Karate

• Gódžú rjú (škola uprednostňujúca oblúkové techniky)
• Šotokan rjú (škola zameraná predovšetkým na priame techniky, výbušnú silu)
• Šito rjú (škola zameraná na rýchlosť a ľahkosť techniky)
• Vado rjú
• Iga rjú
• Go Kan rjú
• Šorin rjú
• Úeči rjú
• Šinto rjú
• Kjókušin kai (najtvrdšia škola)

Všetky ázijské bojové umenia sú úzko späté s východnými filozofiami, hlavne s budhizmom. Budhizmus vznikol v Indii, postupne sa rozšíril po celej Ázii a v dvadsiatom storočí ovplyvnil aj filozofické zmýšľanie západného sveta. India bola v tej dobe striktne rozdelená na kasty (spoločenské vrstvy). Tak ako mali jednotlivé vyššie kasty určité privilégiá, mali aj povinnosti. Medzi najvýznamnejšiu z povinností patrilo štúdium bojových techník a filozofických disciplín. Tak sa stalo, že Bódhidharma (tretie dieťa kráľa Sugandhu) bol vycvičený v umení boja holými rukami (Vajra-mushti) a zároveň ho mních Prajnatara vyučoval aj budhizmus. Prajnatara kládol najväčší dôraz na meditačné cvičenia, ktoré boli často veľmi únavné a náročné.

Niekedy okolo roku 520 (uvádza sa aj 524 alebo 527) prišiel Bódhidharma už ako takmer 60-ročný muž do Číny. Historické pramene sa nezhodujú v tom, či prišiel po mori alebo cez hory. Faktom však je, že v chrámovom komplexe Šao-lin začal vyučovat svoje pojatie buddhismu. Aby jeho žiaci lepšie zvládali náročné meditačné techniky, vytvoril pre mníchov program cvičenia pre zvyšovanie fyzickej kondície založený na už spomínanom umení boja holými rukami. Tieto cvičenia neboli určené k vycvičeniu mníchov na bojovníkov, ale k tomu, aby si jeho žiaci uvedomili funkčnosť jednotlivých častí svojho tela a tým položili základ pre zvládnutie meditačných techník. Krátko po Bodhidharmovej smrti však v Číne nastali ťažké časy. Zúrila vojna a jej výboje sa nevyhýbali ani kláštoru. Mnísi boli nútení sa brániť, a k tomu boli vyučované fyzické cvičenia veľmi vhodné, keďže vychádzali z bojového štýlu. Kláštor sa úspešne ubránil a s časom bojové umenia ďalej rozvíjal. Istý čas sem dokonca cisár posielal na výcvik niektorých zo svojich elitných vojakov.

 

Vlastný druh neozbrojeného boja vznikol tiež na Okinawe, čo je jeden z ostrovov Rjúkjú. Tamojší vládca (daimjó) zakázal prostému ľudu nosiť a používať akékoľvek zbrane. Vzhľadom k útokom banditov a krutosti pánov boli obyvatelia Okinawy nútení rozvinúť techniku boja holými rukami (popr. pomocou bežných denných pomôcok). Túto techniku nazvali Te (ruka). Vďaka obchodnému spojeniu s Čínou sa okinawské Te dostalo pod vplyv Kempo (Kempo je súhrnný názov pre čínske bojové umenia) a rozvinulo sa do rôznych samostatných štýlov. V mestách Šuri, Naha a Tomari sa vyvinuli tri štýly boja - Šuri-te, Naha-te a Tomari-te. Z tých sa v 19. storočí vyvinuli dva smery: Sorea-rju (pôv. Naha-te) a Sorin-rju (spojením Šuri-te a Tomari-te). Časom sa tieto školy ďalej delili a kombinovali, takže dnes poznáme veľké množstvo štýlov karate.

Toto bojové umenie sa vďaka svojmu čínskemu pôvodu nazývalo pôvodne "čínska ruka". To bol aj pôvodný význam znakov, ktorými sa karate v Japonsku označovalo. Moderný majster tohto umenia Gichin Funakoši, ktorý zomrel v roku 1957 vo veku 88 rokov, zmenil znaky tak, že doslova znamenali "prázdna (kara) ruka (te)". Funakoši však zvolil tieto znaky i pre ich význam v Zen-budhistickej filozofii: "stať sa prázdnym". Pre majstra bolo karate bojovým umením, ale bolo tiež prostriedkom tvorby charakteru. Napísal: "Ako lesklý povrch zrkadla odráža všetko, čo je pred ním, a ako sa tichým údolím nesie i slabý zvuk, tak musí žiak karate vyprázdniť zo svojej mysle sebectvo a skazenosť pri úsilí vhodne reagovať na čokoľvek, s čím sa môže stretnúť. Toto je význam kara, čiže "prázdny", v karate".

Karate bolo prvýkrát predvedené japonskej verejnosti v roku 1922, kedy bol Funakoši, ktorý bol profesorom na okinawskej vysokej pedagogickej škole, pozvaný, aby vyučoval a predvádzal ukážky tradičných bojových umení pod záštitou ministerstva školstva. Jeho ukážky na divákov tak zapôsobili, že bol zavalený žiadosťami, aby zostal vyučovať v Tokiu. Namiesto návratu na Okinawu učil Funakoši karate na rôznych univerzitách. Tiež učil v Kudokane - mäkké Judo - do doby, keď v roku 1936 ustanovil Shotokan - táto udalosť patrí k jedným z najväčších medzníkov karate v Japonsku.

Japonská asociácia karate (JKA) bola vytvorená v roku 1949 a Funakoši sa stal hlavným inštruktorom (trénerom). V tej dobe mala táto organizácia len málo členov a niekoľko inštruktorov, ktorí karate študovali pod vedením starnúceho majstra (senseia). Asociáciu uznalo ministerstvo školstva v roku 1958. Toho istého roku usporiadala asociácia prvé celojaponské majstrovstvá v karate (víťazom sa stal Hirokazu Kanazawa), ktoré sa potom stali každoročnou záležitosťou a pomáhali ustanoviť karate ako súťažný šport.

Úloha karate v modernej dobe je mnohostranná. Ako praktický prostriedok sebaobrany sa široko vyučuje v súkromných kluboch a napríklad v Japonsku je súčasťou tréningového programu pre policajtov a členov ozbrojených síl. Veľký počet vysokých škôl začleňuje karate do svojich programov telesnej výchovy a jeho techniky sa tiež učí vzrastajúci počet žien. V Japonsku a všade vo svete však karate získava veľkú popularitu ako súťažný šport, ktorý zdôrazňuje mentálnu disciplínu rovnako ako fyzické schopnosti. To, čo bolo pôvodne vytvorené na Ďalekom východe ako bojové umenie, prežilo zmeny odohrávajúce sa stáročia, aby sa stalo nielen vysoko účinným prostriedkom sebaobrany bez zbrane, ale aj medzinárodne uznávaným športom.

Pás (obi) sa v dnešnej podobe začal objavovať v 14. až 15. storočí ako praktický doplnok samurajov. Nositeľ sa od neho nikdy neodlučoval. Pás bol vyrábaný presnými postupmi odrážajúcimi symboliku a skrytý význam. Napríklad pás vyrobený z obnosených šiat rodičov (symbol úcty) alebo šiat majstra (symbol prijatia odkazu) alebo vyčisteného menštruačného pásu žien (symbol vyčistenia pôvodne špinavej mysle). Symbolika odovzdávania (predávania) pásu (ako odovzdávanie mysle, odkazu) zanikla asi pred 200 rokmi v prospech označenia pokročilosti techniky a zásluh reprezentujúcich len vonkajšiu stránku praxe, ktorú žiak predvádza, a ktorú pri skúške preukazuje. V rôznych školách karate sa farby líšia. Jednotlivé farby majú hlbokú symboliku, ktorá vychádza z duchovnej podstaty viery. Pás sa viaže predpísaným spôsobom.

Nasledujúci rebríček odráža stupne podľa štýlu Šótókan, doplnené sú stručné významy farieb:

1. biela (8. kyu) – začiatočník (symbol čistoty, nepoškvrnenosti bojovým umením)
2. žltá (7. kyu) – zvládnutie základov (farba slnka, pre cvičenca symbol svitania)
3. zelená (6. kyu) – tvorenie nových myšlienok a riešení (farba rastlín, trávy a lesa)
4. fialová (5. kyu)
5. fialová (4. kyu)
6. hnedá (3. kyu) – trvanlivosť a spoľahlivosť (farba zeme)
7. hnedá (2. kyu)
8. hnedá (1. kyu)
9. čierna (1. dan) – začiatok nového dňa (farba noci, všetko len začína)
10. čierna (2.-10. dan)

Ďalšie farby môžu vyjadrovať:

• oranžová – obrátenie k novým horizontom (farba zapadajúceho slnka, symbol nových významov učenia)
• modrá – snaženie a túžba siaha až k moru (farba oceánu, cesta k hĺbkam poznania).

stupne v Goju ryu (Godžu rjú)

 

Karate ako každý šport prešlo a aj prechádza mnohými zmenami. Spolu s úsilím o jeho zaradenie do Olympijských hier sa vytvára množstvo inovácií v rozhodovaní, samotnom priebehu súťaže, či podmienkach súťažných vystúpení. Karate je pre divákov nesmierne zaujímavé spojením tradičného poňatia bojového ducha a modernej, dynamickej športovej disciplíny.

Karate ako športová disciplína môže zahŕňať tri rôzne formy súťaženia - tameshiwari, kata, kumite.

U nás je najmenej rozšírenou formou súťaže. Jedná sa o prerážanie drevených dosiek.

Kata je forma tieňového boja. Je to choreografia boja s fiktívnymi protivníkmi útočiacimi na cvičiaceho z rozličných strán. Útočné a obranné techniky, kryty, kroky, obrátky, kopy i údery sú v kata skĺbené do presného sledu s ustáleným rytmom i pôdorysom vykonávania. Vyhráva pretekár, ktorý získa viac hlasov od rozhodcov.

Kumite je názov pre športový zápas medzi dvoma súpermi podľa pravidiel, pričom útok ani technika nesmú spôsobiť zranenie súpera. Okrem rozvíjania techniky pohybov rozvíja zmysel pre správne odhadnutie okamihu pre akciu, reakciu a bojovú stratégiu. Úspešnosť jednotlivých vykonaných techník a ich bodové hodnotenie posudzujú rozhodcovia. Športový zápas kumite je v porovnaní s formou kata rozšírenejší a obľúbenejší nielen medzi pretekármi, ale aj medzi divákmi. Pre divákov je športový zápas príťažlivejší, pretože v ňom dochádza k priamemu boju. Zápas prebieha na presne vymedzenom území počas stanoveného času. Činnosť pretekárov je obmedzená pravidlami, kritériami pre rozhodnutie, zakázaným správaním a spôsobom udeľovania bodov a trestov.

• František Šebej: Karate kata. Bratislava: Šport, slovenské telovýchovné vydavateľstvo: 1986. 312s.
• Vojtech L. Levský: Základy sebaobrany karate. Bratislava: ERPO: 1988. 280s.
• Higaonna, Morio (1985). Traditional Karatedo Vol. 1 Fundamental Techniques. p. 17. ISBN 0-87040-595-0

• Kata

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karate

• Oficiálna stránka Slovenského zväzu karate
• World karate federation
• Stredoslovenský zväz karate
• [1]
• [2]