Denník N

Denník N bol financovaný najmä z príjmov od predplatiteľov a z reklamy. Redakcia pravidelne zverejňuje informácie o hospodárení na redakčnom blogu.^[4]

Výhodou predplatného je prístup k celému obsahu (tzv. exkluzívnemu) a diskusiám i to, že predplatiteľom sa zobrazuje menšie množstvo reklamy. Počet predplatiteľov bol vo februári 2015 viac ako 9 000,^[5] v marci 2016 viac ako 16-tisíc^[6] a vo februári 2017 mal 21-tisíc aktívnych predplatiteľov a 98-tisíc registrovaných čitateľov.^[7] Priemerný predaj printového denníka v závere roka 2016 bol pod 3 500 kusov. V prvom štvrťroku 2017 dosiahol počet predplatiteľov 23-tisíc a náklad sa držal nad 3 000 kusov.^[8] Na konci prvého štvrťroka 2018 mal Denník N 27-tisíc predplatiteľov^[9], na konci prvého štvrťroka 2019 mal 35-tisíc predplatiteľov. Na konci roku 2020 mal Denník N 65-tisíc predplatiteľov^[10].

V roku 2015 podpísal Denník N (vtedy Projekt N.) zmluvu s investormi, ktorými sa stali šiesti spolumajitelia spoločnosti ESET (Maroš Grund, Rudolf Hrubý, Richard Marko, Peter Paško, Miroslav Trnka a Anton Zajac^[11]).^[12] Investori za 1,2 milióna eur získali 51-percentný podiel vo firme. Akcionárska zmluva zabezpečuje aj redakčnú nezávislosť.^[12] Jediným majiteľom vydavateľstva N Press, s. r. o. (predtým GRAPE 2013 s. r. o.) sa tak 12. mája 2015^[13] stala akciová spoločnosť Denník N, a. s., ktorá bola zapísaná 2. apríla 2015 do obchodného registra.^[14] Jej základné imanie 25 000 € tvorí 190 kmeňových listinných akcií na meno.^[14]

V priebehu prvého štvrťroka 2017 získalo akcie Denníka N 39 zakladajúcich členov redakcie a počet akcionárov tak spolu so šiestimi spolumajiteľmi Esetu a piatimi členmi vedenia vydavateľstva vzrástol na 50.^[8]

Spolumajiteľ Anton Zajac bol v novembri 2016 jedným z prvej trojice podporovateľov občianskeho združenia Progresívne Slovensko^[15], ktoré zaregistrovalo ministerstvo vnútra koncom novembra po odovzdaní petície s 13 500 podpismi.^[16] Redakcia v tom nevidí problém, keďže investori nemajú žiadnu možnosť zasahovať do obsahu Denníka N, nemajú ani možnosť odvolať šéfredaktora. Progresívnemu Slovensku venuje redakcia samostatnú tému^[17], bez upozornenia na možný konflikt záujmov^[16]. Existencia samostatnej témy však nie je ničím výnimočná, keďže obdobné témy majú na webe Denníka N aj iné politické strany, politickí lídri či osobnosti verejného života – napríklad Smer^[18], SNS^[19] či SaS^[20].

V roku 2015, po založení Denníka N, tvorilo jeho redakčnú radu sedem členov: sociológ a diplomat Martin Bútora (v tom čase poradca prezidenta SR Andreja Kisku), publicista a bývalý šéfredaktor denníka SME Martin Milan Šimečka, hudobník a organizátor festivalu Pohoda Michal Kaščák, psychiater a spisovateľ Péter Hunčík, podnikateľ a zakladateľ internetového kníhkupectva Martinus Michal Meško, dramaturgička Zora Jaurová a advokátka Eva Kovačechová.^[21][22]

V súčasnosti (k 28. septembru 2024) má redakčná rada zloženie: sociológ Michal Vašečka (predseda), Martin Bútora, Eva Kovačechová, Péter Hunčík, výtvarníčka Ilona Németh a Michal Meško.^[23]

Zakladateľmi (vedenie) sú Matúš Kostolný, Tomáš Bella, Lukáš Fila (riaditeľ vydavateľstva N Press), Konštantín Čikovský a Juraj Javorský.^[24] Impulzom pre vytvorenie projektu bol vstup finančnej skupiny Penta do majiteľskej štruktúry akciovej spoločnosti Petit Press, ktorá je vydavateľom Denníka SME.

Webová podoba (.projekt-n.sk) vznikla v novembri 2014, denník sa začal vydávať a predávať v januári roku 2015.

V roku 2016 získal Denník N päť Novinárskych cien Nadácie otvorenej spoločnosti (najviac zo slovenských médií).^[25] Najviac Novinárskych cien získal Denník N aj v nasledujúcich rokoch – v roku 2017 sedem^[26] a v roku 2018 sedem^[27].

V októbri 2017 vyšiel N Magazín o kritickom myslení, ktorý rozoslali v náklade 24-tisíc kusov na takmer tristo škôl. Predávali vlastné knižné tituly, reklamné predmety a vybrané knihy od iných vydavateľstiev.^[28]

V decembri 2017 získala redakcia grant od spoločnosti Google v hodnote 754-tisíc eur, aby vytvorila open source predplatiteľský systém, ktorý bude môcť bezplatne využívať ktorýkoľvek vydavateľ na svete.^[29]

V roku 2018 začala redakcia tvoriť aj podcasty, jedna epizóda mala v priemere 5 000 stiahnutí.^[30]

V novembri 2018 vzniklo v Česku sesterské médium Deník N, jeho vznik podporilo v crowdfundingu 5 300 ľudí.^[31]

2. marca 2021 Denník N oznámil, že sa stal majiteľom portálu pre turistov Hiking.sk, založeného v roku 2002. Majiteľmi boli dovtedy Ľubomír Mäkký a Soňa Mäkká, na portáli budú pokračovať pod hlavičkou Denníka N.^[32]

Redakcia sa zameriava na publikovanie rozsiahlejších a analytickejších textov, ktoré sú určené najmä pre predplatiteľov, a popri tom vyrába rýchle a stručné spravodajstvo pod hlavičkou Minúta po minúte, ktorú vydavateľ vlastní ako ochrannú známku.^[33] Minúta po minúte je umiestnená priamo na titulnej stránke webu denníka, na samostatnej podstránke mnt.sk a na mobilných aplikáciách pre iOS, Android a Windows Phone.

Aplikácia získala 2. miesto v kategórii Brandované aplikácie v súťaži AppsRulezz 2016.^[34] Získala tiež Cenu Google (Novinárska cena) za inovatívnu online žurnalistiku.^[25]

Po dvoch pokusných číslach v roku 2016 (jeden o kauze Kaliňák – Bašternák, druhý s výberom rozhovorov) začala redakcia od januára 2017 vydávať aj mesačník N Magazín.^[35]

Denník N vyrába viacero newslettrov^[36], ktoré umožňujú čitateľom dostávať informácie o témach, ktoré ich zaujímajú. Ľudia môžu dostať e-mailové upozornenie na témy, ktoré ich zaujímajú. Formou mailu môžu tiež dostať súhrn najdôležitejších správ dňa z Minúty po minúte či upozornenia na mimoriadne udalosti.

Redakcia tiež vyrába špeciálne newslettre – komentovaný výber troch udalostí dňa Newsfilter N^[37], piatkový súhrn správ Filipa Struhárika o médiách a žurnalistike MediaBrífing^[38], výber zaujímavostí zo zahraničnej tlače od Tomáša Bellu Tl;dr^[39] a newsletter Martina M. Šimečku vysvetľujúci zaujímavosti zo sveta Odkaz MMŠ^[40].

Čitatelia môžu využiť aj notifikácie zasielané cez aplikácie, ale aj cez internetové prehliadače na stolových počítačoch i mobiloch.^[41]

Povedľa periodík ako napríklad Sme, Pravda, Šport či Hospodárske noviny býva Denník N radený medzi najznámejších reprezentantov serióznej dennej periodickej tlače na území Slovenska.^[42] Liberálna^[43] svetonázorová orientácia stavia Denníka N do role protipólu konzervatívneho i sociálne ladeného (mediálneho, spoločenského i politického) prostredia. V slovenskej, tradične skôr konzervatívnej spoločnosti tak redaktori Denníka N v minulosti i dnes zastávajú viacero skôr nepopulárnych postojov. Takto sa napríklad snažia inakosť prezentovať skôr pozitívne, ako niečo prirodzene patriace k normálnosti.^[44] Po vypuknutí migračnej krízy sa taktiež nevymedzili proti medzinárodnej migrácii a solidarite s utečencami, v dôsledku čoho sa spolu s rôznymi občianskymi aktivistami stali predmetom hanlivých označení typu slniečkár, pravdoláskar či bratislavská kaviareň.^[43] Aj v konzervatívnom (napr. kresťanskom) prostredí však denník spravidla býva rešpektovaný, keďže „si dávajú záležať na overovaní faktov a sú aj oceňované za kvalitu spravodajstva“.^[45]

Denník a jeho redaktori sa zaoberajú aj pôsobením propagandy a šírením hoaxov na Slovensku. Spolu s ďalšími médiami podľa Marianny Bachledovej: „analyzujú a na správnu mieru uvádzajú nepravdivé informácie šíriace sa z alternatívnej mediálnej scény s cieľom destabilizovať verejnú mienku.“^[46] Denník tiež vydal príručku pre stredné školy, ktorá mala študentov oboznámiť s problematikou.^[47] V nadväznosti na túto činnosť sa možno v publikáciách z radov alternatívnej až konšpirátorskej scény stretnúť s výrazne nepriateľskou kritikou (napr. zo strany prispievateľov do časopisu Zem & Vek).^[48] Medzi kritikov Denník N patrí aj Vladimír Malíček, vyučujúci na Akadémii Policajného zboru v Bratislave (mediálne známy ako člen skupiny skinheadov, ktorý napadol študenta Daniela Tupého a ktorý vystupoval ako svedok v prípade jeho vraždy)^[49][50]. Vo svojej knihe Politický islam optikou dezinformácii a propagandy (2019) redaktorov Denníka N a Sme obvinil, že kladú dôraz na vytváranie vlastnej reality, nie na jej popis. Informovanie k témam ako imigrácia, vojna či multikulturalizmus Malíček označil ako cielené fake news a denník obvinil z „mediálneho lynčovania“ svojich oponentov ako konšpirátorov, dezinformátorov či „putinovcov“.^[51] Podľa jedného zo zakladateľov Denníka N, Vladimíra Šnídla, býva Denník N často obviňovaný zo šírenia proamerickej propagandy a označovaný ako protiruský. Dôkazy sa však podľa Šnídla „obvykle nedodajú alebo za propagandu označujú akýkoľvek kritický článok o Putinovi“.^[52] Americké veľvyslanectvo podľa novinára zároveň síce „udržiava kontakty s niektorými slovenskými novinármi, ktorí sa venujú zahraničným alebo bezpečnostným témam“, avšak nejde o propagandu, ale tzv. verejnú diplomaciu, v ktorej je tiež možné nájsť istý propagandistický nádych.^[52]

Redaktori Denníka N boli často (aj v časoch, keď pracovali v Sme) kritickí voči vládam, ktoré vládli na Slovensku.^[53] Denník v minulosti otvoril viaceré spoločensky citlivé kauzy, ako napríklad otázku originality akademických prác slovenských politikov, osobitne rigoróznej práce Andreja Danka.^[54] Už počas druhej vlády Róberta Fica (do 2016) preto zo strany vlády došlo k ignorovaniu otázok od novinárov Denníka N.^[53] Dôvodom bolo podľa úradu vlády údajne tendenčné informovanie o práci vlády, ktoré malo vyvrcholiť odštartovaním „politickej antikampane“.^[55] Denník N sa argumentujúc porušením jeho práva slobodne podnikať obrátil na súd. Na stranu Denníka N sa postavila aj Tlačová rada SR a ombudsmanka Jana Dubovcová. Ústavný súd SR nakoniec ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku právomocí.^[56]

Politici z konzervatívnejšie ladených strán a konzervatívne (prevažne kontroverzné) média (ako napríklad Hlavné správy) denník opakované obviňujú z politickej nadpráce pre ich liberálne či progresívne orientovanú politickú opozíciu. V dôsledku toho bol Denník N spájaný napríklad s bývalou prezidentkou Zuzanou Čaputovou či so stranou Progresívne Slovensko.^[57]

24. novembra 2023 publikoval Denník N informáciu o tom, že prezidentka Zuzana Čaputová a minister životného prostredia Tomáš Taraba poletia na svetovú klimatickú konferenciu separátne, pričom v titulku použil formuláciu „radšej každý zvlášť“.^[58][59] Minister Taraba na tlačovej besede článok označil za hoax: "Napísali ste primitívny hoaxerský článok, kde ste si vymysleli, že prezidentka a ja máme problém letieť v jednom lietadle. Ak si budete vymýšľať príbehy, aby vám to vyhovovalo, nemáme sa o čom baviť."^[59] Voči formulácii sa ohradila aj vtedajšia kancelária prezidentky Čaputovej: "Nevieme, aký pôvod majú tieto informácie, nezodpovedajú však realite. To, že prezidentka a minister necestujú na klimatickú konferenciu spoločne, je výlučne preto, že na samite majú program v rôznom čase," reagoval hovorca prezidentky Martin Strižinec.^[60] Denník následne titulok preformuloval a doplnil stanoviská dotknutých strán.^[61]

Denník N sa dlhodobo venuje aj investigatívnemu novinárstvu a opakovane disponoval informáciami z neverejných trestných spisov. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa takto vďaka činnosti redaktorov Denníka N verejnosť mohla oboznámiť počas vyšetrovania so záznamami z tzv. Threemy. V auguste 2023 zverejnil kontroverzný youtuber Martin Daňo (obviňovaný zo šírenia dezinformácií)^[62] video, na ktorom natočil sudkyňu Špecializovaného trestného súdu Pamelu Záleskú a investigatívnu novinárku Denníka N Moniku Tódovú, ako nakladajú bicykle na auto. Záleská rozhodovala vo viacerých medializovaných prípadoch: kauza zmenky Mariana Kočnera a Pavla Ruska, kauza bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, prípad zosnulého generála Milana Lučanského či prípad podnikateľa Norberta Bödöra. Vzťah medzi novinárkou a sudkyňou bol prinajmenšom v určitých kruhoch známy už pred tým (január 2021), no po zverejnení videa sa začal v spoločnosti rozsiahle rozoberať v súvislosti s možnými únikmi informácií z vyšetrovacích spisov. Sudkyňa Záleská odmietla akékoľvek úniky zo spisov prípadov, ktoré dozorovala a Monika Tódová deklarovala, že od Záleskej nikdy nedostala žiadnu utajenú informáciu a že po prehĺbení jej vzťahu so Záleskou prijali v redakcii potrebné opatrenia, aby sa nevenovala Záleskej prípadom. Poukázala tiež na skutočnosť, že v čase zverejnenia nahrávok Threema nemal súd nahrávky k dispozícii.^[62][63][64] Napriek uvedenému Tódová niektoré prípady, v ktorých Záleská rozhodovala, komentovala aj neskôr a niektoré jej vyjadrenia z roku 2020 boli Nicole Nevolníkovou z Penta Investments interpretované spôsobom, že Tódovej museli byť známe detaily z pojednávaní či rozhodovania súdu, ktoré poznať v zásade nemala.^[65] Prípad z hľadiska právnickej etiky riešila aj Súdna rada, no neprijala žiadne stanovisko.^[66]

• SME

• Domovská stránka