Mercury-Atlas 7

Mercury-Atlas 7

Znak misie
Údaje o misii
Názov misie:	Mercury-Atlas 7
COSPAR ID:	1962-019A
Kozmická loď:	Mercury (výr. č. 18)
Nosná raketa:	Atlas LV-3B 107-D
Volací znak:	Aurora 7
Posádka:	1
Kozmodróm (rampa):	Cape Canaveral (LC-14)
Štart:	24. máj 1962, 12:45:16,57 UTC
Pristátie:	24. máj 1962, 17:41:13 UTC severná oblasť Atlantického oceánu; 218 km severovýchodne od Portorika 19°30′S 64°15′Z / 19,500°S 64,250°Z / 19.500; -64.250
Trvanie:	4 hodiny, 55 minút, 56 sekúnd
Počet obehov:	3
Apogeum:	268,47 km
Perigeum:	160,88 km
Doba obehu:	88,53 minút
Inklinácia:	32,55°
Vzdialenosť:	122 344 km
Max. rýchlosť:	28 242 km/h
Max. zrýchlenie:	7,8 g (76 m/s²)
Hmotnosť:	1 350 kg (kozmická loď pri štarte)
Fotografia posádky
Malcolm Scott Carpenter
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia Mercury-Atlas 6 Mercury-Atlas 8
Kozmonautický portál

Mercury-Atlas 7 (alebo podľa lode Aurora 7) bol americký pilotovaný kozmický let v rámci programu Mercury. Štart letu sa uskutočnil 24. mája 1962 a vyniesol do vesmíru štvrtého Američana, ktorým sa stal Scott Carpenter. V podstate išlo o opakovanie letu Johna Glenna, prvého Američana na obežnej dráhe, z 20. februára 1962. Carpenterovi sa počas letu podarilo pozorovať a vyfotografovať pohyb farebných kotúčov. Zisťovalo sa tým, ktoré farby sú vo vesmíre najlepšie viditeľné. Svetelné častice, o ktorých sa zmieňoval už Glenn, sa mu podarilo zachytiť na film. Potvrdil zrakom teóriu, že zapadajúce slnko pri pohľade z vesmíru vyzerá plocho. Carpenterov výkon na obežnej dráhe však nebol hodnotený príliš dobre, pretože kvôli jeho snahe nastaviť loď vždy do najvhodnejšej polohy pre fotografovanie spotreboval nadmerné množstvo paliva a zbytočne tak ohrozil svoju bezpečnosť.

• Scott Carpenter (1), pilot

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

• Walter Schirra, pilot

• Deke Slayton, pilot

Kozmická loď Mercury (výr. č. 18) prišla na Cape Canaveral 15. novembra 1961. Dňa 29. novembra 1961, po úspešnom orbitálnom lete Mercury-Atlas 5 so šimpanzom Enosom na palube, NASA informovala verejnosť, že na prvý americký pilotovaný orbitálny kozmický let Mercury-Atlas 6 poletí astronaut John Glenn a jeho náhradníkom bude Scott Carpenter. NASA tiež oznámila, že pilotom ďalšej misie Mercury-Atlas 7 bude Deke Slayton a jeho náhradníkom Walter Schirra. Nosná raketa Atlas LV-3B bola dodaná na kozmodróm 6. marca 1962. Počas tréningu na centrifúge však u Deka Slaytona zistili srdcovú arytmiu, takže 15. marca 1962 bol odvolaný.^{[pozn. 1]} Ak by letel, kabína by sa volala Delta 7, pretože išlo o štvrtý pilotovaný let programu Mercury a písmeno delta (Δ) je štvrté v gréckej abecede. Slaytona nahradil Scott Carpenter. Kým Slayton zastával názor, že kozmická loď Mercury ešte stále nie je natoľko spoľahlivá, aby bolo možné na obežnej dráhe plytvať časom v prospech experimentov, ktoré sa nevzťahovali na testovanie systémov lode, Carpenter dovolil vedcom a výskumníkom, aby doslova natlačili letový plán pokusmi. Jeho pracovné tempo malo byť počas letu takmer frenetické.^[2]

Carpenterov kozmický let sa musel odložiť celkovo štyrikrát. Večer 23. mája si chvíľu študoval letové údaje, než sa krátko po 22:00 uložil do postele. Bol uvoľnený a rozhodol sa nevziať si sedatíva. Vo štvrtok 24. mája 1962 o 01:15 miestneho času ho prebudil lekár Howard A. Minners. Po sprche a rannej hygiene si obliekol biely župan a spolu s Dr. Minnersom, Dr. Williamom K. Douglasom a astronautom Johnom Glennom si sadol k raňajkám, ktoré pozostávali z filet mignonu, stratených vajec, pomarančového džúsu, toastu a kávy. Potom podstúpil poslednú lekársku prehliadku pred štartom. Nasledovalo obliekanie skafandra, odchod z hangára S a jazda v špeciálne upravenom prívese na štartovací komplex 14. O 04:43 Carpenter nastúpil do kabíny kozmickej lode Mercury (výr. č. 18), ktorú pomenoval Aurora 7. Misia Mercury-Atlas 7 odštartovala 24. mája 1962 o 07:45:16,57 miestneho času (12:45:16,57 svetového času) pomocou nosnej rakety Atlas LV-3B zo štartovacieho komplexu 14 na Základni vzdušných síl Cape Canaveral. V čase 2 minúty a 10 sekúnd po štarte došlo k vypnutiu motora rakety Atlas. Vzápätí sa kozmická loď oddelila od nosnej rakety a potom odletela záchranná vežička. Carpenter bol na obežnej dráhe. Komunikátor (CAPCOM) Gus Grissom mu oznámil: „Máme zelenú na sedem obletov.“ Samozrejme išlo o vtip, pretože na pláne boli len tri oblety okolo Zeme. Nadšený Carpenter mu však odpovedal: „Rozumiem, sladké slová!“ Najskôr pomocou manuálneho riadenia otočil kabínu tak, aby mohol oknom pozorovať odhodený nosič a zároveň tým Mercury uviedol do polohy pre neskoršie odpálenie brzdiacich rakiet. Potom astronaut vytiahol kartičky s letovým plánom, v podstate ťaháky, ktoré mapovali jeho činnosť minútu po minúte, pripevnil ich pomocou suchého zipsu na prielez a pustil sa do práce. Jeho pracovná záťaž bola vzhľadom na množstvo experimentov až neúmerne vysoká a Carpenter si vlastne ani na minútu nemohol oddýchnuť. Pravdou však je, že Carpenter mal k vedeckým pracovníkom vrelý vzťah a po vymenovaní na let Mercury-Atlas 7 veľmi ústretovo reagoval na ich požiadavky ohľadom experimentov na palube Mercury. Letový plán ale nevytváral len jeden človek.^[2][3][4][5]

Počas letu sa Carpenterovi podarilo pozorovať a vyfotografovať pohyb farebných kotúčov. Zisťovalo sa tým, ktoré farby sú vo vesmíre najlepšie viditeľné. Svetelné častice, o ktorých sa zmieňoval už John Glenn, sa mu podarilo zachytiť na film. Potvrdil zrakom teóriu, že zapadajúce slnko pri pohľade z vesmíru vyzerá plocho. Dokázal tiež, že človek v beztiažovom stave dokáže prijímať pevnú stravu. Carpenter bol tiež prvým človekom, ktorý pozoroval správanie kvapalín v beztiaži. Medzitým sa začali problémy s environmentálnym systémom a kabína aj Carpenterov skafander sa začali prehrievať. Hlavnými problémami letu bola nadmerná spotreba paliva na manévrovanie (čo však spôsobil sám Carpenter svojou snahou nastaviť loď vždy do najvhodnejšej polohy pre fotografovanie) a porucha systému na automatický zážih brzdiacich rakiet. Pri štarte boli pravdepodobne znečistené senzory, ktoré vyhľadávali zemský horizont. Po celý čas letu potom dávali automatickému zariadeniu nesprávne údaje o polohe. Táto informačná chyba blokovala automatický zážih brzdiacich rakiet. Keď počítač odpočítal až na nulu a rakety sa neaktivovali, v tej chvíli to už ľahko dezorientovaný Carpenter ohlásil na Zem a počkal ešte ďalšie dve sekundy. Potom stlačil tlačidlo na manuálne odpálenie brzdiacich rakiet a hlásil ďalšie oneskorenie asi jednu sekundu, než sa prvá raketa naozaj aktivovala. Spôsobilo to, že kozmická loď smerovala mimo plánovanú pristávaciu oblasť, pričom sa odchýlila približne o 400 km. Carpenter tak mieril do oblasti, kde neboli rozmiestnené žiadne záchranné jednotky a zásoba paliva nutného k udržaniu kabíny v návratovej polohe predstavovala len 5% v systéme manuálneho riadenia a 20% v systéme automatického riadenia polohy. Pred momentom, než s ním riadiace stredisko stratilo kontakt, Carpenter okrem iného ohlásil: „S palivom to bude naozaj tesné, Gus. Momentálne vidím horizont.“ CAPCOM Gus Grissom o chvíľu odpovedal: „Kedykoľvek príde výpadok.“ „Rozumiem,“ potvrdil Carpenter.^[2][5]

Kozmická loď Aurora 7 v poriadku pristála ešte v ten istý deň o 12:41:13 miestneho času (17:41:13 svetového času) pomocou padáku na hladine Atlantického oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 218 km severovýchodne od Portorika a 400 km od plánovanej pristávacej oblasti. V kabíne hojdajúcej sa na vlnách Atlantiku začínalo byť nepríjemne horúco, a tak Carpenter odpálil núdzový poklop v prednej časti kozmickej lode, odklopil palubnú dosku a vyšiel cez špic Mercury na čerstvý vzduch. Časť fotomateriálov bola morskou vodou vnikajúcou do kabíny zničená. Carpenter sa stal jediným astronautom programu Mercury, ktorý použil tento spôsob vystúpenia z kabíny. Hodil do vody samonafukovací záchranný čln, pripútal ho k trupu Aurory 7 a vliezol do neho. Až pol hodiny po pristátí zachytilo jedno z pátracích lietadiel zo San Juanu na Portoriku automatické signály kozmickej lode. O niečo neskôr ďalšie lietadlo zistilo, že Carpenter opustil kozmickú loď a je v malom nafukovacom člne. Tri hodiny po pristátí Carpenter konečne vstúpil na palubu lietadlovej lode USS Intrepid. Hoci Carpenterov výkon na obežnej dráhe nebol hodnotený príliš dobre, je nesporné, že práve vďaka jeho rozvahe a rozhodnosti sa mu let podarilo úspešne dokončiť a pristáť. Letový riaditeľ Chris Kraft bol tak rozčúlený z problémov misie Mercury-Atlas 7, že povedal: „Ten skurvysyn už pre mňa znova nepoletí!“ Carpenter skutočne už do vesmíru viackrát neletel. Na jeseň 1963 si vzal dlhodobé voľno z oddielu astronautov, aby sa mohol venovať podmorskému projektu SEALAB. Pri motocyklovej havárii potom utrpel zranenie ramena, ktoré ho už úplne vyradilo zo zoznamu možných kandidátov na ďalší let. Z NASA odišiel v roku 1967.^[2][5]

1. ↑ Nepravidelný tep mu ešte 25. augusta 1959 zistil Dr. William K. Douglas počas výcviku na centrifúge v Johnsville v Pensylvánii. Dr. Douglas potom Slaytona poslal na špecializované pracovisko Vojenského námorníctva USA vo Philadelphii, kde však na Dekovom EKG nenašli žiadne odchýlky. O mesiac neskôr však lekári na Brooksovej základni vzdušných síl v San Antoniu v Texase prišli s konečnou diagnózou: idiopatická fibrilácia predsiení, čiže fibrilácia srdcových predsiení z nejasných príčin. Slayton prestal takmer úplne fajčiť, začal behať niekoľko míľ denne a obmedzil konzumáciu alkoholu. Lekári NASA ho nakoniec nechali v letovom stave s tým, že podľa nich jeho srdcová arytmia žiadnym spôsobom neovplyvňuje výkony astronauta Slaytona. Jeden z lekárov, Dr. Larry Lamb, však bol proti tomu, ale bol prehlasovaný. Lamb bol tiež osobným kardiológom viceprezidenta USA Lyndona B. Johnsona, a keď sa dozvedel, že Slayton bol nominovaný za pilota misie Mercury-Atlas 7, rozhodol sa tomu zabrániť a využil svoje kontakty. Dňa 13. februára 1962, týždeň pred štartom misie Mercury-Atlas 6 s astronautom Johnom Glennom, telefonoval Dr. Douglasovi plukovník Knauf z riaditeľstva NASA s tým, že istý lekár z generálneho štábu by si chcel overiť, či má John Glenn problémy so srdcom. Zdroj tejto informácie bol z veľmi vysokých miest, čiže z Bieleho domu. Douglas túto domnienku poprel. O niekoľko dní volal Knauf znova a tentokrát sa pýtal na srdce Glennovho náhradníka Scotta Carpentera. Douglas dôrazne poprel aj túto domnienku, ale medzi rečou sa zmienil o zdravotnom stave Deka Slaytona, keďže všetci o jeho srdcovej anomálii vedeli. Douglas si myslel, že celá vec týmto skončila a Slaytonovi nič nepovedal. Asi tri týždne po Glennovom lete Dr. Lamb oslovil riaditeľa NASA Jamesa Webba a vyvíjal na neho nátlak, aby Slayton radšej neletel do vesmíru. Webb sa nakoniec podvolil a rozhodol o preskúmaní Slaytonovho zdravotného stavu. Slayton sa zatiaľ pripravoval na svoj kozmický let. Začiatkom marca 1962 dostal telefonický príkaz okamžite sa dostaviť do Washingtonu, D. C. Trocha neochotne vystúpil zo simulátora, prezliekol sa, nasadol do lietadla T-33 a zamieril smerom na Washington, D. C. Dňa 13. marca 1962 predstúpil spolu s Dr. Williamom K. Douglasom pred vojenskú zdravotnú komisiu, ktorá však nenašla žiaden dôvod na vyradenie Slaytona z letového stavu. Webbovi to však nestačilo a chcel nezávislé prešetrenie Slaytonovho zdravotného stavu civilnými lekármi. Dňa 15. marca Slayton išiel do budovy riaditeľstva NASA, aby absolvoval ďalšie vyšetrenie. Jeho zdravotný stav dlho skúmali traja lekári, Proctor Harvey z Georgetown University, Thomas Mattingley z Washington Hospital Center a Eugene Braunwell z National Institutes of Health. Potom ho požiadali, aby počkal na ich rozhodnutie. Zástupca riaditeľa NASA Keith Glennan následne Slaytonovi stručne oznámil, že ho vyraďuje z letového stavu. Lekári na Slaytonovi nenašli nič, čo by ho diskvalifikovalo z medicínskeho hľadiska, ale podľa nich nebol dôvod nenechať namiesto neho letieť iného astronauta, ktorý nemá tento problém so srdcom. Išlo tak o politické rozhodnutie. Na 16. marca NASA naplánovala tlačovú konferenciu, na ktorej boli médiám vysvetlené dôvody Slaytonovho vyradenia z letového stavu.^[1]

• BURGESS, Colin. Aurora 7 (The Mercury Space Flight of M. Scott Carpenter). New York; Londýn : Springer, 2015. 239 s. ISBN 978-3-319-20439-0.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mercury-Atlas 7

• Oficiálna stránka (po anglicky)
• Mercury-Atlas 7 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Mercury-Atlas 7 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)