Charles Darwin

Charles Robert Darwin
britský prírodovedec
Narodenie	12. február 1809 Shrewsbury, Spojené kráľovstvo
Úmrtie	19. apríl 1882 (73 rokov) Downe, Spojené kráľovstvo
Podpis
Odkazy
Projekt Gutenberg	Charles Darwin (plné texty diel autora)
Commons	Charles Darwin
Britský portál  Biografický portál

Charles Robert Darwin (* 12. február 1809, Shrewsbury, Spojené kráľovstvo – † 19. apríl 1882, Downe) bol britský prírodovedec, ktorý sa zapísal do dejín ako pôvodca teórie evolúcie prirodzeným výberom.

Darwinov záujem o prírodné vedy sa rozvinul počas štúdia medicíny (ktoré nedokončil) a neskôr teológie na univerzite v Cambridge.^[1] Päť rokov na lodi Beagle (1831 – 1836)^[1] a jeho popis tejto cesty z neho urobilo známeho geológa a populárneho autora. Vlastné biologické pozorovania ho inšpirovali k štúdiu transmutácie druhov (premena jedného druhu na iný) a tak v roku 1838 rozvinul svoju teóriu prirodzeného výberu. Keďže si plne uvedomoval, že reakcie na tak „kacírsku“ myšlienku budú mimoriadne negatívne, zveril sa so svojou prácou iba najbližším spolupracovníkom, a ďalej pracoval na zhromažďovaní dôkazov na podporu svojej teórie. V roku 1858 ho však informácia, že Alfred Russel Wallace vypracoval podobnú teóriu, prinútila svoje myšlienky predčasne zverejniť. Jeho kniha O pôvode druhov (orig. názov: „On the Origin of Species by Means of Natural Selection, or The Preservation of Favoured Races in the Struggle for Life“), ktorá vyšla 24. novembra 1859^[1] a ktorá vyvolala debaty na celom svete, dokazovala, že evolúcia zo spoločného predka je základným vedeckým vysvetlením pestrosti prírody.

Stal sa členom Kráľovskej spoločnosti; pokračoval vo svojich výskumoch a napísal sériu kníh o rastlinách a zvieratách, kde zahrnul už aj človeka – predovšetkým The Descent of Man and Selection in Relation to Sex (Pôvod človeka a pohlavný výber, 1871) a The Expression of the Emotions in Man and Animals (Prejavy emócií u človeka a zvierat, 1872). Jeho posledná kniha bola Tvorba rastlinnej vrstvy zeme činnosťou dážďoviek a pozorovanie ich života (1881).

Hlbokým prejavom uznania Charlesovi Darwinovi je i miesto jeho posledného odpočinku: je pochovaný vo Westminsterskom opátstve, blízko Johna Herschela a Isaaca Newtona.

Charles Darwin sa narodil v Shrewsbury v Shropshire v Anglicku v rodinnom sídle Mount House. Bol piatym zo šiestich detí Roberta a Susannah Darwinových, a vnukom Erazma Darwina z otcovej, a Josiaha Wegwooda z matkinej strany. Obidve rodiny patrili medzi prominentov, ktorí sponzorovali Unitariánsku cirkev.

Jeho matka zomrela, keď mal iba osem rokov. O rok neskôr nastúpil na školu v Shrewsbury. Po jej dokončení šiel Darwin v roku 1825 na Univerzitu v Edinburghu študovať medicínu.

V Edinburghu ho k zanedbávaniu medicínskych štúdií viedlo znechutenie z hodín anatómie profesora Alexandra Munroa III a jeho odpor k brutalite chirurgie, ale v druhom ročníku sa stal aktívnym v Student societies for naturalists. V Pilíniovej spoločnosti sa stal horlivým študentom Roberta Edmunda Granta, po ňom získal nadšenie pre teórie Jeana-Baptistu Lamarcka a Charlesovho starého otca Erazma o evolúcii pomocou získaných znakov. Pridal sa ku Grantovi ako priekopníkovi výskumu životného cyklu morských zvierat na pobrežiach Firth of Forth, kde Grant našiel dôkazy homológie, radikálnej teórie, že všetky zvieratá majú podobné orgány odlišujúce sa iba zložitosťou. V marci 1827 Darwin prezentoval Pilíniovej spoločnosti svoj objav, že čierne spóry, ktoré sa v priebehu histórie často vyskytovali, boli vajíčkami pijavice. Darwin tiež navštevoval kurz prírodnej histórie Roberta Jamesona, kde sa učil o stratigrafickej geológii a dostal sa i k zbierkam Múzea Edinburghskej univerzity, vtedy jedného z najväčších v Európe. V Wernerian Natural History Association Roberta Jamesona Charles videl, ako John James Audubon demonštruje svoj spôsob použitia drôtov na pridržanie vtákov, aby ich mohol kresliť v prirodzených polohách.

Jeho otec – nešťastný, že jeho mladší syn nemá záujem o lekárske povolanie – ho v roku 1827 prihlásil na Christ's College v Cambridge na Artium Baccalaurens, aby sa stal kresťanským duchovným. Bol to rozumný krok v dobe, kedy život anglikánskeho kňaza poskytoval pohodlný príjem a mnohí anglickí prírodovedci boli duchovnými, ktorí objavovanie zázračných Božích stvorení považovali za svoju povinnosť.

V Cambridge Darwin preferoval jazdectvo a streľbu pred štúdiom, a spolu so svojím bratancom Williamom Darwinom Foxom sa ponorili do – v tom čase módneho – (súťažného) zbierania chrobákov. Fox ho predstavil reverendovi Johnovi Stevensovi Henslowovi, profesorovi botaniky, ktorý mu radil pri ich zbieraní. Charles sa následne zapísal na Henslowov kurz prírodnej histórie. Henslowove stretnutia navštevovalo 78 ľudí vrátane reverenda Williama Whewella a Charles sa stal obľúbeným žiakom, známym ako „ten, čo kráča s Henslowom“. Keď sa priblížil čas skúšok, Charles sa zameral na štúdium a obzvlášť ho nadchli texty od Williama Paleyho, ktoré obsahovali argument Božského zámeru v prírode. Od Henslowa dostal doučovanie v matematike a teológii, v ktorej na skúškach v januári 1831 vynikal. Zvládol i klasiku – matematikou a fyzikou – a skončil ako desiaty zo 178 absolventov.

Hoci získal titul, požiadavky na ubytovanie držali Darwina v Cambridgi do júna a podľa Henslowovho príkladu sa neponáhľal vstúpiť do svätého rádu. Inšpirovaný Osobným rozprávaním Alexandra von Humboldta chcel študovať prírodnú históriu v trópoch a po promócii plánoval navštíviť so spolužiakmi Madeiru. Poznajúc význam vedomostí o geológii, Henslow predstavil Darwina geológovi reverendovi Adamovi Sedgwickovi, ktorý začal navštevovať jeho kurz. Počas leta s ním pracoval na mapovaní Walesu.

Keď Darwin robil vlastný prieskum geologických vrstiev vo Walese, dostal správu, že spoločník, s ktorým zamýšľal cestovať, zomrel. To prekazilo jeho plány navštíviť Madeiru, ale po návrate domov dostal druhý list. Henslow ho odporučil na miesto sprievodcu Roberta FitzRoya, kapitána HMS Beagle, ktorý odchádzal v decembri na dvojročnú expedíciu. Na nej chcel zmapovať pobrežie Južnej Ameriky, čo bola pre Darwina ako naturalistu veľká príležitosť. Jeho otec mal voči ceste námietky, myslel si, že je to strata času, ale Josiah Wedgwood ho nakoniec presvedčil, aby syna pustil i zaplatil za výpravu, ktorá sa nakoniec pretiahla na päť rokov.

Darwinova práca počas expedície Beagle mu umožnila študovať v prvom rade geológiu, fosílie a množstvo živých organizmov, ako aj stretnúť sa s domorodými obyvateľmi. Metodicky zbieral veľké množstvo exemplárov, z ktorých mnohé veda dovtedy nepoznala. To mu zabezpečilo reputáciu naturalistu a postavenie jedného z predchodcov ekológie. Detailné poznámky získané počas cesty tvorili základ jeho neskoršej práce a poskytovali aj sociálny, politický a antropologický pohľad na oblasti, ktoré navštívil.

Po prečítaní Princípov geológie od Charlesa Lyella, Darwin napísal domov, že „videl formovanie hornín akoby očami Lyella“. Stupňovité pláne lastúrnikov a mušlí v Patagónii považoval za vyzdvihnuté pláže. V Čile zažil zemetrasenie, ktoré zdvihlo zem, potom vysoko v Andách videl morské mušle. Teoretizoval, že koralové atoly sa tvorili na potápajúcich sa vulkanických horách, čo bolo neskôr potvrdené prieskumom na Kokosových ostrovoch.

Počas plavby postihla Darwina morská choroba. V októbri 1833 dostal v Argentíne horúčku a v júli 1834, počas návratu z Ánd do Valparaísa, ochorel a strávil mesiac na lôžku. Od roku 1834 opakovane trpel bolesťami žalúdka, zvracaním, vysokými horúčkami, búšením srdca, triaškami a inými symptómami. Tieto príznaky ho postihli hlavne v čase, keď bol vystavený stresu. Počas Darwinovho života boli príčiny jeho choroby neznáme a pokusy o liečbu neboli úspešné. Nedávne výskumy podnietili hypotézu, že trpel Chagasovou chorobou, spôsobenou uštipnutím hmyzu z Južnej Ameriky. Iné možné príčiny zahŕňajú psychobiologické problémy a Ménièrovu chorobu.

Objavil fosílie gigantických juhoamerických druhov Megatherium a Armadillo vo vrstvách, ktoré nevykazovali známky katastrofy či zmeny klímy, a neskôr zistil, že tieto boli príbuzné tvorom ešte stále žijúcim v tejto oblasti. Všimol si, že napríklad argentínsky vták nandu na rozličných ostrovoch Galapág tvorí odlišné druhy v geograficky blízkych teritóriách. Po návrate zistil, že sa to týka aj galapágskych korytnačiek a piniek. Austrálske vačkovce a vtákopysk divný ho viedli k úvahám, či by „neveriaci mohol zvolať 'Tu iste pracovali dvaja odlišní Stvoritelia!'“. V prvom vydaní knihy Cesta prírodovedca okolo sveta na lodi Beagle hľadel na rozdelenie druhov v svetle myšlienok Charlesa Lyella o „centrách stvorenia“, ale v neskorších vydaniach naznačil, že použije faunu galapágskych ostrovov ako dôkaz evolúcie: "človek by si mohol ľahko predstaviť, že z pôvodného vtáctva tohto polostrova bol jeden druh odobratý a modifikovaný."

Kým bol Darwin stále na cestách, profesor Henslow starostlivo pestoval reputáciu svojho bývalého žiaka tým, že umožňoval vybraným naturalistom prístup k fosílnym exemplárom, a dokonca nechal Darwinove geologické zápisky súkromne vytlačiť. Keď sa Beagle 2. októbra 1836 vrátil, Darwin bol už vo vedeckých kruhoch vyhľadávanou osobnosťou. Po návšteve svojho rodiska v Shrewsbury, vyzdvihol jeho otec peniaze z investícií, aby Charlesovi umožnil pokryť náklady. Po konzultácii s Henslowom v Cambridgei, ktorý pracoval s rastlinami, Darwin obchádzal Londýnske inštitúcie, aby našiel najlepších naturalistov, ktorí by napísali vedecké články o jeho zbierkach. Vedomý si rizík radikalizmu zamietol Charles vtedy kontroverznú ponuku Roberta Edmunda Granta katalogizovať bezstavovce.

Horlivý Charles Lyell sa stretol s Darwinom 29. októbra 1836 a predstavil ho Richardovi Owenovi, sľubnému anatómovi, ktorý sa zaviazal preskúmať jeho fosílne kostrové nálezy. Owenove prekvapujúce odhalenia obrovských vyhynutých hlodavcov a leňochodov upevnili Darwinove postavenie ako vedca. S Lyellovou nadšenou podporou predčítal Darwin 4. januára 1837 svoju prvú publikáciu pred Londýnskou geologickou spoločnosťou, kde preukázal, že Čile a juhoamerická pevnina pomaly stúpajú. V ten istý deň Darwin pred spoločnosťou prezentoval svoje exempláre cicavcov a vtákov.

Počas pobytu v Londýne chodil Darwin so svojím voľnomyšlienkárskym bratom Erazmom na obedy do spoločnosti, kde stretával inšpirujúcich mysliteľov, ktorí si mysleli, že Boh predurčil život skôr prírodnými zákonmi ako zázrakmi. Vedecké kruhy boli plné myšlienok o transmutácii druhov. Darwin svojich priateľov rešpektoval, aj keď jeho myšlienky prekračovali ich presvedčenie, že prírodná história musí rešpektovať náboženstvo a sociálny poriadok.

17. februára 1837 Lyell použil svoju funkciu prezidenta Geografickej spoločnosti, aby predstavil Owenove nálezy založené na Darwinových fosíliách, ktoré indukovali, že vyhynuté druhy boli v rámci rovnakej lokality príbuzné súčasným druhom. Pri rovnakej príležitosti bol Darwin zvolený do snemu spoločnosti. Tento náročný pracovný program zanechal stopy na Darwinovom zdraví. 20. septembra utrpel srdcovú arytmiu a na mesiac odišiel na odpočinok na vidiek.

V marci 1838 sa stal sekretárom Geologickej spoločnosti.

Plne zotavený sa vrátil domov do Shrewsbury, no na jeseň už pokračoval v práci v Londýne. Trápili ho však opakované záchvaty choroby a koncom roka sa znovu vrátil domov.

Darwin zvážil Malthusov argument, že ľudská populácia sa nadmieru rozmnoží a bude musieť bojovať o prežitie, vo vzťahu k svojim objavom o druhoch v rámci lokality, skorším výskumom o krížení zvierat a myšlienkam o prírodných „zákonoch harmónie“. Koncom novembra 1838 prirovnal chovateľov vyberajúcich pri šľachtení žiadúce znaky k Malthusovej Prírode vyberajúcej z „náhodných“ variant tak, aby „každá časť novo získanej štruktúry bola plne funkčná a dokonalá“, čím vymyslel „najkrajšiu časť“ teórie o pôvode druhov.

24. januára 1839 bol poctený zvolením za Priateľa Kráľovskej spoločnosti a predstavil svoj dokument o cestách Glen Roy.

29. januára 1839 sa Darwin oženil so svojou sesternicou Emmou Wedgwoodovou v Maer s anglikánskou ceremóniou prispôsobenou tak, aby vyhovovala aj unitariánom.
Po kratšom pobyte na Gower Street v Londýne sa pár 17. septembra 1842 presťahoval do mestečka Downe v grófstve Kent (dnes funguje ako múzeum). Darwinovci mali desať detí, z ktorých tri predčasne zomreli. Mnohé z nich a ich vnukov sa neskôr sami stali významnými osobnosťami:

• William (* 27. december 1839 – † 8. september 1914)
• Anne (* 2. marec 1841 – † 22. apríl 1851)
• Mary (* 23. september 1842 – † 16. október 1842)
• Henrietta "Etty" (* 25. september 1843 – † 1929)
• George Howard (* 9. júl 1845 – † 7. december 1912)
• Elizabeth (* 8. júl 1847 – † 1926)
• Francis (* 16. august 1848 – † 19. september 1925)
• Leonard Darwin (* 15. január 1850 – † 26. marec 1943)
• Horace Darwin (* 13. máj 1851 – † 29. september 1928)
• Charles (* 6. december 1856 – † 28. jún 1858)

Darwin sa usadil, mal súkromný príjem, bol významným geológom vo vedeckej elite naturalistov s množstvom práce, spisujúci svoje objavy a teórie a dozerajúci na viaczväzkovú Zoologiu opisujúcu jeho zbierky. Bol presvedčený o pravdivosti svojej teórie evolúcie, ale bol si tiež vedomý toho, že po predstavení jeho teórie sa zdvihne veľká opozícia.

FitzRoyova správa bola nakoniec publikovaná v máji 1839. Darwinov Denník a poznámky bol veľkým úspechom a chválil ho dokonca aj Alexander von Humboldt, jeden z Darwinových hrdinov a modelov vedeckého priekopníka. V tom istom roku bol zverejnený bestseller dnes známy ako Cesta prírodovedca okolo sveta na lodi Beagle, ktorý urobil z Darwina populárneho autora.

V decembri 1839, ako postupovalo prvé Emmine tehotenstvo, sa Charles cítil zle. Po zvyšok života trpel obdobiami bolesti žalúdka, vracaním, ťažkým podráždením a inými symptómami, ktoré často obmedzili jeho pracovnú dobu na niekoľko minút denne alebo ho nútili prestať pracovať, aby sa zotavil.

Darwin sa pokúšal vysvetliť svoju teóriu blízkym priateľom, ale tí o ňu nejavili veľký záujem a neboli schopní pochopiť myšlienku výberu bez nadprirodzeného vyberateľa. V roku 1842, kedy sa rodina presťahovala do Down House, aby unikla pred tlakmi Londýna, Darwin sformuloval krátky „Náčrt“ svojej teórie a do roku 1844 napísal 240-stránkovú „Esej“, ktorá bola rozšírenou verziou jeho raných myšlienok o prirodzenom výbere.

Darwin dokončil svoju tretiu geologickú knihu v roku 1846 a za asistencie svojho priateľa, mladého botanika Josepha Daltona Hookera, začal rozsiahle štúdie škľabiek.

Pri pokusoch vysporiadať sa so svojou chorobou šiel Darwin v roku 1849 na dva mesiace vodnej liečby do kúpeľov v Malverne, ktorá bola na jeho prekvapenie úspešná. Pokračoval vo svojej práci so škľabkami a našiel „homológie“ dramaticky ukazujúce, ako sa mohli orgány zmeniť aby sa adaptovali na nové funkcie, čo podporovalo jeho teóriu. Krátko nato ochorela jeho dcéra Annie, čo znova vzbudilo jeho obavy, že jeho choroba môže byť dedičná. Po dlhej sérii komplikácií zomrela a Darwin stratil všetku vieru v milosrdného Boha. Podporoval miestnu anglikánsku cirkev, ale prestal ju navštevovať.

Thomas Henry Huxley sa stal jeho priateľom a spojencom. Darwin dokončil svoju prácu o škľabkách (Cirripedia) v roku 1854 a konečne obrátil svoju pozornosť na teóriu druhov.

Na jar 1856 si Lyell prečítal prácu od Alfreda Russela Wallacea, naturalistu pracujúceho na Borneu, a urgoval Darwina, aby svoju teóriu publikoval, ak si chce zachovať prvenstvo. Darwin napriek chorobe ďalej pokračoval v zbieraní dôkazov, získaval exempláre a informácie od ostatných vrátane Wallacea a Asa Graya.

Počas Darwinovej práce na rukopise Prirodzený výber v decembri 1857, mu Wallace napísal list, v ktorom sa ho pýtal, či sa pustí aj do pôvodu človeka. Zohľadňujúc Lyellove obavy odpovedal: „Myslím, že sa tejto téme vyhnem, keďže je taká obkolesená predsudkami, hoci plne pripúšťam, že je to pre prírodovedca najvyšší a najzaujímavejší problém“. Povzbudzoval Wallaceove teoretizovanie, tvrdiac, že „bez špekulácie neexistuje dobré a originálne pozorovanie“ a dodávajúc: „Ja zachádzam oveľa ďalej ako Vy“.
18. júna 1858 dostal od Wallacea list opisujúci mechanizmus evolúcie so žiadosťou o zaslanie Lyellovi. Darwin tak urobil, šokovaný tým, že bol dopredu varovaný a Wallace nežiadal pre seba prvenstvo. Dal veci do rúk Lyellovi a Hookerovi, ktorí súhlasili so spoločnou prezentáciou v Linnean Society of London 1. júla v práci On the Tendency of Species to form Varieties; and on the Perpetuation of Varieties and Species by Natural Means of Selection.

Prvé ohlásenie teórie získalo málo bezprostrednej pozornosti. Bola stručne spomenutá v niekoľkých malých komentároch, ale neviedla k ďalšiemu rozboru a väčšine ľudí sa zatiaľ nezdala plne odlišná od iných variácií evolučného myslenia. Počas ďalších trinástich mesiacov Darwin pracoval na vytvorení toho, čo bolo pôvodne náčrtom (abstract) jeho „Veľkej knihy o druhoch“.

Keď od svojich vedeckých priateľov dostal okamžité povzbudenie, Darwin dielo konečne dokončil a Lyell zariadil jej publikovanie Johnom Murrayom. Dohodli sa na názve O pôvode druhov pomocou prirodzeného výberu a keď sa kniha začala 22. novembra 1859 predávať, zásoba 1,250 kópií bola dopredu rezervovaná.

V tej dobe znamenal evolucionizmus stvorenie bez Božského zásahu a Darwin sa použitiu slov „evolúcia“ a „vyvinúť sa“ (evolve) vyhýbal. Kniha iba hmlisto spomenula fakt, že človek sa tiež vyvinul ako iné organizmy spomínané v knihe. Darwin zámerne napísal, že „pôvod a história človeka bude objasnená“.

Kritici sa poponáhľali vypichnúť neuvedené implikácie o „ľuďoch z opíc“, hoci The Times publikovali pochvalnú kritiku od Huxleyho, ktorá zahŕňala narážky na Richarda Owena, vodcu vedeckého hnutia, ktoré sa snažil Huxley zvrhnúť. Owen sa spočiatku zdal byť neutrálny, ale jeho kritika knihu nakoniec odsúdila, čo viedlo Darwina k pocitu, že ho závistlivý Owen neznáša. Vedecká rada Church of England sa postavila proti knihe a Darwinovi starí učitelia z Cambridge Sedgwick a Henslow nad ním vyjadrili svoje sklamanie. Potom niekoľko liberálnych anglikánskych teológov vrátane reverenda Harrya Baden-Powella vytvorili manifest nazvaný Eseje a kritiky, ktoré podporovali Pôvod a vyhlasovali, že zázraky sú neracionálne, čím odchýlili pozornosť od Darwina.

Najznámejšia konfrontácia sa uskutočnila na stretnutí Britskej asociácie pre vedecký pokrok v Oxforde. Profesor John William Draper viedol nudnú reč o Darwinovi a sociálnom pokroku, potom Samuel Wilberforce, oxfordský biskup, dôvodil proti Darwinovi. V nasledujúcej debate sa Thomas Huxley ustanovil za "Darwinovho bulldoga" – najtvrdšieho obrancu evolučnej teórie na Viktoriánskej scéne. Keď sa ho Wilberforce spýtal, či pochádza z opíc z matkinej či otcovej strany, Huxley, rozpoznajúc svoju príležitosť, pre seba utrúsil "Pán ho zveril do mojich rúk", a odpovedal, že "by radšej pochádzal z opice ako z kultivovaného človeka, ktorý využíva dary kultúry a vyjadrovania v prospech predsudkov a nepravdy" (existuje niekoľko alternatívnych verzií tohto citátu, pozri Wilberforce and Huxley: A Legendary Encounter Archivované 2020-06-27 na Wayback Machine). Príbeh sa rozniesol po krajine v skrátenej podobe: Huxley povedal, že by bol radšej opicou ako biskupom.

Mnohým sa tak Darwinow pohľad na prírodu stotožnil s názorom, že rozdiel medzi človekom a zvieraťom neexistuje. Darwin osobne svoje teórie neobhajoval verejne, hoci prebiehajúce debaty so zaujatím sledoval. Neustále bol chorý a zhromažďoval podporu za pomoci listov a korešpondencie. Jadro kruhu vedeckých priateľov – Huxley, Charles Lyell, Joseph Dalton Hooker a Asa Gray – aktívne posúvalo jeho prácu do popredia vedeckej a verejnej scény a obhajovali ho proti mnohým kritikom. Čo Darwin neočakával bolo, že jeho teória sa stala nielen kľúčovou kontroverziou doby, ale rezonovala aj rôznymi dobovými hnutiami, čím sa stala kľúčovým prvkom ľudovej kultúry tohto (a neskoršieho) obdobia. Ako sa pozornosť a kontroverzia stupňovala, kniha bol preložená do množstva jazykov a prešla sériou nových (nezmenených) vydaní čím sa stala základným vedeckým dokumentom prístupným zvedavej strednej triede. Tak sa stala najkontroverznejšou a najdiskutovanejšou vedeckou knihou, ktorá kedy bola napísaná.

Kým choroba Darwina ďalej kvárila a jeho sláva rástla, pokračoval vo svojom úsilí skúmať a písať o problémoch súvisiacich s jeho teóriou. Uskutočňoval prevažne experimenty na semenných rastlinách a kostiach domácich zvierat, no ochorenie v prímorskom letovisku sa stalo impulzom, aby sa zahĺbil do inovatívneho štúdia orchideí. Kvety týchto rastlín riadia opeľovanie hmyzom, čím zabezpečujú krížové oplodnenie a ich homologické časti slúžia pri rôznych druhoch na rôzne účely. Počas pobytu na lôžku sa v jeho izbe uskutočnilo množstvo experimentov na plazivých rastlinách.

Navštívil ho reverend Ernst Haeckel, ktorý šíril slovo Darvinizmu v Nemecku a priniesol správy, že študenti v Cambridge prijímajú jeho myšlienky. Huxley prostredníctvom svojich lekcií pre pracujúcich rozširoval jeho publikum. Wallace ho síce naďalej podporoval, no stále viac sa obracal sa k spiritualizmu.

Jeho nové dielo Variácia narástlo na dva obrovské zväzky, čo ho nútilo vynechať z neho tému človeka a sexuálneho výberu. Po vydaní bol po nej obrovský dopyt.

Nové fosílne dôkazy potvrdili starovekosť človeka, ale mnohí autori sa nedokázali s evolúciou človeka plne vysporiadať. Darwinovi oponenti tvrdili, že krása vtáctva demonštruje nadprirodzený vplyv. Tieto dve témy boli rozobrané v prácach The Descent of Man and Selection in Relation to Sex (Pôvod človeka a pohlavný výber, 1871) a The Expression of the Emotions in Man and Animals (Prejavy emócií u človeka a pohlavný výber, 1872). Darwin predložil praktické vysvetlenia rozdielov medzi mužmi a ženami a medzi rozličnými rasami a kultúrami. Tiež rozvinul svoje myšlienky o tom, že ľudská myseľ a kultúry sa vyvinuli prirodzeným a sexuálnym výberom, prístup, ktorý stále pretrváva v evolučnej psychológii.

Jeho práca na rastlinách vyústila do série kníh, neskôr sa vrátil k otázke vplyvu červov na vrstvy pôdy.

Darwin zomrel v Downe, v grófstve Kent, 19. apríla 1882. I keď predpokladal, že ho pochovajú na cintoríne sv. Márie v Downe, na žiadosť Darwinových kolegov prezident Kráľovskej spoločnosti William Spottiswoode zariadil pre Darwina štátny pohreb. Pochovaný bol vo Westminster Abbey neďaleko hrobu Isaaca Newtona.

Charles Darwin pochádzal z nonkonformistického pozadia, ale navštevoval anglikánsku školu. Na univerzite študoval anglikánsku teológiu s cieľom stať sa duchovným, predtým ako sa pridal k výprave na lodi Beagle. Neskôr spomínal, že „počas pobytu na palube Beagle… Som bol dosť ortodoxný… Ale postupne som začal vidieť, že Starý zákon… už nebol dôveryhodný viac, ako… viera akéhokoľvek barbara.“

Po návrate rozvinul svoju teóriu prirodzeného výberu pri plnom vedomí, že bola v konflikte s teleologickým argumentom v Natural Theology Williama Paleyho. Darwin zvážil kresťanský zmysel smrteľnosti a dospel k názoru, že náboženský inštinkt sa vyvinul so spoločnosťou. So smrťou svojej dcéry Annie Darwin stratil všetku vieru v milosrdného Boha a kresťanstvo sa mu videlo zbytočné. Pokračoval v podpore miestnej cirkvi a pomáhal s prácou vo farnosti, ale v nedeľu sa išiel prejsť, kým jeho rodina išla do kostola.

V neskoršom živote sa Darwina často pýtali na jeho náboženské názory. Zachádzal až tak ďaleko, že povedal, že „neverí v Bibliu ako božie slovo“. Vždy však nástojil na tom, že bol agnostik a „nikdy nebol ateista“.

Teória evolúcie Charlesa Darwina založená na prirodzenom výbere zmenila myslenie v nespočetných oblastiach vedy od biológie po antropológiu. Jeho práca stanovila, že „evolúcia“ sa stala: nie nutne, že bola prirodzeným či sexuálnym výberom (toto konkrétne poznanie nebolo plne štandardné až do znovuobjavenia práce Gregora Mendela na začiatku 20. storočia).

Jeho práca bola v čase, keď ju publikoval, extrémne kontroverzná, a mnohí v jeho dobe ju nebrali vážne. Darwinova teória evolúcie bola významnou ranou kreacionizmu a predstavám o inteligentnom dizajne prevládajúcom vo vede 19. storočia. Myšlienka, že neexistuje jasná hranica medzi človekom a zvieraťom navždy urobila z Darwina symbol ikonoklazmu, ktorý odstránil privilegovanú úlohu človeka v strede vesmíru. Pre oponentov bol Darwin „opičím mužom“, často zobrazovaným ako čiastočná opica.

Po Darwinovej publikácii Pôvodu jeho bratranec Francis Galton od roku 1865 aplikoval jej koncepty na ľudskú spoločnosť, aby proklamoval „dedičné zlepšenie“ a svoju teóriu do roku 1869 dôkladne zdokonalil. Darwin toto zvážil v The Descent of Man a hoci súhlasil, že Galton preukázal, že „talent“ a „génius“ v človeku sú pravdepodobne dedičné, myslel si, že sociálne zmeny, ktoré Galton navrhoval, boli príliš „utopistické“. Galton a Darwin verili, že dedičnosť by mala byť braná do úvahy prinajlepšom ľuďmi hľadajúcimi potenciálneho partnera. V roku 1883, po Darwinovej smrti, začal Galton nazývať svoju sociálnu filozofiu eugenikou. V 20. storočí začala byť spájaná s povinnou kontrolou reprodukcie zneužitá nacistickým Nemeckom pre ciele genetickej „čistoty“.

V roku 1944 použil americký historik Richard Hofstadter termín „sociálny darvinizmus“ na popísanie myslenia v 19. a 20. storočí, ktoré sa vyvinulo z myšlienok Thomasa Malthusa a Herberta Spencera. Aplikovalo myšlienky evolúcie a „prežitia najlepšieho“ na spoločnosti a národy súperiace o prežitie v nehostinnom svete. Tieto myšlienky boli diskreditované svojim príbuzenstvom s rasizmom, a imperializmom. Hoci je termín anachronický, v Darwinovej dobe bol rozdiel medzi neskoršie nazývaným „sociálnym darvinizmom“ a jednoduchým „darvinizmom“ menej jasný. Darwin však neveril, že jeho vedecká teória podporovala ktorúkoľvek konkrétnu teóriu zriadenia alebo spoločenského poriadku.

14 druhov piniek, ktoré skúmal na Galapágoch sú zanietene nazývané „Darwin's Finches“ na jeho počesť.

V austrálskom Severnom teritóriu, bolo hlavné mesto (pôvodne Palmerston) premenované na Darwin, aby sa zachovala pamiatka na návštevu tejto osobnosti v roku 1839 a teritórium sa dnes pýši aj Univerzitou Charlesa Darwina a Národným parkom Charlesa Darwina.

Ako humorná oslava teórie evolúcie je udeľovaná výročná cena Darwin Award jednotlivcom, ktorí „pomôžu procesu evolúcie demonštráciou svojej neschopnosti“ fatálne hlúpymi činmi.

Darwinovi bolo udelené zvláštne uznanie, keď sa v roku 2000 objavila jeho podoba na desaťlibrovej bankovke, nahradiac tak Charlesa Dickensa. Jeho obdivuhodná brada pravdepodobne náročná na pestovanie bola opakovane prvkom pri tomto rozhodovaní.^[2]

Darwin dosiahol 4. miesto vo verejnom hlasovaní Sto najväčších Britov, sponzorovanom BBC.

• Bibliografia: Darwin Bibliography Archivované 2006-01-30 na Wayback Machine (vrátane alternatívnych vydaní, príspevkov do kníh a periodík, korešpondencia & život)

• 1839 – Journal and Remarks (The Voyage of the Beagle), (Cesta prírodovedca okolo sveta na lodi Beagle)
• Zoology of the Voyage of H.M.S. Beagle: publikované medzi rokmi 1839 a 1843 v piatich zväzkoch rôznymi autormi, editované Charlesom Darwinom:

1840 – Part I. Fossil Mammalia, Richard Owen (Darwinov úvodník)

1839 – Part II. Mammalia, George Robert Waterhouse

• 1842 – The Structure and Distribution of Coral Reefs, (Zloženie a rozšírenie koralových útesov)
• 1844 – Geological Observations of Volcanic Islands, (Geologické pozorovania koralových útesov)

Observations Geologiques sur les Iles Volcaniques (French)

• 1846 – Geological Observations on South America, (Geologické výskumy Južnej Ameriky)
• 1849 – 'Geology' from A Manual of scientific enquiry; prepared for the use of Her Majesty's Navy: and adapted for travellers in general., John F.W. Herschel ed.
• 1851 – A Monograph of the Sub-class Cirripedia, with Figures of all the Species. The Lepadidae; or, Pedunculated Cirripedes.
• 1851 – A Monograph on the Fossil Lepadidae; or, Pedunculated Cirripedes of Great Britain
• 1854 – A Monograph of the Sub-class Cirripedia, with Figures of all the Species. The Balanidae (or Sessile Cirripedes); the Verrucidae, etc.
• 1854 – A Monograph on the Fossil Balanidæ and Verrucidæ of Great Britain
• 1858 – On the Tendency of Species to form Varieties; and on the Perpetuation of Varieties and Species by Natural Means of Selection
• 1859 – On the Origin of Species by Means of Natural Selection, or the Preservation of Favoured Races in the Struggle for Life (Vznik druhov prírodným výberom)
• 1862 – On the various contrivances by which British and foreign orchids are fertilised by insects, (Rôzne spôsoby opeľovania orchideí)
• 1868 – Variation of Plants and Animals Under Domestication (PDF Format)

The Variation of Animals and Plants Under Domestication V1

The Variation of Animals and Plants Under Domestication V2, (Premeny domácich zvierat a plazivých rastlín)

• 1871 – The Descent of Man and Selection in Relation to Sex, (Pôvod človeka a pohlavný výber)
• 1872 – The Expression of Emotions in Man and Animals, (Prejavy emócií u človeka a zvierat)
• 1875 – Movement and Habits of Climbing Plants
• 1875 – Insectivorous Plants, (Hmyzožravé rastliny)
• 1876 – The Effects of Cross and Self-Fertilisation in the Vegetable Kingdom, (O následkoch opeľovania cudzím a vlastným peľom v rastlinnej ríši)
• 1877 – The Different Forms of Flowers on Plants of the Same Species, (O rôznych tvaroch kvetov rastlín toho istého druhu)
• 1879 – "Preface and 'a preliminary notice'" v Erasmus Darwin, (Život Erazma Darwina) Ernsta Krausa
• 1880 – The Power of Movement in Plants, (O schopnosti pohybu rastlín)
• 1881 – Formation of vegetable Mould Through the Action of Worms, (Tvorba rastlinnej vrstvy zeme činnosťou dážďoviek a pozorovanie ich života)
• 1887 – Autobiography of Charles Darwin (Edited by his Son Francis Darwin)

• Life and Letters of Charles Darwin, Volume I
• Life and Letters of Charles Darwin, Volume II
• More Letters of Charles Darwin Volume I
• More Letters of Charles Darwin Volume II

• Darwinova literatúra, verzie Darwinových prác s umožneným vyhľadávaním (po anglicky)
• Knihy Charlesa Darwina v prístupnej podobe (po anglicky).

• Charles Darwin, Voyage of the Beagle, (vrátane Remarks with reference to the Deluge Roberta FitzRoya), (Penguin Books, London 1989) ISBN 0-14-043268-X
• E. Janet Browne, Charles Darwin: Voyaging a The Power of Place (Princeton: Princeton University Press, 1995-2002).
• Adrian Desmond a James Moore, Darwin (London: Michael Joseph, the Penguin Group, 1991). ISBN 0-7181-3430-3
• The Darwin Deathbed Conversion Question
• Richard Keynes, Fossils, Finches and Fuegians: Charles Darwin's Adventures and Discoveries on the Beagle, 1832-1836. ( London: HarperCollins, 2002).
• James Moore a Adrian Desmond, „Introduction“, v The Descent of Man, and Selection in Relation to Sex (London: Penguin Classics, 2004). (Detailná história Darwinových pohľadov na rasu, pohlavie a triedu)
• Diane B. Paul, „Darwin, social Darwinism and eugenics,“ in Jonathan Hodge and Gregory Radick, eds., The Cambridge Companion to Darwin (Cambridge, England: Cambridge University Press, 2003), 214-239.

• Evolúcia
• Jean Baptiste de Lamarck
• Patrick Matthew

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Charles Darwin
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Charles Darwin

• The Complete Work of Charles Darwin Online Archivované 2008-12-07 na Wayback Machine
• AboutDarwin.com
• The Friends of Charles Darwin
• Darwin's Portrait on the £10 Note Archivované 2006-10-03 na Wayback Machine
• 12 different portraits of Charles Darwin at the National Portrait Gallery, UK Archivované 2006-04-27 na Wayback Machine
• BBC News: 'Darwin family repeat flower count'
• Galápag, Ecuador