Jacques Chirac

Narodil sa ako jediný syn bankového úradníka (neskôr sa jeho otec stal manažérom pre leteckú spoločnosť). Do roku 1950 navštevoval Lýceum Ľudovíta Veľkého, neskôr študoval na prestížnom Inštitúte politických štúdií (1954 – 1957 odbor štátna služba a politika), čo ovplyvnilo jeho budúcnosť, a jeden letný semester v roku 1953 absolvoval na Harvardovej univerzite v USA. Štúdium ukončil roku 1957. Potom prešiel výcvikom pre poddôstojníkov a nastúpil do služby v prestížnej Akadémii kavaleristov (obrnená kavaléria) v Saumure. Napokon bol povolaný do alžírsko-francúzskej vojny, kde bol ľahko zranený. Oženil sa s Bernadette Chodron de Courcel, s ktorou má dve dcéry.

Už ako osemnásťročný sa podpísal pod Štokholmskú výzvu proti jadrovému zbrojeniu, k čomu ho viedlo jeho ľavicové zmýšľanie. Neskôr sa však z neho stal zapálený gaullista, podporujúci znižovanie daní, privatizáciu služieb, voľný trh a tvrdé bezpečnostné opatrenia.

V roku 1959 po skončení štúdia na Škole národnej administratívy vstúpil do služieb štátu ako člen kabinetu premiéra Georgesa Pompidoua na poste poradcu pre otázky Alžírska. Neskôr pôsobil ako štátny tajomník viacerých ministerstiev (1967 – 1968 štátny tajomník pre otázky zamestnanosti na ministerstve sociálnej starostlivosti, 1968 – 1971 štátny tajomník ministerstva hospodárstva a financií). Smrť Charlesa de Gaulla mu v roku 1969 otvorila cestu do Elysejského paláca. V rokoch 1971/1972 pracoval ako minister v úrade ministerského predsedu pre styk s parlamentom. V roku 1972 sa stal ministrom poľnohospodárstva, kde tvrdo hájil záujmy farmárov. Od roku 1974 viedol ministerstvo vnútra a pol poverený prípravou prezidentských volieb, ktoré sa mali konať o dva roky neskôr, avšak náhla smrť Georgesa Pompidoua to urýchlila.

Víťazom predčasných volieb sa v roku 1974 stal Valéry Giscard d’Estaing, ktorý si za premiéra zvolil práve Chiraca. Ten však po vnútorných nezhodách v roku 1976 dobrovoľne odstúpil.

V roku 1977 ho zvolili za starostu Paríža, kde zotrval až do roku 1995. Presadzoval programy starostlivosti o starých, chorých a slobodné matky, čo mu vynieslo vysokú popularitu a moc. V roku 1979 sa stal poslancom Európskeho parlamentu.

V roku 1981 prvý raz kandidoval v prezidentských voľbách, no miesto neho ich vyhral Francois Mitterrand, ktorý si ho vybral za svojho premiéra. Bol to historický krok, pretože vo Francúzsku dovtedy nevládli premiér a prezident, ktorí by pochádzali z odlišných krídel politického spektra (tzv. „divoké manželstvo“). Tento fakt však nespôsoboval medzi nimi žiadne problémy, nakoľko Chirac sa staral predovšetkým o domácu scénu a Mitterrand mal na starosti medzinárodné dianie.

Druhý pokus o prezidentské kreslo mu v roku 1988 opäť nevyšiel, hoci tentokrát ho porážka čakala až v druhom kole, a tak ostal naďalej starostom Paríža. Tento post opustil až v roku 1995, kedy ho konečne zvolili za prezidenta. Vďačil za to svojmu programu, v ktorom sľuboval zníženie daní a vytváranie pracovných miest, hoci sa mu to nikdy veľmi nedarilo. Miesto toho na seba upozornil celý svet tým, že povolil testy jadrových zbraní v Tichomorí, no pod tlakom voličov o toho musel o rok neskôr upustiť.

V roku 1997 rozpustil parlament a vyhlásil predčasné voľby, v ktorých jeho Hnutie za republiku utrpelo prehru a zvyšné strany ho donútili prijať za premiéra Lionela Jospina, ktorý pochádzal z opozície, a zostalo to tak nasledujúcich päť rokov. Toto usporiadanie ho ako prezidenta pripravilo o mnoho právomocí, pretože mu ostala právomoc rozhodovať len v zahraničnej a vojenskej politike, nemal však dosť síl na to, aby vyhlásil nové voľby, ktoré by mohli situáciu zmeniť v jeho prospech.

V roku 2002 sa jeho oponentom v prezidentskej kampani stal kontroverzný politik Jean-Marie Le Pen. Chirac horlivo vystupoval proti jeho extrémizmu, čo zrejme podnietilo 14. júla 2002 jedného z priaznivcov ultrapravicovej strany (Maxime Brunerie), ktorí vystupovali pri príležitosti osláv dobytia Bastily, aby ho postrelil. Stalo sa tak skôr, než ho stihol dav zneškodniť, no Chirac tento útok našťastie prežil.

Hoci jeho pôsobenie na poste prezidenta nebolo práve úspešné, nedokázala otriasť jeho stoličkou ani vysoká nezamestnanosť (jedna z najvyšších v rámci Európskej únie), ani útoky arabských teroristov či niekoľko obvinení z korupcie na parížskej radnici. Práve naopak.

Dnes je vnímaný ako hlavný odporca voči vojne v Iraku. Spolu s nemeckým kancelárom Gerhardom Schröderom a ruským prezidentom Vladimirom Putinom volali po diplomacii miesto po vojenskom zásahu, čo mu len prihráva sympatie francúzskej verejnosti. Tento postoj mu vyniesol ostrú kritiku zo strany USA, ale aj rešpekt mnohých moslimských krajín. A nielen to. Zásluhu na jeho popularite má aj jeho charizma, dávne milostné aféry, milujúca žena a deti či záľuba v zápasoch sumo. Práve jeho manželka Bernadette sa rozhodujúcou mierou zaslúžila o jeho posledné víťazstvo, keď upútala pozornosť verejnosti vlastnou kampaňou na podporu manžela.

1. ↑ Jacques Chirac, French President Who Championed European Identity, Is Dead at 86. The New York Times, 26 September 2019. Dostupné online [cit. 2019-09-26].

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jacques Chirac

• Biografia na oficiálnej stránke Prezidentského paláca Francúzskej republiky (po francúzsky)
• Jacques Chirac

Francúzsky portál