Kazašský chanát

Kazašský chanát Қазақ хандығы Qazaq handyğy ↓ okolo 1458 – 1847 ↓
Geografia Územie chanátu v 18. storočí
Hlavné mesto	Sozaq (1465 – 1469) Sığanaq (1469 – 1511) Saraýşıq (1511 – 1521) Sığanaq (1521 – 1599) Turkestan (aj Jasy) (1599 – 1729) Taškent (1729 – 1781)
Rozloha	2 900 000 km²
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie	Kazaši, Uzbekovia, Kypčakovia a i.
Jazyky	kazaština
Náboženstvo	sunnitský islam, prvky animizmu
Štátny útvar
Štátne zriadenie	chanát, monarchia
Predchádzajúce štáty: Uzbecký chanát Zlatá horda Mogulistan Nástupnícke štáty: Uly žüz Orta žüz Kiši žüz Ruská ríša

Kazašský chanát^[1][2] alebo Kazašský ulus^[2] (kaz. Қазақ хандығы – Qazaq handyğy) bol štátny útvar, voľné združenie kazašských kmeňov na čele s veľkým chánom rozprestierajúce sa v Strednej Ázii približne na území dnešného Kazachstanu v období od 15. storočia do polovice 19. storočia, keď územie ovládla Ruská ríša. Najväčší územný rozsah dosiahol chanát za vlády chána Chaqnazara v 16. storočí. V tomto období sa taktiež začala formovať kazašská národnosť.^[1]

V 9. storočí sa hegemónom v oblasti Strednej Ázie na východ od Aralu stali Seldžukovia, ktorí však územie neskôr opustili a dobyli Perziu, Irak a Malú Áziu. V 12. storočí sa moci nad územím ujali Karachánovci a následne Karakitanská ríša. V 13. storočí Karakitanov vystriedala ríša šahov z Chórezmu, ktorej panovník Džaláluddín Menguberdí však bol krátko na to v roku 1221 vyhnaný Mongolmi. Severnejšia časť územia dnešného Kazachstanu bola osídlená rozličnými turkickými kmeňmi (Oghuzi, Kumáni, Polovci,...), ktoré si Mongolská ríša voľne tiež podmanila. Po smrti Džingischána sa Mongolská ríša rozčlenila a územie na západe pripadlo chánovi Batuovi, zakladateľovi Zlatej hordy a územie na juhovýchode Čagatajskému chanátu. V 14. storočí moc nad časťou územia získala Timúrovská ríša, ktorej panovníci však nedokázali zabrániť strate stepných území v prospech nomádskych Uzbekov a Kazachov.^[1] V polovici 15. storočia sa spod nadvlády Tímurovcov uvoľnil Uzbecký chanát, ktorého vodca Abu 'l-Chajr z rodu Šajbánovcov ovládol väčšinu Strednej Ázie. Pod jeho vedenie patrili aj neskoršie kazašské kmene.^[3]

Presný vznik Kazašského chanátu je predmetom sporov.^[2] V roku 1457 bol uzbecký chán Abu 'l-Chajr porazený Ojratmi a jeho autorita klesla natoľko, že o rok neskôr časť jemu podriadených kmeňov na čele s potomkami Džingischána Kerej-chánom a Žänibekom odišla do mogulistanského (resp. východo-čagatajského) Sedmiriečia, kde dostala od chána Esen Bukaa do správy vysídlené stepné územia. Táto udalosť býva tiež považovaná aj za okamih rozdelenia kmeňov Uzbekov a Kazachov. V roku 1468 Abu 'l-Chajr počas konfliktu s Kazachmi zomrel a Kazašský chanát získal trvalú samostatnosť a pripojil k svojim panstvám časť územia Uzbekov. V nasledujúcom období chanát musel viesť ďalšie boje s Uzbeckým chanátom, ktorý sa však zmietal v nepokojoch.^[3]

Skôr než o jeden ucelený štát šlo v tomto období o niekoľko menších politických chanátov (ľudov, či ulusov). Ich spoločným bodom boli vládcovia - cháni z rodu Džingischána, ktorí podliehali vedeniu veľkého (či staršieho) chána. Hranice chanátu sa rapídne menili a postupne moc kazašských chánov silnela.^[2]

Za vlády Burunduka a Kasyma, syna Žänibeka, koncom 15. storočia a v ranom 16. storočí sa chanát dostal na výslnie a počet kazašských vojsk stúpol na tristo tisíc. Kazašské záujmy sa orientovali na povodie rieky Syrdarja, ktoré dovtedy stále ovládal uzbecký rod Šajbánovcov. Od Uzbekov vedených reštaurátorom uzbeckej moci Muhammadom Šejbáním získali bohaté mestá Otrar a Turkestan, ktorý sa stal novým hlavným mestom. Prestíž krajiny stúpla aj v zahraničí a krajina nadviazala diplomatické styky s Moskvou. Bol vydaný nový zákonník Jasná cesta chána Kasyma (Kasym channyn kaska žoly), ktorý sa šíril ústnym podaním. Kasym býva považovaný za pravého zakladateľa kazašského štátu, a niekedy býva označovaný za najsilnejšieho vládcu stepí od čias Džučiho. Po Kasymovej smrti moc chanátu opäť dočasne upadla a z jeho moci sa vymanili niektoré pohraničné, prevažne nogajské kmene.^[2][3]

Najväčšiu autoritu dosiahli kazašskí cháni v 16. storočí počas panovania Kasymovho syna, chána Chaqnazara, ktorý opätovne zjednotil takmer všetky stepné kmene a dosiahol najväčší územný rozsah. V historických dielach býva Chaqnazar označovaný aj ako chán kazašský a nogajský, či chán kazašský a kirgizský.^[2]

Chanátu sa v 16. storočí úspešne darilo porážať rozpínavý šajbánovský štát a Bucharu, zvlášť veľké zisky získal chán Tavakkul a Jesim, za ktorých vlády sa pod vplyv chanátu dostali pôvodne uzbecké aštarchánovské oblasti v povodí rieky Syrdarja a koncom 16. storočia aj oblasti taškentskej oázy. Od polovice 17. storočia ale Kazachovia museli odrážať vpády ojratských (džungárskych) kmeňov z východu, ktoré začali moc chanátu oslabovať.^[2]

Už v 16. storočí sa v chanáte postupne sformovali tri nové správne a etnografické jednotky, kmeňové zväzy pomenované žüzy, či hordy - t.j. na Starší žüz (aj Veľký žüz a Uly žüz), ktorý sa rozprestieral na juhovýchode, Stredný žüz (Orta žüz) a Mladší žüz (aj Malý žüz, Kiši žüz) na západných územiach chanátu. Na ich čele stáli menší cháni^{[pozn. 1]} zo stavu sultánov (pozri spoločnosť nižšie). Tieto útvary boli relatívne samostatné spoločenské jednotky, ktoré môžu byť od 18 storočia porovnateľné so samostatným štátom. Pojem žüz ako územný, či štátny celok však možno chápať aj z etnického hľadiska ako akýsi superetnos, ktorý vznikal v dlhom procese v rámci premeny etnika (etnos) na subetnos a etnikos, vnútorne sa členil na menšie kmene, či podetniká.^[4]

Posledný spoločný chán všetkých kmeňových zväzov bol Täuke, ktorý vypracoval súbor zákonov chanátu (Žeti Žarghy, aj Žety žary). Svoju moc opieral o vrstvu bejov, ktorý spravovali jednotlivé žüzy. V tomto období chanát pohltil časť území pri severnom pobreží Kaspického mora dovtedy ovládaný Nogajskou hordou, ktorá sa rozpadla. Časť Nogajcov bola asimilovaná a zvyšok sa presídlil k Azovskému moru a na Kaukaz. Obdobie jeho vlády býva niekedy označované aj ako zlatý vek chanátu.^[2]

V 17. storočí začala moc Kazachov upadať pre útoky Ojratov a Džungárov z východu a Uzbekov z juhu. Ojratský zväz Kazachov čoskoro odstrihol od bohatých stredoázijských obchodných a remeselných centier.^[2] Rozpadla sa taktiež jednotná správa a jednotlivé zväzy tak tvorili chanát len veľmi pozvoľne. V rokoch 1723 – 1729 museli Kazaši čeliť dovtedy najväčšiemu vpádu Ojratov (Džungárov), ktorý chanát výrazne oslabil, takže štát prišiel o mnohé kočovné pastviny, ktoré získali okolité krajiny ako Kalmycký chanát, Kokandský chanát, Chivský chanát, či Buchare).^[1]

V roku 1726 sa preto pri Turkestane zišiel veľký kurultaj všetkých troch hôrd a vytvoril jednotnú armádu na čele e s chánom Mladšieho žüzu Äbilqajyrom. Spojené kazašské vojská Ojratov nakoniec v bitke pri Kara Siyir^{[pozn. 2]} presvedčivo porazili. Zdecimovaní Ojrati sa po bitke stiahli, stále ale ovládali juhovýchodné a východné kazašské územia.^[2] V roku 1729 boli Ojrati porazení v bitke v Sedmiriečí pri Antraakai.^{[pozn. 3]} Rozpory medzi zväzmi pretrvávali až do polovice 18. storočia, keď boli Ojrati porazení Čínou. Chanát síce svoje panstvo nakoniec udržal, dlhodobo však slabí cháni nedokázali nepriateľom sami odolávať a o ochranu začali žiadať novú lokálnu veľmoc Rusko. Už v roku 1731 tak ako prvý s Mladším žüzom učinil Äbilqajyr, ktorý o pomoc požiadal cárovnú Annu Ivanovnu. V roku 1740 do poddanstva vstúpil sultán Stredného žüzu Ablaj a chán Abulmambet. Zloženie sľubov vernosti následne Rusi využili na výstavbu pevnosti Orenburg. Moc chánov ešte viac upadla a noví nástupcovia museli byť potvrdzovaní v Petrohrade.^[2] Kazaši museli chrániť ruské karavány a mohli kočovať len na povolených miestach. Započal sa tak dlhý a zložitý proces pripájania územia osídleného Kazachmi k Rusku.^[1][5]

Spolu s prenikaním ruskej moci na východ a budovaním nových ruských pevností na hraniciach sa chanátom silnela ruská moc v krajine a kazašské kmene sa dostávali pod stále väčší vplyv Ruska podporovaný pôsobením tatárskych moslimských misionárov. Výstavba nových ruských pevností navyše podkopávala kazašské kočovné hospodárstvo založené na striedaní pastvín.^[6] Do konca 18. storočia tak Ruská ríša získala vplyv a kontrolovala všetky tri kmeňové kazašské zväzy. V roku 1822 boli cárskym dekrétom Ustav o sibirskich kirgizach zrušené tituly stredného a staršieho chána a v roku 1824 aj titul chána Mladšieho zväzu a územie začalo byť začleňované do ruskej administratívy. Na územie začali prenikať európski migranti a úplné ovládnutie územia pribrzdilo len niekoľko povstaní.^[1][2]

Najväčšie povstanie bolo neúspešné povstanie v rokoch 1837 – 1847. Na jeho čele stál potomok chánov Strednej hordy Kenesary Qasymuly, ktorý si v roku 1841 prisvojil titul kazašského chána. Jeho akt nebol prijatý všetkými kmeňmi a kazašská nejednotnosť tak prispela k porážke povstania, a tým aj k ďalšiemu prenikaniu Ruskej ríše do Strednej Ázie. Snahy o kazašskú samostatnosť sa definitívne skončili po tom, čo sa pod ruskú nadvládu v polovici 19. storočia dostali aj zvyšné stredoázijské oblasti dovtedy patriace Kokandskému chanátu. Dekrétom z roku 1868 prešla oblasť bývalých kazašských kmeňových zväzov pod správu Turkestanskej generálnej gubernie a neskôr Stepnej gubernie, čím bol Kazachstan definitívne pripojený k Rusku.^[1]

Kazašská kmeňová spoločnosť bola diferencovaná. Okrem tradičného delenia vrstiev na privilegované a neprivilegované sa vyššia, privilegovaná vrstva ďalej delila na tzv. bielu kosť (ak sujek) a čiernu kosť (kara sujek). Vrstva bielej kosti bola úzka privilegovaná vrstva vďačiaca za svoje postavenie svojmu pôvodu. Patrili k nej dva stavy - tore a tzv. koža. Status príslušnosti k vrstve čiernej kosti bol otvorený a patrili k nej stavy bejov, starešinov a batyrov.^[7]

Do stavu tore, jadra bielej kosti, patrili sultáni, t.j. v kazašsko-turkickej terminológii všetci potomkovia Džingischánovho (a Džučiho) rodu v mužskom pokolení, t.j. príslušnosť sa neprenášala cez ženy. Len sultáni sa mohli stať chánmi a okrem vojenskej povinnosti mali len privilégiá - neplatili dane a nemohli byť trestaní. Stíhaní mohli byť len chánom alebo starším sultánom. Moc sultánov bola pre pokrvné spriaznenie s Džingischánom uznávaná aj v okolitých krajinách, kde platili podobné usporiadania. Príslušnosť k rodu Džingisovcov znamenala reálnu šancu uchádzať sa o trón v krajinách, kde sa uchovala mongolská džingischánovská tradícia. Každý sultán mal právo ovládať určité územie pastvín a právo spravovať časť ľudu (ulus). Skupina na taktiež musela riadiť pravidlami endogamného manželstva - t.j.svojich partnerov si mali sultáni vyberať len z ich vrstvy. V prípade, že sa za sultána vydala žena nepochádzajúca z vrstvy tore, stala sa jej príslušníčkou, naopak, ak si žena z vrstvy vzala ne-tore muža, o postavenie prišla.^[7] V spoločnosti boli celkovo zakázané boli sobáše do siedmeho kolena príbuzenstva (žety ata).^[8] Hlavne v bohatých vrstvách existovalo mnohoženstvo, hoci sa manžel mal ku všetkým ženám správať rovnako, hlavná žena (bajbiše) mala viac práv ako ostatné (tokal) a diferencované bolo aj postavenie ich detí (bajbičinci a tokalci).^[4]

Vrstva koža bola viacmenej založená na náboženskom základe. Patrili do nej potomkovia proroka Mohameda (saídi), potomkovia Mohammedových najbližších spolupracovníkov (hodži) a potomkovia arabských dobyvateľov Strednej Ázie, ktorí na územie priniesli islam. Vrstva zohrávala úlohu v duchovnom živote spoločnosti, jej postavenie však nebolo také silné ako moslimské duchovenstvo v nenomádskom moslimskom svete.^[7]

Bejovia mali administratívnu, vojenskú a správnu pôsobnosť. Vrstva sa objavuje v 15. storočí a jej postavenie možno prirovnať arabsko-perzským emírom, či mongolským najonom. Šlo o nededičné postavenie založené spravidla na schopnostiach a autorite jedincov. Bejovia viedli zverené kmene a plnili tiež úlohu chánových radcov. Cháni, sultáni a bejovia sa schádzali na zhromaždeniach kurultajoch, vážnosť a volebné právo na nich mali len ozbrojení jedinci.^[7]

Batyri boli bojový velitelia vyskytujúci sa najmä v neskoršom období chanátu (17. – 19. storočie). Šlo taktiež o titul pripájaný k menu a bol udeľovaný za zásluhy vo vojne. Najširšou privilegovanou vrstvou boli starešinovia (aksali), ktorí boli prítomní už na základnom - aulovom (občinovom) levele spoločnosti. Keďže starešinovia stáli na čele občiny, funkciu zastávali skúsení a schopní jedinci s autoritou, čo boli zväčša starší muži. Aksali občinu zastupovali aj navonok a mali rozličné práva i nad rodinami, ktorých príslušníci priamo neboli (napr. dojednávanie sobášov). Zo žien mali zvláštne dominantné postavenie mali prvé manželky bajbiše, a obzvlášť ženy aksalov.^[7][8]

Okrem slobodnej populácie deliacej sa na bohatých (bajovia) a chudobných (kedejovia) existovali v krajine aj vrstvy neslobodné - závislé. V kočovnej a polokočovnej spoločnosti šlo predovšetkým o otrokov zajatých pri nájazdoch, muži sa nazývali kul, ženy kjun. Zo spoločenského hľadiska bol ich význam malý a slúžili v domácom hospodárstve. Jurisdikciu nad ich činmi mal majiteľ. Otroci často plnili úlohu pastierov dobytka - tzv. čupani, či kojši. Ďalšou zvláštnou vrstvou boli tulenguti, osoby slúžiace sultánovi, objavovali sa v neskoršom období kazašsko-džungárskych vojen.^[6][7]

Dobre známy je kazašský právny poriadok.

Najmenšou, no spravidla nesamostatnou jednotkou kočovnej spoločnosti bola domácnosť - rodinné hospodárstvo založené v rámci kmeňa a kmeňového zväzu (ulusu). Pôvodne boli Kazaši podobne ako iné nomádske kmene v jurtách, postupne však do spoločenského usporiadania najmä na juhu prenikli prvky starších usadlých kultúr. Na prevoz majetku používali ľahké kočovné vozy kibitky, či arby. Rodinnú jurtu obývali spravidla nukleárna rodina a ne-osamostatnené deti, v prípade ďalšieho pobytu detí pretrvával v rodičovskej jurte prevažne najmladší mužský potomok s rodinou, pretože na základe minorátu najmladší syn dedil otcovské zimovisko a jurtu.^[8] Odlišná bola situácia panovníkov - chánov, ktorí boli viac urbanizovaní a často sídlili v mestách na rieke Syrdarja.^[5]

Spoločnosť bola patriarchálna a na čele domácnosti tak stál muž hospodár. Pretrvávalo však aj niekoľko matriarchálnych prvkov, rodinnú kasu napr. držala žena. Významné postavenie mal posvätný oheň v otcovskej jurte, ktorý sa prenášal pri zakladaní novej jurty synom, a ktorému boli prinášané obety. Zvláštnu úctu mali jurty prarodičov.^[8] Osamostatnený syn mal nárok na vlastný dobytok (minimálne tzv. jenši), právo na dobytok mali aj ženy. Syn mal taktiež nárok na veno, tzv. kalym vydávaný za nevestu.^[8]

Medzi tradičný dobytok patrili zvieratá vhodné na kočovanie - ovce, kone, kozy, či ťavy (prevažne južné a západné oblasti). Hovädzí dobytok sa pôvodne pre nízku dojivosť choval pomenej a výraznejšie vzrástol až v období ruského vplyvu.^[6] Medzi významné produkty patrila vlna, mlieko a mäso, obľúbenými pokrmami boli konské klobásy kyzy a kvasené kobylie mlieko kumys.^[9]

Domácnosti sa v rámci kmeňa neraz z praktických dôvodov zoskupovali do občín (auly) s rozličným počtom domácností. Minimálne občiny skladané prevažne v dobe neúrody pastvín (zima) mali do 6 domácností, rozšírené občiny skladané prevažne v lete mali počet aj viac ako dvojnásobný. Domácnosti v rámci občiny spolu zimovali, letovali, a pásli svoje stáda. Zväčša šlo o pokrvne blízko spriaznené domácnosti, čo zaručovalo ich súdržnosť a stabilitu. Auly sa ďalej dali začleniť do oddielov a oddiely do rodov.^[8]

V južnejších oblastiach kazašského chanátu sa presadzoval aj polokočovný spôsob života spojený s poľnohospodárskou činnosťou. Usadlý spôsob života pretrvával na južných dobytých územiach pri rieke Syrdarja. Na severe sa prechod k polokočovnému životu spája prevažne s ruskou expanziou a príchodom ruskej správy. Ku kočovníctvu sa tu pridávalo buď poľnohospodárstvo alebo lov.^[6]

Hoci sa väčšina chánov verejne hlásila k islamu a boli ako moslimskí vládcovia aj vnímaní, obvyklé moslimské tradície v chanáte nemali prílišný vplyv. Skutočné chápanie prvkov islamu mali iba tí, ktorí dlhší čas žili vo väčších mestách na juhu, či v okolitých štátoch, kým v nomádskom prostredí sa náboženská otázka redukovala na úctu k Alahovi, znalosti niektorých príbehov o Mohamedovi a Alahovi, a čiastočné prenikanie práva šaria do miestneho právneho poriadku. Ani v neskoršom storočí sa v stepnej krajine nenachádzali stavané madrasy a mešity a myšlienky islamu sa šírili prostredníctvom súfijských misionárov. Bežní obyvatelia sa naďalej pridržiavali šamanských a animistických praktík a zvykov.^[5]

Kazašskí veľkí cháni (uly cháni) podľa:^[1]

• Kerej (rus. Girej, aj Kirej) (asi 1459/1465 – 1473/74)
• Žänibek (rus. Džanibek, Žanibek) (1473/1474 – 1480)
• Buryndyq (rus. Burunduk) (1480 – 1511/1512)
• Qasym (rus. Kasym) (1512 – 1521)
• Momyš (rus. Mamaš) (1522 – 1523)
• Tahir, aj Tajyr (1523 – 1533)
• Bujdaš (1533 – 1538)
• Chaqnazar (aj Chaq-Nazar, Chakknazar^[2]) (1538 – 1580)
• Šyghaj (1580/81 – 1582)
• Täujekel (aj Tavakkul) (1583 – 1598)
• Jesim (1598 – 1613/14, 1627 – 1628)
• Žänibek (aj Džanibek) (1628 – 1643)
• Žänggir (1643 – 1652)
• Batyr (1652 – 1680)
• Täuke (1680 – 1715/1718)
• Qajyp (aj Kajyp, Gajyp) (1715 – 1718)
• Bolat (1718 – 1729)
• Äbilqajyr (aj Abulchajr) (1718 – 1748), chán Mladšieho zväzu
• Äbilmämbet (aj Abulmambet) (1748 – 1770), chán Stredného zväzu
• Abylaj (1771 – 1780). chán Stredného zväzu
• Kenesary Qasymuly (rus. Kasymov) (1841 – 1847)