Čínština

Najstarší zachovaný text pochádza približne z roku 1250 pred Kr. z obdobia dynastie Šang. Čínština sa počas svojej histórie postupne menila a s pribúdajúcim množstvom hovoriacich, ako aj so zväčšujúcou sa územnou rozlohou krajiny nadobudla podobu obrovskej rodiny jazykov so spoločným prapôvodom. Vhodnou paralelou je vývoj románskych jazykov, ktoré sa prirodzene vyvinuli rôznymi spôsobmi z latinčiny. Najdôležitejším faktorom tohto jazyka sa stalo obrázkové písmo. Pomocou neho bolo totiž možné dorozumieť sa medzi jednotlivými, navzájom nezrozumiteľnými jazykmi.

Táto forma písanej čínštiny sa dnes volá klasická čínština. Vznikla počas obdobia jari a jesene a používala sa až do jazykových reforiem v 20. storočí. Vďaka jej kvalitám pri dorozumievaní sa medzi viacerými jazykmi sa stala základom medzinárodnej komunikácie v celej východnej Ázii. V týchto krajinách sa používala ako jazyk kultúry a učenia, vďaka čomu bola používaná spisovateľmi aj po vzniku miestnych systémov písania a dodnes je jej čítanie súčasťou výučby na stredných školách ako v Číne, tak aj v Japonsku či Kórei.

V neskorom 19. storočí sa čínština dala do pohybu. V záujme vytvorenia moderného štátu, ktorý by sa mohol postaviť proti industrializovanému Japonsku a Západu sa začal proces, ktorý viedol k úprave písma a k vytvoreniu jednotného, spoločného hovoreného jazyka. Tento proces pokračuje dodnes, keďže plynulosť v spisovnej čínštine sa pohybuje na úrovni 70 % a mnoho ľudí stále bežne používa iný z čínskych jazykov.

Bližšie informácie v hlavnom článku: spisovná čínština

Súčasná spisovná čínština vznikla primárne na začiatku 20. storočia; nazýva sa aj (moderná) štandardná čínština, mandarínčina, mandarínska čínština. Výraz „mandarínčina“ pochádza (cez portugalčinu) z doslovného prekladu staršieho (pred rokom 1911 používaného) názvu čínskeho celonárodného jazyka, a to kuan-chua, čiže mandarínsky jazyk či reč byrokratov, čím sa myslel jazyk vyššej spoločnosti v Pekingu. Dnes sa spisovná čínština v Číne volá pchu-tchung-chua (v pchin-jine: pǔtōnghuà), teda „všeobecne zrozumiteľný jazyk“. Z gramatického hľadiska je tento štandard jazykom založeným na vzorových dielach napísaných štýlom paj-chua (v pchin-jine: báihuà), skorším pokusom o priblíženie písanej čínštiny a moderného jazyka. Z fonetického hľadiska ide o jazyk primárne (no nie úplne) založený na pekinskom dialekte.

Čínština sa obyčajne delí na 7 dialektových skupín (alternatívne hodnotených ako dialekty, jazyky či jazykové skupiny):

• severná čínština (=mandarínčina v širšom zmysle) (k tejto patrí vzhľadom na svoj pôvod aj spisovná čínština [mandarínčina v užšom zmysle], materinský jazyk 1,2 miliardy ľudí po celom svete)
• južná čínština:
  • wu - okolie Šanghaja, materinský jazyk asi 80 miliónov ľudí;
  • min (=fuťiensky dialekt) - provincia Fu-ťien a časť obyvateľov Taiwanu, tiež približne 80 miliónov;
  • jüe (=kantončina v [naj]širšom zmysle) - najmä provincia Kuang-tung a aj úradný jazyk [ kantončina v užšom zmysle] Hongkongu a Macaa, 60 miliónov ľudí;
  • siang - provincia Chu-nan a okolie, 40 miliónov;
  • hakka (=kche-ťia) - komunita ľudí s pôvodom v južnej Číne, 35 miliónov;
  • kan - provincia Ťiang-si a okolie, 25 miliónov.

Tieto dialektové skupiny nemajú žiaden spisovný či nadradený jazyk. Ľudia s dialektmi patriacimi do rovnakých skupín sú však schopní rozumieť si. Komunikácia medzi ľudmi patriacimi do odlišných jazykových skupín nie je možná, iba ak pomocou mandarínčiny. Tieto jazyky majú odlišnú slovnú zásobu, gramatiku aj fonetiku.

1. ↑ ^{a b} www.jak-se-rekne.cz (po česky)
2. ↑ ^{a b c} www.cinstina.net (po česky)
3. ↑ mymemory.translated.net (po anglicky)
4. ↑ www.un.org (po čínsky)

• Čínske písmo

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému čínske jazyky
•   Wikislovník ponúka heslo Čínština