Bitka pri Tannenbergu

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

Bitka pri Tannenbergu
Súčasť prvej svetovej vojny
Zajatí ruskí vojaci.
Dátum 23. august – 30. august 1914 Miesto Olsztyn, Východné Prusko Výsledok Zdrvujúce víťazstvo Nemeckej ríše
Protivníci
Cárske Rusko	Nemecko
Velitelia
Alexander Samsonov Paul von Rennenkampf	Paul von Hindenburg Erich Ludendorff
Sila
Prvá armáda: 210 000 mužov Druhá armáda: 206 000 mužov	166 000 mužov
Straty
50 000 mŕtvych a zranených 92 000 zajatých	5 000 mŕtvych 8 000 zranených
Historický portál

Bitka pri Tannenbergu bolo ozbrojené stretnutie ruskej a nemeckej armády, ktoré sa odohralo počas prvej svetovej vojny od 23. augusta do 30. augusta 1914 v blízkosti dediny Tannenberg, ležiacou vo Východnom Prusku (dnes Olsztyn na území Poľska). Bojovala v nej ruská 1. a 2. armáda proti nemeckej 8. armáde. Bitka mala za následok takmer úplné zničenie jednotiek oboch ruských armád, čo výrazne posunulo rovnováhu na stranu nemeckých vojsk. Takýto stav na fronte zotrval až do jari 1915. Nemci v bitke uskutočnili niekoľko významných presunov celých zborov vlakmi, čím dokázali vzdorovať menším počtom jednotiek nepriateľskej presile.

Nemeckí nacionalisti zideologizovali tzv. druhú bitku pri Tannenbergu ako pomstu za porážku rádu nemeckých rytierov spojenými poľskými, ruskými a litovskými vojskami, ktorú údajne na tom istom mieste utrpeli v roku 1410 (u nás známa ako bitka pri Grunwalde). V skutočnosti sa druhá bitka odohrala pri Frogenau, vyše 30 kilometrov od Tannenbergu. Keď si odmyslíme politicky motivované machinácie, musíme konštatovať, že obaja hlavní architekti bitky, pruskí generáli Paul von Hindenburg a Erich Ludendorff, preukázali neobyčajné vojvodcovské kvality.

V úvodnej fáze prvej svetovej vojny bol Ludendorff zodpovedný za dobytie pevnosti Liege v Belgicku. Úlohu splnil s pozoruhodnou sebaistotou. Schlieffenov plán však nepočítal s možnosťou, že Rusi nebudú čakať na porážku Francúzska a Spojeného kráľovstva, ale napadnú Nemecko od východu. Na západnom fronte Nemci ľahko postupovali, postup Rusov na východnom fronte však vyvolal paniku v Prusku a jeho vydesení obyvatelia utekali na západ. Zdalo sa, že ak sa nepodarí nepriateľa zastaviť, utečenci čoskoro zaplavia Berlín. V auguste 1914 prekročili dve ruské armády rieku Neman s 800 000 mužmi a 1700 delami so zámerom odrezať nemecké vojská pri Konigsbergu (Kráľovci, dnešnom Kaliningrade), a prehradiť ústupové cesty k Visle. Rusi mali proti brániacej sa nemeckej 8. armáde obrovskú početnú prevahu. Nemci mali iba 210 000 vojakov a 600 diel, čo dávalo Rusom veľkú šancu na úspech. Nemci sa preto rozhodli ruskú prvú armádu Paula von Rennenkampfa útočiacu od severovýchodu iba cloniť a vyslať 8. armádu proti 35 divíziám ruskej 2. armády generála Samsonova. Vojaci museli absolvovať 160 km dlhý presun po železnici, ktorý veľmi sťažoval príval utečencom smerujúcich na západ.

Dňa 20. augusta porazili Nemci ruské vojská pri Stalluponene (dnes Nesterov), ale potom utrpeli porážku pri Gumbinnene (dnes Gusev) v najvýchodnejšom cípe Východného Pruska. Nemci akoby odkopírovali taktiku Moltkeho staršieho a po železnici rýchlo rozmiestnili svoje vojská. Rusi sa zatiaľ presunuli bližšie k pasci, ktorú im Ludendorff nastražil.

22. augusta 1914 sa predsunuté jednotky Samsonovovej armády dostali do kontaktu s nemeckými silami. Nasledujúci deň Nemci ustúpili. Samsonov dostal od nadriadeného, náčelníka ruského generálneho štábu Jakova Žilinského, rozkaz zaútočiť, Nemci však odolali a ostreľovali Rusov, ktorí postupovali zemiačniskom. V jednom ruskom pluku padlo deväť veliteľov rôt zo šestnástich.

Dňa 26. augusta sa Hindenburg zo správy, ktorú zachytil, dozvedel, že Rennenkampf nepríde Samsonovovi na pomoc a namiesto toho smeruje ku Konigsbergu, aby ho obkľúčil.

27. augusta 1914 nemecký prvý zbor rozdrvil ľavé krídlo ruskej 2.armády. Iné dva zbory napadli ruský prvý zbor generála Artamonova pri Uzdau (dnes Uzdowo) a zahnali ho na útek. Nemecký generál Francois vo večerných hodinách prenikol za ruské ľavé krídlo pri Soldau (dnes Dzialkowo). Samsonovov stred postupoval bez vážnejšieho odporu a zatláčal XX.zbor nemeckého generála Scholtza, ale pri tomto manévri fatálne odkryl svoje boky a vystavil ich Francoisovi na juhu a Mackensenovi a Scholtzovi na severe.

Dňa 28. augusta nastúpili Nemci na obchvat. Ludendorff sa ihneď chopil šance na obkľúčenie nepriateľa. Prikázal Francoisovi, aby útočil smerom na Willenberg (dnes Wielbark) a Mackensenovi, aby postupoval na opačnom krídle. V tom čase sa už bojisko rozprestieralo na niekoľkých desiatkach kilometrov štvorcových lesov, jazier a močarísk. Nastalo spojenie Mackensenovej a Francoisovej armády v tyle ruského stredu. Obkľúčenie Samsonovovej armády bolo dokončené. Rusi v panike odhadzovali zbrane, z pasce však nebolo úniku. V bitke zahynulo 50 000 ruských vojakov a viac ako 90 000 sa dostalo do zajatia. Zachránilo sa iba 10 000. Samsonova našli neskôr mŕtveho, s najväčšou pravdepodobnosťou zomrel vlastnou rukou.

Straty na nemeckej strane boli neporovnateľne nižšie, 5000 mŕtvych a 7000 zranených. O mesiac neskôr utrpela porážku aj ruská 1. armáda v bitke pri Mazúrskych jazerách.

Boje na východnom fronte zostali mobilné, Nemci tu do konca vojny významným spôsobom pomáhali rakúsko-uhorskej armáde v boji proti Rusom. Na západnom fronte sa pôvodný rýchly postup zastavil a obe strany sa zakopali k pozičnej (zákopovej) vojne.

Hindenburgove a Ludendorffove víťazstvá priniesli Nemecku úľavu a novú vieru v neporaziteľnosť nemeckých vojsk.

• Macdonogh, Giles. Veľké bitky. Londýn: Quercus Publishing, 2010. s. 180-185