu-134A reg. č. 1407 (výr. č. 1351407). Lietadlo slúžilo u Dopravného leteckého pluku veliteľstvo letectva a PVO v Prahe-Kbeloch a pre špecifické úlohy bola tomuto lietadlu pridelená tiež civilná imatrikulácia OK-AFD.

Letecký oddiel Federálneho ministerstva vnútra prevádzkoval v období rokov 1972 až 1983 celkom štyri stroje, z toho dva v salónnej a dva v štandardnej úprave interiéru. Prvý Tu-134A (OK-BYQ) (výr. č. 1351409) pristál na Ruzyni 17. januára 1972 nasledovaný salónnym OK-BYR (výr. č. 1351408) o dva dni neskôr. Tretie lietadlo (imatr. zn. OK-BYS, výr. č. 1351503) bolo dodané 7. marca toho istého roku. Primárnou úlohou týchto strojov vnútra bola doprava najvyšších štátnych činiteľov vtedajšej ČSSR a štátnych delegácií. V roku 1977 trojicu doplnil OK-BYT (výr. č. 49858). Všetky štyri stroje boli po skončení služby 26. septembra 1983 odovzdané bulharskému Balkanu, ktorý nechal prestavať interiér, upravil ich na verziu A-3 a uskutočnil ďalší rad menších úprav.

Ďalším používateľom typu bola v roku 1993 spoločnosť Air Moravia, ktorá si pre charterové lety Tu-134 prenajímala od ČSA.

Od 10. augusta do 12. septembra 1992 mala Tu-134B-3 (výr. č. 63410, CCCP-65704) prenajatý letecká spoločnosť Enson Air od dopravcu Latavio Latvian Airlines z Rigy. V Litve potom nosil imatrikuláciu YL-LBJ.

 

• Tu-134 (1966-1970)

Prvá séria mala kapacitu 64 pasažierov, neskôr rozšírená na 72 pasažierov. Prvé lietadlá boli poháňané dvoma motormi Soloviov D-20P-125, neskoršie stroje mali motory D-30 prvej série. Keďže ani jeden z motorov nemal spätný (reverzný) ťah, pre skrátenie brzdnej dráhy bol, ako aj pri predošlých Tupolevových lietadlách, použitý brzdiaci padák.

• Tu-134A (1970-1980)

Druhá sériovo vyrábaná verzia medzi rokmi 1970 a 1980. Táto verzia mala výkonnejšie motory Soloviov D-30 druhej série. Tieto motory boli vybavené systémom reverzného ťahu, vďaka čomu mohol byť odinštalovaný brzdiaci padák v chvoste, na ktorého miesto bola nainštalovaná pomocná motorová jednotka (APU) TA-8. Trup bol predĺžený o 2,1 m a kapacita cestujúcich sa zvýšila na 76. Niektoré z lietadiel tejto verzie boli vybavené rádiolokátorom Groza-134, ktorý nahradil pozíciu navigátora v presklenom nose (navigátor potom sedel v uličke pri vchode do kabíny). Lietadlá s touto výbavou dostali aj ČSA. Rovnaké riešenie bolo neskôr použité pri verziách Tu-134B.

• Tu-134A-2

Verzia s prerobeným preskleným nosom.

• Tu-134A-3

Táto verzia dostala vylepšené motory D-30 tretej série.

• Tu-134A-5
• Tu-134B (1980-1984)

Modernizácia Á-čkovej verzie, oproti ktorej mala zníženú hmotnosť prázdneho stroja, zadné núdzové východy boli zväčšené, počet členov posádky v kabíne bol znížený na troch a rozloženie kabíny cestujúcich spolu s nákladným priestorom bolo upravené, vďaka čomu sa zvýšila kapacita na 80 pasažierov. Presklený nos bol nahradený zakrytovaným rádiolokátorom Groza-134. V strede pilotnej kabíny sa už nenachádzal prechod do nosa do tohto priestoru boli presunuté páky ovládania ťahu motorov, nastavenie horizontálneho stabilizátora (pitch trim) a navigačné prístroje. V porovnaní s niektorými strojmi verzie Tu-134A s radarom Groza mala B verzia dve zobrazovacie jednotky radaru po stranách kabíny (kapitán a druhý pilot mali každý vlastnú), pričom A verzia mala len jednu v strede.

• Tu-134B-1
• Tu-134B-3

Verzia s vylepšenými motormi Soloviov D-30 tretej série.

• Tu-134BV
• Tu-134LK
• Tu-134UBL
• Tu-134BŠ
• Tu-134SCh

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tupolev Tu-134

Ruský portál Letecký portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Tupolev Tu-134 na anglickej Wikipédii a Ту-134 na ruskej Wikipédii.